Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Lovran - 1. kapitola

Lovran - 1. kapitolaEh, prekvapenie?
Dobre, ukecali ste ma - a možno ma ukecávať ani veľmi nebolo treba. Takže, ak by sa našlo pár ľudí, čo by zaujímalo pokračovanie, veľmi pekne by som ich poprosila o vyjadrenie názoru, ako kladného, tak záporného.
Janino prebudenie. Janino správanie. Jej dar.
Jej láska. A Volturiovci.
Zanechajte komentáre, prosím. VJL.

(Demetri)

Jej krehké telo sa v agónii a kŕčoch nadvihovalo na posteli a z hrdla jej vychádzali tiché stony. Nekričala. Ja som vedel, že ona je iná.

Svoje city k nej som sám nechápal. Žijem a som niekoľko storočí. Počas celej mojej existencie som nemal problém zabiť hocikoho. Bolo mi úplne jedno, či to bol muž, žena, alebo dieťa. Všetci boli len úbohé bytosti, ktoré sa tu dostali čirou náhodou a len celý svoj krátky život nervózne klopýtali z miesta na miesto, aby sa uživili. Vrchol života pre nich bol budíček o siedmej ráno, cesta v metre, polovica dňa strávená pri čomsi, čo oni nazývali práca, a potom zase tá istá rutina. Žena, ktorá doma plakala, deti plačiace rovnako, nevyvenčené zvieratá a platenie daní. A smrť. A staranie sa o blízkych, ktorí sa sami o seba postarať nedokážu. A dookola!

Cez to...

Ona sa v tej uličke vynímala ako akési svetlo. Bolo mi jasné, že ak by som ju tam nechal, umrela vyčerpaním, zimou, alebo vykrvácaním. Cez to som ju nedokázal vysať.

Jane ma pohltila od prvého okamžiku. Jej vôňa, to, ako rozprávala, akým spôsobom dokázala prosiť... Bola ako svetlo vo všetkých tých tieňoch môjho druhého života.

Sedel som pri nej, keď sa jej bolesťou pretáčali oči, dovolil som jej, aby mi tisla moju ľadovú dlaň, aby tak uľavila svojej bolesti. Moje ónyxové oči ju sledovali presne dva dni.

Dovtedy som sa snažil vôňu jej nádherne voňajúcej krvi ignorovať. Ale musel som ísť loviť. Musel som, aby som nemal potrebu vysať krv, ktorej aj tak veľa neostalo z dievčaťa, ktorému takmer končila premena.

Dievčaťu, ktoré ma priťahovalo oveľa viac, než len obyčajnou vôňou svojej krvi.

Nepremýšľal som. Temné uličky Londýnskej noci poskytovali dostatočnú útechu pre moje lovecké inštinkty. Tisícky ľudského odpadu, ktorý by aj tak nikomu nechýbal, bol však pre moje chuťové poháriky dostačujúci na uspokojenie vnútorného zvieraťa. 

Preto som nepremýšľal. Vrhol som sa na prvého človeka, ktorý mi prišiel pod ruky. Ani si nič nevšimol, a už som mu prekusoval tepnu. Bola značne poznačená alkoholom, cez to postačila.

Ovládnutý chuťou krvi som nedokázal upriamiť pozornosť na nič iné. A tak som si nevšimol temne sa uškŕňajúcu postavu za mojim chrbtom. 

„Keby som chcel, bolo by už po tebe," ozval sa z útrob ulíc známy, hlboký, melodický hlas.

A čo tu robí on?

„Felix," prehodil som sucho, „ako rád ťa tu vidím," prehodil som so značnou dávkou irónie.

„Skutočne?" zmeral si moju osobu s ľahkým úškrnom.

„Nie," odvetil som sucho a odvrátil sa smerom k mŕtvemu telu.

Sledoval ma, ako som telo mŕtveho muža odvliekol smerom k príhodnému kontajneru, hodil dnu a zapálil to. Nič viac... Ľudský odpad.

„Volterre chýbaš," prehodil potichu. Kyslo som sa usmial a otočil sa smerom k nemu.

„Mne nechýba. Som spokojný tam, kde som." Zmeral si ma ľahko pobaveným pohľadom.

„Skutočne?" Sucho som prikývol a čakal na jeho ďalšie kroky. 

„Počujem, ako sa neďaleko od nás niekto premieňa," zhodnotil a kývol hlavou smerom k južnej časti, „to je tvoja práca, že?" Spoza zubov mi uniklo zavrčanie.

„Ani sa jej nedotkneš," precedil som pomedzi zuby výhražne a na dôvažok na neho znovu nevraživo zavrčal.

„Nie je tvoj majetok. Ak budem chcieť, pokojne sa jej dotknem. A ver mi, že nie raz." Moje oči nabrali tmavší odtieň.

„Len sa o to pokús..." Jeho pohľad ostal jemne vyjavený.

„Ruku do ohňa by si za to nedal. Máme predsa existenciu sveta pred sebou..." jeho pohľad bol upriamený do mojej tváre, „vráť sa do Volterry, braček." Sánkou mi prudko cuklo.

„Nevolaj ma tak," prehovoril som pokojne a donútil vlastné vnútro, aby odolalo nutkaniu po ňom skočiť.

„Veď sa ešte uvidíme," prehovoril napokon, „mám za úlohu pokúsiť sa nájsť talenty. Ktovie... možno bude mať tá tvoja princezná nejakú úžasnú moc. Potom sa možno začneme výdať častejšie..." Sprudka som na neho zavrčal.

„Vypadni, Felix. Ja ťa varujem. Skús sa k nej len priblížiť a bude to to posledné, čo spravíš." Hrozivo sa usmial.

„Veď uvidíme." Jeho pohľad znovu kmitol smerom k pôvodu krvi zmiešanej s jedom. Smerom k miestnosti, v ktorej práve Jane trpela.

Keď som sa pozrel späť na miesto, kde stál, zaostril som len na čierne tiene nočného Londýna. 

Okamžite som vystrelil smerom k bytu. Ale stále tam bola len ona. Tvár mala bolestne skrivenú a z hrdla jej vychádzali bolestné stony.

„Neboj, maličká," šepol som potichu a letmo ju pohladil po horiacej tvári, „veď ja mu nedovolím, aby ti ublížil." Skúsi sa na teba čo i len krivo pozrieť a umrie, doplnil som potichu a znovu si k nej prisadol. 

 

(Jane) 

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že bolesť už nemôže byť horšia a naraz sa to ešte znásobí?

Celé moje telo horelo. Doslova. Oproti tomu, čo som cítila predtým (o tých nohách a rukách a napravovaniu kostí a tak ďalej) to nebolo nič. Ako pohladenie.

Cítila som, ako ma niekto hladil po vlasoch a čosi m rozprával, ale moje zmysly boli na vnímanie slabík príliš zoslabnuté.

A že to nebude bolieť, ha!

Tak ma už niekto zabite, kričalo moje podvedomie, urobte hocičo, len ma zbavte tej hroznej bolesti.

Mojím telom preletel jeden obrovský plameň a potom sa začal sťahovať. Hromadil sa v strede hrudníka a tam vytváral peklo.

 

Peklo.

Prehýnala som sa v chrbte a vo vnútri vrieskala hroznou bolesťou pri pomyslení na to, že to snáď už ani nemôže byť horšie. A nemohlo. Bolesť totiž začínala ustupovať. Spolu s ňou sa mi podstatne spomalil pulz.

Počula som posledné, zúfalé údery srdca. Počula som, ako si niekto vedľa mňa napäto vydýchol. Počula som všetko.

„Bože, ty si tak krásna," šepol ktosi a pohladil ma po tvári. Prekvapenie bolo, aká horúca mi odrazu tá dlaň prišla. A jemná. 

Cez to som si ju odniekaľ pamätala. Niekoľko sekúnd ubehlo od chvíle, čo som vnímala to krásne a sladké ticho v mojom tele. Plamene dohoreli úplne. Len niekoľko drobných plamienkov v mojom hrdle.

Cez to...

„Páli ma v krku," vyhlásila som nespokojne, keď som strnula. Môj hlas... On je taký... Melodickejší. A kupodivu krajší. Páči sa mi.

„Tak ideme na lov," šepol tenorový hlas pri mojej hlave, „otvor oči, Jane." 

Otvorila som.

Bolo to celko zvláštne. Dopukaný strop bol stále starou omietkou, ktorá sa sčasti odlupovala, ale nikdy som si nevšimla tie rozpukané okolité šmuhy okolo Z-tka. Odrazu nabral po krajoch žltavú farbu.

„Lov?" Ako soprán...

„Potrebuješ krv," oznámil mi potichu. Ja som ten hlas počula... Už...

„Demetri," vyhŕkla som odrazu potichu a kmitla smerom k pôvodu zvukov pohľadom. Jeho rysy boli odrazu krajšie. Omnoho. Ostro rezané, a nádherne vystupujúce.

Pousmial sa kútikom dokonalých pier. Bol taký okúzľujúci aj predtým?

„Poď," šepol odrazu s úsmevom a zdrapil ma za lakeť. To som nečakala.

Z hrdla sa mi vydral tichý, desivý zvuk, podobný mačaciemu pradeniu. Vydesilo ma to. 

Prekvapene som si chytila ústa a uskočila ku stene. A tá rýchlosť, akou som sa dokázala pohybovať... bola desivá.

Keby nemal taký silný nábeh k cynizmu, pravdepodobne by aj pretočil oči. Takto sa na mňa len skúmavo zahľadel prižmúrenými očami.

„Potrebuješ krv, Jane," zopakoval znovu šepotom a natiahol ku mne ruku.

Sledovala som ho tichými, vydesenými očami malého dieťaťa.

„Prečo?" pípla som roztrasene a pokúsila sa natisnúť na stenu. Všetko okolo mňa bolo odrazu také krehké...

„Si upírka," oznámil mi.

„Nie som," šepla som slabým, nervóznym polohlasom. V momente bol pri mne, až som vyjakla, a znovu mi chytil tvár.

„Pozri sa na moje oči," prikázal mi, „a ak ti to nestačí, pozri na moju pleť. Na rýchlosť. Bolesť v hrdle sa ustáli, keď sa napiješ ľudskej krvi," jeho hlas sa postupne znižoval, až prešiel do tichého šepotu, „nebráň sa tomu," povedal odrazu a pousmial sa.

Nedokázala som pochopiť svoje správanie, no jeho úsmev odrazu prinútil mňa samú vytiahnuť kútiky hore.

„Si manipulátor," šepla som potichu, „pusť ma," prikázala som mu o niečo jasnejšie.

Ale aj tak mu neverím...

„Poď na lov," prikázal mi potichu a kmitol pohľadom k dverám.

„Lov," šepla som potichu. Štvanica, strieľanie po zvieratách, vraždenie králičkov a tak?

„Len sa... nechaj riadiť inštinktmi."

Znovu mi chytil lakeť - tentoraz o čosi pomalejšie - a vytiahol spoza dverí.

Vzduch rozvíril desiatky ďalších pachov. Lacný prostriedok na umývanie kobercov... Vôňa čohosi, čo mi pripomínalo tuch v dome dôchodcov. Vôňa vyhorenej žiarovky. Nádherný mužský odér spolu s jemnou sladkastou arómou. Kmitla som pohľadom smerom k Demetrimu. Pozorne na mňa pozeral karmínovými dúhovkami.

A odrazu sa to zmenilo.

Do nosu ma udrela nádherná vôňa, ktorá rozdráždila všetky moje bunky. V hrdle sa mi rozpútal požiar.

Netušila som, odkiaľ sa vzal ten obrovský chtiač. Myseľ však zatemnila vôňa niečoho nádherného.

Túžila som len po zdroji tej veci.

A tak som nevnímala to, kedy sa mi pod rukami objavilo ďalšie telo. Moje zuby automaticky cvakli po mieste, odkiaľ vychádzalo najväčší zdroj. Tá chuť bola neopísateľná. Hrdlo si žiadalo viac a neustále ma vťahovalo do toho šialenstva, pričom plameň v krku bol stále slabší a slabší, keď sa tá chuť stratila.

Prekvapene som sa obzrela okolo. Niekoľko lámp ožiarovalo tichú ulicu, cez to to bolo všetko. Ruch denného mesta bol utlmený neskorou hodinou a jediný človek v okolí skončil rozsiapaný pod mojimi rukami.

To, čo ma vydesilo, nebola však nehybná tvár mŕtvoly. Bol to pocit spokojnosti. Toho, že som necítila výčitky.

Toho, že ma to vlastne upokojilo.

Sledovala som, ako Demetri podišiel smerom ku mne a zobral telo preč. Potom zamieril do temných uličiek, a po sekunde sa stratil za rohom.

„Ja som upír," šepla som zhrozene tichým hláskom.

Som taká, ako on.

 

(Demetri)

Všetko som robil systematicky. Zobrať telo, odhodiť telo, zapáliť, odísť. Zobrať, zapáliť, odísť... Dookola.

Jane na mňa uprene hľadela, keď som sa vrátil, a sledovala ma dovtedy, kým som nepristúpil až k nej.

„Ty si tak krásny," šepla hanblivo a sklopila zrak. Usmial som sa, ale to si nemohla všimnúť. Premena na upíra jej tvár ešte viac zvýraznila, tú nádhernú symetriu anjela. Jej pery ma priam lákali, aby som sa ich dotkol.

Čo to s tebou je, Demetri?!

„Ty si krajšia," šepol som cez to potichu, uveznil jej bradu v svojej ruke a donútil ju, aby mi tak hľadela do očí, „ty si totiž nádherná." V karmínovo-svietivých dúhovkách sa slabo blislo nadšenie. Vykrútila pery v nádhernom úsmeve a potom privrela oči.

„Demetri..." šepla potichu. Nič viac.

Tá túžba bola neuveriteľná. Viac, než chtiač po krvi... A ja som nedokázal odolať. Preto som sa k nej sklonil a spojil naše pery v jedno.

Jej vôňa hladila všetky čuchové bunky a chuť tých sladkých pier bola neopísateľná. Dráždila všetky moje zmysly viac, než krv. Pocítil som, ako pootvorila pery a privrela oči do úzkych štrbiniek, keď som natiahol druhú ruku a jemne ju pohladil po tvári.

Bože, ona je tak sladká, prebehlo mi mysľou odrazu.

Pocítil som jej ruky na mojom temeni a to, ako si ma pravdepodobne snažila pritiahnúť bližšie k sebe. Moje vnútro sa začalo úprimne radovať. Všetky moje inštinkty zatemnila tá nádherná zástera jediného, opätovaného bozku.

„Pozrime sa na to," ozval sa spoza našich chrbtov mužský hlas, „takže pre toto si ju premenil?"

Jane sebou prudko cukla a odtrhla sa odo mňa. Pohľad mala zaostrený na kohosi za mnou a vystrašene mi pritom tisla plece žulovými prstami.

„Ja som ti niečo povedal," zavrčal som smerom k Felixovi spriama a otočil sa smerom k nemu.

„A ja som ťa úprimne odignoroval," prehodil sarkasticky „nezoznámiš nás?" petiahol potom úlisne, no nepozeral pritom na mňa. Jeho oči skúmavo sledovali Jane a ona mu pohľad oplácala s neskrývanou dávkou zdesenia.

„Jane, choď dnu," prikázal som jej potichu a popostrčil ju za mňa. Pohľad jej kmitol smerom ku mne a vzápätí preskočil znovu na neho. Ten parchant sa na mňa zlomyseľne usmial.

„Nie, to dievča tu ostane." Sťažka som potlačil zavrčanie... A nie. Nepotlačil. 

„Vlastne... ak si to tak vezmem, máš celkom vkus," zhodnotil a očami ju neprestával sledovať. Podišiel o niekoľko krokov bližšie, pohľad provokatívne upriamený do jej tváre.

„Hmm..." Rukami mi prudko škublo a agresívne som na neho zavrčal, keď Jane nasucho prehltla a prikrčila sa.

„Jane?" vyslovil jej meno z hlbokým dvojzmyslom a periférne sa uškrnul.

„Nepokúšaj... moju trpezlivosť, Felix," precedil som cez stisnuté pery pomaly. Jeho tvár sa skrútila do podivného úškľabku - mal to snáď byť úsmev?

„Už ju pokúšam," skonštatoval sucho, „má nejaký dar?" spýtal sa nezúčastneným tónom.

„Je upírkou niekoľko minút!" zvrieskol som po ňom naštvane, „vypadni odtiaľ, Felix, a to rýchlo."

Podmračene na mňa pozrel.

„Veď my sa ešte stretneme, maličká." Jane sa zľahka otriasla.

 

V tej chvíli pohárik nervov pretiekol.

Vrčiac som sa vrhol smerom k Felixovi a silne ho zdrapil pod krkom. Človek by bol v tejto chvíli už mŕtvy, avšak oproti mne stála rovnaká bytosť, akou som bol ja. Keby však mohol môj pohľad zabíjať, Felix by bol mŕtvy.

„Ešte raz ju takto oslovíš," zavrčal som mu spriama do tváre a zatlačil na jeho krk silnejšie, „tvoju hlavu si vyvesím ako loveckú trofej na stenu, rozumel si?!" Chytil ma za zápäste a snažil sa odtlačiť moju dlaň z jeho krku. Keď sa mu to nijak valne nedarilo, potichu zavrčal a udrel ma päsťou do tváre. Na niekoľko sekúnd som sa prestal sústrediť.

Potom som len zbadal, ako ma prudko skopol z jeho tela a pomalou, provokatívnou chôdzou zamieril ku Jane. 

„Vypadni od nej, Felix!" zvrieskol som nepríčetne a hodil sa smerom k nemu, keď sa ku mne otočil a jednou ranou do hrude ma odhodil smerom preč. Narazil som chrbtom do tehlovej steny a z tej vypadlo niekoľko tehiel, keď som zbadal, ako ku nej ďalej kráča.

„To najväčšie zlo som tu ja, Demetri," zdelil mi spoza pleca. Jane ho šokovane sledovala karmínovými dúhovkami a celá sa klepala.

Nemal som dosť času na to sa pozbierať. 

Felix však tiež nie. Šokovane som sledoval, ako sa v jednej sekunde odrazu prehol v chrbte. Potom sa mu z hrude vydralo bolestné zamraučanie a začal ako v kŕči klopýtať po chodníku.

Niekoľko sekúnd sa nedialo nič iné. Potom sa prehol ešte viac a v kŕči sa zvalil na zem.

Jane na neho celý čas uprene pozerala, neuhýbajúc pohľadom. Má dar... Má mocný, mocný dar. Jeden z tých silnejších, najpravdepodobnejšie.

Prekvapene pozrela mojím smerom. Hneď, ako prerušila očný kontakt, Felix znehybnel.

„To je úžasné," šepol som ohromene, keď sa spokojne usmiala.

„Zdá sa, že ho to trochu odrovnalo," šepla potichu a znovu sa na neho zazubila. Prinútil som vlastné pery dvihnúť v úškrne, keď sa Felix šokovane pozrel smerom k nej a potom preskočil pohľadom na mňa. V sekunde stál na nohách a vrčal smerom ku mne.

„Veď ty si počkaj, Demetri," sykol cez stisnuté pery, „ty ju nebudeš chrániť navždy. S jej nadaním by pokojne mohla ísť rovno do gardy a nečudoval by som sa, keby sa napokon Aro aj tak rozhodol po ňu prísť. Vastne ani nechápem, ako ťa mohol pustiť preč..." Naštvane som na neho zavrčal.

„Vypadni, Felix. Bež strpčovať existenciu niekomu inému." 

Potichu na mňa zasyčal.

„Budeš to ľutovať. A tvoja malá princezná ešte viac..." Skôr, než som stihol čokoľvek namietnuť, sa po nej ešte raz obzrel a potom sa otočil na rýchly odchod.

Ešte dlho potom, čo odišiel, za ním Jane nemo hľadela, jemne sa pritom chvejúc.

„Neboj," šepol som potichu, „už sa sem nevráti." Nervózne si hryzla do pery a tentoraz sa pozrela na mňa. Tvár jej zmekla a potom kmitla smerom na špičky svojich topánok.

„Vráti. Keď budeš preč. Keď sa niečo stane," odmlčala sa, „ja..." z hrdla jej vyšiel slabý vzlyk.

Bolo až neuveriteľné, ako niekoho dokázalo toto vyviesť z miery.

„Janie..." pri svojom mene sa cukla, ale to už som stál pri nej, „neboj sa. On sa ťa nedotkne..." šepol som presvedčivo.

„Prečo to robíš?" vyhŕkla odrazu a ustúpil. „Ja... správaš sa ku mne tak... a teraz si zase," oči jej spočinuli na mne, „nechápem to..." Ja to chápem.

Upír vidí na prvý pohľad lásku svojho života. Pravú.

A Jane bola. Od prvého momentu to bola pravá láska, len som si to doposiaľ neuvedomil.

Milujem ťa." 

Jej tvár sa rozjasnila a uprene mi pozrela do očí. Je tak nádherná, a keď sa tak usmieva...

Namiesto ďalších slov som jej dlaňami zomkol líca a pritiahol si jej pery k sebe. 


(Jane)

Milujem ťa."

Akoby mi cez telo prešlo niečo teplé. Hrejivé. Myslel svoje slová vážne? A ak áno, na ako dlho?

Keď som sa nemala ku ďalšiemu pohybu, bez vyzvania mi znovu priložil jeho pery na tie moje. Tentoraz prudšie, intenzívnejšie. Vášnivejšie.

Do toho jediného bozku vložil všetky moje a jeho emócie. Telom mi prúdili nádherné vlny energie a sama som sa cítila ako na euforickóm obláčiku. 

„Demetri?" Na nepatrnú chvíľu sa odlepil a uprene mi pozeral do otvorených očí. Niekoľko sekúnd som ešte váhala.

Jeho hrejivé dúhovky ma ale presvedčili o pravde tejto situácie.

„Milujem ťa," šepla som potichu a objala ho.

„Musíme sa presunúť," informoval ma stručne a chytil mi ruku pevne do svojich dlaní, „slnko vychádza a ľudia sa začnú prebúdzať."

 

(Felix)

„Vypadni, Felix. Bež strpčovať existenciu niekomu inému." Sťažka som potlačil zlostné vrčanie.

Demetri, ty budeš svojho egoizmu ľutovať. Zazrel som smerom k tej novorodenej. Cez to... Prostredníctvom nej by sa ho dalo nepekne vydierať. A ako. Jej dar by bol pre Volterru dokonalým prínosom. Vyzerala celkom vyplašene. Nervózne preskakovala pohľadom zo mňa na Demetriho a bola prikrčená v obrannej póze.

A klepala sa.

Fascinovala ma.

„Budeš to ľutovať," precedil som pomedzi zuby smerom k nemu a zazrel k nej, „a tvoja malá princezná ešte viac." Venoval som jej jeden zlomyseľný úsmev a zmizol v tieňoch. Demetri aj ona za mnou ešte niekoľko dlhých sekúnd meravo pozerali.

Jane, Jane. Zaplietla si sa so zlým upírom...

Môj plán bol jasný a jednoduchý. Na jej dar ale nebudem stačiť ja sám. Sama však bola prekvapená z toho, čo dokázala spôsobiť. Ona ho nebude vedieť ovládať.

Veď ani len netušila, že niečo také má... Viem, čo treba urobiť. Okamžite som z vrecka vytiahol mobil a vytočil číslo.

Telefón pípol len raz. „Afton? Si ešte v okolí Londýna?" 

 

(Jane)

Demetri bol značne nervózny. Boli sme v čomsi, čo by sa dalo nápadito prirovnať ku chate, celý čas pomlčky. Len sme nehybne sedeli vedľa seba a pravdepodobne si vychutnávali prítomnosť toho druhého.

„Demetri?" pípla som potichu, „prečo nemôžem ísť na slnko?" Kmitol na mňa podozieravým pohľadom a potom sa ku mne spriama otočil.

„To ti vysvetlím potom..."

Povedal to tak prudko, až som sa prekvapene prikrčila. „Prepáč," šepla som pokorne a sklopila oči k zemi, „milujem ťa," vydralo sa mi z pier porazene.

„Janie..." šepol tentoraz on a naklonil sa ku mne, „prečo mi to robíš?"

Neodpovedala som. Chytil mi bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí.

„Jane, hrozne ťa milujem," šepol potichu a pohladil ma po tvári. Každým dotykom mnou prebehol prúd zvláštnej energie, „a viem, že to je príliš rýchle... Ale som upír a niekoho, s kým chcem zdielať zvyšok večnosti poznám takmer hneď," uprel na mňa svoje karmínové dúhovky, „možno si myslíš, že si len jedna z mnohých... Nie je tomu tak... Vyznanie lásky som povedal prvýkrát v živote pred niekoľkými hodinami,.." Tak krásne sa to počúva...

Pocítila som, ako sa ku mne naklonil a jemne pritisol pery na tie moje. Prvirela som viečka k sebe a tlmene sa usmiala.

Ako ja ho milujem...

„Musím odísť," šepol odrazu a odtrhol sa odo mňa. Oči mu kmitli smerom k severu, a vzplanuli tichou nenávisťou, „Jane, ani sa odtiaľto nepohni, je to jasné?" sykol ku mne a znovu mi rýchlo pritisol pery na líce.

„Teraz ho už dorazím," šepol sám pre seba a vybehol von.

Myslel tým toho Felixa? Vrátil sa sem? 

So strachom som sa pozrela k otvoreným dverám. Teplé slnečné lúče zasahovali až do vnútra a vytvárali tenké, svetlé pásiky na drevenej podlahe. Pocítila som zvláštnu túžbu ich na sebe pocítiť. Keď som bola normálna, milovala som teplo. A spánok...

Demetri ti to zakázal...

Demetri tu nie je...

Čo ak vzplaniem? Prečo potom len tak vybehol von on? Je možné, že starší sú imúnni, a mladí nie?

Ako vo sne som sa potichu priblížila k lúčom a opatrne natiahla ruku po tieni. Čo ak umriem? Privrela som viečka prudko k sebe a ruku natiahla až celkom k svetlu...

Pár centimetrov... Umriem snáď?

Milimeter... A dotyk...

Keď agónia neprichádzala, potichu som pootvorila oči a pozrela na svoju dlaň. 

Je pravda to, čo vidím? Ja... žiarim! Ruka mi žiarila v tisícoch diamantových odleskoch, ktoré vytvárali na stenách chaty nádherné prasiatka. Šokovanie som sa pritvorila bližšie a znovu si ju prezrela. To je krásne... 

Po niekoľkých sekundách som sa zhlboka nadýchla a vstúpila do denného svetla.

Každú časť môjho odhaleného tela žiarila tou istou perleťou, prechádzala a trblietala sa ako úlomky skla. Šokovane som stála na verande bez markízy a neveriacky si prezerala ruky zo všetkých uhlov.

Toto mi teda Demetri tajil? 

Nateraz som sa to rozhodla nevnímať. Potichu som doklopýtala ku malým schodíkom vedúcim preč z príbytku, posadila sa na ich kraj a oprela sa o zábradlie.

Čo ak sa mu tam niečo stane?

Nevedome mnou prešiel zvláštny záchvev strachu, ktorý mnou nebadane otriasol. Vyzeral byť uprostred konfliktu tak odhodlaný... Hrozivý...

Rukami som si objala hruď a privrela viečka k sebe. 

Uvažuj pozitívne, Jane. Nič sa mu nestane. Videla si, ako sa dokáže správať. Zaručene bojuje dobre....

Pocítila som, ako mi ktosi položil dlane na ramená a pritiahol si ma k sebe. Vrátil sa? Moje vnútro sa začalo úprimne radovať. To všetko sa ale stratilo behom chvíľky.

Chcela som sa otočiť a pozrieť návštevníkovi do očí, ale pevné zovretie okolo ramien mi to nedovolilo. Pocítila som prudký záchvev paniky a tá sa zväčšovala, keď som za chrbtom začula hlboký, mužský súzvuk tónov, podobný chichotaniu sa. 

Prišiel si po mňa... Felix... Je tu a Demetri je preč...!

Znovu sa zasmial, potom mi voľnou dlaňou odhrnul vlasy z ramena a naklonil sa k môjmu uchu.

„Rád ťa znovu vidím, malá princezná." Z hrdla sa mi vydral tichý vzlyk, akokoľvek som sa ho pokúšala utlmiť.

To ho zrejme ešte viac pobavilo. Znovu mi rukou prehrabol moje rovné lokne vlasov, potom jeden z nich chytil medzi prsty a zhlboka si ku nemu privoňal.

„Čo po mne chceš?" šepla som trasľavo a pokúsila sa od neho odkloniť, keď mi vlasmi natočenými na jeho ruke prudko škubol ku sebe a mne sa hlava prudko stočila dozadu.

Roztriasla som sa ešte viac.

Znovu sa potichu zasmial a o tvár sa mi oprel jeho ľadový dych.

„Demetri je preč," ubezpečil ma nebezpečným, podmanivým šepotom a jemne mi priložil pery ku lalôčiku. Zachvela som sa. „Je preč a tak skoro sa nevráti..." 

Nosom mi obkreslil líniu čeľuste a perami sa dotkol jemne jamky v mojom hrdle. Čo po mne chce?

„Odíď, prosím..." šepla som zlomene a pokúsila sa od neho odtiahnúť, keď ma sprudka zdrapil za zátylok a pritiahol k jeho tvári.

„Odídem," ubezpečil ma potichu, „a ty pôjdeš so mnou." Oči sa mi údivom rozšírili a sama som šokovane strnula v pohybe.

„To nejde!" vyhŕkla som plačlivo a znovu sa mu pokúsila vytrhnúť. Svojou rukou mi však v sekunde oblapil krk a prirazil ma chrbtom ku zemi. Moje telo narazilo na drevené schody, ani to však nepichlo. Zdalo sa mi, alebo pukli práve schody?

„V okolí Londýna sú dvaja upíri z gardy s mojou pachovou stopou a mätú Demetriho všetkými rôznými smermi - a to čo najďalej od teba. Demetri ti tentoraz nepomôže. Ja som sa ťa nepýtal," precedil ľadovo pomedzi stisnuté zuby a priblížil sa desivo blízko ku mojej tvári.

„Neboj sa. Nebude to bolieť," šepol potichu tónom, ktorý ma vystrašil snáď ešte viac, akoby nič nepovedal.

Potom mi odrazu prudko zatlačil do krku a trhol.

„Demetri ma pomstí..." šepla som potichu. 

Zahalila ma prudká, nenávratná temnota.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Lovran - 1. kapitola:

 1
2. Anna
20.09.2013 [22:41]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.09.2013 [18:58]

Úžasné! Moc jsem se těšila a tak se těším i na tu další :) Tak snad bude brzy! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!