Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Keby bolo keby - Story of Esme I.

Strom - ukázka


Keby bolo keby - Story of Esme I.Rozmýšľali ste už niekedy o tom, aké by to bolo, keby Esme našla svoje šťastie už počas ľudského života? Ako by dopadlo jej manželstvo s Charlesom Evensonom? A čo Carlisle Cullen? Očaril by šestnásťročné dievča tento dokonalý lekár? Alebo by to bolo všetko úplne inak? Keďže mám slabosť pre ľudské príbehy našich obľúbených upírov, musela som dať svoje myšlienky na papier. Aj keď je to jednorázovka, bude rozdelená do troch častí.

Keby bolo keby:

 

    Story of Esme

 

 

 

I. časť:

 

 10. 6. 1903

„Rýchlo! Esme, utekaj!“ zvískla moja najlepšia kamarátka Suzie a ja som sa rozbehla ešte rýchlejšie. Nešlo to tak ľahko, keďže pri preskakovaní potoka som spadla na kameň a rozbila som si koleno, ktoré mi teraz nepekne krvácalo.

„Ponáhľajte sa!" Thomas bol o pár metrov pred nami, no stále sa obzeral dozadu. Raz darmo, chlapci boli rýchlejší... Nemuseli totiž utekať v sukni, ktorej vrstvy nás, dievčatá, spomaľovali. 

„Už sme skoro tam!“ vypískla Suzie, keď som ju dobehla. Thomas preskočil drevený plot nášho pozemku a my so Suze sme ho podliezli. Spolu sme utekali do stodoly, kde sme mali tajnú skrýšu. 

„Lez hore,“ zapišťala Suze na Thomasa a on sa uchopil dreveného rebríka.

Všetci traja sme sa svižne vyšplhali po drevenom rebríku cez malé drevené dvierka do podkrovia a potichu sme sa chichotali. Bola som rada, že som to ubehla aj s mojim odretým kolenom. Sadla som si na slamu a vystrela som si nohu pred seba. Chcela som si na tú ranu niečo priložiť.  Naokolo nebolo nič vhodné, tak som si na koleno pritisla biely rukáv svojich šiat. Thomas a Suzie ostali pri malom okienku v podkroví a v napätí sledovali, či je vzduch čistý. 

„Decká jedny nepodarené! Vylezte von! Takto vás vychovali?!“ vykrikoval namosúrený sused, ktorému sme pred chvíľou plašili zvieratá na paši. Dobehol na náš pozemok a hlasno dychčal. 

„Kde ste?! Kde sa skrývate?!“ 

„Už aj vylezte!“ neprestával. Suze s Thomasom sa potichu vzdialili od okna, bližšie ku mne. Všetci sme zmĺkli a dúfali, že nás tu hore nenájde. Srdce mi bilo ako o život; bolo to už tretíkrát tento mesiac, čo sme mali my traja na mále. Od strachu – a bolesti - som sa začala chvieť. Thomas to videl a vzal ma za ruku. 

„Dobrý deň, Lewis, čo sa to, prepána, deje, že sa tu tak hneváte?“ Z nášho domu vyšla moja matka, zistiť čo je vo veci. Maminka bola veľmi múdra žena a vždy vedela odhadnúť situáciu. Isto jej bolo jasné, čo sa deje, no tento prístup k namosúrenému susedovi sa jej zdal vhodnejší. 

„Zdravím vás, milosťpani! Som tu, pretože vaša dcéra a jej dvaja kamaráti plašili moje zvieratá na lúke. Už minule mi kvôli nim zabehli štyri husy! Videl som tie decká bežať smerom sem. Musia sa tu niekde skrývať!“ penil starý pán s dlhými fúzami a guľatým bruchom od piva.

„Prepáčte, no nemyslím si, že by sa tu niekde niekto schovával. Ak sa vám ráči, pokojne sa tu poobzerajte.“ Moja matka bola až príliš milá, no vedela som, že o to horšia bude potom ku mne. Presne som si ju vedela predstaviť. Bola taká pôvabná a milá, že sused dokonca prestal kričať a zmiernil svoj tón. 

„Videl som ich utekať týmto smerom! Bežal som predsa za nimi!“ Pán Hewitt stále dychčal a bol červený vo svojej okruhlej tvári od jedu aj od vyčerpania.

„Možno bežali ďalej, smerom k domu Warnerovcov!“ Moja matka dobre vedela, že sme nablízku, no nechcela, aby nám pán Hewitt vyprášil kožuch. Chcela to urobiť sama.

„Ak ich nájdete skôr ako ja, dohovorte im! Minule dokonca kradli ovocie z mojich sadov! Toto je skutočne nevhodné správanie!“ Starý pán sa otočil a my traja sme počuli jeho kroky čoraz tichšie. Vymenili sme si šibalské pohľady a s rukou pred ústami sme sa tlmene chichotali. 

„Toto nám zase vyšlo!“ povedal Thomas a všetci sme si radostne ťapli vo vzduchu. 

„Robiť si srandu z Hewittovcov je vždy zábava! Nikdy s tým neprestaneme!“ hovorila som spiklenecky a moji dvaja najlepší kamaráti súhlasili.

„Áno! Mám nápad!“ povedala Suzie a zdvihla ruku so vztýčeným malíčkom.

„Tak to áno!“ Usmial sa Thomas.

Obaja sme k nej natiahli ruky a zahákli sa o seba malíčkom.

„Sľubujem,“ riekli sme naraz. „Nikdy ho nenecháme na pokoji."

Pán Hewitt bol známy tým, že nemal rád deti. Tie jeho dve už boli dospelé a vnúčatá nemal. Pri každej príležitosti obviňoval iných ľudí za katastrofy na jeho statku a preto v spoločnosti nebol príliš obľúbený. Ľudia ho považovali za miestneho čudáka.

 

„Esme Anne Platt! Okamžite vylez z tej stodoly! Suzanne, Thomas, aj vy! Viem, že ste tam!“ skríkla moja mama tak ostro, že sme všetci od strachu nadskočili.

Pomaly som sa priplazila k malému oknu a pozrela som sa von. Mama stála dole pri rebríku a ruky mala vbok. Pozerala sa smerom do malého okienka a bola naozaj nahnevaná.

„Čo teraz?“ šepla Suzie.

„Ja čakám! Alebo mám ísť hore?!“ povedala maminka zvýšeným hlasom.

So Suze a Thomasom sme si vymenili zúfalé pohľady a pomaly som prešla k vrchu rebríka. Položila som naň svoje nohy a zliezla som dole. S nevinným úsmevon som vzhliadla na svoju mamu, ktorá sa na mňa nepekne mračila. Počkala, kým sme všetci zišli dole a keď sme stáli v zástupe pred ňou, nahlas spustila:

„Čo si to to sebe myslíš, Esme?! Takto sa správa mladá dáma?! Pozri sa, ako zase vyzeráš!“ Ukázala na moju zašpinené šaty a rozbité koleno.

„Čo na to povie tvoj otec keď príde?!“ Chytila sa za hlavu, pretože moje správanie bolo v jej očiach čím ďalej tým horšie. Sue a Thomas ani nedýchali. Moja mama bola krásna a pôvabná dáma, pôvodom z Francúzska, ktorá mala spôsoby a dobrú výchovu, ale momentálne bola všetka jej nežnosť preč a pred nami stála zlá macocha z každej rozprávky.

Mojich kamarátov poslala domov a zavolala pestúnku Mary, aby sa o mňa postarala.

 

Keď otec prišiel domov, sedela som v salóne v nových šatách a s podloženou, obviazanou nohou. Mary mi vyčistila ranu, okúpala, obliekla do čistých šiat a vyčesala mi vlásky do drdolu. Nebavilo ma pokojne sedieť na jednom mieste, tak som si nahlas povzdychla a zvesila som ramená.

Matka mi venovala prísny pohľad a ja som sa rýchlo narovnala a usmiala.

„Zdravím vás, moje najdrahšie,“ povedal veselo môj otec, keď vošiel do salóniku. Sňal si klobúk z hlavy a Mary mu vzala ľahký kabát. Mal oblečený sivý oblek, aký nosil v lete do práce. Ocko vlastnil obchod s nábytkom v centre mesta a mal svoju prácu rád. Minule priniesol maminke ručne vyrezávaný nočný stolík.

„Dobrý deň, Arthur.“ Mama vyšla otcovi v ústrety a letmo ho pobozkala na líce. Otec jej bozk láskavo opätoval a jemne ju objal. Spolu tvorili nádherný pár, akoby boli vystrihnutí z časopisu.

„Dobrý deň, tatinko,“ pípla som potichu.

„Princezná!“ usmial sa na mňa ocko. Kľakol si a roztvoril náruč, aby som k nemu pribehla, no ja som ostala sedieť na mieste a nešťastne som sa pozrela na svoje zranené koleno.

„Och prepána, čo sa to stalo?“ opýtal sa a podišiel ku mne.

„Nech sa ti sama pochváli,“ povedala moja mama odmerane a ja som sklopila zrak. Vedela som, že mamka ma ľúbi, ale moje nevhodné správanie mi netolerovala za žiadnych okolností.

Otec sa zamračil a prezrel si moju nohu. Z maminho tónu mu bolo jasné, čo sa stalo.

„Esme, koľkokrát sme ti hovorili, aby si nelietala vonku ako bláznivá?! Môžeš sa hrať s kamarátmi, ale prosím, nelez na stromy, nepreliezaj ploty a neskáč z výšok!“ Otcov hlas bol pevný, ale láskavý. Bolo ale jasné, že sa hnevá.

„Je mi to ľúto,“ šepla som.

„To si vravela aj minule! Takto sa desaťročné dievčatá nesprávajú!“

„Starý Hewitt sa sem prišiel sťažovať. Plašili mu zvieratá a kradli ovocie!“

„Esme, takto sme ťa nevychovali!“ Môj otec už skoro kričal. Zahnal sa rukou a chcel ma udrieť, no nakoniec to neurobil, ale ja som sa aj tak rozplakala.

„Odpusťte moju opovážlivosť, no je to ešte len dieťa...“ ozvala sa tichšie moja pestúnka.

„Toto sa vás netýka, Mary!“ zavrčal môj otec. Tentokrát som to naozaj prehnala. Sklamala som svojich rodičov a veľmi som sa za to hanbila. Neodvážila som sa povedať ani slovo.

„To bola posledná kvapka, Esme! Mary, zbaľte jej veci!“ povedal rozhodne.

„Eveline,“ obrátil sa na svoju manželku. „Našej dcére len prospeje ak odcestuje na nejaký čas za tvojou matkou do Marseille!“

Videla som, ako maminke z očí vyhŕkli slzy.

„A-áno. Máte pravdu,“ šepla a rýchlym krokom odišla z miestnosti. 

 

 

 

10. 6. 1913

 

„Esme, ponáhľaj sa, odíde nám koč!“ naháňala ma Mary, keď sme sa chystali na nedeľný trh. Vybehla som z domu v letných svetlofialových šatách a v ruke som mala kúsok tvarohového koláča, ktorý som nestihla dojesť na raňajky.

„Poďme, mladá dáma,“ pousmial sa Edgar, keď som nastupovala do koča. Moja pestúnka si sadla vedľa mňa a zapriahnuté kone sa pohli vpred. 

„Dobrú chuť,“ povedal, keď ma zbadal dojedať koláč. 

„Ďakujem. Nestihla som to dojesť vnútri, zarozprávala som sa so starou mamou... Zase.“ Pousmiala som sa a znovu som si odhryzla. 

Keď som sa po šiestich rokoch vrátila domov z Francúzska, moja mama trvala na tom, aby sa stará mama presťahovala do Ohia. V Európe sa schylovalo k vojne. Vzťahy medzi štátmi boli napäté a stará mama sa po dlhom prehováraní nechala presvedčiť. Aj keď sa jej Amerika sprvu nepozdávala a pár dní jej chýbala francúzska elegancia, rýchlo si tu zvykla a obľúbila si hlavne miestnu módu. Aj včera boli s matkou a otcom u krajčírky pre nové šaty.

„Som rada, že sme naspäť, dievčatko moje,“ povedala Mary a s láskou ma pohladila po vlasoch. Moju pestúnku poslali moji rodičia do Francúzska k starej mame Eleanor so mnou, ale Mary z toho príliš nadšená nebola. Vedela, že sa u starej mamy budem musieť učiť vyšívať, hrať na flautu a rozprávať po francúzsky.
Tak sa aj stalo. Keby niet Mary a pár francúzskych dievčat, s ktorými som sa po príchode skamarátila, bola by to naozaj nuda. Takto som si svoj pobyt u starej mamy celkom užila, aj so zážitkami z Paríža.

A čo sa týka starej mamy, to bola dáma v pravom slovazmysle! Svoje biele rukavičky si dala dole z rúk len málokedy a každé jej šaty zdobili čipkované detaily. Musela som uznať, že móda v Európe naozaj predčila tú našu.

„Aj ja, Mary.“ Sue a Thomas mi veľmi chýbali. Nemala som s kým vystrájať, no to sa časom zmenilo. Keď som sa pred pár týždňami vrátila do Ohia a znovu sme sa stretli, zdalo sa nám akoby bolo všetko ako predtým.

Akurát teraz som vedela plynule po francúzsky a nekonečné hodiny baletu zlepšili moje držanie tela, no stále som bola to neposedné dievčatko, ktoré rado liezlo po stromoch a plašilo zvieratá.

S Mary a Edgarom, našim novým hospodárom, sme sa blížili k mestkému trhu. Chodili sme tam každú nedeľu, odkedy sme sa vrátili. Farmári predávali čerstvé ovocie a zeleninu, mäso a mliečne výrobky. Dokonca tam bola aj pekáreň a obchod so sypanými čajmi, ktoré som si obľúbila v Európe.

Počasie bolo nádherné. Slnko svietilo, no nebolo príliš teplo. V tom zafúkal vietor a rozvial mi vlasy na všetky strany. Stiahla som si ich naspäť dozadu a na konci ulice som uvidela bránu trhu. Keď sme sa priblížili, Mary a ja sme vystúpili z menšieho koča a Egdar zostal hore. Kone kráčali krokom za nami a my sme si obzerali vyložený tovar.

Atmosféra na trhu bola vždy veľmi živá. Trhovníci nahlas vykrikovali a hvízdali. Lákali k sebe zákazníkov, aby predali svoj tovar. Všimla som si, ako sa za mnou chlapci v mojom veku otáčali a usmievali sa. 

„Čerstvé jahody! Slečna, ochutnajte, aké sú dobré,“ ponúkal ma jeden z trhovníkov, keď sme prechádzali popri jeho stánku. Usmiala som si a vzala som si jahodu z drevenej tácky.

„Madam, ponúknite sa,“ oslovil veselo aj Mary a tá si tiež vzala jahodu. 

„Tie sú výborné!“ povedala som nadšene a moja pestúnka prikývla. 

„Dajte nám dva košíky, prosím,“ povedala Mary a zo zástery vybrala peniaze. Jahody naložila v drevených košíkoch Edgarovi do koča a kráčali sme ďalej.

„Najlsladšie marhule! Kúpte si! “ vykrikoval trhovník za vysokým pultom. 

„Upečiem marhuľový koláč?“ opýtala sa ma Mary a ja som prikývla. Vzali sme zopár zrelých marhúľ a naložili do voza.

Kráčali sme ďalej a ja som dostávala viac a viac úsmevov. Väčšina mojich kamarátok bola v tomto veku už zasnúbená – alebo aspoň si predstavovali svoju budúcnosť po boku nejakého z významných mužov mesta. Ja som bola trochu iná. Milovala som svoju slobodu a pocit voľnosti. Samozrejme, tiež som snívala o veľkej láske, no nebola som taká nedočkavá ako moje priateľky a nehrnula som sa do manželstva za každú cenu.

Mary si tiež všimla ako si ma mládenci obzerali a pousmiala sa. Vo Francúzsku na mňa dozerala tiež, ale nebolo veľmi treba. Zopár mužov sa mi pokúšalo dvoriť, no moja stará mama nedala súhlas ani jednému z nich. 

Prechádzali sme pri mäsiaroch a začula som, ako na mňa niekto obdivne zapískal, no neotočila som sa, ako mi kázala maminka. Kráčali sme s Mary ďalej a mierili sme do pekárne. Potrebovali sme kúpiť múku a cukor na marhuľový koláč. Cestou nás ponúkli ďalším ovocím aj zeleninou, tak sme niečo kúpili a naložili k Edgarovi. Slnko začínalo páliť silnejšie, tak som nám všetkým zbehla kúpiť chladené nápoje.

„Čo som dlžná?“ opýtala som sa predavača. Prehliadol si ma a pousmial sa.

„Ako sa voláš?“ pýtal sa. Tento muž nemal žiadne spôsoby. 

„Esme.“

„Krásne meno. Aj ty si veľmi pekná.“ Nevedela som, ako reagovať. Podala som mu peniaze za nápoje a rýchlym krokom som sa vracala naspäť. Jeden pohár som podala Mary a druhý Edgarovi. 

„Ďakujem, Esme. Tak ten na tebe išiel oči nechať,“ začala Mary a Edgar prikývol. „Ako jeden z mnoha. Ty si budeš môcť vyberať ženícha!“

„Ale ja sa ešte nechcem vydávať,“ povedala som trochu nervózne. 

„Nie hneď.“ Mávla rukou. „O rok, najviac dva.“ Ja som sa len usmiala, ale vôbec som s tým nesúhlasila. Vydávať sa budem, keď nájdem toho pravého. 

Keď sme nakúpili všetko, čo bolo treba, zastavili sme sa u krajčírky pre moje nové šaty. Matka mi na leto objednala niekoľko kúskov, tak ich bolo treba vyzdvihnúť. Jedny boli čipkované, iné s volánikmi, ďalšie s vysokým pásom a štvrté čo odhaľovali moje ramená. K tomu mi ušila dva kostými; jeden sivý a jeden krémový.

Naozaj som sa tešila na zábavy a bankety tohto leta, pretože v týchto šatách budem naozaj krásna.

 

V ten istý deň sme sa podvečer vybrali do kostola. Išli sme všetci – moji rodičia, stará mama, pestúnka, pomocnica aj hospodár. V kostole sme si sadli do tretej lavice spredu a ja som sa rozhliadla okolo seba. Prstami som si prehrabla vlasy a pohodlne som sa usadila. Kňaz vyšiel pred oltár a začal nedeľné bohoslužby. Rečnil k nám zo svojej kazateľnice, ale ja som bola po celom dni unavená. Pretrela som si oči a prikryla som si ústa rukou, aby si nikto nevšimol, že zívam. Letmo som sa obzrela po ľuďoch, aby som zistila či tu náhodou nie je aj Sue. Thomas do kostola nechodil. Keby bolo po mojom, tiež by som tu nebola každú nedeľu.

Zrazu sa mi stretol pohľad s párom niečích hnedých očí. Bol to muž, mohol mať tak dvadsaťosem rokov a nikdy predtým som ho tu nevidela. Veľmi rýchlo ma zaujal. Mal milý výraz v tvári, dlhšie hnedé vlasy a na sebe mal tmavý oblek. Určite to bol nejaký obchodník.

Venoval mi krásny úsmev a ja som mu ho opätovala. Cítila som, ako sa mi krv hrnie do líc. Pozerali sme sa na seba a ja som úplne prestala vnímať svoje okolie. Chvíľu na to som sklopila zrak a tým prerušila náš očný kontakt.

Keď som sa na neho znovu pozrela, stále sa na mňa díval. Nikomu som nič nevravela, len som mu venovala ešte pár pohľadov a úsmev. Vedľa neho sedela staršia dáma v čiernom klobúku a počúvala kázeň. Vzhliadla som na farára a všimla som si, že upieral svoj zrak priamo na mňa. Dúfala som, že si nás nevšimol, lebo inak si vypočujem ďalšiu kázeň ja... 

Po skončení omše sme pomaly vyšli z kostola. Kráčala som vedľa starej mamy, ktorej som ponúkla rameno, lebo sa jej ťažšie chodilo. Rozmýšľala som, kto by mohol byť ten muž z kostola. Určite bol v meste nový. Možno je tu len na návšteve... Uvidím ho ešte?

Bola som zamyslená, s hlavou v oblakoch, a ani som si nevšimla, že za mojím otcom prišiel farár. Zastala som až keď ma stará mama upozornila. 

Otec sa rozprával s farárom, vedľa ktorého stál ten muž aj so staršou dámou. Keď som ich uvidela, usmiala som sa a podišla som bližšie. 

„Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Volám sa Charles Philippe Evenson,“ povedal ten muž a podal si ruku s mojimi rodičmi, ktorí sa mu tiež predstavili. Charles.

„Toto je moja dcéra, Esme Anne Platt,“ predstavil ma môj otec a ja som sa jemne uklonila. Charles nežne vzal moju ruku do svojej a zľahka ju pobozkal. Po celom tele mi prebehli zimomriavky. Charles.

„Veľmi ma teší,“ povedal zvučným hlasom.

„Som rád, že som vás mohol zoznámiť, ale teraz musím ísť za svojimi povinnosťami. S Pánom Bohom,“ rozlúčil sa s nami mladý kňaz a vrátil sa naspäť do kostola.

 

Vysvitlo, že Charles, teda pán Evenson, vlastní dve reštaurácie v centre. Prisťahoval sa do mesta práve v tom čase keď som bola vo Francúzsku a preto som ho ešte nestretla. Staršia dáma po jeho boku sa nám predstavila jeho matka, Helen Ruth Evenson.

„Pán Platt,“ prehovoril Charles, „chcel by som vás poprosiť, či by som s vaším dovolením mohol pozvať vašu dcéru budúcu sobotu na banket.“

Moji rodičia si vymenili zaskočené pohľady a potom sa pozreli na mňa. Usmiala som sa a nevinne sklopila zrak. Dúfala som, že otec povie áno.

„Pán Evenson, Esme bude poctená,“ prikývol ocko.

„Drahá slečna Plattová, prijmete moje pozvanie a budete ma doprevádzať na bankete v divadle Hviezda?“ opýtal sa ma Charles a ja som chcela výskať od radosti.

„Bude mi cťou, pán Evenson,“ povedala som s jemným náznakom úsmevu.

„Ďakujem. Prídem po vás v sobotu o šiestej,“ dodal a pobozkal mi ruku na rozlúčku.

 

 

V piatok poobede sme sa konečne stretli so Suzie. Z desaťročného dievčatka, ktoré som videla naposledy, vyrástlo krásne dievča s dlhými svetlými vlasmi a modrými očami. Určite bola z nás dvoch tá nápadnejšia.

Jej rodičia zdieľali podobné názory ako moji, tak som Suze pozvala k nám do salóniku na čaj. Určite by nám neschválili, aby sme išli samé niekam von.

Moja stará mama Eleanor nám robila spoločnosť. Suze na ňu urobila veľmi dobrý dojem svojim elegantným vystupovaním. Keď sme sa so Suzie po rokoch vyobjímali, sadli sme si na vyzdobený gauč z otcovho obchodu a Mary nám všetkým naliala ovocný čaj. Priniesla aj svoj výnimočný marhuľový koláč a všetky sme ho ochutnali. Bol naozaj výborný.

Pýtala som sa Suze na život v Columbuse, kým som tu nebola a zaspomínali sme si na deň, kedy sme plašili susedove zvieratá a otec ma za trest poslal do Francúzska. Suze sa darilo dobre. Pár rokov chodila do školy a potom precestovala Ameriku. My sme jej porozprávali o Francúzsku a dohodli sme sa, že sa tam niekedy vyberieme.

Neskôr sme sa so Suze vybrali von do našej záhrady. Keď sme sa uistili, že nás nikto nevidí, pošepkala som jej svoj plán a ona nadšene prikývla. So smiechom sme sa rozbehli až na koniec nášho pozemku. Preliezli sme plot, prebehli cez potôčik a bežali smerom k lesu. Mali sme tam našu tajnú skrýšu z detstva.

Bol krásny letný večer, slnko sa pomaly skrývalo za obzor a my so Suze sme sa chystali urobiť niečo nehodné nášho postavenia.

„Ten západ slnka bude zhora ešte krajší!“ povedala som a ukázala na vysoký strom. Suzie sa zasmiala a začala liezť prvá. Nasledovala som ju a keď sme vyliezli na pevný konár, sadli sme si a zahľadeli sa do diaľky.

„Nádhera!“ povzdychla si a ja som sa usmiala.

„Suze, musím ti niečo povedať,“ začala som nadšene. Toto som jej nemohla hovoriť pred starou mamou.

„Zajtra večer mám prvé rande!“ Rukami som si zakryla tvár a radostne som hojdala nohami.

„To je skvelé! S kým?“

„Volá sa Charles Evenson a je to riadny fešák! Pôjdeme spolu na banket, ideš tam tiež?“ pýtala som sa.

„Áno, pozval ma syn nášho suseda,“ povedala.

„Walter? Walter Brown?“

„Áno... Matka sa tomu tešila, najradšej by bola, keby som sa už s niekým zasnúbila, ale mne sa Walter až tak nepáči,“ hovorila Suze neveselo, tak som ju objala.

„Neboj, zabavíme sa,“ pousmiala som sa.

„Kde ste sa stretli?“ Vrátila sa témou k Charlesovi.

„V kostole.“

„To musia byť vaši nadšení!“ povedala.

„Áno, celkom sa tešia. Doteraz nepoznali Charlesa ani jeho rodinu, no zatiaľ sa o ňom dozvedeli samé dobré veci,“ povedala som.

„Ja som tiež niekoho stretla,“ pípla Suze.

„Suze! Povedz mi o tom!“ vypískla som nadšene a šťuchla som ju do ramena.

„Tak dobre,“ usmiala sa. „Je to lekár... Pochádza z Európy a je to ten najkrajší muž, akého som kedy videla.“

„Wow, to znie super! Vieš ako sa volá?“ Bola som naozaj zvedavá.

„Carlisle. Carlisle Cullen.“

Ja som len pokrútila hlavou, lebo som jeho meno ešte nikdy predtým nepočula.

„Je v meste nový,“ povedala zasnene a usmiala sa.

Vtom sme začuli hlasné hrmenie a obe sme nadskočili od ľaku. Rozhodli sme sa, že by sme sa mali vrátiť domov skôr ako začne pršať. Moji rodičia si už určite všimli, že sme preč až príliš dlho.

Mračná sa ťahali po oblohe a my sme vedeli, že táto letná búrka bude naozaj silná. Suze zliezla zo stromu prvá a ja som šla po nej. Stúpila som na konár nižšie a pevne som sa držala širokého kmeňa. Spustila som sa ďalej, no konár na ktorý som stúpila bol príliš tenký. Z ničoho nič praskol a ja som v šoku padala na zem.

Dopadla som na tvrdú zem a pocítila som strašnú bolesť.

„Esme!“ vykríkla Suze.

Určite som si niečo zlomila. Rodičia ma zabijú. Od bolesti a šoku mi začali z očí tiecť slzy a vôbec som nevnímala svoju kamarátku, ktorá panikárila vedľa mňa.

„Esme?! Idem zavolať pomoc! Hneď som naspäť, nehýb sa!“ hovorila rýchlo.

S polámanými kosťami by sa mi asi ťažko utekalo. Našťastie som bola pri vedomí, ale všetko ma bolelo. Bol to tvrdý náraz. Pokúsila som sa pomaly si sadnúť. Podoprela som sa pravou rukou, ale tá sa mi podlomila a ja som spadla naspäť do trávy. Och preboha... Našťastie sme boli celkom blízko nášho domu.

Zrazu začalo pršať a dážď zmáčal moju tvár aj vlasy. Moje slzy splynuli s dažďovými kvapkami. V ukrutných bolestiach som ležala na tvrdej zemi a keďže moje šaty už boli mokré, začínala mi byť zima. Celá som sa triasla a dúfala som, že sa Suze za chvíľu vráti.

„Esme!“ začula som vystrašený krik svojho otca. V daždi bežali ku mne otec, Edgar a Suze.

„Tam je!“ ukázala im Suze a všetci traja ku mne pribehli.

„Esme, dočerta, čo si zase robila?!“ skríkol môj otec a kľakol si ku mne. Neodvážila som sa niečo povedať. Neodvážila som sa ani dýchať, alebo nariekať. Otec ma zdvihol do náručia a niesol ma domov.

Celú cestu nadával ako pohan a ja som si nechcela predstaviť, čo ma čaká.

Kým sme prišli domov, bola som celá premočená a triasla som sa. 

Otec ma vyniesol do mojej izby a potom bez slova odišiel. Bol taký nahnevaný, že radšej nič nehovoril. Mary ma opatrne prezliekla do suchých šiat a Suze bola pri mne. 

„Čo ťa bolí, Esme?“ pýtala sa Mary.

„Noha, rameno a rebrá,“ povedala som ubolene.

„Och, neboj sa zlatko, za chvíľu príde doktor. Nie je ti zima?“

Záporne som pokrútila hlavou. Pohladila ma po líci a ja som sa smutne pousmiala. Suze sedela na kraji mojej postele a držala ma za ruku.

V tom sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel vysoký, svetlovlasý muž s lekárskym kufríkom.

„Dobrý večer prajem, som doktor Cullen,“ predstavil sa a ja som na neho bez slova zízala. Pozrela som sa na Suze, ktorá na neho zbožne hľadela a všetko mi bolo jasné. Musela som uznať, že vyzeral naozaj dobre.

„Dobrý večer, pán doktor,“ pozdravila ho Mary. „Tu, naša Esme Vás potrebuje. Spadla z výšky, zo stromu.“

„Hneď sa na slečnu pozrieme,“ povedal doktor a položil si kufrík na zem. Mary odišla z mojej izby a snažila sa odtiaľ dostať aj Suze, ale tá sa tvárila, že ju nevidí, aby mohla ostať v prítomnosti jej vysnívaného doktora.

„Čo ste robili, keď sa to stalo?“ opýtal sa.

„Liezli sme po stromoch,“ povedala som previnilo a Suzie sa nevinne usmiala. Venoval nám obom neveriacky úsmev a povedal:

„A nemali by sa také pôvabné mladé dámy v tomto veku radšej zdržiavať v kuchyni alebo učiť sa vyšívať?“ nadvihol obočie a Suze mu prikývla. U mňa doktor týmto skončil. Iste to bol jeden z tých, čo si myslel, že žena patrí do kuchyne a musí za každých okolností poslúchať svojho muža.

„Povedzte mi, keď vás niečo bude bolieť,“ povedal a ja som prikývla.

Začal si prehliadať moju nohu a jemne mi po nej prechádzal prstami. Stisol ma nad kolenom a ja som zasyčala od bolesti.

„Toto vás naučí držať sa nohami na zemi,“ prehodil a priložil mi na nohu obklad. Celý čas čo ma vyšetroval som počúvala jeho povýšenecké poznámky a nevedela som sa dočkať konca.

Vysvitlo, že ruku a rebrá som mala len udreté, tak mi na to doktor dal masť, oblak a lieky proti bolesti. Nanešťastie, moja pravá noha bola zlomená.

Doktor si prichystal všetky potrebné veci a začal mi dávať nohu do sadry.

„Ako dlho to budem mať?“ opýtala som sa.

„Dosť dlho na to, aby ste nevyhľadávali ďalšie problémy,“ odsekol. Arogantný debil! Suze sa zasmiala a ja som sa zamračila.

„Zopár týždňov, slečna. Bude vám treba meniť dlahy, takže sa ešte párkrát uvidíme.“

Tak to sa teším, pomyslela som si ironicky, ale tá noha ma bolela až príliš, tak som sa nechcela vysiľovať sarkastickými poznámkami.

O pätnásť minút bola moja noha kompletne nehybná a doktor si po práci umyl ruky.

„Tak, slečna, teraz musíte odpočívať. Bolesti vás čoskoro prejdú, ale tá noha sa bude hojiť dlhšie,“ povedal a ja som prikývla.

„Zvládnete ležať v pokoji?“ Musel ma ešte raz podpichnúť. Vôbec som nechápala, ako sa môže Suze páčiť. Správal sa tak namyslene! 

„Dám na ňu pozor,“ ozvala sa sladko Suze. 

„Budem vám vďačný, slečna,“ pousmial sa na ňu a jej srdce sa rozbúchalo rýchlejšie. 

„Ak by sa váš stav zhoršil, pokojne mi hocikedy zavolajte.“

„Ďakujem, pán doktor,“ povedala som slušne. 

„Tak do skorého videnia,“ pozdravil nás a vyšiel z mojej izby. 

„Suze...“ povzdychla som si a neveselo som sa zasmiala. 

Usmiala sa a pokrčila ramená. Stále bola unesená zo svojho doktora. Nešťastne sa pozrela na moju sadru a pokrútila hlavou.

 „Toto nedopadlo dobre... Podobne ako pred šiestimi rokmi.“ Prikývla som. Bola som v naozaj nepríjemnej situácii.

„Esme!“ Sue sa zrazu strhla a ja som spozornela.

„Čo urobíš zajtra?“ pýtala sa. 

„Čo má byť zajtra?“

 „Banket!“ 

 

Zhrnutie poviedok



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Keby bolo keby - Story of Esme I.:

 1
16.03.2017 [23:13]

SissaVampireĎakujem krásne, dievčatá!! :) Druhá časť čaká na vydanie! ;)

3. Nesinka
20.02.2017 [1:48]

Emoticon Emoticon Emoticon

17.02.2017 [0:48]

EmpressTak dlho sa na to chystám, ale furt mi do toho niečo skáče. Ale teším sa, až si to prečítam. Emoticon

16.02.2017 [1:00]

Kate3Pěkné, čtivé, jsem zvědavá na pokračování. Emoticon Já ale dávno vím, že ty psát umíš. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!