Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Je to moje dieťa! 1. časť

27.09.2025 (09:00) • ACullen • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 72×

Sedela som na zemi v kúpeľni a neveriacky som sledovala dve čiarky, ktoré sa objavili na tej prekliatej paličke. Dookola som si opakovala, že to nemôže byť pravda. Ja nemôžem byť tehotná, veď to nie je možné! Tvrdil mi, ako je to bezpečné, vraj niekto ako on nemôže mať deti.

"Do pekla," hlesla som takmer nečujne. Ten, čo to spôsobil, totiž sedel u mňa na posteli.

Opatrne som vyšla z kúpeľne, plastová palička bola bezpečne ukrytá za mojím chrbtom. Sama som nevedela, ako sa k tomu postavím, no vedela som, že jeho názor bude rozhodujúci. Ani jeden z nás to nechcel, veď nás čakala budúcnosť na vysokej a potom moja premena.

"Edward..." nechala som jeho meno znieť, pretože na viac som sa nezmohla.

"Bella, musím ti niečo povedať," hlesol a postavil sa ku mne.
"Ja tebe tiež." Vedela som, že moje splašené srdce musel počuť už z kúpeľne.

"Vieš, nechcel som to takto, no inak to nejde. Dúfal som, že to bude čistý rez, bez bolesti, no teraz to bude iné. V ten večer, čo sme sa spolu vyspali som prišiel z iného dôvodu. Chcel som sa rozlúčiť." Moje kolená sa roztriasli. Čo to hovorí? To nemôže myslieť vážne, veď mu chcem oznámiť, že som tehotná!

"Už dlhšie viem, že musíme odísť. Zistil som, že moje srdce patrí niekomu inému. To, čo sa stalo v ten večer sa nemalo stať. Mrzí ma, že som ti dal pocit, že to je večné. Niekde inde ma čaká žena, ktorú milujem už desiatky rokov. Ty si mala byť len nálepka, ktorá zahojí rany, ktoré mi po nej ostali." Stále hovoril nečujne, mala som problém rozumieť, čo vlastne hovorí.

"Ako to myslíš?" Môj hlas preskočil a za chrbtom som pevnejšie zovrela ten prekliaty test.

"Bella, pochop ma. Nedokážem to vysvetliť. Myslel som si, že tie reči o upírskej láske, o tom ako sa raz zamilujeme sú len hlúposti, no keď som opäť stretol Tanyu, zistil som, že je to pravda. Milujem ju a nie teba. Ty si však človek. Tvoje spomienky sú ako sito, pohneš sa ďalej a na mňa zabudneš."

"Zabudnem?" spýtala som sa hlúpo. V tej chvíli sa moje nádeje a predstavy rozplynuli. Na okamih som zabudla na test, na dieťa a aj na všetko. On ma nemiluje. Nechce ma.

"Áno, zabudneš," šepol a prisúpil ku mne. Jemne ma pohladil po tvári a mne sa z očí začali rinúť slzy. On naozaj odchádza, uvedomila som si. Čo ja, čo to dieťa, čo naše plány?

"A čo naše plány?" Musela som skloniť hlavu, aby nevidel tu bolesť v mojich očiach.
"Bella, nesťažuj si to prosím ťa. Zabudni na mňa, na moju rodinu a na všetko o upíroch." Zrazu som pocítila jemný vánok. Zdvihla som hlavu, po Edwardovi neostalo ani stopy. Nič. Bol fuč.

Zviezla som sa na zem a začala som nekontrolovateľne plakať. Ako mi to mohol urobiť? Ako to mohol urobiť nám? Rukou som si prešla po brušku. Opustil mňa a aj naše dieťa o ktorom som mu nestihla povedať.

Neviem, koľko času prešlo, no zrazu som pocítila prázdnotu. Bolesť akoby sama odišla a ja som si uvedomila, že hoci by som mu o dieťati povedala, nič by sa nezmenilo. Odišiel by.

"Neboj, postarám sa o teba," šepla som smerom k môjmu brušku a jemne som ho pohladila. Vedela som, že na pohyby je ešte skoro, no prisahala by som, že sa moje brucho jemne zavlnilo.

Bola som odhodlaná pre to dieťa urobiť čokoľvek na svete. A ak sa raz opäť Cullenovci objavia v mojom živote budem za to maličké bojovať. Nebojím sa ich a ani toho čím sú. To dieťa je len moje.

.
.
.

To, že moje dieťatko nebude obyčajné som zistila už v prvých týždňoch. Rástlo neuveriteľne rýchlo, obyčajné gynekologické prehliadky nedokázali nič určiť, dokonca sa ma lekár niekoľko krát snažil presvedčiť, že nie som tehotná ale chorá. Jeho tvrdenia som razantne odmietala a tak padlo rozhodnutie. Už žiadny lekár, zvládnem to sama. Začiatky boli ťažké. Kým som pochopila, čo maličké potrebuje trpela som bolesťou. Pár krát som mala pocit, že mám zlomené rebrá, no vždy akoby zázrakom po pár hodinách moja bolesť prešla.
Jedného dňa som prechádzala okolo pojazdnej transfúznej stanice a moje hrdlo stiahol žeravý pocit smädu. Tá vôňa, ktorá sa šírila z auta bola neodolateľná a ja som vtedy pochopila, po čom moje dieťa túži. Samozrejme, čo som si myslela? Veď moje dieťa je z polovice upír, jasné, že bude potrebovať krv. Pár dní som premýšľala, kde zoženiem krv. Nemôžem predsa napochodovať do nemocnice a len tak si ju vziať. To predsa nejde. Skúsila som šťastie a prihlásila som sa ako dobrovoľníčka do nemocnice. Prijali ma a tak som mohla každý deň získať trochu krvi pre maličké.

Takto som fungovala takmer celé tehotenstvo. Tým, že bolo dieťa napoly upír trvalo o niečo kratšie. Pár mesiacov po jeho odchode som porodila moje malé bábätko. Takmer som pri pôrode umrela, no stalo sa niečo čo som nečakala. Tupú bolesť vystriedala úľava a ja som cítila, ako sa moje rany postupne hoja. Nerozumela som tomu, no dnes už áno. Nie, nie som upír, no nie som ani človek. Som poloupír. A som pripravená brániť svoje dieťa.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Je to moje dieťa! 1. časť: