Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ja a on

Ja a onPoviedka o zoznámení Esme a Carlislea. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Pekné čítanie prajem.

Ja a on

V jedno májové popoludnie som sedela pred našim domom a pozorovala okolie. Bývala som s rodičmi na malej farme v mestečku Columbus, v Ohiu. Milovala som to tu. Bola som hrdá na to, že som tu mohla vyrastať. Dnes bol krásny slnečný deň. Vonku bolo veľmi príjemne. Vo vzduchu sa vznášala vôňa čerstvého ovocia, ktoré čakalo na zber. Vtáčiky poletovali okolo stromov, spievali alebo zobali zrnká zo zeme. Jednoducho všade bolo cítiť pokoj a pohodu.

Rozhodla som sa, že tu nebudem len tak sedieť, ale pôjdem sa prejsť. Okolo našej farmy sa rozprestieral les. Keď som bola malá, často som sa hrávala na princeznú, ktorá čakala, kým ju vyslobodí jej princ. Len s tým rozdielom, že ja som nebola princezná z hradu, ale z farmy. V čase môjho dospievania som však pochopila, že žiadny princ nepríde. Jeho si proste treba nájsť. Najprv som si myslela, že nechodí preto, lebo som sa nesprávala ako princezná.

Mala som skôr správanie chlapca. Často som liezla po stromoch a na úbohých, nič netušiacich ľudí strieľala žalude z praku. Lenže neskôr som pochopila, že tým to nebude. Problém bol vo mne. Aj keď k nám chodievalo veľa ľudí, pretože sme predávali čerstvé mlieko a maslo a ja som videla veľa mužov, nikdy ma ani jeden z nich nenadchol. Niežeby neboli pekní, to nemôžem povedať, a dokonca veľa z nich bolo veľmi milých a mali o mňa záujem, ja som o nich nestála. Ani neviem prečo. Jednoducho v sebe nemali to kúzlo.

Mama mi za to veľakrát vynadala. Hovorievala, že dáma ako ja, by už mala mať vybratého ženícha. Ale veď mám len šestnásť. Ešte mám šancu, že sa niekto nájde.

Prechádzala som sa pomedzi stromy. Okolo mňa občas prebehla nejaká veverička alebo líška. Cítila som sa ako v rozprávke. Našla som kríky s divými jahodami a neďaleko nich som zazrela aj maliny. Mňam. To bolo moje najobľúbenejšie ovocie. Sklonila som sa ku kríkom a začala z nich ovocie trhať. Nechcela som ho nazbierať, jednoducho som ho rovno jedla. Bolo sladké. Také som mávala najradšej. Po chvíli som zistila, že už je najvyšší čas sa vrátiť. Nebolo neskoro, ale ešte som mala nejaké povinnosti. Okrem toho som ani neoznámila  rodičom, kam idem a nechcela som, aby o mňa mali strach. Tak som si dala do úst posledné dve jahody a pobrala sa späť.

„Esme, kde si bola?“ skríkla moja mama, keď som vstúpila do kuchyne.

„Bola som sa len trochu prejsť.“

„A to mi nemôžeš ani oznámiť, keď ideš preč?“

„Môžem. Prepáč,“ odvetila som. Presne tohto som sa bála. Vedela som, že mama bude vyvádzať. Ktovie, kde je otec. Ale asi v stajni a nemá čas sa zaoberať, kde chodí jeho dcéra. Dúfam, že mu mama nič nepovie, lebo vie byť veľmi zlý. Už viackrát sa mi to stalo. Niežeby nebol dobrý otec, ale keď išlo o mňa, vedel byť hrozný. No vedela som, že sa o mňa len bojí.

„Vieš, ako som sa o teba bála?“ pokračovala mama.

„Viem, mami. Ešte raz prepáč. Sľubujem, že sa to už nestane.“

„To dúfam. A teraz choď pozberať čerešne,“ prikázala mi. Vzdychla som si. Ju to tak ľahko neprejde. Určite bude na mňa nahnevaná ešte minimálne do večera. To by bol ale ten lepší prípad. Jej rekord je však tri dni. Vyšla som von a namierila som si to k maštali, o ktorú bol opretý rebrík. Vlastnými silami som ho dotiahla k čerešňovému stromu a oprela ho oň. Keď som sa na ten strom zadívala, zastonala som. Veď je tu asi milión čerešní. Vyzerá to tak, že tu budem do zajtra. Nuž, čo. Práca nepočká. Ešte som si z kuchyne priniesla vedro a snažila sa mamu ignorovať. Mám pocit, že aj ona mňa. Ani sa na mňa neotočila, keď som vošla. Všimla som si, že pečie koláč. Môj obľúbený čučoriedkový koláč. Dúfam, že z neho dostanem.

Spolu s vedrom som sa nejako vyškriabala na rebrík a začala oberať. Niektoré čerešne sa však nedostali do vedra, ale do môjho žalúdka. To však nevadí. Veď mama ich nemá spočítané.

Musím však uznať, že bolo skutočne hrozné teplo. Možno tie čerešne skutočne dozberám až ráno, lebo sa ešte pôjdem stokrát napiť.

Keď som mala už jednu časť stromu obranú, bolo treba znova posunúť rebrík. Keďže som však vynaliezavá mladá slečna, dolu schádzať nebudem. Vedro som vyložila na strom a zachytila ho o dva konáre. V mojom úmysle bolo, že na ten strom jednoducho vyleziem. Veľmi opatrne som položila nohu na hrubší konár – aby som si bola istá, že ma udrží – a pomaly naň presúvala celú svoju váhu. Keď som si bola istá, že je dosť silný, chytila som sa rukami kmeňa a druhú nohu položila tiež na ten konár. Skvelé, zvládla som to. Pomaly som sa snažila dostať k vedru, no keď som sa pohla, stratila som rovnováhu a cítila som, ako padám. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že som ani nemala šancu vykríknuť. Žijem? Bola moja prvá myšlienka, keď som dopadla na zem. Chcela som sa posadiť, no keď som sa o to pokúsila, cítila som, že ma niečo pichlo v pravej nohe. Naklonila som hlavu, aby som sa na to pozrela, no to som už začula: „Panebože, nestalo sa ti nič?“ V momente bol pri mne otec a pokúšal sa ma posadiť. „Neviem,“ odvetila som. „Len ma príšerne bolí noha.“ Keď som sa na tú nohu zadívala, skoro som dostala infarkt. Bola podivne skrútená.

„Myslím, že ju máš zlomenú,“ povedal otec. „Budeme musieť zavolať lekára.“

„Esme! Srdiečko, čo sa ti stalo?“ začula som z diaľky mamin hlas.

„Spadla som,“ zamrmlala som, no nemohla ma počuť. Ani som sa nenazdala a už sa nado mnou skláňala aj ona. „Zober ju dovnútra,“ prikázala otcovi. Ten ma ako na povel zdvihol zo zeme a niesol do mojej izby, kde ma položil na posteľ. „Idem zavolať toho lekára, mohlo by to byť niečo vážne,“ povedal a vytratil sa z izby. Tá noha ma príšerne bolela a cítila som, ako sa mi do očí derú slzy. Netrvalo dlho a aj prvé vyhŕkli.

Mama si ku mne sadla a objala ma okolo ramien. „Neboj sa, Esme, bude to v poriadku,“ chlácholila ma. „Nespravím ti čaj?“

Zakrútila som hlavou. To posledné na čo som mala chuť, bol čaj. Prečo vždy, keď sa niečo stane, ti ponúkajú čaj? Veď ten ťa nevylieči. „Za tým lekárom, musíme ísť my,“ povedal vo dverách otec. „A prestaň revať. Ten lekár nemusí vidieť sopľavé decko!“ Prečo musí byť na mňa taký prísny? Raz keď budem mať deti, nikdy v živote na ne taká nebudem!

Nemocnica, ktorá sa v našom meste nachádzala, nebola, bohvieako, veľká. Ani to nebolo treba, keďže tu ošetrili len tých, ktorí na to mali peniaze. Vošli sme do ošetrovne. Mali sme šťastie, že tu nikto nebol, aspoň sme nemuseli dlho čakať. Otec zaklopal na dvere. „Ďalej,“ ozvalo sa. Otec dvere otvoril a vstúpili sme. „Dobrý deň,“ povedal milo. Dokonalá pretvárka. Na mňa je hnusný, ale tu sa hrá na starostlivého ocinka.

V tej chvíli sa ten lekár otočil a mne sa zatajil dych. Neviem, koho som čakala, ale niekoho takého, ako bol on, určite nie. Bol veľmi vysoký, mal blond vlasy a čo ma prekvapilo najviac, bol veľmi mladý. Mohol mať okolo dvadsať rokov. A v neposlednom rade, bol krásny. Každá žena by si želala mať muža, ako bol on.

„Dobrý deň,“ odzdravil ten lekár a usmial sa.

„Moja dcéra spadla zo stromu a asi si zlomila nohu,“ povedal otec. Lekár prikývol a povedal: „Prosím, položte ju na lehátko. A kým ju ošetrím, môžete počkať v čakárni.“ Otec ma položil a odišiel z miestnosti. Lekár prišiel ku mne a usmial sa. „Tak, ako sa voláte?“ spýtal sa milým hlasom. „Esme Plattová, pane,“ odvetila som a začervenala sa.

„Krásne meno. Ja som Carlisle Cullen.“

„Teší ma.“

„Aj mňa,“ usmial sa. „Tak, Esme, čo ste vystrájali?“

„Zbierala som čerešne a spadla som.“ Carlisle pokrútil hlavou a vyhrnul mi sukňu, aby sa mohol pozrieť na moju nohu. „Nabudúce si musíte dávať väčší pozor,“ poučoval ma. Prikývla som. Kým sa venoval svojej práci, ja som ho sledovala. Bol krásny. Ešte nikdy v živote som nevidela tak krásneho mladíka. Bol milý a opatrný. Zdalo sa mi, že si dáva veľký pozor na to, aby mi do tej nohy nejako neštuchol a nezačala ma bolieť ešte viac.

„Vyzerá to tak, že noha bude skutočne zlomená,“ skonštatoval po chvíli. „Budem vám musieť dať dlahu.“

„Naozaj by sa to nedalo inak?“ spýtala som sa.

Pokrútil hlavou. „Ľutujem, ale nie. Nechcem, aby sa to zhoršilo ešte viac,“ zamračil sa. Vravím, že bol dokonale starostlivý.

„Aha,“ pritakala som. Carlisle sa potom pustil do svojej práce. Veľa sme sa rozprávali. Dozvedela som sa, že do Columbusu prišiel len na chvíľu, pretože zaskakoval za jedného doktora, ktorý odišiel na cesty. Neviem prečo, ale bola som rada, že tu bol Carlisle. Prvýkrát v živote som mala dojem, že ma niekto skutočne počúva. Že niekoho skutočne zaujíma, čo hovorím. Musela som uznať, že mi s ním bolo dobre. Vnímala som len jeho. Boli sme proste len ja a on a o nikoho iného som sa nezaujímala. Škoda bola len taká, že som s ním nemohla byť dlho. Keď mi dal na nohu dlahu a zavolal otca, ktorý na mňa trpezlivo čakal, vedela som, že sa s ním musím rozlúčiť a pravdepodobne ho už nikdy neuvidím. Napriek tomu som však vedela, že naňho nikdy nezabudnem. Už som pochopila, aký to je pocit, byť do niekoho zaľúbená.

 

Ja a on 2

 


Takže, čo si o tom myslíte? Páčilo sa vám to, alebo nie?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja a on:

 1 2   Další »
20. Yriss
12.06.2012 [14:39]

YrissÚžasný príbeh . Esme , malá nezbednica loziaca po stromoch čaká na svojho princa , až kým si nezlomí nohu a nezazrie Carlislea . Nebolo to úplne dokonalé , ale boli tam skutočne čarokrásne časti a záver tak nádherný , že už lepší nemohol byť . Je to krásne . Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19. RoSeate
24.02.2012 [0:35]

Krása! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Hned jdu na další díl! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.02.2012 [20:06]

AmiJaneTo je krásne Emoticon tí dvaja boli stvorení pre seba, len škoda, že aj on musel na ňu tak dlho čakať Emoticon Emoticon

12.02.2012 [18:31]

JanelineWaw, super. Raz som napísala poviedku na túto tému ale nemala veľký ohlas, takže je super, že táto ho má. POkračkooo sa teším!! Emoticon Emoticon Emoticon

16. Jessy
12.02.2012 [15:40]

JessyDievčatá, som rada, že sa vám poviedka páči a oznamujem vám, že POKRAČOVANIE BUDE! Emoticon Emoticon Emoticon

15. Roel
11.02.2012 [22:51]

Pokracko!!! Emoticon Emoticon Emoticon

14. Sima
09.02.2012 [19:29]

poviem len jedno POKRAČUJ! Emoticon Emoticon bolo to užastné

13. katari
09.02.2012 [17:49]

Pokracovaní.. Prosím je to moc krásné...

12. Michy
08.02.2012 [23:26]

souhlasím s winnou, je o nich málo povídek... mohla by jsi to klidně nějak rozvést :D Emoticon

11. winna
08.02.2012 [22:19]

jo rozhodně bys mohla udělat další jejich setkání.. o těch dvou je tady žalostně málo dobrých povídek

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!