Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ja a on 2

Ja a on 2Pokračovanie poviedky Ja a on. Dúfam, že sa vám bude páčiť aspoň tak, ako prvá časť.

Ja a on 2

„Esme, kedy sa už konečne vydáš? Pozri sa na všetky svoje kamarátky. Tie sú manželkami už aspoň dva roky!“ zneli mi v hlave slová môjho otca.

Spomínam si presne na ten večer, kedy mi to hovoril. Vonku pršalo a on nevedel, čo mi má povedať, tak sa rozhodol, že vytiahne tú vec so svadbou. „Veď takého muža, čo má o teba záujem, nemôžeš ignorovať! Je to Charles Evenson! Vieš, koľko mladých dám by ho chcelo? Len ty máš stále s niečím problém!“

Áno, bola pravda, že Charles bol veľmi pekný muž. Lenže nebol to Carlisle. Hej, ten Carlisle, ktorý mi ošetroval zlomenú nohu. Ten Carlisle, ktorého som už osem rokov nevidela. Osem rokov! A stále na neho nedokážem zabudnúť. Veľakrát mi prišlo na myseľ, kde sa asi práve nachádza, čo robí, či sa už oženil... Lenže vedela som, že by ma to nemalo vôbec zaujímať. Mala by som naňho zabudnúť. Veď on už určite nevie, že vôbec voľakedy ošetroval nejakú Esme Plattovú. Otec má pravdu. Už mám vek na to, aby som sa vydala. A nezostáva mi nič iné, než si vziať Evensona. Ale spravím to len kvôli mojim rodičom.

„Dobre, vydám sa za neho,“ zašepkala som.

Otcovi sa razom rozjasnila tvár. „Robíš dobre. Uvidíš, že s ním ťa čaká skvelý život.“

Keby vedel, ako sa tými slovami mýlil. Netrvalo dlho a mali sme s Charlesom svadbu. Bola veľká a honosná. Bolo pozvané ohromné množstvo ľudí. Najlepšie na tom však bolo, že asi polovicu z nich som vôbec nepoznala. Necítila som sa dobre. Je pravda, že som sa vždy chcela vydať, no túžila som po skromnej svadbe. Po takej, kde by bol muž, ktorého by som milovala a ešte pár našich najbližších. A nebolo by potrebné takéto divadlo.

Popravde som ani nevedela, čo ku mne Charles cíti. Nevedela som, či ma ľúbi, alebo ma chcel za ženu z nejakého iného dôvodu. Ja som ho nikdy nemilovala, no myslela som si, že možno časom by som k nemu začala niečo cítiť. Bol ku mne vždy milý. Vtedy. Teraz som k nemu skutočne prechovávala istý cit. Ten však nemal nič spoločné s láskou. Práve naopak. Bola to vyslovená nenávisť.

Potlačila som slzy. Prečo som, panebože, spravila takú obrovskú chybu a vzala si ho? Prečo si to dopustil? Teraz som už vedela, že to bola tá najväčšia chyba, akej som sa mohla dopustiť. Krátko po svadbe som zistila, aký je Charles hajzel. To jeho milé vystupovanie bolo len veľké divadlo, ktoré slúžilo pre verejnosť. Ja som však mala tú smolu, že som mohla spoznať jeho pravú tvár.

Asi mesiac po svadbe sa začal správať čudne. Začalo to krikom. Za všetko, čo som spravila bez jeho vedomia a nepáčilo sa mu to, keď sa to dozvedel, na mňa začal vrieskať. Po čase už prišli aj prvé facky a údery. Snažila som sa brániť, ale nešlo to. Nebola som dosť silná a vedela som, že keby som mu odporovala, skončila by som ešte horšie.

„Mama, prosím ťa, nenúť ma vrátiť sa k nemu,“ prosila som ju jeden zimný večer. Charles práve riešil nejaké pracovné záležitosti, tak som mohla využiť ten čas, keď na mňa nedával pozor.

„Musíš sa k nemu vrátiť! A keď nie si hlúpa, nikomu to nepovieš!“ skríkla na mňa. „Nemôžeme si dovoliť takú hanbu, keby sa to prevalilo. A ty,“ ukázala na  mňa prstom, „sa budeš správať ako poslušná manželka!“ Vtedy som pochopila, že som ostala sama. Že nemám nikoho, na koho by som sa mohla spoľahnúť.

Človek by si pomyslel, že svojim rodičom môže kedykoľvek dôverovať. Že sú pre neho niečo ako prístav nádeje, keď mu práve nie je najlepšie. No vtedy som pochopila, že to nie je pravda. Aj vaši vlastní rodičia, vaša vlastná krv, vás môže zradiť a nechať vás napospas osudu. To bola pre mňa ďalšia rana pod pás. Ďalšie gesto, ktoré som od života nečakala.

Spomínam si, že keď som sa vtedy vrátila domov, Charles tam už bol. Bol rozzúrený. Neznášal, keď som chodila niekam bez jeho vedomia. Lenže vždy, keď som mu povedala, že niekam chcem ísť, tak mi to zatrhol. A tak mi neostávalo nič iné než chodiť potajomky. Pamätám si ako odložil knihu na stôl a vstal z kresla. Pomalým krokom ku mne prešiel. Dostala som pocit, že mi možno nič nespraví, no mýlila som sa. Keď bol pri mne už dosť blízko, pocítila som nepríjemný tlak na líci. To bola asi najsilnejšia facka, ktorú mi dovtedy dal.

„Kde si bola?“ skríkol. Bála som sa. A veľmi. Uši som si zakrývala rukami, aby som aspoň trochu stlmila hlas, ktorý na mňa od neho doliehal. Z očí sa mi kotúľali slzy ako hrachy a vzlykala som tak silno, že som mala problém sa nadýchnuť.

„Bola som pozrieť mamu a otca,“ šepkala som.

„Nech ťa ani nenapadne im niečo povedať!“ povedal rozzúrene.

So strachom som prikývla. Háčik bol však v tom, že som im o tom povedala. No mohol byť pokojný. Nespravili nič. Ešte mne vynadali.

„A nabudúce na mňa budeš čakať doma a keď niekam budeš chcieť ísť, tak mi to povieš!“

Znova som prikývla. Potom si spomínam, ako s dupotom odpochodoval do spálne a tresol dverami. Skĺzla som na studenú dlážku a poddala sa vzlykom.

Môj najšťastnejší deň po dlhej dobe nastal asi vtedy, keď Charles narukoval do armády. Zúrila Prvá svetová vojna tak nemal na výber. Väčšina žien za svojimi mužmi plakala, báli sa, že sa ich drahý už možno domov nevráti, ale pre mňa to bolo oslobodenie. Konečne som mala pokoj. Konečne som mohla pokojne spávať.

Zo zamyslenia ma vyrušilo bubnovanie kvapiek dažďa na okne. Potriasla som hlavou, aby som sa upokojila. Veľakrát za deň som mávala takéto spomienky. Charles bol preč už rok, ale nemala som o ňom žiadne správy. Priznám sa, že som dúfala, že sa už nevráti. Bolo by to pre mňa lepšie. Takto mám každý deň obavy, že jedného dňa sa vráti a zabije ma. Neverím, že by sa zmenil. Niekto ako on zostane taký, aký je, do konca svojho života. Vedela som, čo mi v takejto chvíli, keď som na pokraji nervového zrútenia, pomôže.

Čaj. Šálka horúceho čaju ma dokázala upokojiť. Zobrala som ju do ruky a šla sa posadiť do kresla. Ešte som cez seba prehodila deku a zapozerala so do ohňa v krbe. Napriek tomu, že bolo v izbe príjemne teplo, striasla som sa zimou. Znova to bolo kvôli Charlesovi. Čo spravím, keď sa vráti domov? Nateraz som si však povedala, že na to nebudem myslieť. Musím si užívať chvíle, kým tu nie je. O chvíľu som sa upokojila a za zvuku praskajúceho dreva v krbe a bubnovania kvapiek dažďa na okne, som sa nechala uniesť do ríše snov.

***

Čas neúprosne letel. Ani som sa nenazdala a bolo tu leto. Milovala som to ročné obdobie. Rozhodla som sa, že upečiem jahodový koláč. Ten ma naučila mama. O nej a otcovi som už rok nemala žiadne správy, ale neriešila som to. Keď ani im nechýba ich dcéra, tak ani oni nechýbajú mne. Išla som pozbierať do záhrady jahody. Dávala som ich do misky. Keď som sa vracala dovnútra, ustrnula som. Nemohla som uveriť, že som ho videla. Miska mi vypadla z rúk a celý jej obsah sa rozkotúľal po zemi.

„Ahoj, zlatko,“ povedal Charles slizkým hlasom.

Roztriasla som sa. Nevedela som sa ani pohnúť. Prišiel deň, ktoré ho som sa tak bála.

„Čo, ty ma ani neprivítaš?“ pokračoval a zasmial sa. Mne teda do smiechu nebolo.

„Ahoj,“ pípla som. Nemohla som tomu uveriť. On žije, ale pre mňa to znamená koniec.

Pomalým krokom sa ku mne rozišiel. Čakala som facku, ale neprichádzala. Miesto toho mi chytil hlavu do dlaní a prisal sa mi na pery. Začal ma surovo bozkávať. Nebolo to príjemné. Chcela som sa od neho odtiahnuť, tak som mu začala búchať do hrude, ale nemala som dosť síl. Po chvíli prestal sám.

„Prosím, pusť ma,“ zašepkala som a cítila som, ako sa mi oči plnia slzami.

„Nie, si moja manželka a je tvojou povinnosťou ma uspokojiť.“ Znova ma začal bozkávať.

„Prestaň!“ skríkla som a dala mu facku. Rozutekala som sa preč, ale okamžite bol pri mne.

„Ešte raz ma udrieš a je po tebe! Rozumieš?“ So strachom som prikývla. Znova sa mi prisal na pery a tentokrát mi už aj začal vyhŕňať sukňu.

„Prosím, nie,“ prosila som ho. Ignoroval ma. Nemohla som to vydržať, tak som ho kopla. Prestal, ale keď sa na mňa pozrel, vedela som, že je zle. Pocítila som, ako ma udrel do brucha. Bolelo to. Spadla som na zem. Okamžite sa ku mne sklonil a ľahol si na mňa.

„Keď budeš dobrá, nebude to bolieť. Ale keď budeš kričať, nechci vedieť, čo ťa čaká,“ povedal. Rozopol mi gombíky na blúzke a začal ma bozkávať na prsia. Potom si dal dole nohavice a surovo do mňa vnikol. Rozplakala som sa. Nemala som už vôbec žiadnu silu. Vedela som, že sa práve vrátilo najhoršie obdobie môjho života.

***

„To decko si v žiadnom prípade nenecháš!“ rozkrikoval sa Charles, keď som mu oznámila, že som tehotná. „Ja ho nechcem!“

„Ale ja áno,“ povedala som pevným hlasom.

„Ja rozhodujem, či si ho necháš alebo nie,“ odvetil.

„Charles, prosím, dovoľ mi nechať si ho.“

„V žiadnom prípade,“ odvrkol a odišiel. Nevedela som, čo budem robiť. Ja si moje dieťa vziať nenechám. Ale priviesť ho do tohto domu by bolo pre to maličké utrpenie. Zostala mi už len jedna možnosť. Útek. Síce to bude ťažké, ale nejako to musím zvládnuť. Pravdou je, že by som bola odtiaľto utiekla už dávno, ale vždy som sa upokojila myšlienkou, že to môjho manžela raz prejde. No neprešlo a vedela som, že teraz už na zázrak čakať nemôžem.

Počkala som, kým večer nezaspal a začala si baliť veci. Zobrala som si len to najdôležitejšie. Zbalila som si trochu ovocia a nejaké jedlo. Fľašku vody som si dala do kufríka, do ktorého som uložila aj pár vecí na oblečenie. Poslednýkrát som si to tu obzrela. Dúfam, že sa sem už v živote nebudem musieť vrátiť. Na Charlesa som sa však nepozrela. Som si istá, že na jeho tvár nezabudnem do konca života.

Rozhodla som sa ísť k známym do mestečka Milwaukee v štáte Wisconsin. Cesta mi netrvala dlho. Moja teta bola rada, keď ma zbadala a povedala mi, že u nej môžem zostať tak dlho, ako len budem chcieť. Bola som rada, že sa našiel aspoň niekto, kto ma mal rád.

Po pár týždňoch sa však Charles dozvedel, kde sa skrývam. Bolo načase opäť odísť. Poprosila som tetu, aby mu o mne za nič na svete nič nepovedala.

Utiekla som do Ashlandu. Ľuďom som povedala, že môjho manžela zabili vo vojne a ako vdova potrebujem peniaze. Uverili mi a ponúkli mi prácu učiteľky. Prijala som to, pretože som po tej práci vždy túžila. Charles ma, našťastie, nenašiel. Za to som každý večer ďakovala Bohu.

 Ani som sa nenazdala a bol tu čas pôrodu. Narodil sa mi chlapček. Volal sa Henry.

„Je prekrásny,“ zašepkala som, keď mi ho sestrička podala do rúk. Mal guľatú tváričku, hnedé očká a na hlavičke len zopár vláskov. Bol som hrdá na to, že som bola dosť silná a odišla od Charlesa. Veď zostať u neho by bolo pre toto nevinné stvorenie hotové peklo. A pre mňa takisto.

„Áno, je,“ pritakala sestrička a s úsmevom odišla z miestnosti.

Henryho som pohladila po líčku a vedela som, že nikdy nikomu nedovolím, aby mu ublížil.

 ***

„Pani Evensonová, ľutujeme, ale váš syn zomrel. Dostal pľúcnu infekciu a jeho organizmus sa chorobe nedokázal ubrániť. Robili sme, čo bolo v našich silách,“ povedal mi vrúcnym hlasom doktor Spark, ktorého som prvýkrát videla pred dvoma dňami, keď som prišla s Henrym do nemocnice.

„Čo?“ spýtala som sa roztrasene. „Nie, nie, povedzte, že to nie je pravda! Nemôže byť.“

„Je mi to veľmi ľúto.“

Nemohla som tomu uveriť. To najvzácnejšie čo som mala mi bolo zobraté. Zviezla som sa na zem a naplno sa rozvzlykala. Doktor Spark sa ku mne zohol a chcel ma objať.

„Nechajte ma, prosím,“ vzlykla som. Ešte chvíľu zaváhal, no nakoniec sa otočil a odišiel. Mala som pocit, že sa za mnou niekoľkokrát ešte otočil. Keď som si bola istá, že odišiel, rozutekala som sa preč. Nemala som silu už ďalej žiť. Nemala som nikoho. Vybehla som z nemocnice a utekala čo najďalej. Ľudí, ktorí sa na mňa pohoršene dívali, som si nevšímala. Chcela som jedinú vec. Zomrieť. A práve v tej chvíli mi došlo, čo spravím.

Otočila som sa a rozutekala sa smerom k útesu. Nestarala som sa už o nič. Nevládala som, ale vedela som, že keď chcem mať konečne pokoj, nemôžem to vzdať. Na jednej strane som sa bála, čo ma čaká po smrti. Ale na druhej strane to bude určite lepšie ako to, čo som zažila vo svojom živote.

Už nebude žiadny Charles, žiadne bitky ani facky. Napriek tomu som mu však do života nepriala nič zlé. Dúfam, že sa jedného dňa uvedomí a nájde si ženu, ktorú už bude ľúbiť. Takú, ku ktorej bude milý. Len či sa zas nájde taká, ktorá bude ľúbiť jeho. Alebo... možno by pre neho bolo lepšie, keby zostal sám, aby nemohol už nikomu ublížiť. Aby z nikoho nemohol spraviť takú trosku, akú spravil zo mňa.

Ale nemôžem ľutovať, že som s ním bola, pretože vďaka nemu sa mi narodil Henry. Pri pomyslení naňho mi zovrelo hrdlo. Zvláštne, keď si človek myslí, že sa mu v živote nemôže stať nič horšie než to, čo už zažil, tak mu pripraví niečo, čo by ho nenapadlo ani v tej najhoršej nočnej more. Zoberie mu dieťa. Ach, Henry, prečo?

Lenže osud skrátka nechcel, aby som bola šťastná. Možno má pre mňa niečo pripravené do druhého života. Len dúfam, že to bude už lepšie.

Zastala som na okraji útesu. Nepozrela som sa dole. Upierala som pohľad pred seba a posledné, čo som videla pred tým, než som skočila, bolo zapadajúce slnko.

***

„Kde to som?“ zamrmlala som, keď som otvorila oči a ocitla sa v izbe, ktorá bola pre mňa cudzia. Toto je smrť? A vlastne - zomrela som? Posledné, na čo si pamätám je to, že som skočila z útesu. Potom si spomínam na  strašný oheň, ktorý mi spaľoval telo. Ale veď to nedáva zmysel. Ako som mohla cítiť oheň, keď som skočila na skaly? A ako to, že vidím všetko tak jasne a mám v hrdle strašné sucho? Čo sa so mnou deje?

„Ahoj, Esme,“ začula som vedľa seba niečí hlas a rýchlo som sa otočila. Panebože! Mne sa sníva, pretože inak som si nevedela vysvetliť, ako je možné, že je tu Carlisle.

„Pamätáš si na mňa?“ pokračoval. „Som Carlisle a asi pred desiatimi rokmi som ti ošetroval zlomenú nohu.“

„Viem,“ zašepkala som, ale nespoznávala som svoj hlas. To mi však bolo v tejto chvíli jedno. Samozrejme, že si Carlislea pamätám.

„Esme, počuj. Asi ti teraz pripadá zvláštne všetko to, čo sa deje,“ prehovoril po chvíli. Prikývla som.

„Hej, spomínam si len na to, ako som skočila.“

Carlisle smutne prikývol. „Áno, skočila si. Našli ťa nejakí farmári. Bola si celá dolámaná, mysleli si, že si už mŕtva,“ zlyhal mu hlas. „Ale aj tak ťa odniesli do nemocnice, kde som mal službu. Síce si ešte nebola mŕtva, ale tvoje srdce zlyhávalo. Esme, nemohol som ťa tam nechať. Prosím, odpusť mi za to, čo som ti spôsobil.“

„Ale veď žijem,“ vyhlásila som.

„Musím ti niečo povedať. Je pravda, že žiješ, ale už nie si človek. Premenil som ťa na upírku,“ povedal, ale pohľad odo mňa odvrátil.

Nebola som schopná slova. Upíri? To nedáva zmysel.

„Čo?“ pípla som.

„Prosím, prepáč,“ ospravedlňoval sa.

„Nemám ti čo odpúšťať. Zachránil si mi život.“ Carlisle sa na mňa usmial a ja som myslela, že vyletím z kože. Bol ešte krajší než predtým.

„Myslel som si, že sa už nikdy nestretneme, ale keď som ťa uvidel na tej posteli...“ Nedokončil. Mala by som byť vystrašená, ale nebola som.

„Ďakujem.“

 

***

Po tom, čo som povedala Carlisleovi, prečo som chcela ukončiť svoj život, sa ma spýtal či chcem ostať s ním a Edwardom. Edward bol chlapec, ktorého Carlisle zachránil pred troma rokmi, keď umieral na španielsku chrípku.

Obaja boli veľmi milí. Naučili ma ako mám loviť a ostatné upírske veci. Na začiatku sa mi zdalo čudné, ako môže byť Carlisle lekár, keď je upír, ale on mi vysvetlil, že pomáhať ľuďom ho napĺňa a robí šťastným. Mala som trochu problém s lovením zvierat, nakoľko som mala tú česť a ochutnala ľudskú krv, pretože som sa nevedela ovládnuť. Potom mi zvieracia krv nechutila, ale po čase som si na to zvykla.

Čo sa týka Henryho, jeho strata ma stále bolí a myslím, že ma to nikdy neprejde. Predsa len, bolo to moje dieťatko. Zmierila som sa však s faktom, že deti už nikdy nebudem môcť mať. Carlisle sa mi za to neustále ospravedlňoval, ale podľa môjho názoru sa nemusel cítiť vinný. Popravde, za svojho syna som začínala považovať Edwarda. Keď ho Carlisle premenil, mal len sedemnásť rokov. Mala som ho veľmi rada.

Carlisleovi som sa však bála zveriť so svojimi citmi k nemu. Milovala som ho každý deň viac a viac. Pred Edwardom som si dávala pozor na to, čo si myslím, pretože mal dar čítať myšlienky.

Niekedy sa však stalo, že som sa pozabudla a začala myslieť na to, aké by to bolo, keby som Carlislea pobozkala. Lenže ktovie, čo ku mne cíti on.

„Esme,“ oslovil ma Carlisle jedného dňa. Bola som upírkou už takmer rok.

„Áno?“

„Chcel by som ti niečo povedať,“ začal nervóznym hlasom.

„Čo?“

„Vieš... ehm... neviem, ako začať.“

Toto bude vážne, pomyslela som si. Carlisle nebol nikdy nervózny. Čo keď mi chce povedať, že ma tu nechce? Nie, to nezvládnem. Cítila som, ako sa mi začali triasť nohy. Viem, znie to čudne, ale ja som sa skutočne obávala, čo mi chce povedať.

„Aha, viem,“ povedala som nakoniec, keď nič nehovoril.

„Vážne?“ spýtal sa prekvapene.

„Hej, dobre, ako chceš. Pôjdem si zbaliť veci,“ odvetila som a otočila som ku dverám. Myslím, že keby som bola človek, mala by som slzy na krajíčku. Carlisle ma nechce. Neľúbi ma. Ale veď čo som si ja, krava, myslela?

„Ty niekam odchádzaš?“ ozval sa Carlisle. V momente bol pri mne a chytil ma za ruku.

„Veď si povedal, že ma tu nechceš,“ pípla som. Ja už skutočne ničomu nerozumiem.

„Čože, nie! To som nepovedal. Ach, ty si ma nepochopila,“ zaúpel.

„Ale pochopila a nemusíš mať strach mi to povedať. Keď ma tu nechceš, tak ja pôjdem.“ Síce som vôbec nevedela kam, ale to domyslím potom. Ešte sa musím ísť rozlúčiť s Edwardom.

„Ale ja ťa nepustím,“ povedal rozhodne Carlisle. Keby som bola človek, moje srdce by asi vynechalo pár úderov.

„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa opatrne.

Carlisle pobavene pokrútil hlavou. „Chcel som ti len povedať, že ťa milujem.“ Čo? Kedy? Ako? Prečo? Ako sa vlastne volám? V hlave mi vírili samé nezmyselné myšlienky. On mi práve povedal, že ma ľúbi? To ma podržte niekto. Keď Carlisle videl, že nie som schopná slova a čumím naňho ako na zjavenie, zamračil sa a povedal:

„Ale pochopím, keby si chcela odísť. Viem, že ku mne asi necítiš to, čo ja k tebe.“

„Nie, nie,“ vychrlila som zo seba rýchlo, keď som sa ako- tak spamätala. Carlisle to pochopil zle. Pustil mi ruku a pár krokov odo mňa odstúpil. „Prepáč, asi nebol najlepší nápad, keď som ti to povedal.“ Sklonil hlavu. V duchu som sa zachichotala. Bol taký rozkošný.

Podišla som k nemu a objala ho.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zamrmlala som mu do ramena.

„Vážne?“ spýtal sa a pritúlil si ma k sebe tesnejšie. Prikývla som.

„Áno, ale bála som sa ti to povedať,“ priznala som.

„Bože, ja som taký šťastný,“ povedal veselým tónom a zatočil sa so mnou. Keď ma položil na zem, sklonil sa ku mne a jemne priložil svoje pery na moje. Bol to skvelý pocit. Nebolo to také, ako keď ma bozkával Charles. Toto bolo niečo neskutočné. Carlisle bol ku mne nežný. Prispelo k tomu ešte aj to, že som ho ľúbila a vedela som, že lepšieho muža už v živote nenájdem.

„Milujem ťa,“ zamrmlal a oddelil naše pery. Stále sme však boli na sebe nalepení.

„Ja teba viac,“ usmiala som sa a znova ho pobozkala. Bola som úplne šťastná. Pochopila som, že čakať na Carlislea sa mi skutočne oplatilo. Síce som si prežila krušné chvíle s Charlesom, keď ma týral, potom som prišla o dieťa a nakoniec som sa chcela zabiť.

Možno to niekomu bude pripadať zvláštne, ale neľutujem nič z toho, pretože inak by sa zo mňa nestala upírka a s Carlisleom by som sa už nikdy znova nestretla. Myslím, že mi to takto bolo súdené. Aj keď som bola nútená sa vzdať nejakých vecí, ktoré mi v mojom novom živote neboli dopriate, vedela som, že s Carlisleom zvládnem všetko. Napadla mi jedna myšlienka: osud to tak chcel.

 


No, čo sa týka tejto poviedky, tak bola napísaná na vašu žiadosť. Ja osobne s ňou veľmi spokojná nie som, ale aj keď som sa ju snažila niekoľkokrát prepísať, vždy z toho nakoniec vyšlo toto. Napriek tomu dúfam, že sa vám aspoň trošičku páčila a až natoľko vás nesklamala. Ale skutočne som sa snažila. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja a on 2:

 1
03.03.2013 [19:22]

carlsme Emoticon Emoticon

12.06.2012 [15:01]

YrissKrása . Esme si toľko bolesti nezaslúžila . Najprv sa vydá za násilnika , potom ju odvrhnú rodičia , manžel jej zakáže dieťa a po dlhom utekaní jej aj to dieťa umrie . Vôbec sa nedivím , že sa chcela zabiť . Toľko utrpenia ... Ešte že ju Carl zachránil a prijal do rodiny . A ten ich rozhovor plný nedorozumení bol naozaj roztomilý . Taká jednoduchá informácia a oni sa z toho nevedia vysomáriť päť minút . Našťastie všetci skončili šťastnne a spolu . Tá myšlienka o osude bola veľmi pekná . Nesúhlasím s ňou ale aj tak je krásna . Tak ako celý príbeh . Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.05.2012 [18:57]

ada1987skvela poviedka Emoticon Emoticon

21.04.2012 [11:57]

AngieCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25.02.2012 [12:32]

RoSeateTak to bylo úžasný!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Nádherná povídka ... Jak to ze začátku bylo smutné ( Chudinka Esme Emoticon ) Ale jak se to pak vyvíjelo a náš hrdina Carlisle zase všechno zachránil Emoticon úžasné pokračování ... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.02.2012 [23:01]

AmiJanetak toto bolo úžasné pokračovanie! Chudátko Esme, keď sa vydala za toho idiota. toto si pamätám z jedného románu... Hrdinovia sa volal? nie som si istá. Proste tam šlo o to, že muži šli na vojnu a tiež sa niektoré ženy potešili tak, ako sa potešila Esme. ale ako sa vraví, zlá burina nevyhynie. Možno bolo i dobre, že skočila z útesu, len mi je ľúto miminka. Carlisle je proste anjel! Inaaaak, ak by si mala čas, chcela by som ťa o niečo poprosiť, ak budeš mať čas, pošleš mi svoj mail na môj mail? Emoticon Emoticon jana.pavelekova@gmail.com ... potrebovala by som od teba menšiu pomoc, len nechcem sa rozpisovať do komentárov Emoticon

22.02.2012 [21:42]

EsmePlattVeľmi sa mi to páčilo, ďakujem, že si napísala pokračovanie, veľmi si ma potešila, naozaj to bolo úžasné a hlavne koniec, jednoducho nemám slov... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.02.2012 [21:21]

JessyKatariEsmeCullen: ďakujem za krásny komentár. Som rada, že sa našla aspoň jedna dobrá duša, ktorej sa to páčilo Emoticon

22.02.2012 [21:11]

KatariEsmeCullenFňuk, ňuf...! To bylo klášný tak moc až z toho šišlám...! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Moc se ti to povedlo... bylo to krásný... teda hlavně ten konec... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Takže děkuji moc za to, že jsi napsala toto pokračování... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!