Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » It is true, really!

It is true, really! Moja nová jednorázovka. Takto podľa mňa mohol vyzerať Edwardov návrat.
Dúfam, že sa vám to bude páčiť. S pozdravom Nessienka :)

 

It is true, really!

Odišiel a viac sa nevrátil. So slovami “nie si pre mňa dosť dobrá“, odišiel a viac sa nevrátil. Sľuboval, že to bude ako keby nikdy neexistoval. Boli to slová, ktoré boli lož už predtým ako na ne pomyslel. Pretože nič nezmaže hmatateľný dôkaz jeho prítomnosti. Dôkaz v podobe malého zázraku, ktorý mi rastie pod srdcom. Viem, je to bláznovstvo. Pre pár týždňami by som aj ja povedala, že je to bláznovstvo.

Tehotenstvo zatiaľ prebieha bez komplikácii. Všetko nasvedčuje tomu, že to bude normálne tehotenstvo – teda 9 mesiacov. 9 mesiacov môžem pod srdcom nosiť to úžasné stvorenie.

Tehotenstvo zatiaľ na mne nie je príliš vidno, aj keď už mám väčšie bruško, ale nosím voľnejšie tričká, tak si to len málokto všimne. Som asi v nejakom treťom mesiaci. Zajtra by som mala ísť na ultrazvuk a na potrebné vyšetrenia.

Jediné, čo mi je ľúto je, že dieťatko nespozná svojho otca. Možno by som ho raz aj vyhľadala, ale pochybujem, že by miloval dieťa od ženy, ktorú nemiluje. To by asi nedokázal.

Charlie sa pred pár týždňami presťahoval do Port Angeles, kde si našiel svoju spriaznenú dušu. Amandu. Je to veľmi milá žena. Myslím, že pre Charlieho je tá pravá. Váhal, nechcel ma tu nechať samu, zvlášť teraz, keď som tehotná. Nakoniec však podľahol mojim presvedčeniam a odsťahoval sa. Raz za týždeň – väčšinou v nedeľu – ma prídu aj s Amandou navštíviť. Veľmi mi pomáhajú.

Ležala som na posteli, keď sa zrazu rozoznel zvonček pri vchodových dverách. Kto to len je? Veď Charlie tu bol včera, pretože bol ten pohreb. Victoria sa vrátila a v snahe pomstiť sa mi, zabila Mika a Jessicu. Včera mali pohreb. Oficiálna verzia znie, že mali autonehodu, ja viem svoje. Našťastie sa o ňu vlci postarali. Jediné, čo ľutujem, sú zmarené životy mojich priateľov.

Pomaly som sa šuchtala dolu po schodoch. Mala som na sebe svetlo modré letné šaty, ktoré mi tesne obopínali bruško. Dala mi ich Amanda. Aj keď šaty nemám rada, tieto sa mi veľmi páčia a už je veľmi teplo na nohavice. A okrem toho – takmer žiadne už neoblečiem.

Otvorila som dvere a skamenela na mieste. Stáli tam Cullenovci. Všetci, okrem Edwarda. Myslenie na neho ma už tak nezraňovalo. Cítila som bolesť, ale vždy ju vystriedala spokojnosť, keď som si spomenula, že na neho mám hmatateľnú spomienku.

„Bella!“ zapišťala zrazu Alice a už mi visela okolo krku. Vzlykala mi do vlasov a silno ma objímala. Takmer som nemohla dýchať. Bála som sa o dieťatko, predsa len Alice má veľkú silu a ja nechcem, aby mu ublížila, a už vôbec nie čírou náhodou.

„Alice, prosím, pusti ma. Potrebujeme dýchať,“ povedala som zadychčane. Okamžite ma pustila a zmätene sa na mňa zadívala. Potom jej zrak padol na moje bruško, ktoré som si inštinktívne objímala. Cullenovci takmer v rovnakom momente zalapali po dychu.

„Ty si tehotná?!“ spýtala sa prekvapene Rosalie. Zarazilo ma, že na mňa vôbec prehovorila. Len som nemo prikývla.

„Tak sa nám to podarilo,“ zašomrala si popod nos Alice. Spýtavo som na ňu zdvihla obočie, ale ona len odmietavo pokrútila hlavou. Fajn, takže mi to nepovie.

„Poďte ďalej. Prečo ste prišli?“ spýtala som sa zvedavo, ale opatrne. Nevedela som prečo prišli, ale bála som sa, aby mi znovu neublížili. Neviem, či by som to po druhýkrát vôbec zvládla.

„Nevidela som ťa. Nevedeli sme, čo sa ti stalo a potom sme videli ten pohreb. Videla som tam všetkých našich bývalých spolužiakov a všetci plakali. Rozhodli sme sa aspoň navštíviť Charlieho, keď sme ťa už nedokázali ochrániť a my prídeme a nájdeme ťa tu. A šťastnú,“ povedala Alice a ukázala na moje bruško. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila. Tak oni si myslia, že som si našla niekoho iného? A koho asi? Nateraz som to nechala tak.

„To nebol môj pohreb a Charlie tu už nežije. Odišiel do Port Angeles, kde si našiel priateľku, s ktorou už chystajú svadbu. A na tom pohrebe boli naši bývalí spolužiaci, pretože zomreli Mike a Jessica,“ povedala som smutne a po tvári mi stekali tiché slzy. Síce sa ku mne nesprávali milo – hlavne vtedy, keď som bola s Edwardom, ale ja som ich mala rada. Je mi ľúto, že som im to nestihla povedať, kým žili.

„Oni zomreli? Ale prečo som to nevidela?“ spýtala sa Alice smutne. Čo jej bolo ľúto, to že zomreli, alebo, že to nevidela?

„Ja neviem prečo, zabila ich Victoria,“ povedala som smutne a potiahla nosom. Jasper mi zo stola podal vreckovky. Vďačne som sa na neho usmiala.

„Victoria je späť?“ spýtal sa prekvapene Emmett. Zarazene som sa na neho pozerala a snažila sa prísť na to, čo sa deje. Všetci po ňom hodili výstražný pohľad. Čo mi taja?

„Vrátila sa a zabila ich, aby mi ublížila. Vlci z La Push sa o ňu postarali,“ povedala som mŕtvym hlasom.

Zrazu však Alice zalapala po dychu a na tvári mala bolestný výraz. Jasper sa tváril rovnako, cítil to, čo ona. Na ostatných tvárach bol rovnako napätý výraz, aký bol na tej mojej. Čo videla?

„Alice? Alice, čo si videla?“ spýtal sa opatrne Carlisle. V jeho hlase som počula utajované napätie. Takéhoto neistého som ho videla po prvýkrát.

„To nie!“ vykríkla zrazu Alice, až som podskočila. Aj dieťatko sa vyľakalo a jemne ma štuchlo. Ignorovala som to a zamerala sa na Alice.

„Alice?“ spýtala som sa opatrne. Pozrela na mňa a v očiach mala bolesť.

„On chce zomrieť,“ zašepkala a mne bolo hneď jasné o kom hovorí. Ale prečo by chcel zomrieť?

„Alice? Alice, ja to nechápem. Prečo chce zomrieť?“ spýtala som sa po chvíli ticha. Všetci boli napätí a smutní. Viem si predstaviť ako asi trpeli, ja som trpela rovnako, keď odišli. Vedela som ich pochopiť.

„Prečo? Bella, čo to nechápeš? On ťa miluje. Miluje ťa a preto odišiel. Chcel ti dať možnosť normálneho života. Ľudského života. A podarilo sa mu to, ale po tom videní... my všetci sme si mysleli, že si mŕtva. Nevedela som, čo plánuje, jeho rozhodnutia sa menili zo sekundy na sekundu, ale teraz sa rozhodol. Chce zomrieť. Nevie žiť vo svete, kde nie si,“ povedala bolestne Alice. Vyvalila som na ňu oči. Tak preto odišiel? Aby som mala normálny, šťastný, ľudský život? To nevie, že môj život, nie je šťastný, kým nie je so mnou? A teraz chce zomrieť. Chce zomrieť, lebo Alice ma viac nevidela.

„Kam išiel?“

„Išiel do Talianska. Chce požiadať Volturiovcov o smrť. Neviem ako sa rozhodnú, ale neviem ani, kedy tam príde. Neviem koľko máme času,“ povedala potichu a upierala na mňa pohľad plný bolesti. Prosila ma tým pohľadom.

„Na čo teda čakáme? Poďme. Chcem ho zachrániť,“ povedala som a vyskočila na rovné nohy. Myslela som si, že tehotenstvom budem ešte viac nemotorná, avšak opak bol pravdou. Mala som lepšiu rovnováhu ako predtým.

„Bella, to od teba nemôžem žiadať. Mohlo by sa vám niečo stať a to by som si do konca existencie neodpustila. Pôjdem sama s Jasperom,“ povedala a vstávala. Jasper ju nasledoval. Ostatní stále nepohnuto sedeli.

„Alice, ako to chceš dokázať?“ spýtala som sa opatrne. Stále som bola pevne rozhodnutá ísť s ňou. Kde som dala pas?

„Budem sa snažiť presvedčiť ho v myšlienkach o tom, že žiješ,“ povedala neisto. Dobre som vedela, že jej nebude veriť, kým ma neuvidí.

„Aj sama vieš, že to nebude fungovať. No tak Alice, som jediná nádej. Ak ešte nejaká ostala,“ povedala som z bolesťou v hlase. Pukalo mi srdce len nad myšlienkou, že ma opäť opustí.

„Ale...“

„Žiadne ale, Alice. No tak,“ povedala som rozhodne.

„Dobre, ale keby ti bolo zle, alebo sa niečo stalo, musíš nám to okamžite povedať. Jasné?“ povedala s rezignáciou v hlase. V duchu som sa víťazoslávne usmiala, ale len tak na pol úst. Ani zďaleka ešte nebolo dobojované. Dúfam, že ten malý človiečik, bude mať možnosť spoznať svojho otecka. Dúfam.

„Jasné, Alice,“ povedala som a vybehla do izby, kde by sa mal nachádzať môj pas. Našla som ho na dne najspodnejšej zásuvky v mojom stole. Keď som ho držala v ruke schmatla som ešte tašku na plece a hodila do nej nejaké náhradné oblečenie. Dúfam, že sa mi ranné nevoľnosti vyhnú.

Keď som zišla dolu, všetci stáli v pozore. Alice sa s niekým bavila cez telefón a pritom pobiehala po obývačke. Ostatní ju len ticho sledovali, takže si ani nevšimli, že som prišla.

„Alice, kedy odchádzame?“ spýtala som sa potichu, keď skončila hovor. Neskôr som pochopila, že volala na letisko, aby nám kúpila letenky. Nakoniec ideme len ja a Alice s Jasperom.

„O päť minút. Dúfam, že máš všetko,“ povedala a uprela skeptický pohľad na moju tašku. Len som prikývla. Prišla ku mne a čapla ma za ruku. Sotva som ostatným stihla zamávať a už sa rozbiehala. Išla dosť rýchlo. Radšej som odvrátila zrak od okna, aby mi nebolo zle. Jasper sedel so mnou vzadu a pozorne ma sledoval. Alice mu určite povedala, aby na mňa dal pozor.

Hneď ako sme prišli na letisko, Alice vyletela z auta ako neriadená strela. Ja som bola oparenejšia a rýchlym krokom som mierila do letiskovej haly. Jasper išiel za mnou. Akurát oznamovali náš let. Pri jednej odbavovacej bráne na nás mávala Alice. Rýchlo sme k nej mierili. Len sme stihli len tak-tak.

„Alice? Videla si ešte niečo ďalšie?“ spýtala som sa potichu, keď sme sa usadili. Jasper sedel pri okne, ja v strede a Alice v uličke. Asi ma chceli chrániť z oboch strán, alebo niečo podobné.

„Zatiaľ uteká cez les. Je neďaleko hraníc. Za niekoľko hodín by mal byť v meste,“ povedala a ostražito sledovala moju tvár.

„Stihneme to?“ spýtala som sa po pár minútach ticha. Tentokrát som sa sledovala jej tvár.

„Neviem, Bella. Nevidím dobre. Neviem prečo,“ povedala a na konci už len šepkala. Tvárila som sa, že to posledné som nepočula. Zavrela som oči. Cítila som sa akási unavená. Do pol minúty som bola tuhá.

„Bella...“ Začula som niekde vedľa seba hlas a cítila ako so mnou niekto jemné myká z jednej strany na druhú.

„Bella, musíme ísť. Lietadlo už pristálo,“ povedal opäť ten hlas a ja som v ňom spoznala Alice. Pomaly som zaklipkala očami a zodvihla hlasu. Všimla som si, že lietadlo je takmer prázdne. Máme málo času a ja tu ešte aj vyspávam.

„Kde sme? Koľko máme času?“ spýtala som sa ospalo a pomaly sa postavila. No skôr snažila som sa postaviť. Našťastie mi Jasper pomohol. Vďačne som sa na neho usmiala a pomaly sme vyšli z lietadla. Našťastie sem neboli poslední.

Hneď sme nasadli do nejakého auta. Neviem akého, ale malo čierne tónované sklá.

„Tak Alice?“ spýtala som sa, pretože neodpovedala na moju predchádzajúcu otázku.

„Sme vo Volterre. Máme asi dve hodiny. Som si istá, že to stihneme, ale musí ťa vidieť skôr, ako bude počuť moje myšlienky. Aspoň teda, mal by, ale nemôžeme ťa pustiť samotnú do mesta plného upírov,“ povedala a jej hlas nepripúšťal žiadne námietky. Len som mlčky prikývla a pozerala do zeme. Po spánku mi vždy chvíľu trvalo, kým som upokojila svoj dosť citlivý žalúdok.

„Kedy, Alice?“ spýtala som sa napätým hlasom. Tá cesta sa mi zdala nekonečná. Musím priznať, že mi bolo aj zle, ale nehodlala som to priznať. Viac som sa bála o Edwarda. Po zistení, že odišiel a stále ma miloval, som ho zbožňovala ešte viac. Už sa teším na to, ako zareaguje, keď mu poviem, že čakám naše dieťatko. Pri tej myšlienke som sa usmiala a pohladila si bruško.

„Už sme tu,“ povedala a šmykom zastavila. Muselo som sa pridržať predného sedadla.

„Alice,“ napomenul ju Jasper potichu. Tvárila som sa, že som to nepočula. Vystúpili sme. Z toho príšerného tepla sa mi zakrútila hlava. Jasper ma zachytil a starostlivo sa na mňa pozeral.

„Si v poriadku?“ spýtal sa a jeho hlas bol plný obáv. Toto sa nepodobalo na toho starého Jaspera, ktorého som poznala predtým. Ten sa odo mňa držal  čo najďalej. Tento nový sa mi páčil viac.

Len som nemo prikývla. Ešte raz na mňa hodil ustarostený pohľad a potom sa otočil na Alice.

„Kam teraz?“ spýtal sa jej.

„Cez námestie. O päť minút bude pri fontáne,“ povedala už ma ťahala za sebou. Snažila som sa zhlboka dýchať, ale nešlo mi to. Vzduch tu bol akýsi ťažký a takmer hneď som sa zadýchala, ale išla som ďalej.

„Poď, poď. Tam je,“ šepkala vzrušene. Takmer som jej nerozumela.

„Edward!“ zakričala na neho. Videla som ako sa otočil a pozeral našim smerom. Nevidela som, ako sa tvári. Stál tam len chvíľu, ale potom sa otočil a išiel ďalej.

„Edward! Edward, nie!“ zakričala som na neho zúfalo. Stuhol na mieste a už bol pri mne. Asi ma chcel objať, ale zastavil sa a pohľadom sledoval moje bruško.

„Edward, prosím,  nerob to. Ja viem prečo to robíš, ale prosím. Vráť sa s nami. Prosím,“ prosila som a snažila sa z ovzdušia vstrebať dostatok vzduchu. Aj tak som však funela ako medveď. Krútilo sa mi v hlave ako keby som bola na kolotoči.

Zrazu ma objímali jeho mocné studené paže. Ten studený dotyk mi veľmi pomáhal.

„Edward... ja... potrebujem ti niečo povedať... ja...“  Snažila som sa mu povedať, že čakám naše dieťa, ale nemohla som. Hlava sa mi len točila a jeho dotyk viac nepomáhal. Na takéto dusné ovzdušie už dávno nie som zvyknutá. Než som si stihla všimnúť, čo sa deje, pocítila som studené ruky, ktoré ma zastavili tesne pred tým, ako som stihla dopadnúť na zem. Posledné čo som počula, bol Edwardov zúfalý výkrik. Potom bola tma.

oOoOoOoOoOoOo

Prebudil ma studený dotyk, ktorý som pocítila na čele. Pomaly som sa snažila pohnúť, ale akosi mi to nešlo. Snažila som sa otvoriť oči. Prvý pokus a nič. Potom druhý a tretí. Nakoniec sa mi to podarilo asi na piaty pokus.

Otvorila som oči a hľadala som tie jeho, ale nenašla som ich. Hľadeli na mňa zlaté oči, ale z malej nezbednej tváričky mojej najlepšej kamarátky. Mračila sa na mňa.

„Mala si mi povedať, že je ti zle,“ povedala vyčítavo a pomohla mi posadiť sa.

„Kde to som?“ spýtala som sa a poobzerala som sa po miestnosti. Prišla mi známa... no jasné! Carlislova pracovňa. Ale čo tu robím? Nebola som v Taliansku?

„Si u nás v dome. Musím ti povedať, že si nás poriadne vystrašila. Najmä Edwarda,“ povedala smutným hlasom a ja som netušila prečo. Prečo je smutná. Zachránili sme ho, alebo nie?

„Kde je Edward?“ spýtala som sa úzkostne. Mala som zlý pocit a srdce mi búšilo ako o závod.

„Odišiel. Chce, aby si bola šťastná s mužom, s ktorým čakáš dieťa,“ povedala smutne a pokynula hlavou na moje bruško, ktoré som si objímala rukami. Chce, aby som bola šťastná... keby tak vedel, že tým mužom je on.

„Alice, nemohla by si mu zavolať? Chcela by som s ním hovoriť,“ povedala som potichu a sklonila hlavu.

„Viem, kde je. Privediem ho,“ povedala a pomohla mi na nohy. Potom ma doviedla do obývačky. Než sa sa stihla spamätať objímali ma niečie studené paže. To náručie patrilo jedinej osobe. Esme.

„Vyľakala si nás, zlatíčko,“ povedala a vzlykla. Tuhšie som ju objala, ale moje bruško tomu nepomáhalo. Ešte chvíľu ma objímala a potom ma pustila a milo sa na mňa usmiala. Alice medzitým niekam zmizla.

„Gratulujem ti k dieťatku,“ povedala dojato. Potom ma poobjímali aj ostatní. Dokonca aj Rosalie ma objala. Prešla som to mlčaním. Asi ma už toľko nenávidí.

Sedeli sme na pohovke a rozprávali sa, keď sa otvorili dvere a dnu vošla Alice. Za ňou pomaly vošiel aj Edward. Srdce mi poskočilo od radosti. Všetci sa potichu zdvihli a potichu odišli. Keď sme osameli, Edward sa posadil oproti mne a zadíval sa na mňa. Ignorovala som elektrizujúce chvenie, ktoré naplnilo miestnosť okolo nás.

„Prečo si ma zavolala?“ spýtal sa po chvíli ticha. Jeho hlas bol jemnejší ako zamat.

„Musím ti niečo povedať,“ povedala som a zhlboka sa nadýchla. „Chcem zostať s tebou,“ povedala som nakoniec potichučky a sklonila hlavu. Nič som nespozorovala, ale odrazu som pod bradou zacítila jeho studenú ruku. Donútil ma, aby som sa mu pozerala do očí.

„Bella, ja ťa milujem, to vieš. Ale nemôžem od teba žiadať, aby si opustila muža, s ktorým čakáš dieťa. Prosím, buď s ním šťastná a na mňa zabudni,“ povedal a v hlase som počula potláčanú bolesť. Bol taký nesebecký!

„A práve to je to, Edward. To dieťa je tvoje,“ povedala som polohlasom a pohladila ho po tvári. Mal na nej nanajvýš rozpačitý výraz. Nebodaj si myslí, že klamem?

„Bella... aj keby som si to veľmi želal, nie je moje. Upíry nemôžu mať deti,“ povedal smutným hlasom a pustil moju tvár. On mi neverí! Prečo mi neverí?

„Ty... ty mi neveríš?“ spýtala som sa bolestne. Prečo to robí? Čo nevidí, že hovorím pravdu?

„Bella, nie je to možné,“ zašepkal a zdvihol sa. On opäť odchádza?

To nie, to nesmie! Kričalo moje vnútro, ale nahlas som nepovedala nič. Vôbec nič.

„Edward, ja...“ nedopovedala som, pretože sa ozvalo dieťa. Kopalo ma s takou silou, až som nemohla dýchať. Zalapala som po dychu.

„Bella!“ vykríkol Edward zúfalo a už ma hladkal po tvári.

„Bella, čo ti je?“ spýtal sa z hrôzou v očiach.

„Nič... l-l-len dieťatko... kope,“ zašepkala som a snažila sa potlačiť vzlyk. Prečo tak kope? Snaží sa prejaviť?

Neviem ani ako a odrazu som mala jeho ruky položené na bruchu a rytmicky ho hladil. Neviem prečo, ale ten drobec sa začal upokojovať. Tak toto chcel môj drobček? Svojho otca?

„Už je to v poriadku,“ zašepkala som po pár minútach. Jeho dotyk mi bol veľmi príjemný.

„Naozaj je to pravda?“ spýtal sa opatrne. Stále mi však neveril.

„Edward... jediný muž, s ktorým som sa milovala si ty. A nezmení sa to, nikdy. Milujem ťa a chcem, aby naše dieťa poznalo svojho otca. Prosím, ver mi. Sám si povedal, že neviem klamať. Myslíš, že by si to nespoznal?“ spýtala som sa a pohladila ho po tvári. Ruku mi prikryl svojou a nechal si ju na tvári.

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedal a opäť ma pohladil po brušku. Dieťa to asi vycítilo a jemne ho štuchlo. Teraz ale len slabučko, nie ako predtým.

„Bože,“ vydýchol od úžasu a opäť ma objímal.

„Prepáč... prepáč mi, že som vás opustil... prepáč mi to,“ šepkal stále dookola a kolísal sa so mnou z boka na bok.

„Nie je sa za čo. Chápem, prečo si to urobil... ale prosím, niečo mi sľúb,“ povedala som a mierne sa od neho odtiahla. Zadíval sa mi hlboko do očí.

„Čokoľvek,“ zašepkal a pohladil ma po vlasoch.

„Sľúb, že nás už nikdy neopustíš. Potrebujeme ťa viac ako kedykoľvek predtým,“ povedala som a on sa len usmial. Potom ma pobozkal. Bol to ten najkrajší bozk aký mi kedy venoval. Teraz som získala svoju dokonalosť. A kým bude Edward s nami, je mi jedno kde budem. Len, aby tu bol so mnou. S nami.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek It is true, really! :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!