Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Irónia osudu alebo náhoda je blbec!

22.10.2012 (15:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 18× • zobrazeno 3238×

Irónia osudu alebo náhoda je blbec!

„No tak, Alice, prosím!“ zaúpela Samantha a hodila na mňa psie oči. Keby to nebola moja najlepšia kamarátka, možno by jej pokus, obmäkčiť ma pomocou smutného pohľadu, vyšiel. Ale nakoľko som ju poznala a priatelila sa s ňou už od piatej triedy základnej školy, nemali na mňa jej prosebné oči farby belasej oblohy najmenší účinok.

Záporne som pokrútila hlavou, napravila si kabelku na pleci a bez slova sa opäť rozišla po ľudnatom námestí Philadelphie. Napriek silnému vetru, ktorý nepríjemne šľahal do tváre, sa mi ústa zvlnili do mierneho úškľabku, keď som pár krokov za sebou počula Samino nervózne šomranie a jedno škaredé slovo, ktoré by dáma ako ona vôbec nemala používať. Bola som si vedomá faktu, že som ju v tomto momente poriadne nahnevala a že s najväčšou možnou pravdepodobnosťou so mnou minimálne do večera neprehovorí, ba mi ani nevenuje letmý pohľad. Predsa som ale na tieto jej výstupy bola zvyknutá. Opakovali sa priemerne raz mesačne, z čoho som do dnešného dňa vždy súhlasila s jej požiadavkou... Teda skôr prosbou. Ale taktiež musela pochopiť, že aj ja mám len jedny nervy a pohár mojej trpezlivosti začínal pomaly, ale zato isto pretekať. Po minulej skúsenosti, ktorou si prešla, som sa nazdávala, že sa to už viac nebude opakovať. Ale ona si nedá povedať. Pritom mi niečo sľúbila.

Podráždene som si prekrížila ruky na hrudi a pridala do kroku v mojich nových čiernych lodičkách. Zo Sam nám práve skončila prednáška a smerovali sme do nášho spoločného bytu, v ktorom sme plánovali bývať, kým neskončíme výšku. Na spoločné bývanie by som sa za normálnych okolností nesťažovala, ale vzhľadom k tomu, že sa opäť opakuje tá situácia, už som bola na nervy. Prečo by som sa mala neustále len ja prispôsobovať?

Keď som namosúrene prechádzala okolo supermarketu, napadlo mi, že nákup by nebol na škodu. Ani som si nebola celkom istá, kedy sme boli naposledy nakúpiť. Aj nákup je vždy len na mne. Samantha vie akurát tak nakupovať drahé oblečenie – podotýkam, na ktoré nemáme – a to jej ku šťastiu stačí. Niežeby som ja nerada nakupovala oblečenie a topánky, ale trúfam si povedať, že nebyť mňa, ďaleko by sa tá rodáčka z New Jersey nedostala, nakoľko by umrela hladom.

Vošla som ešte stále namosúrená dovnútra a vzala si len malý košík do ruky. Otočila som hlavu dozadu a všimla si Samanthu, ktorá práve vstupovala do dverí. A to som sa tešila, že aspoň na tomto mieste budem mať od jej doterných poznámok pokoj.

Až keď som prechádzala medzi regálmi s koreniami a omáčkami, spomenula som si na jej rannú pripomienku, že si zabudla kľúče, takže sa nemá ako dostať do bytu. Koľké šťastie...

„Čo to má byť?“ spýtala som sa zarazene, keď mi o chvíľu v košíku pristál jeden balíček čipsov a dva balíčky tyčiniek. Rýchlo som sa otočila za seba v snahe vynadať tomu debilkovi, ktorý si myslí, že je neviem ako vtipný, keď hádže do cudzieho košíka rôzne potraviny, ale keď som si všimla, že je to Sam s neutrálnym výrazom v tvári, iba som pretočila oči. „Môžeš to ísť rovnou cestou vrátiť. Niečo mi šepká, že už asi mesiac obe chudneme. Nevieš, kto to mohol navrhnúť a teraz mi sem pchá tieto mastné... veci?“ povedala som ironicky. Sam ma asi dva mesiace nahovárala, aby som s ňou šla na nejakú špeciálnu diétu, ktorej názov som zabudla hneď po tom, čo ho prvýkrát vyslovila. Zo začiatku som to vehementne odmietala a bránila sa tomu, veď diéty neboli nič pre mňa. Ale ak ste viac ako týždeň nútení počúvať slová chvály istej kamarátky, ktorá túto diétu podstúpila, a každý večer pozerať programy o cvičení a zdravej výžive, ktorá sľubuje, že v lete budete vyzerať na pláži ako Pamela Anderson v dvadsiatke, zanechá to na vás následok a vy si poviete, že za skúšku predsa nič nedáte. No a teraz mi tu moja naj kamarátka pchá pod ruky čipsy, na ktoré mám chuť už dva týždne, pričom sa stále snažím presvedčiť samu seba, že by mi to neprospelo.

„Nemôžem to ísť vrátiť, lebo to mám na večer, keď príde návšteva,“ povedala Sam, pozrela na mňa a sebavedomo sa usmiala. Zhlboka som sa nadýchla, pretože som mala chuť jej jednu vlepiť, no nepomáhalo to.

„Myslela som, že sme si to už vyjasnili a pochopila si, že s tým nesúhlasím,“ prskla som nahnevane a následne sa ospravedlňujúco usmiala na staršiu paniu, ktorá prechádzala okolo nás a nedôverčivo si nás premeriavala.

„Ja viem, Alice, ale, prosím... Sľubujem, že dnes večer to bude naposledy,“ prosila.

„Už minule to malo byť naposledy,“ protestovala som a rozišla sa pomedzi regály ďalej. Problém bol v tom, že Samantha si za posledné tri mesiace vodila do nášho bytu rôznu pánsku návštevu. A čo to znamenalo pre mňa? No predsa aby som na noc niekam vypadla a našim hrdličkám nebúrala súkromie. Ale to, že nemám veľmi kam ísť, nikoho nezaujímalo. Keď som sa s tým naposledy sťažovala Samanthe, povedala, že už sa to viackrát opakovať nebude, vraj to sú všetko „jednorázové“ známosti z barov.

Neprešli ani dva mesiace a história sa opakuje. Aj keď musím uznať, že vydržala dlhšie než mesiac. Vôbec by mi ale nevadilo, ak by si konečne našla nejakého priateľa, nielen takýchto zajačikov, ktorí sa raz mihnú v jej posteli a ráno zdúchnu tak rýchlo, že po nich zostáva dym a čiara... Možno si  niekto pomyslí, že som suchárka, ale úprimne, je mi to jedno. Nech si vyskúša, aký je to „bomba“ pocit, keď sa vždy musíte vypariť preč a jediné priateľky bývajú na opačnom konci mesta, čo by síce nebol taký problém, ale to, že majú frajerov veru problém je... Keby som mala aj ja niekoho, nesťažujem si. Ale po všetkých tých spackaných vzťahoch, ktorými som si prešla, si dvakrát rozmyslím, či sa nahrniem do niečoho nového alebo radšej budem sama a pozornosť venujem štúdiu a potom sľubne rozvíjajúcej sa kariére.

„Ja viem,“ povzdychla si Sam a ja som na ňu hodila pohľad hovoriaci: „Tak teda čo tu riešime?“ Keď si všimla môj neveriaci pohľad, rýchlo pokračovala: „Ale tento chlap stojí za hriech! Keby si ho videla, Alice, pochopila by si.“

„A prečo nemôžete ísť k nemu?“ položila som dosť závažnú otázku. Obyčajne nemohli chodiť inam preto, lebo Samanthine „úlovky“ mali buď rodinu, alebo priateľky. Možno aj tento patrí do skupiny zadaných občanov nášho veľkomesta.

„Pretože on nebýva sám,“ odvetila. Takže som uhádla. Presne ju dokážem prekuknúť. A nedá si povedať, a nedá!  

„Vážne ťa to ešte neprestalo baviť?“ spýtala som sa. „Čo je také skvelé na tom, keď sa vyspíš s nejakým mužom, ktorého už aj tak nikdy v živote neuvidíš?“

„Ale tento nemá nikoho. Je slobodný, len vraj býva s rodinou.“ Zdvihla som obočie.

„A koľko má rokov? Sedemnásť?“ spýtala som sa ironicky.

„Ale nie, len sa do mesta presťahovali len nedávno a ešte si nestihol zariadiť vlastné bývanie.“

„Nejako veľa toho o ňom vieš,“ zahundrala som a do košíka hodila citróny v sieťke.

„Hej, tento sa mi vážne páči. Včera som sa s ním spoznala v bare u Freda. Vyzeral byť v pohode a dohodli sme sa, že dnes príde k nám. Alice, musíš to pre mňa urobiť. Ak to vyjde, jedného dňa sa s ním odsťahujem,“ povedala nádejne.  Fíha, toto vyzerá vážnejšie, než doteraz.

Predsa som sa však neubránila smiechu. „Ako ľahko si to predstavuješ. Nerada ti beriem ilúzie, ale ešte by som s takýmito rečami chvíľu počkala. Ako dlho sa poznáte?“ Pozrela som na ňu a vystrela pravú ruku pred seba v geste, aby mlčala a nechala ma dopovedať, pretože som nepochybovala, že ona by si našla argument aj na toto. „Počkaj! Mám to, necelých dvadsaťštyri hodín... Téééda, to je akoby celý život, nemyslíš?“ vydýchla som omámene a teatrálne si ruku priložila na srdce.

„Baví ťa si zo mňa uťahovať?“ zašomrala a jemne ma štuchla do ramena. Nadšene som prikývla.

„Uhádla si,“ zaškerila som sa, „baví.“

Prešla som k pokladniam a postavila sa do radu. Samantha bola doslova nalepená na mojom chrbte. „Moja najmilšia, najlepšia a najúžasnejšia kamarátka, prosím, prosím, sprav to pre moje dobro!“ prosíkala a keď som sa na ňu pozrela, všimla som si jej zopäté ruky, akoby sa modlila. Spodnú peru mala otrčenú a pozerala na mňa opäť psími očičkami. Ale aký to malo účinok na Alice Brandonovú? Absolútne žiadny!

„Nemala si náhodou na mysli pre tvoje potešenie?“ pretočila som oči a nakoľko mi už pokladníčka stihla nablokovať potraviny, zaplatila som a rýchlo ich nahádzala do tašky.

„Daj sem, pomôžem ti,“ ponúkla sa Sam, keď sme sa opäť ocitli na ulici a už mi aj trhala tašku z rúk. Vedela som, o čo jej ide. Ale mňa tak jednoducho nezlomí. Nie, nie a ešte posledný raz: Nie!

***

Môj pokus odolať, z plných pľúc vykričať pár pikantných slov, vďaka ktorým by sa mi uľavilo na duši a nenechať sa obmäkčiť Saminými prosebnými slovami a očami, mi nejako nevyšiel. Odkedy sme sa dotrepali domov, nemlela o ničom inom, iba o tom istom – o jej pánovi „dokonalom.“ Presviedčala som ju, že nech s ním ide len na obyčajné rande niekam do klubu, keď si myslí, že to bude medzi nimi vážnejšie, ale ona si nedala povedať. Možno by som ani nesúhlasila jej nechať voľný priestor, ale keď začala hovoriť o tej novej kolekcii kabeliek od Gucciho... Proste som neodolala. Sľúbila mi, že mi teda jednu kúpi ako odškodné za moju ochotu. Tak som sa teda rozhodla, že to vydržím. No čo, jeden večer plus noc – to predsa zvládne každý! A keď som sa na to pozrela z tej druhej stránky som si uvedomila aj to, že ak je tu možnosť, že jej to s tým mužom vyjde, možno naozaj sa jedného dňa odsťahuje a ja budem mať tento byt pre seba. Čiže áno, dám jej ešte šancu. Len choď, Sammy, len choď.

„Alicka, ďakujem ti! Toto ti nezabudnem, hneď zajtra pôjdeme do mesta po tú kabelku, áno?“ pišťala Sam nadšene, keď som si na nohy nazúvala tenisky a chystala sa pomaly k odchodu. Ten chlap by mal prísť každú chvíľu, preto som bola nútená opustiť teplo domova. Povzdychla som si napriek tomu, že som mala chuť ju objať a nadšene výskať od radosti z kabelky. No čo, ako málo stačí k „detskej“ radosti... Ale nemohla som dať na sebe vedieť svoju eufóriu, tak som len pomaly prikývla. Obliekla som sa do hrubej bundy – pre istotu, že by mi dnes počasie neprialo – a otočila sa na Samanthu.

„Fajn, tak ja idem. Ale ráno o ôsmej som tu ako na koni, čiže povedz tomu tvojmu Romeovi, nech je buď v tom čase niekde inde, alebo aspoň nie v našej kúpeľni,“ odvrkla som a pozrela som na ňu pohľadom učiteľky uisťujúcej sa, že žiaci pochopili jej výklad. Samantha v rýchlosti prikývla. Pretočila som oči a vyšla som z bytu.

„Tak čau... a uži si to,“ neodpustila som si nedodať.

„Ďakujem, čau... A Alice, aj ty si uži večer,“ pípla a radšej rýchlo zatvorila dvere, keď zbadala môj namosúrený pohľad. Výťahom som sa zviezla na prízemie a premýšľala  som, kam pôjdem. Našťastie sa vo Philadelphii nachádzalo veľa barov a klubov, čiže nebude až taký problém si nejaký z nich vybrať. Vyšla som z paneláku a posadila som sa na schody vedúce k vchodu. Usmiala som sa na starší manželský pár, ktorý býval oproti nám. Vždy sa o tomto čase vracali z prechádzky. Bolo vidieť, ako veľmi sa majú radi. Manželmi museli byť už niekoľko desiatok rokov, ale ich láska bola stále taká silná ako v čase, keď sa brali. Bolo to krásne. Určite si prešli aj rôznymi životnými nástrahami, problémami, ale zvládli to. Spoločne to preskákali. Preto som sa začala zamýšľať nad tým, prečo sa dnes takmer všetci rozvádzajú. Príde jeden problém, ale namiesto toho, aby sa snažili ho rozumne vyriešiť, sa radšej rozhodnú pre rozvod. Ľudia by si mali brať príklad z týchto dvoch... Zafúkal vietor a mnou prešla nepríjemná triaška. Dokelu! Do píšťale! Doriti! Že ja krava som súhlasila s týmto nápadom. Ešte tu umrznem! Ako som mohla byť taká sprostá a dať sa zlákať vidinou novej Gucci kabelky? Grrr! Mala som tej husi, ktorej hovorím „my best friend,“ pekne povedať, že odmietam. Mala som Sam rada, ale niekedy som na ňu mala teda pekné nervy. A to niekedy bolo práve teraz. No veď ja jej to ešte vytmavím. Pekne si tu počkám na toho jej princa, určite príde predným vchodom, čiže môjmu orliemu zraku nebude mať šancu ujsť.

„Dobrý podvečer, slečna,“ ozval sa odrazu  pri mne zamatový hlas a ja som ľakom nadskočila. Srdce sa mi rozbúchalo ešte väčšou rýchlosťou, keď som zodvihla hlavu a môj pohľad sa stretol s pohľadom vysokého mladého muža s plavými vlasmi.

„Ehm,“ vydýchla som mierne vystrašene, „dobrý podvečer.“ Oči mi blúdili po jeho tele. Zmrákalo sa, ale stále som ho videla jasne. Mal oblečené džínsy, bielu košeľu a na nej sako, na ktorom mal zapnutý len jeden gombík.

„Ste v poriadku?“ pýtal sa starostlivo a prepaľoval ma zlatými očami. Wow, také karamelky... Také oči som videla prvýkrát vo svojom živote.

„Hej, prečo?“ odvetila som a zamračila sa. Prečo by som nemala byť v poriadku?! Samozrejme, že som!

„Pretože si neviem predstaviť dôvod, prečo by mala žena ako vy, sedieť sama na schodoch pred panelákom a ešte k tomu s hlavou v dlaniach. Vyzeráte smutne,“ podotkol. Stále sa nado mnou skláňal. Počkať, ja som mala hlavu v dlaniach?!

Kútikom oka som sa poobzerala po okolí, či sa tu náhodou nenachádza nejaký človek, ktorý by mi pomohol, keby mi chcel tento tu spôsobiť nejakú ujmu na zdraví. Mojich úbohých stopäťdesiat centimetrov by v porovnaní s týmto dvojmetrovým obrom nemalo žiadnu šancu. Okamžite som sa zahriakla. Nemám sa prečo báť. Naopak, tento muž sa zdal byť celkom milý...

„To sa vám len zdá. Skôr som nahnevaná,“ odvetila som a povzdychla som si. Mohla som byť aj trošku milšia, ja viem, ale proste som nemala náladu. Ani som nevedela prečo, ale po malej chvíli sa môj hnev kamsi vytratil. Buď sa posunul do úzadia mojej mysle, kde čakal, kedy tento muž odíde a opäť na mňa vyskočí, alebo sa stratil úplne. Nechápala som to. Zvyčajne sa ma zlá nálada drží ako kliešť a je ťažké sa jej zbaviť. Niekedy sa jednoducho len potrebujem vyspať, aby som sa dostatočne upokojila. Ale teraz sa vlny lepšej nálady sa vznášali celým mojich podvedomím a ja som sa odrazu začala z neznámeho dôvodu usmievať. Dokonca aj tie schody, na ktorých som sedela, sa mi zdali krásne. 

„Je za tým priateľ?“ zamračil sa cudzinec a zadíval sa na mňa. Musela som sa uchechtnúť.

„Nie, to teda rozhodne nie... Ale neriešte to, nestojí to ani za reč,“ usmiala som sa. Mužovi sa na tvári tiež objavil krásny milý úsmev, ktorý ma v žiadnom prípade nezanechal chladnou. Vlastne som musela uznať, že keď sa nemračil, ale smial, bol to veľmi pekný muž.

„Dobre, chápem, že sa nechcete so svojimi problémami zveriť cudziemu mužovi,“ odvetil a na tvári mal stále ten krásny úsmev. „Ale stačí, ak mi len sľúbite, že nespravíte nejakú hlúposť.“

„Čo tým myslíte?“ začudovala som sa. Akú hlúposť mal na mysli?

„No predsa, že by ste náhodou chceli skočiť z mosta, podrezať si žily alebo niečo podobné,“ vysvetľoval a zamračil sa. Pozrela som sa naňho s vpísaným desom v tvári. Ja nie som žiadny samovrah! To som skutočne vyzerala až tak biedne?

„Nie!“ vykríkla som. „Panebože, to určite nie. Zase tak vážne to nie je.“ Na konci som sa musela zasmiať, keď som si vybavila dôvod, pre ktorý by som sa vlastne mala „zabiť.“ Nie, Samantha a jej Romeo mi za to nestáli. Dokelu! Romeo! Prepásla som ho? Prešiel už niekto okolo, kým som sa tu rozprávala s týmto mužom?

Cudzinec si vydýchol a mala som pocit, že sa mu uľavilo. „Tak to som rád. Bola by vás škoda,“ podotkol a ja som cítila, ako sa mi krv hrnie do líc. Bola to pre mňa novinka, nečervenala som sa už strašne dlho. Sklopila som pohľad, aby si tú červeň nemohol všimnúť.

„No,“ pokračovala som po chvíli, „teraz, keď viete, že som v poriadku, by ste asi mali pokračovať vo vašej ceste, nemyslíte? Tým nechcem povedať, že sa vás chcem zbaviť, ale určite ste mali niekam namierené a niekto vás čaká.“

„Hm,“ začal váhavo, „ale to počká. Neponáhľam sa... Ja... chcel som ísť navštíviť len... matku, pretože spolu nebývame, ale ona sa neurazí, keď by som ani neprišiel,“ zaškeril sa a prehrabol si vlasy.

„Ja si ale myslím, že by ste ju mali navštíviť,“ povedala som vážnym hlasom. Ale na druhej strane som musela uznať, že by mi nevadilo, ak by som sa s ním ešte mohla nejakú tú chvíľu zhovárať. Aspoň by som si skrátila čas a nerátala každú ubehnutú sekundu.  

„Ako som povedal, jej to nebude prekážať,“ trval si na svojom. „Ale ak vám teda moja prítomnosť prekáža, stačí povedať,“ dodal rýchlo.

„Nie, to nie. Pokojne ostaňte, ja sa nikam neponáhľam... Skutočne by to ale vašej matke nevadilo?“ uisťovala som sa. Nemohla som byť predsa taká sebecká, aby som si privlastňovala syna pravdepodobne nejakej mojej susedky, keď mieril do nášho paneláku.

„Vážne nie,“ zakrútil hlavou. „Mimochodom, som Jasper.“ Načiahol ku mne ruku, na ktorú som sa chvíľu zamyslene dívala. Potom som ju však prijala. „Alice,“ zašomrala som.

„Veľmi ma teší, krásna Alice,“ zachichotal sa Jasper a ja som opäť sčervenala. Alice Brandonová, okamžite sa ráč spamätať!

„Aj mňa, Jasper.“

„Tak, keď sme sa teda zoznámili a uistil som sa, že ti moja spoločnosť príliš neprekáža, čo máme na pláne?“ spýtal sa a oprel sa o kamenný múrik. Ani mi nevadilo, že mi začal tykať. No čo, mohli sme byť v približne rovnakom veku. Dal mi veľmi dobrú otázku, na ktorú odpoveď som však nevedela. Pokrčila som ramenami.

„Neviem, navrhni niečo.“ Jasper sa na mňa zahľadel a prižmúril oči. Takmer som videla, ako mu od toľkého „premýšľania“ šrotuje v tej blonďavej hlavičke.

„Vadilo by ti, ak by sme sa šli prejsť?“ navrhol po chvíli. Musela som uznať, že ma prekvapil. Čakala som, že mi navrhne nejaký bar, kde by sme si šli sadnúť na pivečko a kecali o všelijakých blbostiach.

„Nie,“ zavrtela som hlavou a usmiala sa, „vôbec nie.“ Ďalším prekvapením pre mňa bolo, keď Jasper natiahol ruku, aby mi pomohol vstať. Ale opäť príjemné prekvapenie. Postavila som sa, no on moju ruku stále nepúšťal. Uvedomila som si, akú má studenú pokožku. Akoby práve vytiahol ruky zo snehu alebo chladničky. Pritom vonku nebola taká veľká zima. Avšak to nebol dôvod, kvôli ktorému som ho pustila. Neprišlo mi vhodné, aby sme sa držali za ruky po desiatich minútach od nášho prvého stretnutia v živote.

Pomalým krokom sme prechádzali po tmavej uličke, ktorú osvetľovali iba lampy. Vonku sa ochladilo, tak som si zapla kabát.

„Nechceš ísť radšej do nejakej kaviarne?“ spýtal sa ma starostlivo. Musela som sa usmiať.

„Nie, vonku je fajn. Mám rada prechádzky.“ Bola to pravda, ako malá som so starými rodičmi často navštevovala rôzne parky a podobné miesta. Potom aj keď som bola staršia som rada chodievala do prírody, ale keď som sa ako osemnásťročná presťahovala sem do Philadelphie, voľného času odrazu ubudlo a ja som sa musela viac venovať štúdiu.

„Ja tiež... Tak mi napadlo, či by si mi nemohla ukázať nejaké pekné miesta. Vieš, ja som sa prisťahoval len nedávno a neviem, čo sa tu veľmi nachádza.“

Zastala som. „Počkaj. Nevravel si, že si mal ísť navštíviť matku?“ Pokiaľ ma pamäť neklame, hovoril to. A to znamená, že toto mesto poznať predsa musí. Do našej bytovky sa nikto nový za posledný čas nesťahoval...

„Ale vravel,“ vyhŕkol. „Ono je to vlastne tak, že ja som odmalička vyrastal s otcom, s ktorým sme bývali... v L.A., no ale rozhodol som sa, že sa osamostatním a usadím sa niekde inde. Napadlo ma toto mesto, pretože som vedel, že tu býva aj moja matka. Chodieval som sem ako malý, ale príliš som nemal šancu ho spoznať,“ vysvetľoval. Zdalo sa mi, že je nervózny. A taktiež som mala zvláštny pocit, že mi nehovorí pravdu, ale že momentálne si to vymyslel.

Neviem, akoby mi to nahováral môj šiesty zmysel. Ale čo ja o tom môžem vedieť? Veľké nič.

„Aha, rozumiem. Tak dobre, poď, poznám pár skvelých miest.“ Čapla som ho za ruku a viedla som ho na jedno z mojich najobľúbenejších miest.

„Páni, je to tu naozaj krásne,“ šepol obdivne, keď sme sledovali večernú Philadelphiu. Stáli sme na moste nad riekou pretekajúcou týmto mestom a nechali sa unášať pokojnou nočnou atmosférou. Kým sme sem šli, rozprával mi množstvo zaujímavostí. Dokonca aj o tomto meste som sa dozvedela také veci, o ktorých som doposiaľ nemala ani páru. Taktiež vravel, že je momentálne nezamestnaný, pretože minulý rok dokončil výšku a žiadna dobrá práca sa preňho ešte nenašla. Tak skúša hľadať. Ja som mu o sebe tiež povedala pár najhlavnejších vecí. Bol skvelý. Už dlho som sa s nikým necítila tak uvoľnená a hlavne sama sebou.

„Sem chodím vždy, keď chcem byť sama. Vždy sa tu takto opriem a buď sledujem mesto, alebo ľudí naokolo,“ povzdychla som si. „Občas mávam skutočne náladu sa zbaliť a odísť niekam ďaleko. Vieš, niekam, kde ma nikto nepozná a kde môžem začať odznova. Niekedy mám pocit, že sa sem nehodím.“ Ani neviem, prečo som to vyslovila nahlas. Ale s ním mi slová vážne vyskakovali z úst. Vedela som, že ma pochopí. Niečo mi vravelo, že aj on je iný, než všetci ostatní. Že sa niečím líši. Cítila som na sebe jeho pohľad. Doslova ma prepaľoval.

„Ja mávam ten pocit tiež,“ pripustil. „Ale aj tak nepochopím, ako je možné, že nemáš priateľa.“ Postavil sa vedľa mňa a rukami sa oprel o zábradlie mostu. Zasmiala som sa.

„Ja neviem, asi som príliš komplikovaná,“ pokrčila som plecami.

„Podľa mňa si úžasná,“ zašomral a mňa v tom momente smiech ihneď prešiel. Vyschlo mi v krku a srdce sa mi splašene rozbúchalo.

„Heh,“ hystericky som sa zasmiala, „tak to ma teda dobre nepoznáš.“ Jemne som ho štuchla do pleca.

„To máš pravdu, ale patrím k dosť empatickým ľuďom a viem rozoznať, aký kto v skutočnosti je.“

„Kiežby som to aj ja vedela...“ Možno by mi to pomohlo v toľkých veciach. Ale čo ja viem, možno ani nie, veď... Z myšlienok ma vyrušilo zvonenie môjho mobilu. Vyhrabala som ho z kabelky a keď som na displayi zbadala Samino meno, neubránila som sa zamračeniu.

„Ahoj,“ ozvala som sa, keď som zodvihla.

„Čau,“ povzdychla si smutne. Ach jaj, niečo sa muselo udiať.

„Čo sa stalo, Sam? Prečo voláš?“ Nerozumela som tomu, predsa tam mal byť s ňou ten jej Romeo, s ktorým plánovala spoločnú budúcnosť.

„Neprišiel.“ Ďalší povzdych.

„Č-č-čo?“ zakoktala som sa.

„Tak ako počuješ. Čakám tu naňho už dve hodiny, ale nechodí.“

„Tak mu zavolaj,“ povedala som. Jasper sa na mňa zvláštne pozeral. Za tým pohľadom niečo bolo. V telefóne sa ozval Samin hysterický smiech.

„Keby som mala jeho číslo, aj by som,“ odvrkla.

„Ty nemáš jeho číslo?“ začudovala som sa. Ježišikriste, kam tento svet speje? Tak páči sa jej nejaký chlap, s ktorým si dohodne kvázi rande, ale číslo si nevypýta. A verte, že je to čudné, nakoľko Sam niečo také problém nerobí.

„No uhádla si. Nemám... Alice, prosím, vráť sa domov. Nechcem tu byť sama.“ Jej hlas znel smutne. Povzdychla som si.

„Tak fajn, o chvíľu som tam. Pa,“ rozlúčili sme sa a ja som sa smutne pozrela na Jaspera.

„Budem musieť ísť, volala mi kamarátka. Má nejaké problémy,“ zašomrala som. Bolo mi smutno, že sa dnešný večer skončí. Pravdepodobne to znamená, že sa už s Jasperom neuvidím. Napriek tomu, ako veľmi som Sam preklínala, že ma vyšupla z bytu, nebolo to nakoniec zlé. Pretože som spoznala skvelého chlapa, s ktorým sa musím rozlúčiť a to sa mi nepáčilo.

Jasper stisol pery a prikývol. „Chápem. Odprevadím ťa.“

„Nemusíš,“ protestovala som. Nechcela som, aby si robil ďalšie starosti.

„Ale ja chcem. Bojím sa ťa pustiť samú. Mesto je plné rôznych hávedí.“ Nakoniec som len prikývla. Predsa len, Jasper bol odo mňa o pol metra vyšší, určite by ma ochránil, ak by k niečomu došlo. Niežeby som to chcela...

„Vieš,“ začal Jasper počas cesty, „tak mi napadlo, či by sme sa nemohli zajtra stretnúť. Nemám tu veľa priateľov a priznám sa, že s málokým sa cítim dobre. Ale s tebou sa tak cítim a chcel by som, aby sme sa spoznali ešte trošku bližšie a tak...“

„Myslím, že by to bolo fajn,“ odvetila som. „Vyzeráš byť ako fajn spoločník.“

„Ja len tak nevyzerám, ja aj som,“ zasmial sa provokačne a jeho ruka sa náhle jemne dotkla mojej. Pozrela som naňho a všimla si na jeho tvári jemný úsmev. To už sme ale boli pred mojim panelákom, presne na mieste, kde sme sa aj stretli.

„Tak a sme tu. Ďakujem ti za doprovod.“

„Nie je začo.“ Jemne som prikývla a otočila sa na odchod.

„Alice, počkaj!“ vyhŕkol a chytil ma za ruku, čo zapríčinilo, že si ma otočil k sebe. Takmer sme sa hruďami dotýkali a mne do nosu udrela jeho vôňa. Ty kokos, ten ale voňal!

„Dáš mi svoje číslo?“ pípol nesmelo. „Aby som sa s tebou mal ako skontaktovať.“ Jeho prítomnosť na mňa až príliš pôsobila. Cítila som sa ako v mrákotách.

„J-jasné,“ koktala som sa nadiktovala som mu ho, keď si z vrecka vytiahol dotykový mobil. Potom nadiktoval aj mne to jeho – vraj keby som mu chcela zavolať skôr. Vraj môžem hocikedy, aj o polnoci. Musela som sa zaškeriť. „Tak ďakujem,“ poďakovala som. Myslela som tým za všetko. Za dnešnú jeho spoločnosť, za jeho číslo, proste za všetko.

Ani neviem ako sa to stalo, ale odrazu sa jeho dlaň ocitla na mojom líci a jemne ma pohladila. Polku mojej tváre skryl vo svojej veľkej dlani. Pripadala som si pri ňom odrazu taká maličká. Ale veď som aj bola. Moje srdce opäť divoko búchalo. Veľmi opatrne sa ku mne nahol a ešte opatrnejšie priložil svoje pery na moje. V mojom vnútri nastal výbuch pocitov. Bol to len maličký božtek, ale zanechal po sebe hotovú smršť.

„Ja ďakujem,“ vydýchol, keď sa odo mňa odtiahol. Ani neviem ako som zapadla do vchodu a v tranze sa vyšuchtala hore po schodoch. Nešla som výťahom, potrebovala som sa prebrať. Stále som cítila motýli dotyk jeho pier, kvôli ktorým boli tie moje ako na ohni. Kurník šopa, toto nie je dobré. Poznám ho asi dve a pol hodiny aj s cestou a už sa s ním olizujem. To je úroveň...

Ale keď mne sa to, dofrasa, páčilo! A aj som sa tešila na naše ďalšie stretnutie, to som musela uznať.

Vošla som do bytu a pozrela sa na seba v zrkadle. Líca som mala, samozrejme, ako dve rozkvitnuté ružičky. Priložila som si na ne studené dlane snažiac sa tú červeň schladiť.

Vyzliekla som sa a šla som do obývačky. Sam sedela na gauči a nervózne chrúmala tyčinky.

„Do paže s diétou!“ skríkla, keď ma videla. „Načo sú chlapi na tejto Zemi, Alice? Načo?“

„Zlatko, tak aspoň vidíš, aký kretén to bol. Nestojí ti zato, aby si sa trápila.“ Ja som sa momentálne vznášala na obláčiku snov s mojim Jasperom. Sam podišla k oknu, aby zatiahla záves, no zrazu ustrnula v pohybe.

„Panebože!“ vykríkla. „Tak on bol tu a vykašľal sa na mňa?!“

Priskočila som k oknu a takmer som odpadla, keď som vo svetle lampy zbadala miznúci chrbát môjho Jaspera...

Tým, ktorí sa dostali až ku koncu, by som sa rada poďakovala. Dúfam, že sa vám poviedka aspoň trošičku páčila. Poviedok o tomto páre tu veľa nie je a preto som to chcela vyskúšať. Hádam som to až tak nepohnojila.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Irónia osudu alebo náhoda je blbec!: