Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Human dreams and vampire reality 3/3

Human dreams and vampire reality 3/3Posledná časť tejto poviedky. Dúfam, že Vás neomrzela a vy si ju prečítate až dokonca. Ďakujem Vám za všetko. Končí ďalšia časť môjho otvoreného života a tak isto otvorene končí aj toto :).

Prišli sme až nadránom. Boli sme predsa až v Kanade, ako som sa dozvedela. 

„No, no, no!“ zodvihol na nás prst Emm. „Čo ste to tam robili tak dlho?“ opýtal sa s rukami založenými v bok. „Jasper, dúfam, že si neprešiel na iný druh žien!“ zhrozil sa. „Žeby medvedice?“ rozosmial sa a inštinktívne sa rozbehol preč. 
Jazz nad tým mávol rukou a vyberal z vrecka mobil.

„Komu ideš volať?“

„Eleazarovi,“ pošepkal mi. 

„Aha.“ Tvárila som sa zamyslene.

„Idem von, láska, aby ma nepočuli,“ povedal a zmizol.

Povzdychla som si a sadla si na gauč. Ešte stále som sa tu necítila... svoja. 

„Čo sa deje?“ opýtala sa Rose.

„Hm?“ zodvihla som hlavu.

„Ale nič.“

„Ale no tak, čo? Stalo sa niečo?“

„Nie, Rose, vážne. Len neviem, čo robiť,“ zaklamala som. V skutočnosti ma trápila moja strata pamäti. Taktiež Alice s Esmé. Nenávidia ma? Obviňujú ma? Vlastne, prečo som tu ostala, keď ma len prednedávnom nenávideli aj ostatní? Nie, mysli na to, čo povedal Jasper. Oni to vedeli, že sa to takto skončí. Chceli dať mne aj Sim druhú šancu. Nesmiem byť sebecká! Musím myslieť aj na moju priateľku. Určite aj vtedy som to robila kvôli nej. Kvôli nej som ostala. Tak ostanem aj teraz. Ale kvôli celej mojej rodine! 

„Vieš čo? Zahráme si baseball,“ povedala nadšene.

Ihneď sa moja nálada zlepšila. Baseball sme hrali aj na škole, síce len amatérsky, ale páčil sa mi.

„A kde je Sim? A Carlisle?“ vystrašene som sa pozrela na Rose. Po rozhovore s Jasperom som mala stále čudný pocit. Len som dúfala, že sa im nič nestalo.

„Sú v nemocnici, mali nočnú,“ vysvetlila mi. Vedela som, že Carlisle má rád svoju prácu, ale že aj Sim? Že bude taká zapálená pre prácu? Obdivovala som ju. Dospela. 

„Musela si si to všimnúť aj ty. Carlisle, pred tým taký diplomat, a teraz? Hotový teeneger. Pri Sim omladol, teda teoreticky,“ zasmiala sa. „Oživila ho.“

„A Sim zas dospela.“ Oplatila som jej úsmev.

„Sme doma!“ zakričala Sim od dverí. Za ňou vyšiel Carlisle a hneď ju chytil za ruku. Boli spolu nádherní. Z Carlisla vyžarovala láska a Sim žiarila šťastím. Na prvý pohľad to bol vždy ten uhladený muž, ale pri pohľade do jeho očí, ste videli šibalské nápady. 

„Ako bolo v práci?“ spýtala sa Rose.

„Nič zaujímavé. Prerozprávali sme celú noc. Je výhoda mať za sestričku svoju manželku.“ Vtisol jej bozk na líce a Sim ho, čakajúc na ďalší bozk, znova nastavila. Carlisle jej vyplazil jazyk a šiel si sadnúť k nám.

„Ahoj, mami.“ Objal Sim Emm.

„Emmett. Som od teba mladšia, teoreticky aj prakticky,“ dohovárala mu vľúdne Sim. „Tak si zo mňa nerob srandu!“ vrieskala po ňom. 

S otvorenými očami aj ústami som sledovala scénku predo mnou. „Čistá americká rodinka,“ pomyslela som si.

„Súhlasím,“ oval sa chudý upír so strapatými bronzovými vlasmi. Žeby toto bol Edward? Áno, toto je Edward. Vyzerá presne tak isto ako vo filme. Ostatne, ako každý z nich. Naživo mi nepripadal až taký krásny. Ale možno to bolo tým, že ja už svoju lásku mám. 

„Dnes príde Bella,“ oznámil nám. Takže ju spoznám. Tú, kvôli ktorej sa toho stane toľko. 

„Ale my dnes ideme hrať baseball. Čo tam má robiť Bella? Nepoučil si sa z minulého incidentu?“ Tentoraz to bola tá krutá Rose, ktorú ukazovali. Ale teraz som mohla s istotou povedať, že taká nie je. Bella jej nesadla. Nečudujem sa. Aj mňa by vytočilo, že si chlap vybral radšej človeka, ako upírku, ktorá je aj na bájneho tvora krásna. Ale ako sa mám chovať ja? Nikto mi nepovedal, či ju neznášam, alebo sme priateľky. 

„Tentokrát sa to nestane. A keď áno, máme predsa Noé. Ak sa niečo stane, premiestniš ju, však?“ Jeho oči ma o to prosili, ale prečo by som to mala robiť? 

„Noé?“ naliehal Edward. Rýchlo som prikývla. 

„Tak ideme, nie?“ pribehol Emm v celej výstroji. 

„Idem po Jazza.“ Mierne nadšene som vyskočila a kráčala von. Cítila som jeho pach, nebolo by ťažké nájsť ho, ale ja som chcela vyskúšať svoju moc. Myslela som na svoju lásku a chcela sa k nemu premiestniť. Odrazu som stála v lese a vedľa seba počula Jasperov hlas. Rozprával sa s niekým v telefóne. Obzrel sa a milo sa na mňa usmial. Rozlúčil sa s Eleazarom s tým, že ich radi čo najskôr uvidíme. 

„Miláčik. Eleazar nevie o žiadnom upírovi s mocou, ktorá by vymazávala pamäť alebo mala podobné účinky.“ Vydesene som sa na neho pozrela. On mu povedal, že som stratila pamäť?

„Neboj sa, nič som mu o tebe nepovedal.“ Akoby mi čítal myšlienky. 

„Deje sa niečo, že si prišla?“ 

„Chceme si ísť zahrať baseball, tak poď.“ Chytila som ho za ruku. Teraz som si bola istá svojou mocou a mám v pláne využívať ju častejšie. 

„Konečne! Čakáme už len na vás, tak šup, prezliecť sa.“ Sim bola mierne hyperaktívna. V šatníku som našla veci na baseball. No, nebolo to až také ťažké. Na jednej celej polici boli samé veci potrebné na hru. Obliekla som sa a vyšla spolu s Jazzom von.

„Aké auto si zoberieme?“ opýtal sa ma.

„Jazz,“ vydýchla som. 

„Prepáč, ešte stále som si nezvykol, že si nič nepamätáš. Tak poď. Pokým si môžeš vybrať.“ Jeho ruky obmotali môj pás a pritiahli si ma k sebe. Ešte stále som si nezvykla, že mám niekoho tak úžasného. Že sa ma niekto s láskou dotýka. A hlavne, že niekomu patrím a niekto patrí mne do konca večnosti. Nechcem sa už vrátiť tam, kde som bola. Síce mi chýba Sim. Je tu som mnou, ale nemám pocit, že to je ona. Jasper mi otvoril dvere a potichu ich za nami zavrel. 

„Vyber si, srdiečko,“ pobozkal ma na spánok. Mala som otvorené ústa. Toľko áut, omyl... toľko drahých áut som ešte nevidela. A tak krásnych. 

„Objavila som nový koníček, Jazz.“ 

„Autá, tie boli vždy tvojou slabinou. Aj s ďalšími vecami, na ktoré som prišiel.“

„Áno? A to napríklad?“ Zaujímalo ma to. 

„Tak, napríklad, ja.“ Vystrčil hrdo bradu. Zachichotala som sa a pohladila ho po tvári. Bol odo mňa síce o polovičku hlavy vyšší, ale stál na nižšom schode. Tie autá boli, boli... ja neviem, čo boli. Proste som z nich nevedela odtrhnúť oči. Boli tu autá všetkých z rodiny. Všetky tie, ktoré boli v knihe. Ale niektoré som nespoznávala. Žiadna zmienka o nich. Bol to záhadný Citroen a priestranná Kia. 

Ukázala som na tú oranžovú krásku. Jasper zobral kľúče zo stojana a držal ich v ruke.

„Šoférujem ja!“ vykríkla som.

„Čo to tu robíte? Vyberáte autá? Kia je moja!“ 
Vytrhla som Jazzovi kľúče od auta z ruky a bežala si sadnúť, dokým na to nepríde Emmett.

„Noé!“ snažil sa otvoriť zamknuté dvere. 

„Keď tie dvere odtrhneš, nasleduje tvoja hlava!“ zamračene som vrčala.

„Ale to nie je fér! No tak, sestrička. Vieš, že si moja obľúbená. Pôjdem s tebou na nákupy, keď mi dovolíš si zobrať toto auto.“

„Na nákupy pôjdeš tak či tak,“ vyplazila som jazyk.

Prestal sa snažiť otvoriť dvere od auta a dramaticky odchádzal.

„Si niekedy horšia, ako bola Alice,“ zamumlal si. Trochu ma to zachmúrilo, ale keď si Jazz sadol do auta, uspokojilo ma to. Som ti vďačná, Alice. Vďaka tebe mám takú skvelú rodinu. Ďakujem, nikdy ti to nezabudnem. S takýmito myšlienkami som uzavrela túto kapitolu. Stalo sa, čo sa stať malo. Alice mala na výber. Dala mi možnosť žiť, to bola jej voľba.

Zachytila som Edwardov pohľad. Keď ma zbadal, usmial sa. Perami my naznačil slová:
Ži ďalej, to chcela Alice." Potom odo mňa odtrhol pohľad a nasadol do auta. 

„Láska?“ spýtal sa Jazz s obavami.

„Hmmm?“

„Deje sa niečo?“ Ach, jeho starostlivosť nemá hraníc. Musela som ho pohladiť po tvári. Chytil moju ruku a pritlačil si ju k tvári. Následne ju pobozkal na jej chrbát. Blažene som vzdychla.

„Nie, len som sa zamyslela.“ 

„Idem po Bellu, stretneme sa na lúke.“ Oznámil nám Edward.

Ale spomenula som si na to, že bez Alice nebudeme vedieť, kedy začne búrka, a vôbec, má dnes pršať?

„A čo počasie?“ 

„Rose volala na stanicu. Mali trochu problém vykoktať sa, keď počuli jej hlas, ale povedali nám, že do pätnástich minút má do Forks prísť búrka s dažďom.“ Musela som Jasperovi povedať, aký je úžasný.

„Si dokonalý, vieš?“ prižmúrila som oči.

„Kto by pri tebe nebol? Ty zmeníš každého. Pre teba urobím všetko, stačí len povedať. Milujem ťa.“ Pritiahol si ma k sebe pre bozk. Spojil naše pery. Bozkávali sme sa pomaly, vychutnávali jeden druhého. Nemohla som sa nabažiť tej jeho mangovo–banánovej chuti a vône. 

„Prepáčte,“ prerušila nás Sim. „Môžem si zobrať Citroen, Noé?“ 

„Prečo sa pýtaš mňa?“ nechápala som.

„Je to tvoje auto, koho sa mám pýtať,“ zasmiala sa.

„Aha. Jasné, že môžeš.“ Radosťou si až podskočila. 
„Ďakujééém,“ pretiahla slovo.

Zobrala kľúče odtiaľ, kde ich zobral aj Jazz a hnala sa k autu. Carlisle ju tam už čakal a otvoril jej dvere spolujazdca. S odseknutím pokračovala k dverám šoféra. Zasmiala som sa. Zdá sa, že je Carlisle pod papučou. 

„Láska, môžem šoférovať, však?“ pýtal sa Jazz.

„Nie!“ odsekla som mu a naštartovala. Tak sa zdá, že Carlisle nie je jediný. 
Jasper sa bez slova zamrvil a pripútal. Vidno, že hra na ľudí už nie je len hra. Akoby sa mu mohlo niečo stať. Pokrútila som hlavou a čakala, pokým vyjde z garáže Sim. Predsa len, nevedela som, kadiaľ ísť. 

Nedôverčivo som si prezerala cestu, po ktorej sme išli. Ale keď sme vošli na lúku, všetky pochybnosti zmizli. 

Zaparkovala som pri Sim a vystúpila. Hneď za nami prišla Rose a Emm. Prišli Emmovým Jeepom, ale šoférovala Rose. Takže to máme v celku. Aj Emmett má nad sebou papuču. 

„Jasper! Nedrž sa pri sukni svojej manželky! Buď chlap!“ vrieskal po ňom Emmett. Za to dostal pohlavok od Rose. 

„Budem sa pri tvojej sukni držať od rána do večera.“ Stisol mi ruku.

„Ale preháňať to dúfam nebudeš,“ zdesila som sa.

„Ale budem,“ zasmial sa. 

„Ideš mi pomôcť s tým ihriskom?“ volal nedočkavo na Jazza Emm.

Jasper odbehol a niečo hovoril Emmettovi. Ten sa len smial a so štipkou strachu pokukoval po Rose. Poobzerala som sa okolo seba. Sim sa rozprávala s Carlislom. Rose komandovala Emma a Jazza. Nemala som čo robiť, tak som sa oprela o auto. Počula som v diaľke auto, ktoré sa sem približuje. Nikto si z toho nič nerobil. Žeby to bol Edward?

Za pár minút z lesa vykuklo Edwardovo auto. Zaparkovalo vedľa Jeepu. Edward vystúpil a rýchlo obehol auto. Otvoril dvere a ruku v ruke prišiel s menšou brunetkou. Bola pekná a nádherne voňala. No akoby som tú vôňu cítila už predtým. Akoby som si zvykla. Pricupitala ku mne a objala ma. Bola som vykoľajená, ale objatie som jej oplatila. 

„Ahoj, Noé. Ako si sa mala?“ zdvorilo sa ma opýtala. Bola milá a asi sme dobré priateľky. To som usúdila z jej správania. 

„Hotovo! Ideme? Budeš nám znova robiť rozhodcu?“ pýtal sa jej Emmett, zatiaľ čo ju drtil v náručí.

„Dobre,“ povedala.

Rozmiestili sme sa. Rose šla nadhadzovať a Sim odpaľovať. Prichystala som sa na chytanie. Bola som taká šťastná, že to snáď nie je ani možné. Bol to nádherný pohľad a aj zážitok. Rodina, moja rodina. Trávime spolu čas a sme tak úzko spätí. Z oblohy zahrmelo. Usmiala som sa, bol to znak pre začiatok hry. Sim odpálila a letelo to primo nado mňa. Čakala som na správny moment a vyskočila. Bola som už tak blízko, na dosah loptičky, keď do mňa narazil Edward. Pripomínalo mi to niečo, nejaký moment, ale nevedela som si spomenúť. S prižmúrenými očami a našpúlenými perami som sledovala Edwarda. V duchu som na neho nadávala. Rozčúlil ma, toto si ešte vyžerie, veď počkaj. Otočil sa a žmurkol na mňa. Pozrela som sa na Bellu a skoro ma pohltil záchvat smiechu. S vypúlenými očami sledovala okolie. Snažila sa zachytiť pohyby a vidieť, čo sa deje, ale evidentne sa jej to nedarilo. Tentokrát sledoval s podráždeným výrazom Edward mňa. Čakala som na druhý odpal. Sim zaujala pozíciu a loptička letela. Odpálila to až do lesa. Videla som loptičku, ktorým smerom sa uberá, ale odrazu zmizla. Rozhliadala som sa. Nikde nespadla, jednoducho zmizla.

„Hľadáš toto?“ opýtal sa ma niekto spoza mňa. Obrátila som sa. Bola som to ja! Ako to, že ja?

„Nepozeraj sa tak na mňa. Podaj mi ruku a na nič sa nepýtaj. Ver mi, som predsa ty.“ 

„Prečo by som ti mala veriť? Jas-.“ Chcela som zavolať na Jazza, ale chytila ma za ruku.

„Na toto nemám čas. Sim ťa už čaká.“

„Sim?“ okamžite som jej ruku stisla.

Objavila som sa na púšti. Môj klon stál vedľa mňa. Cítila som sa, akoby som bola na rozhraní smrti a života, osudu a šťastia, ako na hranici medzi dvoma svetmi. V ničote.

„Noe?“ Sim sa rozžiarili oči.

„Sim!“ zvrieskla som od šťastia, že ju po tak dlhých troch dňoch vidím.

Pribehla ku mne a silno ma objala, až som nevedela dýchať.

„Myslela som, že bláznim. Celé tri dni som pochybovala o svojej psychike,“ mlela jedno cez druhé.

„Ja tiež, ani nevieš, aká som rada, že ťa vidím.“ Ešte raz som u objala.

„Nápodobne,“ usmiala sa.

Klon Sim začal hovoriť.
„Obe ste duševne zdravé, to za prvé. Za druhé, ja som Sim Cullenová a toto je Teresa Gilbertová. Ukázala na môj klon. Táto nadprirodzená vec ma desila.

„Ty si Cullenová? Ako môže byť môj klon Cullenová? Snáď nie si z Twilight," hovorila s humorom.

Dívala som sa na ňu zarazene. Veď práve o tom sa tu bavíme a ona trepne toto. 

„Ty si z Twilight, že áno?“ zarazila sa.

„Áno, som. Tvoja kamarátka tam bola so mnou."

„Nechápem.“ V tomto sa podobala Emmettovi. Ach, už teraz mi chýbajú. A čo ak ich neuvidím?

„Vy dve ste zo sveta ľudí. Pamätáte si svoj kratučký ľudský život. Každá z vás bola vybraná do jedného z upírích svetov. Ty, Noe, bola si vo svete Twilight a ty, Sim, vo Vampire diaries. Žily ste životy svojich mŕtvych klonov, nás. Anjel osudu nás zabil. Zabil nás v ten deň, kedy ste sa tam ocitli vy. Nemá rád šťastné konce, veď je to predsa sám osud a ten nebýva dvakrát prívetivý. Nepáči sa mu, keď sa musí pozerať na niečo tak krásne, ako je láska upírov. Myslí si, že je to nespravodlivé, keď môže upír milovať. Preto sme sa ja a Sim dohodli vziať vás zo sveta ľudí. Bol to sebecký a šialený nápad, ale nemohli sme inak. Necheli sme vidieť osoby, ktoré najviac milujeme, trpieť.“ Môj klon hovoril slová, ktoré by som povedala aj ja. 

„Povedali ste nám pravdu. Čo po nás potom chcete? Máme sa vrátiť späť a žiť životy našich predchodkýň?“

„Dúfali sme v to,“ povedali obe naraz.

Odrazu udrel blesk a v ňom sa objavila postava muža. Naše klony sa na neho so strachom pozreli. On zamumlal niečo v neznámom jazyku a ony sa hneď vyparili.

Chytila som Sim za ruku. To bude určite ten anjel osudu.

„Neboj sa, nič ti neurobí, to nikdy nedovolím!“ Cítila som sa úplne malá, bezbranná a slabá.

„Čo chceš?!“ vykríkli sme obe. Na toto som sa ešte zmohla.

„Vás dve vo svete, pre ktorý ste boli zrodené!“ S týmito slovami od anjela som sa zobudila na podlahe. 

Cítila som sa ako kopnutá elektrickým prúdom. Počula som šumenie televízora. Pomaly som sa zodvihla a bola doma. Doma v našom byte. V byte so Sim. Sim?! Kde je Sim?

Hnala som sa do kúpeľne. Netuším prečo. Možno tam ani nie je, ale naposledy, čo som bola tu, šla do kúpeľne. Som úplne zmätená. Netuším, kde je tu a kde tam. Ja ani neviem, čo to bolo. Možno som mala len halucinácie. Veď som sa prebudila na zemi, ktovie, čo sa stalo. Otvorila som dvere a zbadala Sim, ako leží na zemi. Držala si hlavu a ruky mala od krvi. Okamžite som k nej pribehla a objala ju. Ruku som jej odtiahla od hlavy a pozrela sa na ranu. Nebolo to také zlé, len príliš veľa krvi, na malé zranenie. Bez slova som ju vytiahla na nohy, posadila na gauč a šla pre lekárničku. Na slová bude čas neskôr. 

„Kde tá debilná lekárnička je?“ hrabala som sa v kuchyni vo všetkých poličkách. Nakoniec som ju našla za hrncami a panvicami. Otvorila som ju až keď som dosadla k Sim. Vybrala som vatu, dezinfekciu a prípadne aj ihlu a niť. Nemala som strach, že niečo zbabrem. V škole to boli základné veci, bez ktorých ďalej neprejdete. Vlasy som jej odhrnula, vyčistila to – samozrejme, že brblala, ale nepohla sa ani o milimeter - pozrela som sa na ranu a videla, ako na mňa Sim pozerá prosebne. Bola zvláštna. Bála sa ihly, ale na medicínu išla. Milo a pokojne som sa na ňu usmiala. Nevyzeralo to na šitie, bola to len malá ranka. Úľavne si vydýchla. 

„Sim, čo sa to stalo? Nič si nepamätám. Len ako som videla v telke jednu miestnosť a zrazu sa v nej zjavila. Udialo sa tam... niečo a potom som sa zobudila tu,“ hľadala som výstižné slovo na popísanie toho, čo sa stalo. Nemohla som jej to tu všetko rozprávať. Nebolo to až také dôležité ako to, prečo sme sa zobudili na zemi a Sim s rozbitou hlavou. 

„Ja... ja neviem... Bola som v kúpeľni a pozrela sa do zrkadla. Videla som tam seba, ako inak, že? Ale môj odraz sa správal úplne inak. Akoby to bola iná osoba. Ja viem, že si teraz hovoríš, že si vymýšľam alebo že to spôsobila tá rana na hlave, ale prisahám, je to tak. On mi niečo hovoril, neviem už presne čo, ale odrazu ma ťahal do zrkadla. Vzpierala som sa, ale bolo to nanič. Vtiahol ma priamo do zrkadla a neuveríš, ale bola som vo Vampire diaries... vydatá! Po troch dňoch som sa dostala na púšť, bola si tam aj ty. Taký živý sen som ešte nezažila,“ odfrkla si.

„Púšť, aj mne sa zdalo to isté. Bol tam anjel osudu. Hovoril nám niečo-,“

„Počkaj, počkaj. Anjel?“ vypytovala sa.

„Anjel. Anjel osudu. Aspoň tak sa mi predstavil, teda nám.“

„Hovoril aj niečo také, že sme boli stvorené pre iný život?“

S trochou strachu som prikývla. 

„Myslíš, že to nebol sen?“ hlas sa mi chvel od strachu.

„Neviem...“

Sim sa tvárila neprítomne. Rozmýšľala som o tom, čo bude nasledovať teraz. Stane sa niečo, alebo na to máme zabudnúť?

Ako na zavolanie v izbe udrel blesk. Bol to anjel osudu. To on nám rozprával tie veci na púšti. Sadla som si radšej vedľa Sim. 

„Vidím, že príchod do vášho sveta sa neobišiel bez krvi.“

„Čo chceš?!“ skríkli sme na neho obe.

„Ja?! Mám dve ľudské ženy, ktoré sa mi túlajú v iných svetoch. Nikdy ste sa o nich nemali dozvedieť!“

„Už sa stalo, smola!“ vyštekla na neho Sim. Bola som mimo. Netušila som, čo sa tu deje. Sim to brala dobre, bola som na ňu hrdá, ale čo ja? Znova som sa len prizerala.

„...dáte my na to odpoveď, vy dve.“ Zachytila som jeho posledné slová, zaujali ma.

„Prečo my dve?“ spýtala som sa ho. Vôbec som to nechápala, čo s tým máme? Pozrela som sa na Sim, pohľad mi opätovala.

„Prečo? Začneme od začiatku. Tri dni ste žili v iných svetoch. Žiadny sen, len iný svet. Svet, ktorý vás potreboval, aspoň tak to brali vaše najlepšie priateľky z tých svetov.“

„Pokračuj.“ Naznačila rukou Sim.

„Tým, že vás tam vtiahli, mi urobili obrovský neporiadok v mojej veľmi krehkej rovnováhe, ktorú udržujem medzi týmito svetmi. Musím ich potrestať za ich neposlušnosť a drzosť, a k tomu potrebujem vás dve.“ Silno schmatol naše ruky.

V hlave mi pôsobila veľká bolesť. Keď umierajúci hovorí, že pred smrťou vidí celý svoj život, tak toto bol aj môj prípad. Znamená to, že umieram? Videla som svoj život, ľudský život. Školu, spoznanie Sim, detstvo, prvú lásku a prvé milovanie. No potom prišli na rad iné spomienky, ktoré mi nič nehovorili. Bol v nich Jazz, moja láska. Jeden pohľad do jeho očí mi na tvári vytvoril úsmev. Videla som všetko. Ako som sa stala upírkou, ako som spoznala Jazza a jeho rodinu, ako ich milujem a neviem bez nich žiť. Tú spaľujúcu lásku nemohlo nahradiť nič. Dala by som za neho všetko! Lenže taktiež som tam videla spomienky na smrť Alice a Esmé, ako ma všetci nenávideli, ako som bola na dne a chcela zomrieť, ale kto by mi urobil takú láskavosť? Ani za Volturiovcami som nemohla ísť, pretože som bola jednou z nich. Moje mŕtve srdce popraskalo, toľko výčitiek, žiaľu a samoty som nezažila. Odrazu sa však objavili úplne neznáme spomienky. Nepoznala som tam nikoho okrem Sim. Bol to krásny upír s okúzľujúcim úsmevom. Cítila som k nemu nesmiernu lásku, ako sa o mňa staral, nosil mi do postele raňajky a vždy sa pritom usmieval. Bola som človekom, ale nevadilo mi to. V okamihu konca, bolesť prestala. Pustil naše ruky a ja som sa nepríčetne a šokovane dívala na anjela.

„Páčilo?“ spýtal sa anjel. 

„No nič, pokračujeme. Ich trest bude nasledovný. Jedna z nich dostane to, kvôli čomu sa stalo toto všetko, ale ta druhá bude trpieť a sledovať, ako sa ich blízky ničia.“ Takže si mám vybrať a kvôli tomu nechať jednu z mojich lások trpieť? Nie!!! Ako? Veď... keď si vyberiem Vampire diaries, bude sa trápiť Noe, môj klon. Bude na nich pozerať zvrchu a trápiť sa, a keď si vyberiem Twilight, tak sa bude zase trápiť Sim. Prečo na to jednoducho nemôžme zabudnúť a nechať to tak?

„Čo keď ani jeden?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Potom smrť.“

Prečo? Prečo je taký krutý? Nazvala by som ho skôr anjelom smrti ako osudu. Ale smrť je ešte horšie rozhodnutie. Potom sa budú trápiť obidva svety. A čo sa stane so svetom tu, budú si nás pamätať? Asi nie. Ale čo si mám vybrať? Koho, koho viac milujem? Nie, nie, nie, takto rozmýšľať nebudem! Ale čo je menšie zlo? Už viem. Nenechám trápiť sa Rose, Emmetta, Carlisla, Edwarda a Jaspera. Chcem cítiť jeho dotyky, a to čo najskôr!

„Chceme svet Twilight.“ Sim rozhodla. Bolo to také presvedčivé. Síce to nechápem, bola predsa vo Vampire diaries, tak prečo chce Twilight? Žeby to robila kvôli mne? Alebo sa tam niečo prihodilo? V každom prípade jej ďakujem!

„Ako si moje krásky prajú.“

Zaveršoval pár slov, ktorým som nerozumela. V tom momente som sa cítila otupelo. Bolesť hlavy mnou prestupovala čím ďalej, tým viac. Stihla som posledný odkaz. Neviem kto si, ale odpusť mi to. Odpusť mi, že som si nevybrala teba a že teraz budeš trpieť kvôli môjmu šťastiu, nikdy na teba nezabudnem. Dúfam, že ešte pocítiš lásku, ktorú si cítil ku mne a verím, že bude večná! Zbohom, láska z Vampire diaries. Prepáč!!! Naposledy som vydýchla a započúvala sa do zvukov v miestnosti. Nadvihla som kútiky úst, počula som zvuk televízie a pod hlavou cítila teplo a vôňu Jaspera. Otvorila som oči. Nado mnou sa skláňala tvár môjho manžela. 

„Čo ten nával šťastia?“ pohladila ma moja láska po vlasoch.

„Milujem ťa viac ako...“ zasekla som sa. Ako koho? Niekomu som sľúbila, že na neho nezabudnem, ale kto to bol? A bol vôbec niekto? Čo to táram? Veď Jasper je jediný, koho milujem. „Ako seba,“ povedala som s vážnou tvárou, ale keď som videla Jazzovu vystrašenú tvár, začala som sa smiať. 

„Ty!“ zavrčal Jasper. Rýchlo som sa postavila na nohy a utekala do našej izby. Prebehla som okolo Sim. Zastavila som sa kúsok od nej. Pozrela som sa na Jazza. Pomaly odkráčal a nechal nás samé. Prišla som bližšie k Sim a pozrela sa jej do očí. Usmiali sme sa na seba. 

Od teraz bude môj život, moja večnosť... večná, večne šťastná!


______________________________________________________________________________________________________

Najprv by som chcela túto poviedku venovať mojej spoluautorke, Sim. Nie je to len spoluautorka, ale aj úžasná, milujúca, všímavá a ochranárska osoba. Ďakujem ti za všetko. Aj za to, že máš na mňa vždy nervy. Za všetko ďakujem!!! A hlavne za to, že si mi napísala do 1. kapitoly na our stories. Vďaka tomu vzniklo toto a všetko ostatné. ĎAKUJEM!!!

Samozrejme ďakujem aj vám ostatným. Tým, čo zanechávali komentáre. Ďakujem. Každý váš komentár ma posunul ďalej a mala som z neho nekonečnú radosť. Ten, kto píše, vie, čo to znamená. Slovami to neviem opísať.

A tiež túto kapitolu chcem venovať hlavne Elisme7. Veľmi ma teší, že sa ti to páči. Tvoje komentáre boli pre mňa niečo úžasné. MirushQka : Tebe tiež ďakujem. Za to, že si mi všade nechala komentár a za tvoju úprimnosť. Vďaka tebe som vždy lepšia a lepšia!


A aj tým, ktorí to čítali, aspoň ste videli ďalší môj výtvor :).

 

Otázka: Mali by ste záujem o pokračovanie? Ako kapitolovú poviedku?

 

 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Human dreams and vampire reality 3/3:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!