Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Fate

FateFate, v preklade Osud.
Jeden neverí ničomu, iba vlastnému uváženiu. Druhý sa chytá každej príležitosti a dúfa... Verí na osud a všetko, čo môže spraviť.

Takže, prepadla ma vianočná nálada, tak je tu aj poviedka. Dúfam, že sa v nej nestratíte a vydržíte až do konca.
BlackStar

Fate

(Osud)

Čo je to osud? Je to niečo, čo si ľudia vymysleli, aby sa tak mohli na niečo vyhovárať? Je to niečo skutočné? Je vôbec možné, aby tvoj život riadil osud? Niečo nehmotné... Vlastne je to nehmotné, čo ak je to človek, ktorý si iba zahráva s vaším životom, čo je to vlastne za... vec?

Mne to príde ako nezmysel. Každý si tvorí život taký aký ho chce. Niekomu sa nepodarí a skončí s rozpadnutými snami, so zlomeným srdcom, s myšlienkami na samovraždu...

Ak by toto mal byť osud, radšej to nechcem zažiť. Pretrpela som si dosť na to, aby som naň už neverila a správala sa podľa vlastnej vôle. Podľa toho, čo uznám za vhodné...

Je to krásny pocit, keď si život určujete sami. Nikto vás do ničoho nenúti a máte času koľko len chcete. A ak ste ešte k tomu v mojej pozícií...

Niekto tomu však hovorí prekliatie, ja tomu hovorím vyslobodenie. Žiť život upíra je to najlepšie, čo sa mi kedy mohlo stať...

No v tomto období je to trocha ťažšie. Každý deň vídavam stovky párov, ktoré sa držia za ruky, niekedy sa letmo pobozkajú... Je to krásne vidieť, že ten „osud“ si nakoniec nájde pár chvíľ a spraví pre človeka niečo dobré...

Som šťastná, pretože ostatní sú šťastní, ale zažiť to by bol zázrak, no v mojom svete sa zázraky nedejú. Nediali a diať ani nebudú.

Každý večer - keď sú všetci pri krbe alebo televízii a zohrievajú si premrznuté ruky o hrnček teplej čokolády – sa chodievam prechádzať. Vianočná atmosféra vyžaruje z každého kúta New Yorku, ktorý v túto dobu hýri všakovakými farbami.

No najkrajšie je to, samozrejme, v Central Parku. Uprostred stojí obrovský vianočný stromček.  Vyzdobený stovkami svetielok a ovešaný prianiami tisícov ľudí, ktorí ešte veria na zázraky...

Dnes, ako iný vianočný večer sa znova nevedomky zatúlam až k tomu obrovskému stromčeku. Obísť ho dookola by mi trvalo ľudskou chôdzou aj pätnásť minút. Ja sa však zastavím na jeho jednej strane a prezerám si nové a nové priania.

Niekedy si hovorím, akí sú ľudia blázniví. Ako veria na každú maličkosť, alebo nesplniteľné prianie. Sú tu priania, aby Santa Claus oživil niekoho lásku, aby oslobodili niekoho brata, pretože on je nevinný. Aspoň teraz, na Vianoce, si môžu dovoliť byť nerozumní...

 

***

 

Aký má zmysel žiť na tomto svete?

Pre lásku. To hovorí moja matka, ale čo ak sa mýli? Čo ak ja som svoju už dávno stratil? Čo ak žila v minulom storočí?

Čo ak už tu na Zemi pre mňa nie je miesto? Čo ako som sa vôbec nemal narodiť? Prečo nedokážem skončiť? Odpoveď je jednoduchá. Pretože stále dúfam, že sa niekto nájde... nájde sa niekto, kto by mi poskytol oslobodenie od všetkého?

Na tieto otázky nik nepozná odpoveď... vlastne áno, niekto taký existuje, no nemieni to prezradiť.

Škriatok, ktorý ovláda všetko a všetkých, vrátane mňa...

To preto tu teraz stojím a myslím na svoj úbohý život. To preto tu teraz premýšľam nad tým, či za niečo vôbec stojím... Vlastne by sa dalo povedať, že nie.

Môj poloupíri život sa začal a skončil v rovnakom okamžiku. Keď som sa narodil. Áno, mám milujúcu rodinu, no ako sa vám môže žiť, keď viete, že vy nikoho nebudete mať? Že pre vás nie je nikto súdený? Že ste vyvrheľom spoločnosti? Aj keď je to upírska spoločnosť, stále to niečo znamená, no ja som pre nich omyl prírody, niečo, čo nikdy nemalo vzniknúť...

Stojím tu pred vianočným stromčekom a dostal som príkaz niečo si želať. Každý vie, čo to bude...

Všetci z mojej rodiny so mnou súcitia, ale ja to nechcem. Je to... nepríjemné, keď viete, že sa kvôli vám niekto trápi. Niekto vám blízky.

Hotovo, môžem ísť, povedal som si duchu a chystal sa odísť.

Prešiel som okolo celého stromčeka a prezeral si priania. Poväčšine to boli hmotné a drahé veci, ktoré si priemerný človek nemohol dovoliť. No našli sa tu aj iné.

Želám si smrť, hlásal jeden lístok.

Ako to niekto môže napísať. Aj v tom najtemnejšom kúte býva kúsok svetla.  Je pravda, že ani ja som nemal málo k tomu, aby som to sem napísal, ale niečo mi hovorilo, že to bude správne takto.

Svoje prianie som tam napísal a mohol som iba čakať. Ak sa má splniť, splní sa, ak nie, nie.  Moje nádeje nezomrú, možno sa zmenšia, ale nepochovám ich. Ešte nie...

Vtom ma do nosa udrela očarujúca vôňa. Orchidea, ľalia a rôzne lúčne kvety... Neopakovateľná vôňa, nikdy som niečo také necítil... nedá sa to popísať.

Ako v mrákotách som prišiel domov, tento krát byt, ktorý mi vybrala Alice. Žiadne protesty nebrala, a tak som sa musel podriadiť...

Začal som myslieť na tú vôňu... Rozhodne nemohla byť ľudská, na to bola až príliš... krásna. Žiadne pálenie v krku, žiadne hrôzostrašné myšlienky...

Len príjemný pocit, ktorý sa mi rozlial telom.

Musím zistiť, kto to je...

 

***

 

Znova... Znova som sa vybrala na prechádzku a znova ma nohy zaviedli tam, do Central Parku, a práve k tomu stromčeku. Ako inokedy som si prezerala nové priania a vždy mi vyčarovali na tvári úsmev...

Obišla som celý stromček a narazila na rôzne prianie.

Chcela by som bábiku.

Veľmi by som si prial motorku.

Tieto rozhodne písali deti, bolo to veľmi pekné, ako sa deti snažia splniť si sen.

Pri konci som narazila na jeden zvláštny... Bolo na ňom úhľadným písmom napísané prianie, ktoré ma trocha zaskočilo.

Osudovú lásku...

E.

Ako niekto môže napísať niečo také? Osud neexistuje. Nie, inak by nedovolil také hrôzy...

Ale je milé vedieť, že niekto taký existuje. Mohlo by byť zvláštne sa stretnúť s tým, kto to písal.

Nakoniec som sa dobrým pocit odobrala domov. Znova snívať s otvorenými očami...

***

Bež tam, nič sa ti nestane a uvidíš, že sa potešíš! A.

Áno, poteším. Uvidím ďalšie a ďalšie priania. Také ľudské, až to nie je možné. Hmotné veci, ktoré by som vymenil za lásku. Koľko rokov už čakám, možno by som už nemal. Je to nemožné... Už sa mi nič dobré stať nemôže...

Dorazil som na to miesto, tak ako včera.

Zo zvedavosti som sa pozrel, či tam ešte môj lístok je. Bol a pri ňom som zacítil znova tú úžasnú vôňu. Nedá sa na ňu zabudnúť, to nejde.

Stál som tam hádam hodiny, pokým som si uvedomil, že bez pohnutia stále nasávam tú neodolateľnú vôňu...

Nedalo sa inak, než že som s úsmevom odchádzal a doma som sa zvalil na posteľ a premýšľal. Chcel som spať. Chcel som si predstavovať, koho môže byť tak úžasná vôňa. Kto to môže byť.

Vysnívať si dokonalú princeznú... Niekoho, koho by som miloval.

***

Už sem chodím niekoľko dní a stále tu ten lístok je. Pri ňom som vždy zacítila vôňu, ktorá otupila moju myseľ. Neočakávané však bolo, že som túžila stretnúť pôvodcu vône.

Toho som sa vlastne aj bála. Vždy som prichádzala, keď sa tu ešte motali ľudia. Z nejakého neznámeho dôvodu som odchádzala skôr, ako by mohol niekto prísť. Niekto ako ja...

Dnes som tu však čakala. Bolo dvadsiateho štvrtého decembra. Vianoce...

Noc, keď sa plnia priania, niečo na čo ja veriť nikdy nebudem. Nechcem, už vôbec nie...

Stála som pred vianočným stromčekom a za mnou bolo klzisko. Ešte pred pár minútami sa tu preháňali oneskorenci, ktorí zabudli na čas a potom sa ponáhľali rušnými ulicami domov.

Bolo zábavné vidieť, ako pre človeka každá minúta znamená skoro celú večnosť.

Byť doma na čas bolo ako zákon...

Ja som si zasa cenila každej hodiny. Boli pre mňa ako sekundy... Vnímala som čas ako niečo prebytočné.

Dnes som to však necítila. Počítala som sekundy, kedy som tu mohla byť. V prítomnosti tej krásnej vône, ktorá ešte nestihla vyprchať. Čakala som snáď na niekoho, kto by prišiel?

Odpoveď bola jasná, nie. Môj rozum mi to nedovoľoval, ale moje navždy mŕtve srdce bolo iného názoru. Vnútilo mi rozhodnutie, ktoré som neskôr milovala...

 

Ostala som tam ešte niekoľko hodín, pokým hodiny v parku neodbili polnoc.

Vzdychla som si. Opäť sa mýlilo...

„Ahoj,“ ozvalo sa mi spoza chrbta... Prudko som sa otočila. Stál tam mladý chlapec, vlastne upír...

„Edward.“ A napriahol ku mne ruku a ja ako omámená som mu podala tú svoju.

„Bella.“

 

Verte svojmu srdcu, ktoré vás zavedie na správnu cestu, z ktorej zísť by bol hriech...


 

Všetkým Vám chcem zaželať krásne a pokojné Vianoce, plné lásky a krásnych príbehov...

BlackStar



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Fate:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!