Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Fairytale

20.07.2012 (15:00) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1887×

“I may not have gone where I intended to go, but I think I have ended up where I needed to be.”

Douglas Adams

Zaklapla som knihu, ktorá bola mojou najmilšou. Dokázala som ju čítať stále dokola a dokola. Neprestane ma unavovať, ani keby sa stane nemožné.

Prešla som prstami po jemnom viazaní, ktoré sa stálym čítaním a presúvaním knihy vydralo. Držalo len silou vôle, mojej vôle, ktorá si želala prežiť to isté...

Moje prsty zavadili o jej nadpis, ktorý bol vystúpený tak, aby pôsobil viac realisticky.

Šípková Ruženka

To bol názov knihy. Tej, ktorú milujem...

No ja už nebudem mať možnosť niečo také prežiť. Nikdy už nebudem môcť behať po vonku a prechádzať sa po lesoch Forks, ktoré tak milujem. Nie, už viac nie.

Som s tým zmierená? Dá sa povedať, že už aj áno, no stále dúfam.

Dúfam, že sa nájde niekto, kto by mi splnil moje sny, aj keď len imaginárne.

Otec toho robí už priveľa, než aby sa staral o to, čo by som chcela. Nie, ja stále dúfam, že príde on.  Môj princ na bielom koni a odvedie ma do raja.

„Tak, Issi, ako sa dnes máme?“ spýtala sa ma veselým tónom sestrička, ktorá potichu prešla pomedzi dvere a snažila sa mi prepašovať poriadnu stravu, než akú mali tu v bufete.

S vypätím všetkých svalov na tvári som sa usmiala, išlo to ťažko, no prirodzene.

„Skvele, Anny. Tak čo si mi dnes priniesla?“ Každé slovo ma stále veľa úsilia, no to nebol problém, pre ňu spravím všetko. Je to môj anjel strážny.

„Zapekané kura s cestovinami. Dúfam, že ti bude chutiť, spravila ich Bailey iba pre teba. Povedala, že ťa mám pozdravovať a že príde.“ Jej úsmev bol taký úprimný a zahrieval pri srdci viac ako inokedy. Keď hovorila o Bailey, nemala som šancu zachytiť všetku tú lásku. Ona sama deti mať nemohla, tak si adoptovala a vraví, že to bolo to najlepšie, čo ju mohlo stretnúť. Bailey mala sedem, keď si ju k sebe zobrala, dnes má pätnásť a je z nej krásavica. Anny si chodí po rady, ako ju vychovávať a nestať sa najhoršou matkou na svete.

Vždy sa jej smejem, že to preháňa. Bailey je úžasná osobnosť a bude z nej skvelý človek.

„Budem rada, znova preberieme nové filmy a určite sa dobre zabavíme,“ povedala som s istotou v hlase, no moje srdce hovorilo niečo iné.

Tep sa mi zrýchlil a začala som zrýchlene dýchať. Musela som sa poriadne snažiť, aby sa nič nestalo.

„Issi, pokojne dýchaj. Všetko bude v poriadku,“ prehovárala ku mne a keď som ju počúvala, upokojovanie mi išlo vlastne samo...

„Za chvíľu príde doktor a má pre teba nejaké informácie.“ Jej natešený výraz sa po chvíli vytratil za dverami, ktoré nechala privreté pre istotu, že by som niečo potrebovala. Je to hotový poklad. Sama pre seba som sa usmiala, no rýchlo sa mi úsmev z tváre vytratil pod nekalým zrádzaním môjho tela. Ubúdaním energie sa všetko komplikovalo. Rozprávanie sa pre mňa stalo iba zriedkavou situáciou, ktorú som si vážila a využívala iba v prípade, že je to nutné...

„Issi,“ zvolal hlas Doktora Merela. Všetci sa tu ku mne správali milo a nik mi nerobil problémy, snažili sa mi vyhovieť, nech to bolo čokoľvek.

Úsmev mu musel stačiť, pretože som príliš energie nemala.

Iba kývol hlavou a už si prezeral záznamy z noci a dnešného rána.

„Som rád, že tu nečítam žiadne zlé správy,“ pochválil ma. „Dnes by k nám mal nastúpiť nový doktor. Doktor Cullen je jednotkou v obore, takže ťa bude mať na starosť teraz on.“ Môj výraz ho asi utvrdil v tom, že nepripadá do úvahy, že by ma mal niekto iný, ako on, no on sa usmial ešte viac.

„Neboj sa, všetko ja zariadené, je to milý človek a vieš čo.“ Sadol si na stoličku hneď vedľa mojej postele. „Má päť detí, všetko adoptované, mohli by ste si vychádzať. Sú skoro v rovnakom veku ako ty.“ Jeho optimizmus mi zo začiatku liezol krkom. Stále ma uisťoval a všetko hovoril s takou istotou a nadšením.

Vlastne by som sa ani nemala diviť. Všetci v tejto nemocnici sú takí. Malé mesto, kde každý vie o každom a nič sa pred ním neutají. Tak to je on, môj domov. 

„A prišiel sem tvoj otec, tak nazbieraj kopec energie.“ Prešiel mi jemne po ruke – tak, aby mi neublížil – a odobral sa preč. Znova, už po druhýkrát, sa tie dvere zatvárali.

Akoby som nevidela nič iné ako to zatváranie. Akoby som už podvedome vedela, že mne už zatvorené ostanú naveky...

Začala som listovať knihou, ktorá mi stále spočívala v rukách. Odložiť ju by bol hriech, ktorý som si nemohla dovoliť.

Našla som tie najkrajšie časti, ktoré sa mi vryli do pamäte a dúfam, že nikdy nezmiznú. Zatvorila som oči a myslela na tie krásne scenáre, ktoré si moje vedomie vytváralo.

Cítim sa ako ona. Uväznená. Ona spánkom, ja chorobou...

„Poklad, ahoj, priviedol som ti niekoho,“ ozval sa ockov hlas, keď vstúpil do miestnosti. Úľakom som otvorila oči a pozrela sa na otca s novým prírastkom.

To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych, musela som sa kontrolovať, aby sa nestalo niečo, čoho by som určite ľutovala.

„Toto je Alice Cullenová. Je to dcéra Doktora Cullena, ktorý ťa teraz bude mať ako pacientku. Určite vám spolu bude dobre, je to milé dievča.“ Popostrčil Alice dopredu a ona sa ku mne váhavo rozišla.

„Ahoj,“ pozdravila som ju a jemne sa usmiala. Ona mi úsmev oplatila a konečne sa dostala ku stoličke, na ktorú si sadla. Všetko robila s takou tichosťou a eleganciou, že som skoro začala žiarliť. Namiesto toho som úsmev o trocha zväčšila a pozrela na ocka, ktorý mi zakýval a už odchádzal z izby.

„Izzi, som Alice a môj otec, Carlisle, ťa bude mať na starosti. Som rada, že sme sa sem presťahovali, určite budeme kamarátky. Rozhodla som sa, že ho pôjdem navštíviť a potom mi všetci vraveli, že bude mať toho najlepšieho pacienta. Chcela som vidieť tú zázračnú dušičku, s takou zvláštnou neresťou.“ Poukázala na knihu v mojich rukách.

„Nie je to pre teba už moc detinské? Určite sa ti budú páčiť knihy, ktoré ti prinesiem. Edward ich má kopec. Pomôže mi vybrať a príde so mnou. Určite sa s tebou rád zoznámi...“ Jej rozprávanie nemalo konca, no bola som rada. Každý sa tu prinajmenšom zastavil na pár viet – teda až na Bailey – a potom museli ísť do práce.

Ale musela som uznať, že v jej spoločnosti mi bolo neskutočne dobre. Jej bezprostredné rozprávanie mi prinášalo upokojenie a mala som prehľad čo sa kde stalo. Bola televízia, ktorá ma nejaký špeciálny vysielač. Vždy vedela, kto kedy príde, čo sa stane.

Boli to už dva týždne. Dva týždne, ktoré boli moje najkrajšie za posledných pár rokov.

Každý deň za mnou niekto prišiel. Či už to bola Alice, Carlisle, ocko alebo Edward...

Oni mi dodávali silu žiť, aj keď som jej už moc nemala. Alice mi vždy rozprávala o nových veciach, čo sa kde nosí a podobne. Za ten čas už ku mne vpadávala bez zaklopania alebo si iba tak vyložila nohy na posteľ a začala rozprávať. No, párkrát sa už stalo, že zamrzla. V pohybe sa zastavila a pár sekúnd sa nič nedialo. Snažila som sa nepanikáriť, no keď prístroje začali hlásiť zvýšený tep, prebralo ju to.

Snažila som sa z nej dostať, čo sa deje, no nič. Raz sa mi zasa zazdalo, že sa začala lesknúť. Vonku bolo krásne, slnečno, a Alice sedela pri okne. Hovorila o novej kolekcii, ktorú by celú prerobila a zrazu jej na ruku vyskočil lúč svetla. Divila som sa, čo sa to deje. Na jej pokožke začali tancovať malí anjelici, ktorí nie a nie prestať. Všetko popierala a hovorila, že sa natrela krémom a neviem čo ešte...

Všetko okolo nich mi prišlo divné, no nie až tak, ako zistenie, ktoré som si uvedomila iba nedávno.

Vlastne som to tak nejako tušila, len som si nechcela pripustiť, že na konci tohto všetkého aj ja nájdem svojho princa.

„Ahoj, Ruženka,“ pozdravil ma Edward veselo, keď vstúpil do izby, nijako inak mi nehovoril, len Ruženka.

Znova so sebou niesol nejakú knižku, ktorú mi chce čítať. Za tie týždne mi prečítal hádam desať kníh, ktoré boli romantické, sci-fi, vedecké. Rôzne druhy, no musím priznať, že všetky sa mi páčili.

„Ahoj,“ hlesla som slabo.

„Takže, dnes...“ Prestala som vnímať, čo hovoril, mala som pocit ohromného vyčerpania a chcela len zaspať. Prestala som vnímať všetko, okrem pípania prístrojov, ktoré išli čím ďalej tím pomalšie. Začali sa mi pred očami mihať čierne šmuhy. Začala som strácať vedomie...

Všetko, čo si z tej temnoty pamätám je iba hlas. Hlas, ktorý hovoril iba na mňa. Ten, ktorý som chcela počuť.

Čítal mi Ruženku, preto, aby som sa prebudila. Vedel o mojom posadnutí a tiež o tom, čo mi je. Vlastne to vedeli všetci. Moje srdce zlyhávalo. Podrobnosti som vedieť nechcela. Bolo mi to jedno. Na čo vlastne? Aby som sa ešte viac trápila? Nie, neprosím.

Chcela som sa konečne prebrať k tomu hlas, k tej tvári, k nemu.

Sťažka som odlepila viečka od seba. Bolo to viac namáhavé, ako som si predstavovala. Hneď ma oslepilo svetlo vychádzajúce z lampy na nočnom stolíku, ktoré bolo namierené na mňa.

„Konečne,“ vydýchol si ocko. Zmätene som sa poobzerala po izbe a zistila som, že sme tu sami. Nik iný tu nie je... Ale keď ja som ho počula. Bol tu, pri mne.

„Čo... čo sa stalo?“ spýtala som sa tichým hlasom, až som sa bála, že ma nebude počuť. On sa ku mne ešte viac naklonil a pohladil ma po vlasoch.

„Vraveli, že toho bolo na teba v poslednej dobe moc. Neviem, viac nepovedali. Ráno sa dozviem viac.“ Jeho hlas sa stále stišoval akoby sa bál, že povie niečo nečakané.

Pre mňa už nebolo nič, čo by ma mohlo prekvapiť. Som s tým zmierená... teda do tejto doby som bola. Teraz závidím na každého, kto si užíva života...

„Izzi, bolo to iba z vyčerpania. V ďalšej dobe by sa to nemalo zopakovať, ak si budeš dávať pozor.“ Jeho slová splývali do jedného. Už čoskoro sa to stane. Pôjdem tam, kam aj moja maminka. Konečne ju znova uvidím.

Privrela som oči pod návalom spomienok. Chodili mi pred očami ako film. Krásny spomalený film, kde sme boli všetci šťastní, náhle to prešlo do mojej fantázie. Bolo to neskutočné, čo dokáže vytvoriť...

Zahnala som tie predstavy, ktoré mi už dlhšiu dobu nedali spať. Chcela som si znova začať čítať, tak som sa pomalými pohybmi posúvala na posteli a potom ešte pomalšie začala hľadať knihu.

Ucítila som ju pod prstami, chytila pevnejšie do ruky a zodvihla. Moje srdce sa začalo vzpierať a môj tep za zvýšil. Dýchať som mohla čoraz ťažšie, až sa mi skoro nedostávalo kyslíka. Počula som slabé pípanie a potom už iba hlasy doktorov...

Temnota.

A je to tu. Tak rýchlo, že som nič nestihla. Aspoň rozlúčiť sa...

Chcela som sa rozbehnúť a byť znova voľná. Byť s milovanými a pozerať sa na nich, no nešlo to. Moje telo obklopovala temnota a nechcela sa vzdať.

So všetkých síl som sa ju snažila pretlačiť, nejakým spôsobom zničiť. Nepomáhalo nič, až som nakoniec znova upadla do stavu bezvedomia...

„Nesmieš ísť. Musíš tu ostať so mnou, s nami. Toto sa nemalo stať...“ Jemný zvonivý hlas v pozadí rozprával tak krásne slová, až som si znova myslela, že je to iba moje podvedomie. Zrazu som vnímala aj zvuky prístrojov, ktoré poukazovali na môj slabý zdravotný stav.

Všetko už bolo márne.

„Ostaň, Bells...“ Ako mi to povedal? Bells? To je krásne. Také jemné, zvučné... Dokonalé. On je dokonalý.

„Alice?“ spýtal ten zamatový hlas a ja som si na chvíľu pustila myseľ na prechádzku... Prechádzku krásnou budúcnosťou, ktorú by som s ním mohla stráviť. Naše prvé bozky, horúce noci strávené prepletení do seba, slová, ktoré nikdy nestratia tú váhu, ako keď sú vyslovené po prvýkrát.

Taká budúcnosť bola až príliš krásna, aby mohla byť moja a ešte k tomu s ním. Dokonalý ošiaľ mojej mysle sa skončil, len čo som začula nasledujúce slová, ktoré mi spálili všetky moje sny.

„Deň, viac nezvládne,“ vzlykla Alice a po chvíli som počula jemné cvaknutie dvier.

„Nie, nie, nie... Bells, dúfam, že mi raz odpustíš, no stratiť ťa nechcem,“ šepol ten zvonivý hlas a ja som začala panikáriť. O čom to hovorí? Čo sa to, krucinál, deje? Chcela som vysvetlenie, no moja myseľ sa začala zahmlievať viac a viac...

Myslela som, že smrť je bezbolestná. Všetci mi tvrdili, že nič nepocítim, iba sa opäť stretnem s mamou. Tak veľmi sa mýlili, práve som prežívala očistec, ktorý sa nedal nazývať bezbolestným ani v tom najbláznivejšom sne.

Bolo to utrpenie a ja som sa sústreďovala na tie najdôležitejšie veci, aby som zahnala tie plamene, ktoré brázdili po mojom tele.

Čo ak som mŕtva a toto je peklo? Čo ak to takto bude naveky?

Naveky upaľovaná na hranici, zrejme bol toto môj rozsudok, no...

Po nekonečnej dobe som začala vnímať rôzne zvuky. Bol to... tlkot môjho srdca! Bol splašený a vynechával. Po ďalších nekončiacich momentoch utrpenia som počula hlas. Krásny, zvonivý hlas, ktorý mi niečo vravel. Bola som si istá, že poznám všetky slová, no spojiť ich do vety a dostať sa k významu bol pre mňa nadľudský výkon.

Jednu vec som si však uvedomila. Keď sa sústredím na tie zvončeky, ktoré okrajovo počujem, tie plamene nie sú také neznesiteľné, ako sa zdali. Možno pár chvíľ strávených počúvaním toho dokonalého  hlasu je moja cesta za svetlom na konci tejto prekliatej cesty...

Zrazu sa všetko zmenilo ako na kolotoči. Plamene začali naberať na intenzite a už som ich cítila iba v hrudníku, akoby chceli zožrať moje srdce a nikdy ho nevrátiť späť.

Možno daň za niečo, čo som spravila, pomyslela som si vzápätí...

Posledným úderom srdca sa moja myseľ vyčistila od všetkých hmiel a vypálených ciest, ktoré tam zanechali plamene. Nebolo nič, čo by ma pálilo, jedine...

Cítila som teplý dotyk na čele a bála sa, či to opäť nezačne. Prišla som k jednému svetlému miestu a ďalšie temné na mňa čaká.

Tak takto strávim svoju cestu po smrti?

Bála som sa čo i len pozrieť, kde sa nachádzam. Radšej som si vytvorila vzdušné zámky a rozľahlé lúky plné kvetov a jeho...

„Je čas zobudiť sa, Ruženka,“ šepol Edward a ja som si uvedomila, že to nepovedal Edward z mojich predstáv, ale niekto vedľa mňa.

Žeby som nakoniec dostala šancu?

Vystrelila som do sedu a pozrela sa na svet tými najúžasnejšími očami, aké mi kto mohol dať... Aké mi on mohol dať.

Hope you like it...!

Black       

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fairytale: