Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Emmett robí radosť, alebo Nessie, ideme na výlet! 1. časť

Edward


Emmett robí radosť, alebo Nessie, ideme na výlet! 1. časťEmmett má niekedy šialené nápady. Nie, on má vždy šialené nápady. A povedzme si úprimne, čo napadne jeho, nemôže dopadnúť dobre.

Emmett:

Občas mám také zvláštne nutkanie, urobiť niekomu radosť. Skrátka sa to z ničoho nič objaví a ja sa nemôžem nijako brániť. Keď sa mi to stalo prvýkrát, myslel som si, že za to môže Jasper, ale keď on aj Edward tvrdili, že s tým nemá nič spoločné, dokonca aj vtedy, keď na nich Carlisle použil svoj najautoritatívnejší hlas, usúdil som, že je to môj skutočný pocit.

A tak som sa do toho pustil a onedlho to ľutoval. A to nie len ja, ale aj moja rodina. Nič, čo som spravil nebolo dobre. Jediný komu sa mi naozaj podarilo urobiť radosť a nie šok bol... nie, taký človek, upír, vlkolak, dokonca ani elf sa ešte nenašiel. Vždy sa to pokazilo. Alebo skôr ja som to pokazil? No, aj to je dosť možné. Ale niekedy som v tom bol naozaj nevinne.

Napríklad, keď som Alice kúpil šaty. Čakal som radostný krik, nadšené výskanie rodiny a poďakovania. Síce to všetko prišlo, ale v trošku inej podobe, ako som myslel. Krik bol. Vystrašený a zúfalý. Výskanie tiež. Hysterické. A dostalo sa aj na poďakovania. Ale akurát tak ironické.

Alice sa pri pohľade na môj darček zrútila. Doslova. Dokonca bola kúsok od omdletia a to sa vraj pri našom druhu nedá. Budem musieť napísať Arovi, nech si najprv zistí či je jeho tvrdenie pravdivé a až potom ho pustí von. No, ale teraz k veci. Kde som to... aha. No skrátka skolabovala. Jasperovi trvalo tri dni kým ju dal aspoň ako-tak psychicky do poriadku a ďalší mesiac ju ešte dolaďoval. Našťastie, ale nemá žiadne trvalé následky. Teda, ak nerátam to, že odvtedy sa na čipky nemôže ani pozrieť. A ani na mašle. Krajky, brošne, volániky, čivavy, zajace, mačky a modrú a ružovú farbu. Ale inak je úplne v poriadku.

Dobre uznávam, toto asi nebol najlepší príklad.

Ale to ani z ďaleka nebolo to najhoršie. Mojím ďalším pokusom som ublížil najmä sám sebe. Rozhodol som sa, že kúpim svojej milovanej Rose domáce zvieratko. Voľakedy dávno mi spomenula , že by nejaké chcela. A že mi dalo práce vydolovať tú spomienku aspoň tak, aby som vedel, čo vlastne povedala. Keď mi to hovorila, mala práve oblečené červené mini šaty s hlbokým výstrihom a... ehm... no povedzme, že moju pozornosť vtedy upútalo niečo úplne iné a slová som nejako nevnímal. No, ale teraz k tomu podstatnému. Kúpil som zviera, ale ako sa neskôr ukázalo, mal som si dopredu zistiť, aké by chcela. A, že to mal byť napríklad pes, škrečok alebo korytnačka som sa dozvedel, keď už bolo neskoro. Sakra, veď ja som ani nemal, ako vedieť, že moja manželka má fóbiu z hadov!

Vyhodila ma z izby, ku ktorej som sa dokonca nemohol ani priblížiť a musel spať na gauči. Viete, čo tým spaním chcem povedať. Ale najhoršie na tom bolo na akú dobu. Nebola to jedna noc a ani dve. Poprosím bubny, teraz dramatická pauza a tadááá! Dva mesiace! Celé dva mesiace som denne trpel a po nociach tajne štrikoval. Ale na moju obhajobu, keby nie to, tak sa zbláznim tak, že už ani Jasper mi nepomôže. A presne, po ôsmych týždňoch nastal ten dlho očakávaný okamih a konečne som mohol prekročiť prach izby. A aj to len vďaka tomu, že som sa za Rose po celkom dome plazil na kolenách, prosil, kňučal, vzlykal a keď bolo najhoršie, tak aj mňaučal. Aspoň vidieť, ako veľmi ju milujem. Aj keď sa to nezaobišlo bez smiechu a vtipných poznámok na moju adresu, a to ešte aj od Carlislea. A, že autorita. Pche. No, ale stálo to za to. Mohol som vojsť do izby bez toho, aby som vzápätí nepristál na terase, moje pokusy o vlámanie. Traja sklenári sa na nás vykašľali, lebo sa im nechcelo tri krát denne chodiť opravovať nám okná. Ich smola, mohli si slušne zarobiť. Ale nechajme sklenárov sklenármi a vráťme sa k tomu, že som opäť mohol byť v mojej milovanej miestnosti. Ako som zistil, som extrémista. Najprv som do nej dva mesiace ísť nemohol, potom som z nej dva mesiace nevyšiel. Teda, ak chápete ako to myslím.

Viem, viem, čo si hovoríte. Teda, asi to viem, teraz som zmätený, naozaj neviem... ale to je jedno. Prečo to nutkanie proste neignorujem? Je síce pravda, že mi to myslí trochu pomalšie, ale verte, že som to skúšal. A nedopadlo to najlepšie. Dva dni a mal som takú depresiu, že Jasper nemohol byť nikdy v okruhu piatich kilometrov. Tak sa teda zbalil a aj s Alice odišiel. Ale to teraz nie je podstatné. Ide o to, že čím dlhšie som čakal, tým bolo moje nutkanie väčšie, až som to nakoniec nevydržal a urobil radosť Jacobovi, ktorý až plakal. A dovoľujem si podotknúť, že nie od radosti. Štvalo ma, že po ňom v dome zostávajú blchy, a tak som mu kúpil obojok proti blchám. Pripadalo mi to, ako super nápad a zabil by som tým dve muchy jednou ranou. Ibaže som nezabil ani jednu malú blchu. Mali by na tie obojky dať nejaké upozornenie, že nie sú vhodné pre vlkolakov. Jake sa celý osypal a ani Carlisle si nevedel vysvetliť, ako mohol dostať kiahne.

A teraz prichádza tá dlho očakávaná chvíľa. Konečne sa dostávam k jadru veci. Chcel som povedať hlavne to... čo som vlastne... aha. Že ten pocit prišiel znovu.

Práve som dopíjal svojho posledného medveďa, dnes som mal hotové hody, podarilo sa mi uloviť piatich, keď to na mňa prišlo. Šteklenie v žalúdku, obrovská láska k rodine a vedomie, že som strašný sebec. Donútilo ma to odtrhnúť sa od svojho obeda a zúfalo zavyť. Keď som si, ale uvedomil čo to, preboha, robím, okamžite som prestal. To, že je ten pes u nás stále nasťahovaný, mi naozaj neprospieva. Vynechal som teda všetky vlčie gestá a aspoň si zanadával, ako už dlho nie. Môžem sa aj modliť a že som to naozaj robil, aby sa to znovu neobjavilo, ale akurát strácam čas.

Práve som dopíjal svojho posledného medveďa, dnes som mal hotové hody, podarilo sa mi uloviť piatich, keď to na mňa prišlo. Šteklenie v žalúdku, obrovská láska k rodine a vedomie, že som strašný sebec. Donútilo ma to odtrhnúť sa od svojho obeda a zúfalo zavyť. Keď som si, ale uvedomil, čo to, preboha, robím, okamžite som prestal. To, že je ten pes u nás stále nasťahovaný, mi naozaj neprospieva. Vynechal som teda všetky vlčie gestá a aspoň si zanadával, ako už dlho nie. Môžem sa aj modliť a že som to naozaj robil, aby sa to znovu neobjavilo, ale akurát strácam čas.

Nechcel som si kaziť lov a vyriešiť to neskôr, ale tá správna nálada ma už celkom prešla. Na medveďa som sa vykašľal a naštvane sa postavil. Toto bude raz Pocit, musel som mu dať nejaké meno, ľutovať. To sa ešte nikomu nepodarilo, zbaviť na chuti na medveďov. Hneď som sa, ale zarazil. Počkať, tu vzniká problém. Keď to bude ľutovať Pocit, budem to vlastne ľutovať ja, lebo je to môj pocit. Takže tým pádom by som mu to nijako nevrátil... Bože, to je teraz jedno! Momentálne mám iné veci na práci, ako filozofovať nad tým, kto bude čo ľutovať. Aj tak som sa v tom začínal strácať.

Zapojil som všetky mozgové bundy a začal robiť niečo, čo nemusím, pokiaľ to situácia nutne nevyžaduje. Dámy a páni, ja som začal rozmýšľať. A... a... a... a... nič. Prázdno. No, tak toto bolo divné. Poškriabal som sa po hlave a zamračil sa strom oproti. Väčšinou stačia tri sekundy a mám plán. Dnes som asi mimoriadne zaseknutý. Iné vysvetlenie mi naozaj nenapadá.

Dobre. Takže na to pôjdeme postupne. Kto v rodine to ešte neschytal? Carlisle a Esme, mám. Dovolenka v Japonsku. Ibaže som zabudol, že vo Fukušime bolo to nešťastie a preto tam nie je pootváraných veľa hotelov, presnejšie povedané, tam kde som im objednal zájazd, nebol obývateľný ani jeden meter štvorcový. A to ani pre upíra. Keď sa nad tým tak namyslím, ten chlap z cestovky bol naozaj poriadne prekvapený, keď som mu povedal, akú chcem destináciu. A trochu som prehliadol aj fakt, že tak väčšinu roka svieti slnko. No. Takže, ďalej. Alice, vybavené. Od ten doby neloví zajace. Jasper. Ou, jasne, to si veľmi dobre pamätám. Rose. Píšem si, žiad–ne ha–dy. A mimochodom, za tie dva mesiace som uštrikoval toľko svetrov, že by som obliekol celú zemeguľu. Jacob. Ešte teraz sa nemôže zbaviť svrbenia. Tak a je to. Takže mám zostáva Edward, Bella a Nessie.

Tak, ktorý z nich to bude.

Moment!

Okamžite som skamenel na mieste. Niečo cítim. Áno, prichádza nápad. A už je skoro tu... jasné! Spásna myšlienka. Prečo by som neurobil radosť všetkým trom naraz? Potom by Pocit nemusel chodiť dlhšiu dobu alebo ešte lepšie, nikdy.

Nechápte ma zle, nevadí mi robiť radosť rodine alebo sa o to aspoň snažím. Akurát už ma nebaví to vymýšľanie, čo by som im mohol dať. Dám si s tým kopu práce a aj tak mi nakoniec vynadajú, prečo vymýšľam blbosti.

Takto by som mohol spojiť príjemné s užitočným.

A tentokrát vymyslieť niečo poriadne.

Ale čo im tak dať. Hmmm... takže poďme do radu. Moja milovaná a jediná neter. Musí to byť niečo originálne. Nič materiálne, to jej môže kúpiť hocikedy hocikto. Aj keď... ona vlastne chce tú novú hovoriacu bábiku, ale jej rodičia si myslia, že nemôže mať všetko na čo si spomenie, lebo bude rozmazná. Tak by som ich mal asi poslúchnuť, nie? Koniec koncov, sú to jej rodičia. Ale keby som jej to dal ako darček, napríklad k narodeninám... nebola by, ale aj tak Bella naštvaná? To je dosť možné. Ale, keď Nessie s tým stále otravuje. Minule mi pílila uši, keď som chcel pozerať futbal... jasné! Mám to! Nie, bábika nebude. Futbal! To je ono. Teda nie práve futbal, ale šport. Naučím ju niečo hrať a keď bude veľká, bude v tom naozaj dobrá.

Ale aký šport by pre ňu bol ideálny? Basketbal! Nie, nie, koordináciu rúk má po Belle, to by bolo akurát nebezpečné. Takže nič s loptou. Plávanie? Nie, to by tiež nešlo. Je veľmi rýchla, ľudia by si všimli, že je na nej niečo zvláštne. A ešte k tomu, keď sme boli naposledy na kúpalisku, skoro sa utopila, takže pochybujem, že by do bazéna ešte niekedy vliezla. No dobre. Tak čo takto beh? Sakra, aj na to je veľmi rýchla.

Bezmocne som si sadol na zem. Je vôbec niečo, čo by mohla hrať poloupírka, a pritom sa neprezradila a ani nezranila? Čo si pamätám, tak jediné, čo ju bavilo bol ping pong, ktorý hrala s Kate. Teda len do doby, kým si netrafila pingpongovú raketu do čela a...

Vyskočil som na rovné nohy, ako keby som si sadol na ježka. A možno aj áno, čo sa viem. V hlave mi to šrotovalo, ako už dávno nie. Kate. Denali. Aljaška. Sneh. Lyžovanie! Jasné! Naučím ju lyžovať!

Emmett, si dobrý. Musel som sám seba pochváliť. Našiel som dokonalý šport pre moju maličkú Nessie. Ale hneď na to som sa zasekol. Dovolia mi Edward s Bellou ich dcéru naučiť lyžovať? Nemusel som sa ich ani pýtať, aby som vedel , že nie. Takže mi zostáva vyriešiť ešte jeden problém, odpratať jej rodičov niekam ďaleko, napríklad také Švédsko by nebolo zlé, aby ani netušili, že Renesmee nesedí doma v obývačke, ale je na lyžiach so svojim milujúcim strýkom.

A ďalší skvelý nápad je na svete! Dnes mám fakt dobrý deň. Pošlem ich do Švédska a uhrám to, akože idú na druhé medové týždne.

Výborne! A koľko vecí sa týmto vyriešilo. Urobím radosť Nessie aj jej rodičom naraz, zbavím sa Pocitu a užijem si čas so svojou neterou.

Toto je jeden s tých najlepších nápadov, čo som kedy vymyslel. Počkať, toto je vlastne to najlepšie, čo som kedy vymyslel. Nestáva sa totiž často, že by som logicky uvažoval, alebo niečo vymýšľal. A ešte k tomu, toto by naozaj mohlo vyjsť. Prvýkrát, čo sa mi podarí niekomu naozaj urobiť radosť. Môj osobný úspech.

Potriasol som hlavou, aby som sa dostal do reality a okamžite vyrazil domov. Mám čo vybavovať. Dva zájazdy, lyže, prilby, lyžiarky a bohvie, čo ešte. Budem sa musieť niekoho opýtať, čo na to vlastne treba, keďže ja sám som na lyžiach nikdy nestál. Ale nemôže to byť predsa také ťažké, nie?

Bol som ešte poriadni kus od domu, ale preventívne som začal myslieť na niečo iné. Keby Edward zbadal, čo plánujem... Neviem, neviem, ktorý sklenár by bol ešte ochotný prísť. Niekedy ma ten jeho dar vážne štve. Ale to, že vidí ostatným do hlavy, ešte neznamená, že sa nedá oklamať. Stačilo len predstaviť si Rosalie v tej košieľke, čo si kúpila minulý týždeň a na lyžovanie som si ani nespomenul.

Úplne pokojne som vošiel do domu a tváril sa akoby nič. Zamieril som rovno k televízii a chcel si pozrieť baseball, keď sa okolo mňa prehnala farebná šmuha a pred tvárou sa mi sčista jasna objavila hlava mojej milovanej sestričky. Úsmev od ucha k uchu, vlastne, ako vždy, čierne vlasy vytŕčajúce do všetkých strán a výškou mi asi po prsia. Keby som ju tak dobre nepoznal, ani by som si nevšimol, že je z niečoho nadšená. Podľa úsmevu sa to posúdiť nedalo, ten jej v tváre nezmizne, ako je večnosť dlhá. Iba maličké iskričky v očiach prezrádzali, že bude šťastnejšia, ako obyčajne.

„Emmett, to je geniálny nápad!“ zvýskla tak nahlas, že som sa aj s kreslom prevrátil dozadu a zostal tam dezorientovane ležať. Možno mi niečo uniklo, ale nie som si vedomí toho, že by som dostal nápad. A ešte k tomu geniálny. No, tak to by ma fakt zaujímalo, čo také úžasné ma napadlo.

Alice pretancovala k mojej hlave a spustila.

„Lepší čas si si ani vybrať nemohol, naozaj. Má tam byť teraz dva týždne zamračené, takže sa Edward s Bellou nebudú musieť schovávať vnútri. Aj keď pochybujem, že budú chcieť vyjsť z izby. A nebol sa, celú výstroj som si už zistila a Nessiinu veľkosť nohy viem, takže s tým nebude problém. Ešte pôjdeme na nákupy, potrebuje otepľovačky a vetrovku, samozrejme, všetko ostatné tiež a...“ Zo zeme som pozeral, ako sa prechádza hore dolu po obývačke a absolútne nechápal o čom hovorí. A ešte k tomu, asi v polovici jej prejavu som už ani nestíhal registrovať.

„Tak, čo na to hovoríš?“ Neviem, ako dlho som bol mimo, každopádne, asi som nejakú časť jej reči vynechal.

„Čo hovorím na čo?“ opýtal som sa úplne zmätene. Preboha, o čom to tu, hovorí?!

„No na to, že by som to objednala,“ vypískla nadšene a čudujem sa, že nezačala tancovať odzemok.

„Ale čo?“ Nechápal som. Milá Alice, keď ja vôbec netuším, ktorá bije.

„No tú Aljašku, predsa,“ odpovedala trochu netrpezlivo. Na chvíľu zavládlo ticho, kým som si usporiadaval myšlienky. Že by to, ale malo nejaký účinok, sa povedať nedá.

Vďakabohu, že tu teraz nebol Jasper s Edwardom. Ohromne by sa nasmiali a vyhadzovali by mi to na oči ešte dve storočia. Ja s prevráteným kreslom som ležal na zemi, pozerajúc na malého čiernovlasého škriatka, ako keby som sa práve dozvedel, že nie som upír, ale víla. Alice sa nado mnou s úsmevom skláňala a nevyzerala, že by jej prekážalo, že netuším o čom celý tento rozhovor je.

Keď mi zrazu došlo, čo sa tu vlastne deje. Vyvalil som oči a otvoril ústa. Čo... ako... to... ona... preboha. To nemyslí vážne. Alice, čo ťa to zase napadlo?!

„Ty chceš kúpiť Aljašku?“ opýtal som sa pomaly, sekal jednotlivé slová a snažil sa to rozdýchať. Načo jej preboha bude? To jej nestačí, že vždy keď vyjde z nákupného centra, jediné, čo jej nepatrí je ta budova a parkovisko? Čo by ešte chcela? A k čomu by takej Alice bol vôbec štát? Dúfam, že to je štát, ja sa v tom veľmi nevyznám.

„Čože? Nie,“ odpovedala urazene a narovnala sa. No, tak teraz naozaj neviem.

„Tak, čo chceš objednávať?“ „

„Uvažuj. Tak, čo asi?“ povedala vyčítavo a rozhodila rukami. Sakra, Alice, ja to mám v hlave domotané, ako ešte nikdy a ty chceš by som uvažoval?! A čo som ja?! Kričal som na ňu v duchu, ale nahlas som nepovedal ani slovo. Ak chcem vedieť o čom vlastne celá táto debata je, nemôžem ju naštvať.

„Stále nič?“ Pozrela na mňa zo zdvihnutým obočím a ja som len poslušne zakrútil hlavou. „Ty naozaj nevieš o čom hovorím?“ Ďalšie pokrútenie.

„No o tom Švédsku a lyžovačke,“ zvolala netrpezlivo. A vtedy nastala tá spásna chvíľa, kedy sa mi to všetko utriedilo do tým správnych kolóniek a všetko som pochopil. Panebože! Prečo o čom hovorí, to malo byť tajné! Takto to bude Edward hneď vedieť!

Vyskočil som na rovné nohy a priznávam, hysterčil som.

„Prečo to tu, sakra, rozprávaš? Malo to byť prekvapenie a teraz je všetko v pr... kely,“ opravil som sa na poslednú chvíľu.

Alice, ktorej to pálilo rýchlejšie, ako mne, len mávla rukou.

„Neboj sa, Edward tu nie je.“

„Nie?“ opýtal som sa zarazene a trochu sa upokojil. Tak to je tým pádom v suchu.

„Nikto tu nie je. Odišli na lov tesne pred tým, ako som dostala víziu.“ Poobzeral som sa okolo seba. Ani som si nevšimol, aký je dom prázdny, pokiaľ to nespomenula.

„A prečo si nešla aj ty?“

„Triedila som oblečenie, čo dám na charitu. Do skrine sa mi už nezmestí ani ponožka a ešte k tomu, niektoré veci sú staré - ako dinosaury.“ Nahodila znechutený výraz.

„Naozaj?“

„Áno. Majú už tri mesiace!“

„To je strašné.“ S hraným pohoršením som pokrútil hlavou.

„Že. No, ale ja s tebou nechcem hovoriť o oblečení. Ako ťa, preboha, mohlo napadnúť, že chcem kúpiť Aljašku?“ Vrátila sa k pôvodnej téme.

„Ja neviem. Hovorila si o objednávaní a Aljaške, a tak som si myslel...“ pokrčil som plecami.

„Dobre, dobre. Tak sa opýtam ešte raz. Môžem objednať tú Aljašku? A nie, nechcem ju kúpiť,“ vysvetľovala pomaly, ako dieťaťu v škôlke.

„No... fajn.“ Nadšene vykríkla a vyskočila dva metre od zeme.

„A aj to Švédsko?“

„Keď chceš.“ Teraz to boli štyri metre.

„Emmett, toto je to najlepšie, čo si kedy vymyslel. Nessie bude nadšená.“

„Takže podľa teda je dobrý nápad, aby sa so mnou išla lyžovať?“

„Určite. Užije si zábavu a niečo nové sa naučí. A ty sa predsa vieš lyžovať, takže v tom nebude problém. Počkať, vieš sa lyžovať, že?“ Pozrela sa na mňa zo zdvihnutý obočím.

„No... nie,“ odpovedal som po pravde a čakal, že svoj názor prehodnotí, ale ona sa znovu usmiala.

„To nevadí. Inštruktor vás to oboch naučí. No, ale ja už musím bežať. Ak sa mi pošťastí zariadiť oba zájazdy ešte dnes a ideálne by bolo, aby Bella s Edwardom vyrazili čo najskôr. Keď to bude vybavené, dám ti vedieť a môžeš im to oznámiť.“

„Prečo im to nepovieš ty?“

„Lebo je to tvoj darček.“ A s tými slovami vyskákala z izby. Neviem, na čo som si lámal hlavu s nejakými vybavovačkami, keď v tomto dome žije Alice.

Spokojný sám zo sebou som zdvihol zo zeme kreslo a zapol si baseball. Ja mám dnes očividne voľno.

*** 

Moja malá sestra sa vážne prekonala. Všetko bolo zariadené ešte skôr, ako sa vôbec rodina stihla vrátiť z lovu. Proste ku mne pricupkala a oznámila mi hotovú vec. Dva šesť hviezdičkové hotely, zarezervované. Letenky tiež. Na Aljaške budeme lyžovať jednom z tých najlepších stredísk, plus večer bude detský program. Bella s Edwardom letia už zajtra ráno a ja s Nessie deň po nich, takže všetko stíhame.

Vďaka Alicinmu rýchlemu zásahu, som už večer mohol svojim súrodencom oznámiť veľkú novinu. Jediné, čoho som sa bál bolo, že mi náhodou unikne nejaká myšlienka, čo by celú operáciu pokazila. Bohužiaľ, mi na trénovanie už nezvýšil čas.

Večer som zvolal rodinnú poradu. Že boli všetci, okrem Alice, samozrejme, poriadne prekvapení, je slabé slovo. Oni si čeľusť hľadali na podlahe. Ešte nikdy sa totiž nestalo, že by som ja zvolal celú rodinu, a tak si asi mysleli, že sa stalo niečo vážne.

Dnes som za čelom stola výnimočne sedel ja a nie Carlisle. Dôležito som si odkašľal, aby som upútal pozornosť plnoletých členov rodiny aj keď je pravda, že momentálne ich nič okrem mňa nezaujímalo, takže to bolo viac menej iba gesto.

„Drahá rodina,“ začal som, „rozhodol som sa pre niekoho z vás niečo urobiť.“ Tá jedna veta úplne stačila na to, aby si uvedomili, ktorá bije. Domov sa rozľahli zúfalé výkriky a jedno zavitie, že Jacob sa zúčastnil našej rodinnej rady, nebola žiadna novinka.

Jediná, ktorej to bolo očividne jedno, bola Nessie. Tá si iba ďalej spokojne kreslila.

„Zase? To ti nestačilo, čo už si spravil? Lebo ja to mám stále v živej pamäti,“ vyhlásil Jasper a ja som vedel, na čo naráža. Môj darček pre neho bolo miesto ošetrovateľa na psychiatrii. Myslel som, že by tým ľudom svojou schopnosťou mohol pomôcť, a potom by mal z toho dobrý pocit, ibaže som zabudol, že to funguje aj naopak. Oni ho svojimi emóciami a poškodenými hlavami doslova týrali a keď sa vrátil domov, deprimovaný a vyklepaný ako ratlík, došlo mi, že to nebol najlepší nápad. Jazz sa na mňa nehneval, nie to bolo slabé slovo, on ma preklínal a na oplátku ma donútil sa týždeň bez prestávky smiať. Brucho ma bolelo ešte niekoľko mesiacov, takže mi každý pohyb robil dosť veľké problémy.

„Neboj sa, tentokrát je to niečo normálne. Edward, Bella.“ Otočil som sa na nich, pričom som sa snažil na môj darček nemyslieť a až vtedy som si všimol, že sa veľmi nenápadne snažia dostať preč z kuchyne. Pozreli sa na mňa napoly umučeným a napoly naštvaným pohľadom a zase si sadli.

„Emmett, prosím ťa, nič nám nedávaj. Tie tvoje darčeky vždy spôsobia viac škody, ako úžitku,“ prosil Edward.

„Nie, nie, neboj sa. Toto sa vám bude páčiť.“

„To hovoríš vždy,“ poznamenala Bella.

„Takže. Chcete vedieť, čo pre vás mám?“

„Nie,“ povedali všetci nezasvätení jednohlasne. Tváril som sa, ako keby som nič nepočul a pokračoval.

„Pôjdete na dovolenku. Budete mať druhé medové týždne. Vo Švédsku.“ Bol som pripravený na všetko, ale že nastane také ticho som si naozaj nemyslel. Tí dvaja šťastlivci na mňa pozerali, ako keby ma tu práve vysadilo ufo, Alice sa veselo usmievala a ostatní dospeláci sedeli s otvorenými ústami. Dokonca aj Rose zabudla na dobré spôsoby a v tej chvíli by som jej bol schopný spočítať všetky zuby.

Keď už bolo ticho dlhšie, ako bolo normálne, chytila ma panika. Zase som to pokašľal. Ale veď mne sa to zdalo, ako super nápad a... a Alice mi to potvrdila.

V duchu som fňukal a zároveň sa hneval. Do kelu, to sa mi nepodarí urobiť niekomu naozaj radosť? No tak! Aspoň raz!

„To myslíš vážne?“ opýtala sa Bella potichu. A podľa toho, ako sa tvárila, som v jej očiach bol stále mimozemšťan.

„No... áno,“ odpovedal som nervózne a už len čakal, kedy mi začne nadávať.

„Emmett, to je... to je...“ A teraz to príde. „Úžasné!“ vykríkla zrazu a ani neviem ako, ale mal som ju okolo krku. Rodina sa práve vtedy dala do pohybu a zo všetkých strán na mňa lietali slová chvály. To si budem musieť zapísať do denníka. Nechvália ma každý deň. Teda, vlastne nebudem môcť, lebo ja nemám denníček... Jasné, že nie... som chlap, chlapi nemajú denníky... to... ono... ja...

Bella mi stále visela okolo krku a nevyzeralo to, že by sa plánovala pustiť. Nereagovala dokonca ani na Rosino výhražné vrčanie, ktoré sa každou minútou stupňovalo.

Keď už som si myslel, že takto spolu zapustíme korene, konečne sa odtrhla a pribehla k Ness, ktorú si vyhodila do náruče, čím ju vyrušila z kreslenia.

„Počula si Nessie? Pôjdeme na dovolenku,“ vyhlásila nadšene a poriadne sa s ňou zatočila. Renesmee, ktorá vyzerala, ako šesťročné dieťa sa zasmiala, aj keď asi nevedela, o čom tu bola celý čas reč.

„Ďakujem, braček,“ vyslúžil som si od Edwarda poďakovanie, on sa krotil lepšie a hneď potom sa ponáhľal objať dve najdôležitejšie ženy vo svojom živote. Ja som ich nadšenie, ale nezdielaľ. Toto som v pláne nemal, to rozhodne nie. Nemôžu zobrať Nessie zo sebou, tým sa to všetko pokazí!

„No moment!“ prekazil som všeobecnú radosť, „vy ste ma nepočuli? Povedal so medové týždne. Na tie predsa nemôžete ísť s dieťaťom,“ vysvetlil som a dal si extra záležať na tom, aby to tento krát pochopili.

„Ale... ale...“ Bella sa nerozhodne pozrela na dcéru. Buď teraz alebo nikdy! Pomyslel som si. Ak ich nepresvedčím, aby išli bez nej bude všetko... pokazené.

„No tak. Uvažuj nad tým. Odkedy máte malú, nikdy ste nemali voľno. A toto je úžasná príležitosť, aby ste sa mohli venovať iba sami sebe.“

„Zlatko, viem, že sa to nestáva často, ale tentokrát má pravdu,“ podporil ma Edward. No vidíš, braček, že to ide, keď sa chce.

„No... tak dobre,“ rezignovala Bella, ale bolo vidieť, že vidina Švédska a jej manžela, jej nie je úplne proti srsti.

„No výborne.“ Pošúchal som si ruky.

„A teraz rýchlo zbaliť, zajtra odlietate.“ A my tesne po vás. Zasmial som sa v duchu, keď Edward vyletel na poschodie za svojou manželkou a bolo mi jasné, že určite nie baliť.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Emmett robí radosť, alebo Nessie, ideme na výlet! 1. časť:

 1
09.07.2012 [9:40]

DeedeeUbohý Emmett, svět je k němu tak nespravedlivý Emoticon

09.06.2012 [19:15]

Emma02 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. calvera00
01.06.2012 [18:11]

Tak takto sem se už dlouho nepobavila tento výkon by zasloužil medaili. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

31.05.2012 [22:13]

ada1987genialne!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. a jéje
31.05.2012 [20:57]

skvělé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon čekám jak se to vyvrbí.. krásná povídka Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!