Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dokonalý

30.05.2010 (18:30) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1525×

Vedela som veľmi dobre, že by som už mala ísť domov, ale keď mne bolo s Charlesom tak dobre. Myslím, že nie som ďaleko od tých pocitov, ktoré opisovala moja sestra Evelin. Mala manžela, chlapca, ktorého vždy chcela a bola do neho zaľúbená. Predo mnou a matkou to vôbec neskrývala.

Môj Charles bol vysoký, sympatický a jeho rodina bola aj dobre zabezpečená. Mala som len šestnásť, ale matka na vydaj myslela rýchlo. Mňa to ani nenapadlo, až do chvíle, kým Evelin po pol roku konečne priniesla svoju dcéru, ukázať ju zvyšku rodine. Bola prekrásna. Keď som malú Dinei držala, bola som asi najšťatnejšia za svoj život. Mama sa smiala, keď videla, ako sa tvárim. Povedala: „Esme, tikajú ti biologické hodiny?“ Mala pravdu. Chcela som deti, od toho okamihu ako mi Dineu vzali z rúk a ja som vedela, že tento poklad raz musím mať. A najlepšie svoj vlastný.

A tak som teraz sedela na nízkom pni, pri Charlesovi, žmurkala som ostošesť. Možno to vyznieva hlúpo, ale je to prirodzené, páči sa mi, páčiť sa mu. A na ňom to vidieť vždy, či sa mu niečo naozaj páči. Chlpy na rukách sa mu doslova zježia. To ma tešilo. Tak tomu bolo aj teraz, lenže dnes bol zrejme zlomoví deň. Charles sa nahol ku mne a vtisol mi bozk na pery, potom sa rýchlo odtiahol a vyplašene na mňa pozrel. Zaskočená som sa usmiala. Pobozkal ma znova a znova. Zotmelo sa.

„Už musím ísť!“ odtiahla som sa s pohľadom na tmavú oblohu.

„Počkaj, Esme,“ zaťahal ma za ruku. Otočila som sa k nemu a aj v tej tme som videla, že je červený ako paprika.

„Milujem ťa,“ povedal a hlas mu prekročil.

„Dobre,“ zašomrala som a odbehla. Nechcela som byt hrubá. Nechcela som mu ani ublížiť, aj keď ja som bola tá, ktorá balila jeho. Napriek tomu ma jeho vyznanie vyľakalo. Bežala som preč a nemohla som z hlavy vyhnať jeho červenú tvár. Bolo mi trápne namiesto neho, a keď mi to došlo, hnevala som sa na seba. A ešte aj mama sa naštve, neznáša, keď potme nie som doma. Rozbehla som sa dolu kopcom, už len asi sto metrov od nášho domu. No na orosenej tráve som sa potkla a kotúľala sa dole. Za chvíľu som však pocítila ohromnú bolesť a počula som chrupnutie. Keď som zletela na prachovitú cestu, noha ma hrozne bolela a vytryskli mi slzy. Nechala som to ovládnuť sa, a plakala som, zúfalo ležiac na chrbte. Netušila som, čo spravím. Mama ma strašne pokarhá.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa melodický, no chladný hlas, prichádzajúci spoza mňa. Zvrtla som sa dozadu, ale to ma tiež bolelo až v nohe a nechcene som vykríkla.

Zrazu sa pri mojom boku objavil muž, dospelý, vysoký, mal plavé vlasy a oproti tme naokolo, príliš bledú pokožku. Jemne mi nohu prezrel odbornými pohybmi a jeho prsty sa mi na horúcej zlomenine zdali ľadové. Bolo to príjemné.

„Nie každý si dokáže zlomiť nohu tak, že mu potečie krv,“ povedal a znelo to až karhavo. Hodil na mňa vážny pohľad a mne sa zastavil dych. Mal prekrásne, karamelové oči a v nich taký mierny, prívetiví pohľad, no mihla sa v nich aj výčitka.

„Ste... doktor?“ hlesla som asi po celej minúte.

„Áno,“ odvetil krátko, postavil sa a otočil sa mi chrbtom. Sledovala som ho. Niečo vo mne mi kázalo utekať, ale to teraz nebolo možné. Ani som nechcela.

„Ako sa voláte?“ spýtal sa, keď sa opäť otočil ku mne, ale jeho chovanie bolo zrazu odmerané a nestranné.

„Esme... teda, slečna Plattová.“ Prikývol.

„Poznám vašich rodičov, slečna Plattová. Vaša sestra je u nás v nemocnici. Ak dovolíte, vezmem vás tam,“ vysvetlil.

„Prečo je Eve v nemocnici?“ zamračila som sa.

„Je v poriadku. Len jej dieťa je choré, je u nás na pozorovaní.“

„Dinea je chorá?!“ vyhŕkla som. Doktor sa na mňa zadíval a jeho pohľad na okamih zmäkol.

„Teraz máte dôležitejší problém, ako je dieťa vašej sestry,“ pripomenul mi, načiahol sa za mnou a so zručnosťou roky trénovaného akrobatického kroku, si ma vyhodil na ruky. Noha ma len jemne pichla. Sykla som.

„Ospravedlňujem sa,“ zašepkal a pozeral pred seba. Jeho tvár bola len desať centimetrov od mojej, keď som sa pozrela na neho. Potom som si oprela hlavu o jeho hruď a počítala do desať - na upokojenie.

„Nič nie je dôležitejšie, ako detský život,“ povedala som na odľahčenie situácie. Pozrel na mňa a mne sa zase nedostal kyslík.

„To si myslíte?“ spýtal sa.

„Áno, keď to vravím,“ zasmiala som sa unavene. Žiadna odozva, tak som sa pozrela do jeho tváre. Uškŕňal sa. Ak by som to nevidela, ťažko by som verila. Bol to ten najúžasnejší úškrn na svete a jemu navyše hrozne slušal. Opäť som sa oprela o jeho hruď a počítala, aby som vyhnala tie hrozné myšlienky. Vyzeral tak inak. Tak... neľudsky. Príliš dokonalo.

Prišli sme do nemocnice a doktor ma odniesol až na izbu. Celá nemocnica akoby zastala, keď ma prenášal po chodbách. V jedných zasklených dverách, som uvidela náš odraz a pochopila som, prečo mladé sestričky pozerali tak žiarlivo. Doktor ma niesol v náručí až príliš ochranársky.

Položil ma opatrne, no rýchlo na posteľ a zmizol bez slova. Za pár minút sa vrátil.

„Žiadny iný doktor nemá voľno,“ sťažka vzdychol.

„Vy ma nechcete ošetrovať?“ spýtala som sa potichu. Dotklo sa ma to. Pozeral na mňa, keď si naťahoval rukavice.

„Len som mal niečo dohodnuté,“ pokrútil presvedčivo hlavou, s kyslím úsmevom. Ale mne niečo vravelo, že mi klame.

Prišiel ku mne a ruky zastavil len pár centimetrov od mojej nohy.

„Smiem?“ spýtal sa citlivo a pomaly chytil koniec mojej sukne. Očami sledoval moju tvár. Rýchlo som prisvedčila, lebo som cítila, ako sa mi do tváre nahrnula krv. Pomaly zhliadol a vyhŕňal sukňu. Končeky jeho ľadových prstov ma šteklili na stehne a ja som automaticky zaklonila hlavu a nechala ju padnúť na lôžko, na ktorom som ležala.

Kútikom oka som zazrela, že sa akosi prirýchlo strhol.

„Bolí?“ spýtal sa starostlivo.

„Nie, nie. Len ošetrujte,“ zasmiala som sa falošne. To, prečo som nechala svoje telo uvoľnené, nebola bolesť. Bola to rozkoš. Musela som byť minimálne taká červená, ako Charles pred hodinou. Charles. Pri spomienke na neho, ma naplnila horkosť. A smútok. Uvedomila som si neoblomnú pravdu. Čo bol pre mňa Charles? Alebo lepšie. Čo bol, oproti doktorovi?

„Meno,“ hlesla som.

„Prosím?“ zdvihol hlavu doktor.

„Vaše meno. Ako sa voláte?“ Chvíľu mlčal, akoby rozmýšľal, či je prípustné podať pacientovi meno jeho ošetrujúceho lekára.

„Nebudem vás žalovať,“ zamrmlala som a miestnosťou sa ozval smiech. Aj jeho smiech bol prekrásny? To predsa nie je možné. Pozrela som na neho. Jeho prekrásna tvár bola bledá aj vo svetle lámp, nie len potme. Karamelové oči boli tmavšie a jeho veselý úsmev odhalil všetky perličkovo biele zuby. Zazerala som na neho v úžase. Čakala som.

Zabudla som rozprávať.

„Carlisle Cullen,“ usmial sa napokon. Vydýchla som. Krásne meno, ale také nezvyčajné.

Keď prácu dokončil, čupol si ku mne a zašepkal, nech nevstávam. Nemusel to vravieť. Nielenže som nechcela, ale navyše by som to pri tom, ako blízko bol, ani nedokázala.

„Nebudem,“ sľúbila som omámená.

„Dobre. Ale ani keď začujete detský plač,“ usmial sa.

„Čo?“ otočila som sa na neho a noha ma zabolela.

„No tak... pokoj. Myslel som, keď sú pre vás deti také dôležité...“ mrmlal. Bol akosi nesvoj.

„Sú dôležité. A budú. Keď jedno budem mať,“ blažene som sa usmiala a pozrela som na neho. Tváril sa zarazene a chladne. Postavil sa.

„Zavolám vašu matku,“ povedal a odišiel. Čo to malo znamenať?

Mama prišla a ako inak, bola nepríjemná. Nakoniec dodala: „Tak ti treba, aspoň budeš doma a to dosť dlho! Doktor sľúbil, že ťa príde pozrieť, ako sa ti noha hojí.“

Už som sa nemohla dočkať.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý: