Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Bledá a krásna?

04.05.2011 (19:00) • LuMo12 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1814×

Pohodlne som sa usadil vo svojom kresle a nechal myšlienky voľne prúdiť. Táto práca ma celkom vyčerpáva. Keby nebolo tých peňazí, čo sa z toho sypú, prisahám, že by som odišiel do predčasného dôchodku. Je únavné a stresujúce, že sa musím stále obávať o svoju bezpečnosť.

Na moment som si sám seba predstavil vo svojom letnom sídle na Bahamách. Možno potrebujem dovolenku. Úplne som sa sústredil na horúce pláže, palmy a slnko, keď vtom ma z môjho snenia vyrušilo zvonenie telefónu.

Toto číslo má len jedna osoba...

Zdvihol som.

„Ahoj, J, tu je Max. Ja viem, že ti mám na toto číslo volať iba v prípade núdze...“ sypal zo seba Max.

Unavene som odpovedal. „Je toto prípad núdze?“ Ak ma otravuje pre nejakú banalitu... Už-už som mu to chcel položiť.

„No, nie celkom. Je tu jedno dievča, čo sa chce s tebou stretnúť...“ Nenechal som ho dopovedať.

„Ja v tom nevidím prípad núdze. Prečo si nedodržal normálny postup?“ Prečo musí obťažovať, keď nemám náladu. Fakticky ma štve. Tomu chlapovi priplatím pár babiek naviac a on si myslí, že je bohvieaký pán. Max je spoľahlivý, ale má svoje muchy.

„Nedodržal som normálny postup, lebo ani ona nevyzerá ako nejaký normálny...“ Zbledol som a na moment sa mi zastavilo srdce.

„Je to poliška?“ Čo urobím, ak áno? Nehodlám stráviť svoj dôchodok v base. Dúfam, že Max bude držať hubu. Možno budem musieť zmiznúť. Zanechať obchody, vymazať J. Jenksa z povrchu zemského a zdrhnúť na Bahamy. Peňazí mám dosť...

„Nie,“ ohradil sa Max, ale neupokojil ma.

„To nemôžeš vedieť. Nevyzerá ako niekto od Kubareva?“

„Nie, nechaj ma, nech ti to vysvetlím. Tvrdí, že poznáš jej sestru alebo čo.“

Zamračil som sa. Čo to ten somár vykladá?

„To ťažko. Ako vyzerá?“

„Vyzerá ako...“ Zmĺkol a potom spustil. „No vyzerá ako dáka supermodelka, to ti poviem. Parádne telo, bledá ako duch, tmavohnedé vlasy skoro po pás, potrebovala by sa poriadne vyspať – nehovorí ti to niečo?“ Vyvrátil som oči dohora a zaťal zuby. Raz za čas sa k nemu dostane ženská a jemu sa hneď stavia vták do pozoru. Ak ma kvôli ženskej do niečoho namočí...

Nahnevane som mu odvrkol. „Nie, nehovorí. Ani trochu ma neteší, že necháš svoju slabosť pre pekné ženské takto zasahovať...“ vyčítal som mu.

„Jasné, tak sa nechám balamutiť peknými kočkami, čo je na tom zlé? Prepáč, že som ťa otravoval. Zabudni na to.“ Frflal, no po chvíľke sa znova ozval. „Aha, ozaj. Počkaj,“ zadržal ma. „Hovorí, že sa volá Bella Cullenová. Pomohlo to?“

Telom mi prebehol šok. Cullenová. To je vážne. Pri svojej profesii mám zaručené, že sa často dostávam do nebezpečných situácií. Lenže rodina Cullenovcov bola samostatná kapitola. Nikdy vo svojom živote som nepocítil väčší rešpekt, až keď som sa po prvý raz stretol s ním. S Jasperom Cullenom. Už len z tej spomienky mi behal mráz po chrbte.

To nie je dobré. Akoby som sa prebral z prvotného šoku a začal som trúsiť Maxovi nadávky jednu za druhou.

„Lebo si sa nepýtal!“ odpovedal mi v panike na otázku. Musel som sa pozbierať.

„Takže krásna a bledá?“ Znova som si predstavil pána Jaspera.

„Však som ti to povedal, nie?“ Pochytil ma ďalší záchvat paniky. Na čo ten idiot čaká?

„Okamžite ju pošli ku mne!“ hučal som do telefónu.

Max sa vystrašene ozval. „Ale s klientami z centra sa stretávaš iba vo štvrtok...“ Prerušil som ho prúdom nadávok a inštrukcií. „Dobre, dobre! Chápem.“ A položil.

Musím sa upokojiť. Musím sa upokojiť. Pokoj! hovoril som si a zhlboka som sa nadychoval a vydychoval. Musím sa pripraviť na nadchádzajúcu návštevu.

Bella Cullenová. To meno mi nič nehovorilo. Žeby nový prírastok do ich čudnej rodinky? Som zvedavý, ako asi vyzerá. Je to ich príbuzná, alebo sa do rodiny vydala? A prečo išla za Maxom? Pán Jasper zvyčajne... musel som sa znova upokojovať, keď som si na neho spomenul. Lietajú v nejakých problémoch? Alebo je za tým niečo iné?

Dosť! rozkázal som si. Radšej sa v tom nebudem vŕtať. To nie je moja vec.  

Kým som sa pripravoval na stretnutie s pani Cullenovou a snažil sa dať dokopy, došlo mi, že som ešte nevaroval April, aby mi zrušila ostatné stretnutia. Toto totiž mení celý môj rozvrh. Vzal som slúchadlo a zakričal:

„April? O chvíľu by mala prísť pani Cullenová,“ referoval som jej. „Okamžite ju pošlite ku mne. Rozumiete? A je mi jedno, ako sa tým naruší rozvrh.“

Z telefónu mi odpovedal pokojný hlas mojej asistentky. „Práve dorazila,“ oznámila mi.

„Čože? Pošlite ju sem. Na čo čakáte?“ kričal som. Neschopná ženská.

„Hneď sme tam, pán Scott!“

Naposledy som sa zhlboka nadýchol a dvere sa otvorili. „A sme tu,“ uviedla April pani Cullenovú.

„Zavrite za sebou dvere,“ prikázal som jej. Pozrel som sa na pani Cullenovú a zostal som úplne šokovaný.

Max tentoraz nepreháňal. Márne som sa snažil udržať svoje predstavy na uzde, keď som videl tú krásu. Žena, čo práve vošla, nemohla mať viac ako devätnásť. Jej postava bola v priliehavom plášti dokonalá. Jej bledosť a pôvab mi vyrazili dych.

Dosť! Pozbieraj sa!

„Pani Cullenová. Nesmierne ma teší.“ Pôvabným krokom prešla ku mne a potriasli sme si rukami. Samozrejme – bola ľadová, akoby práve držala v rukách sneh. Neubránil som sa tomu a stiahol sa.

„Pán Jenks,“ prehovorila. Jej hlas znel ako zvončeky. „Či radšej Scott?“

Strhol som sa. „Ako si len želáte, pochopiteľne.“

„A čo keby ste ma volali Bella a ja vám budem hovoriť J?“ navrhla mi.

„Ako starí známi,“ súhlasil som a utrel si čelo hodvábnou vreckovkou.

Rukou som jej naznačil, aby si sadla a ja som urobil to isté. „Musím sa opýtať: stretávam sa konečne s milou manželkou pána Jaspera?“ Dúfal som, že to nebolo príliš trúfalé.

Na chvíľku sa zamyslela a potom odpovedala. „Vlastne som jeho švagriná.“

Zvláštne. Prečo je tu dnes ona? Veď tieto záležitosti vybavuje pán Jasper. Ešte nikdy som nevidel nikoho iného z rodiny. Opatrne som povedal. „Dúfam, že sa pán Jasper teší dobrému zdraviu.“

„Som si istá, že je vo výbornej kondícii. Práve je na predĺženej dovolenke.“ Ach tak. No ja sa vôbec nesťažujem.

„Takže tak. Mali ste prísť rovno do mojej hlavnej kancelárie. Moji asistenti by vás hneď priviedli ku mne – nebolo treba chodiť takými nepohodlnými cestami.“ Nahnevane som si pomyslel na Maxa.

Bella iba prikývla. „No dobre, tak už ste tu. Ako vám môžem pomôcť?“

„Papiere,“ povedala len.

„Samozrejme,“ súhlasil som. „Máte záujem o rodný list, úmrtný list, vodičský preukaz, pas, kartičku sociálnej poisťovne..?“

Bella sa nadýchla a usmiala. Bol to taký utrápený úsmev. Zaujímalo ma, čo také jej robí starosti. Tichým, napätým hlasom mi odpovedala: „Dva rodné listy, dva pasy, jeden vodičák.“

„Mená?“

„Jacob...“ zaváhala. „Wolfe. A... Vanessa Wolfeová.“

Rýchlo som si to zaísal a pýtal sa ďalej. „Stredné mená?“

„Dajte tam niečo všeobecné.“

„Ako chcete. Vek?“

Okamžite odpovedala. „Dvadsaťsedem pre muža, päť pre dievča.“ Prikývol som a starostlivo si to zapísal.

„Budem potrebovať fotky, ak máte záujem o kompletné dokumenty,“ ozval som sa. „Pán Jasper si ich zvyčajne dokončuje sám.“

„Moment,“ odvetila. Chvíľku sa prehrabávala v kabelke až napokon vytiahla fotografiu a podala mi ju. „Nech sa páči.“

Zadíval som sa na obrázok. Rozkošné dievčatko s bronzovými kučierkami v náručí vysokého Indiána. Je jasné, po kom to dievčatko bude.

„Vaša dcérka sa na vás veľmi podobá.“

„Podobá sa skôr na otca,“ nesúhlasila so mnou.

„Čo nie je tento muž,“ dotkol som sa tváre toho neznámeho. Bella prižmúrila oči. Zaskočilo ma to a naskákali mi na čele kropaje potu. Znova som dostal strach. Táto žena síce nepôsobí tak hrozivo ako jej švagor, ale mám pred ňou rešpekt.

„Nie. To je veľmi blízky rodinný priateľ.“

„Odpustite,“ zamrmlal som. Nechcel by som si to u nej pokaziť. Bella vyzerá byť milá. „Ako rýchlo budete potrebovať tie doklady?“

„Mohla by som ich mať o týždeň?“

Zháčil som sa. „To je expresná objednávka. Bude to stáť dvakrát toľko – ale prepáčte. Zabudol som, s kým mám tú česť,“ ospravedlňoval som sa.

„Len mi povedzte koľko.“

Viem, že pre ľudí ako sú Cullenovci peniaze problém nie sú, ale aj tak som sa zdráhal povedať tú sumu nahlas. Perom som napísal sumu na spodný okraj bloku.

Bellu to neprekvapilo a pokojne prikývla.

Znova otvorila kabelku. Na malú chvíľku som zbadal ako prepočítava obrovský obnos peňazí. Niekoľko balíčkov po päťtisíc dolárov. Zachoval som pokojnú tvár.

„Tu je to,“ podala mi balík.

Zastavil som ju. „Och, Bella, naozaj mi nemusíte dávať celú sumu hneď teraz. Obvykle sa polovica platí až potom, ako poistka.“ Usmiala sa.

„Ale, J, ja vám verím. Okrem toho vám dám aj bonus – raz toľko, keď dostanem doklady.“ Pani Cullenovej musí na tých dokladoch naozaj záležať.

V rámci slušnosti som chcel odmietnuť. „Ubezpečujem vás, že to nie je potrebné.“

„S tým si hlavu nelámte,“ uistila ma. „Takže sa tu znova stretneme o týždeň?“

Utrápene som sa na ňu pozrel. To je zložité. „Nuž, takéto transakcie robím radšej na miestach, ktoré nie sú prepojené s mojimi ďalšími podnikmi.“

„Samozrejme. Zrejme to nerobím tak, akoby ste očakávali.“

„Zvykol som si nič neočakávať, pokiaľ ide o rodinu Cullenovcov,“ uškrnul som sa. Pozrel som sa na ňu a dúfal som, že som sa jej tou poznámkou nedotkol. „Mohli by sme sa stretnúť o týždeň o ôsmej v The Pacifico? Je to na jazere Union a vynikajúco tam varia.“

„Výborne,“ súhlasila. Postavila sa a znova sme si potriasli ruko. Dával som si väčší pozor a tentoraz som sa pred jej ľadovým dotykom nestiahol.

Znova na mňa doľahol strach. Neprítomnosť pána Jaspera ma prekvapovala, veď predsa nikdy predtým neposlal nikoho iného. Vždy tieto veci vybavoval sám. Čo má táto žena v pláne? Napätie mi vyčítala z tváre.

„Nebudete mať problém s termínom?“ spýtala sa.

„Čože?“ Okamžite som zdvihol hlavu. Zaskočilo ma, že došla práve k takémuto výsledku. „S termínom? Och, nie. Žiadny problém. Vaše doklady budem mať rozhodne hotové včas,“ uistil som u, ale strach a stres ma neprešli.

„Takže o týždeň znova prídem.“ Ukončila naše stretnutie Bella.

–

Celý deň som bol nervózny, už od rána. Vlastne som bol nervózny celý týždeň. Od stretnutia s Bellou Cullenovou som sa poriadne nevyspal. Nemohol som si pomôcť a aj napriek tomu, že som vedel, že pre moju bezpečnosť by som sa v tom nemal vŕtať, som neustále premýšľal, aký dôvod viedol Bellu, aby šla za mnou. Ak by bolo všetko v poriadku, prečo neprišiel pán Jasper?

Bál som sa, že tu ide o niečo viac než len zmenu identity. Plánuje Bella utiecť so svojou dcérkou a milencom? Vie pán Jasper, že tu bola? Tieto a ďalšie otázky ma zožierali celú dobu.

Naposledy som sa pozrel do zrkadla a uhladil si vlasy, potom som vystúpil z auta. Nádych, výdych. Pri recepcii som nahlásil svoje meno a čašník ma odprevadil do súkromnej miestnosti hore na poschodí. Vošiel som do miestnosti a čašník mi zobral kabát a odišiel.

„Mrzí ma, že idem neskoro,“ ospravedlnil som sa.

„Nie,“ protirečila mi. „Prišli ste presne načas.“ Potriasli sme si rukami. Až teraz som si ju poriadne všimol. Dnes mala na seba perleťové kokteilové šaty, ktoré nádherne splývali s jej postavou. Bola neuveriteľne očarujúca. Nečudo, že sa dostala ku Cullenovcom.

„Pani Cullenová, ste očarujúca, ak smiem byť taký smelý,“ zložil som jej kompliment. Vlastne, moje slová na jej krásu a pôvab nestačili.

„Ďakujem vám, J. Prosím, hovorte mi Bella.“

„Musím povedať, že práca s vami je úplne iná ako s pánom Jasperom. Oveľa menej... znepokojivá.“

Zdráhavo som sa usmial.

„Skutočne? Mňa Jasperova prítomnosť zvyčajne veľmi upokojuje.“ Zvraštil som obočie. „Ale naozaj?“ Pochybujem. Pohybujem sa v nebezpečných vodách, no za celý svoj život som nikdy nestretol človeka, ku ktorému by som mal väčší rešpekt ako k Jasperovi Cullenovi. Nebol to len rešpekt, ale aj prirodzený strach. Je to typ človeka, s ktorým je nehodno zahrávať sa.

„Poznáte Jaspera už dlho?“ spýtala sa odrazu.

Vzdychol som si. „Spolupracujem s pánom Jasperom už viac ako dvadsať rokov a môj predošlý partner ho pozná o pätnásť rokov dlhšie... Vôbec sa nemení.“ Nerozumel som tomu. Ani jedna vráska, ani jedna šedina – absolútne žiadna zmena. Koľko má ten muž rokov? A čo je zač?

„Hej, Jasper je v tomto trochu čudný,“ súhlasila. Chcel som zaviesť rozhovor príjemnejším smerom.

„Bela, nesadnete si?“

„Vlastne mám dosť naponáhlo. Čaká ma dlhá cesta domov,“ povedala a pritom z kabelky vytiahla bielu obálku.

„Aha.“ Nečakal som, že sa takto rýchlo rozlúčime. Potrebujem si byť istý, že môžem žiť bezpečne. Bez obáv, že sa tu zjaví on. „Dúfal som, ž sa chvíľku porozprávame.“

„O čom?“ opýtala sa zvedavo.

„Nuž, najprv vám odovzdám vaše veci. Chcem mať istotu, že ste spokojná.“ Otočil som sa, položil aktovku na stôl a otvoril ju. Vytiahol som z nej kancelársky fascikel.

Čakal som, že Bella si dôkladne prezrie doklad, kedže jej na nich veľmi záležalo. No prekvapila ma, keď im sotva venovala pohľad.

„Ďakujem,“ povedala zvláštnym smutným hlasom.

„Môžem vás uistiť, že sú dokonalé. Všetky by prešli aj najprísnejšími kontrolami odborníkov.“

„Tým som si istá. J, naozaj si cením, čo ste pre mňa urobili.“ Jej pohľad to dostatočne vyjadril.

„Bella, potešenie je na mojej strane. Aj v budúcnosti sa na mňa pokojne obráťte s hocičím, čo bude rodina Cullenovcov potrebovať.“ V týchto slovách sa nepopierateľne odrážalo moje vrúcne prianie. Ak by pána Jaspera vystriedala Bella, ušetrili by mi nejeden srdcový záchvat a predčasnú starobu.

„Nechceli ste niečo prediskutovať?“ pripomenula mi.

„Ehm, áno. Je to trochu delikátna záležitosť...“ zaváhal som. Rukou som ukázal ku kozubu a sadli sme si na kamenný okraj. Srdce mi začalo nepravidelne biť a na čelo mi vyskákal studený pot. Siahol som do vrecka po hodvábnu modrú vreckovku. Začal som. „Vy ste sestra manželky pána Jaspera? Alebo ste vydatá za jeho brata?“ A je to vonku.

„Vydatá za jeho brata,“ povedala nechápavo.

„Takže ste manželka pána Edwarda, správne?“

„Áno,“ odpovedala.

Ľútostivo som sa usmial. „Už toľkokrát som videl všetky tie mená. Tak vám oneskorene blahoželám. Je milé, že si pán Edward po takom dlhom čase našiel takú prekrásnu partnerku.“ Snažil som sa viac si ju nakloniť.

„Veľmi pekne ďakujem.“

Vreckovkou som si prechádzal po spotenom čele. „Iste si viete predstaviť, že za tie roky som si vybudoval veľmi zdravý rešpekt k pánovi Jasperovi aj celej jeho rodine.“ Prikývla a ja som sa snažil upokojiť. Poznala na mne, aký som nervózny.

„J, prosím vás, povedzte mi, čo vás trápi.“

Zobral som všetku odvahu a vysypal to zo seba.

„Keby ste ma len mohli uistiť, že nemáte v úmysle uniesť to dievčatko jeho otcovi, spal by som dnes v noci pokojnejšie.“

„Ach,“ povedala úplne ochromená. Chvíľku mlčala, až som začínal ľutovať svoju otázku. Potom sa spamätala a odpovedala mi. „Och, nie. Nič také.“ Chabo sa usmiala. „Iba jej pripravujem bezpečné útočisko pre prípad, že by sa manželovi a mne niečo stalo.“ Prižmúril som oči. Takže po nich niekto ide? Čo sú títo ľudia zač? Určite plávajú v nebezpečných vodách. Na čo iné by potrebovali meniť každých pár rokov doklady a sťahovať sa z miesta na miesto.

„Očakávate, že by sa niečo mohlo stať?“ Začervenal som sa a ospravedlnil. „Niežeby ma do toho niečo bolo.“

„Človek nikdy nevie,“ vzdychla si. Takže len preventívne opatrenie? Jej výraz mi nahováral, že by som tomu nemal veriť.

„Želám vám teda veľa šťastia. A prosím vás, drahá pani, nehnevajte sa na mňa, ale... ak by sa tu zastavil pán Jasper a pýtal sa, aké mená som uviedol v tých papieroch...“ V tomto som chcel mať jasno. Netúžim po nepríjemnostiach.

„Tak ho, samozrejme, okamžite informujte. Skutočne si želám, aby bol pán Jasper plne informovaný o našom obchode.“ Uľavilo sa mi. Z tváre mi opadol stres a nadýchol som sa.

„Výborne,“ povedal som. „A nepresvedčím vás, aby ste ostali na večeru?“ V kladnú odpoveď som vlastne ani nedúfal.

„Prepáčte mi, J, ale momentálne mám málo času.“

„Tak vám znova želám zdravie a šťastie. Prosím vás, Bella, neostýchajte sa a čokoľvek by rodina Cullenovcov potrebovala, obráťte sa na mňa.“

„Ďakujem vám, J.“ A odišla. 

Nemohol som si pomôcť a aj napriek jej uisteniam ma stále zvierali pochybnosti a úzkosť. Modlil som sa, aby som práve neurobil svoj životný omyl. Vybral som si ťažký život. Riziko jednoducho patrí k nemu. Tomu sa nevyhnem. S povzdychom som sa zvrtol a opustil miestnosť.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Bledá a krásna? :