Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Back from darkness?

Back from darkness?Bella po odchode Edwarda, známa téma. No keď sa s ňou v lese “lúči“, stane sa niečo nepredvídateľné. Bella sa za ním rozbehne, ale neodhadne to a spadne na skalu. Keď ju nájdu v bezvedomí, a ona sa neskôr prebúdza v nemocnici s ukrutnou bolesťou, zisťuje dve veľmi podstatné veci. Ako ovplyvnia jej život?
Ďalšia jednodielna poviedka z mojej dielničky. Dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčíť. Nessie

   

 

... neexistoval... neexistoval... neexistoval...

Temnotu okolo mňa pretínalo toto jediné slovo, ktoré vyslovoval akýsi mne neznámy hlas. Nikdy v živote som ho nepočula, ale bol taký príjemný, že som si ho chcela vyvolať. Ale nešlo to, nemohla som sa poriadne sústrediť. Pípanie, ktoré mi nepríjemne dorážalo do uší, ma trochu prebralo a ja som si uvedomila, že som sa opäť raz ocitla v nemocnici, a to len vďaka svojej úžasnej šikovnosti.

Chcela som otvoriť oči a ubezpečiť svoju matku, že je všetko v poriadku, ale viečka som mala poriadne ťažké. To ma neprekvapilo, nikdy som nemohla otvoriť oči, keď ma nadopovali morfiom.

Asi na tretí pokus sa mi to podarilo, ale hneď ako som sa poobzerala okolo seba, som si s prekvapením uvedomila, že sa nepozerám do hysterickej tváre svojej stále nedospelej matky, ale do znepokojenej tváre svojho otca, ktorého som naposledy videla na Vianoce, keď som za mnou prišiel na Floridu... Čo tu asi robí?

„Oci?“ spýtala som sa zachrípnutým hlasom, tak som si odkašlala, ale stále som cítila ten nepríjemný škrabot. Akoby som celé hodiny na niekoho kričala na plné hrdlo. Ale to bola hlúposť, veď ja som pokojný človek, nemám potrebu na niekoho kričať... Moje telo ovládla vlna nepokoja a začala som tušiť, že sa stalo niečo naozaj zlé, mala som taký divný pocit, že mi niečo chýba... Nejaká kus môjho vlasného vnútra, a to dosť veľký kus.

V zornom poli sa mi objavila otcova tvár, odrážajúca obrovskú úľavu. „Bells, konečne si sa prebrala...“ povedal a pobozkal ma na čelo, na ktorom som mala niečo teplé, niečo, čo až nebezpečne pripomínalo obväzy. „Čo ťa to napadlo, vybrať sa do lesa potme? Viem, že ten parchant odišiel, ale preto sa ešte svet nekončí...“ prskal a mňa to dokonale prebralo z letargie, ktorá sa mi vznášala v tele, kým doznievali účinky morfia.

Celá zmätená som sa zadívala na jeho nahnevanú tvár. „Oci, o kom to hovoríš? A v akom lese som bola? Čo vlastne robíš na Floride? Mala som za tebou prísť v lete, nie?“ sypala som otázky jednu za druhou a nedokázala sa zastaviť. Jeho vypleštené oči ma veľmi prekvapili. Čo som povedala?

„Viem, že nechceš, aby som ho zabil, aj keď si to zaslúži, ale neboj sa, nezabil by som ho... Len ho pekne na dlho zavriem do chládku, aby si schladil hlavu...“ hovoril stále tým istým naštvaným hlasom. Odkedy je môj vždy pokojný otec taký nahnevaný? Doteraz som ani netušila, že existuje niečo, čoby ho dokázalo nahnevať.

Bola som stále zmätenejšia a zmätenejšia. „Oci, oci, čo sa stalo? Čo sa mi stalo? Ja nič... nechápem,“ povedala som takmer plačlivo, čo ho opäť prinútilo pozrieť na mňa. V jeho očiach som zbadala obavy. Prečo si nepamätám, ako som sa sem dostala?! Prečo?

Odrazu sa natiahol niekam  poza mňa stlačil malé tlačidl. Zmätene som sa na neho pozrela a chcela žiadať vysvetlenie, ale keď sa vo dverách objavil sivovlasý doktor s milým úsmevom, pochopila som, že to bol zvonček.

„Ahoj, Bella, ako vidím, konečne si sa prebrala. Bolí ťa niečo?“ spýtal sa a jeho hlas znel dôverne, akoby sme boli starí známi. Lenže je som ho videla po prvýkrát v živote! Kto to je? Prečo mám pocit, že mi niečo chýba?

Moje vnútro sa dožadovalo odpovedí, ale žiadnu otázku som nedokázala povedať nahlas. Doktor prišiel bližšie a keď mi malou baterkou zasvietil do očí, odvrátila som hlavu a potichu sykla, pretože mi v hlave vybuchla bolesť, ktorú doteraz trochu tlmilo morfium. Bola taká intenzívna, že som musela škrípať zubami, aby som nevykríkla.

„Prepáč, asi ťa ešte bolí hlava. Dám ti niečo od bolesti,“ povedal a chystal sa mi niečo pichnúť do ruky, ale ja som ju skryla pod prikrývku. Zdvihol na mňa obočie a čakal, čo mu poviem.

„Kto ste? Kde to som a prečo si na nič nemôžem spomenúť? Čo sa mi stalo? Ako som sa sem dostala?“ vysypala som na neho časť otázok a zmätene sa dívala okolo seba. Až teraz som si uvedomila, že toto vôbec nepripomína typické izby v nemocnici vo Pheonixe. Vyzeralo to tu menšie a ošarpanejšie. Steny by potrebovali namaľovať... Počkať, veď vo Phoenixe majú zelené steny a nie biele a zašednuté!

Doktor mal na tvári profesionálny úsmev, ale videla som, že ho moje otázky znepokojili. „Čo si pamätáš ako posledné?“ spýtal sa a ja som sa zamyslela. Prečo sa ma na to pýta, veď vie, že som bola na baseballe... Alebo mu to mama nepovedala? Kde vlastne je? Žeby si išla do bufetu niečo zajesť? A čo Phil? No, možno je v práci...

„Bola som s mamou a Philom na baseballovom zápase. Mama sa smiala, keď som sa potkla o schod pred domom a takmer spadla na rohožku pred dverami...“ povedala som potichu a podľa ich znepokojených tvári som pochopila, že niečo nie je v poriadku.

„Vieš, kde ste boli na zápase?“ spýtal sa doktor a už sa ani nesnažil zakryť svoje obavy.

„Boli sme doma, vo Phoenixe,“ povedala som sotva počuteľne. Cítila som sa taká zmätená, taká stratená, akoby som nemala miesto na svete. Nepoznávala som svoje pocity, mala som pocit, že som niečo stratila, niečo dôležité, ale nemohla som si spomenúť, čo to bolo.

„Spomínaš si ešte na niečo?“ spýtal sa doktor a ja som len jemne pokrútila hlavou, ale aj tak som sykla, keď mi do nej vystrelila bolesť. Stavím sa, že som zakopla a niekde sa zoznamovala s dlážkou. 

„Čo to znamená?“ spýtal sa ocko potichu, asi aby som ho nepočula, ale ja som počula. Mala som pocit, akoby som mala lepší sluch... Alebo to bolo možno len tým pádom na hlavu.

„Neviem, Charlie. Možno je to následkom toho pádu, nikto nevie odhadnúť, aký silný náraz to bol. Našli ste ju v lese v kaluži krvi. Ak padla na kameň, možno je toto následok tvrdého pádu, alebo možno...“ hovoril doktor a odmlčal sa, akoby premýšľal, či má pokračovať.

„Čo, Eric? Už to povedz, čo je s mojím dievčatkom?“ spýtal sa ocko a jeho hlas znel tak... proste inak. Nikdy som ho nepočula hovoriť týmto tónom. Spadla som toľkokrát a nikdy nereagoval takto, všetci to brali ako samozrejmosť.

„Počul som, čo sa stalo. Teda... že Carlisle aj celá jeho rodina odišla, čo keď... Ja neviem, nie som psychológ, ale ten pád nemohol byť až taký prudký. Skôr si myslím, že sa jej telo jednoducho... bráni. Bráni sa proti bolesti. Však sám vieš ako na tom chalanovi visela, určite ju to položilo na kolená a tak sa jej telo začalo brániť a samo tie spomienky... potlačilo,“ povedal a môj otec najskôr prekvapene vypleštil oči a potom súhlasne pokýval hlavou.

„Možno máš pravdu a ona si na toho parchanta už viac nespomenie, to je jediné, za čo mu môžem byť vďačný,“ povedal môj otec s nenávisťou v hlase. Bola som ešte viac zmätená, čo sa stalo? Prečo mi nikto neodpovedá?

„Oci, prosím, čo sa stalo? O akom chalanovi to stále hovoríš? A kto je Carlisle? Veď ja žiadneho nepoznám...“ Ako som to povedala, akoby si opäť všimli, že som tu. Chvíľu boli ticho, ale napokon sa ozval ocko, a jeho hlas znel viac ako smutne.

„Dievčatko... Neviem ako ti to mám povedať... Proste... Asi pred rokom si sa presťahovala ku mne do Forks, pretože sa tvoja mama a jej manžel rozhodli cestovať a ty si im nechcela stáť v ceste. Tu si spoznala Cullenovcov a začala si chodiť s jedným chalanom z tej rodiny. Lenže oni sa rozhodli odísť a tak sa s tebou rozišiel, to sa stalo pred tromi dňami. Nevieme, čo sa stalo, ale keď si sa ten večer nevrátila domov, začali sme ťa hľadať. Potom sme ťa našli ležať v lese... v kaluži krvi,“ povedal smutným hlasom.

Prekvapene som sa na neho pozerala. Prečo si na to nespomínam? Ak som mala chlapca, tak by som si to mala pamätať, nie? Aspoň niečo, možno tvár, možno hlas, alebo aspoň meno, ale ja si nepamätám nič. Akoby som sa teraz zobudila po dlhom spánku a nepamätala si na sen, ktorý sa mi sníval. Alebo je možno toto sen. O chvíľu sa prebudím a budem si lámať hlavu nad tým, čo, do pekla, som mala na večeru...

„Spomeniem si na to niekedy?“ spýtala som sa potichučky a otázku som adresovala doktorovi, ale odpovedal mi ocko:

„Možno bude lepšie, keď si na to nespomenieš. Nechcem si predstaviť, ako ti asi ublížil, však ste boli takmer ako dvojčatá, bez seba ste sa ani nepohli...“ hovoril zamyslene a keď si všimol môj výraz, zmĺkol.

Cítila som sa pod psa. Práve som stratila spomienky na rok svojho života s otcom, stratila som spomienky na svojho údajného frajera a celú jeho rodinu, ktorá odišla. Nepamätám si nič z toho, čo sa stalo predtým, neviem či som tu niekoho spoznala, či som mala kamarátov, chodila do školy, alebo som sa učila doma. Neviem ani len to, aký je dnes deň! Do pekla, a k tomu všetkému ma ešte aj ukrutne bolí hlava a mám pocit, že som stratila niečo veľmi dôležité a z toho ma bolí srdce.

„Myslíš, žeby už mohla ísť domov?“ spýtal sa ocko nakoniec a zadíval sa na moju zadumanú tvár.

Doktor sa zamyslel, ale potom sa usmial. „Myslím, že je to dobrý nápad. Ak Bella nemá bolesti, tak by som ju prepustil do domáceho liečenia, možno jej to pomôže v spomínaní, možno sa bude cítiť lepšie,“ hovoril zamyslene doktor a vypisoval pri tom nejaké papiere. V podstate mi bolo jedno, kde budem. Stratila som časť svojho života a jediné, po čom som túžila je, aby som si poriadne pospala.

„Dobre, Bella, tu máš prepúšťaciu správu, len ju podpíš a potom si choď vyzdvihnúť tieto lieky, mali by zmierniť bolesti a neublížia vám,“ povedal a podal mi nejaký papier. Takmer som ho pustila na zem, keď som si plne uvedomila jeho slová, ale vôbec som netušila, čo nimi myslel...

„Povedali ste vám? Neublížia vám?“ spýtal som sa a následne zamračila. Ocko mal podobný výraz.

Doktor, akoby si teraz uvedomil svoje slová, sa na mňa zamračil a potom sa zatváril previnilo, ako malé dieťa, ktoré rozlialo mlieko. „Prepáč, zabudol som, že si stratila pamäť. Vieš, keď ťa sem priviezli... zobrali sme ti trochu krvi, aby sme zistili, či tvoj pád nespôsobilo niečo iné ako nešťastná náhoda a zistil sme, že... si tehotná, Bella.“

Vypleštila som oči, to si zo mňa strieľa? Ak hej, tak má potom naozaj neskutočne nechutný zmysel pre humor. Keď som si však predstavila samú seba s bruchom veľkým ako balón, niečo ma pichlo pri srdci, a to niečo veľmi bolelo. Skrivila som tvár a radšej sa zadívala na stenu.

„Počkaj, Eric, chceš povedať, že ten... ten... ten...“ rozčuľoval sa ocko a nemohol nájsť správny výraz pre toho chalana, s ktorým čakám dieťa. Bože, veď ja sama som ešte dieťa a mám jedno mať? Mimovoľne som si rukou pohladila brucho a narazila na tvrdú vypuklinu... Akoby tam niečo bolo, niečo poriadne tvrdé, asi ako betón... To je hlúposť, ešte začnem byť aj paranoidná.

„Upokoj sa, Charlie. Áno je tehotná, ale to ešte neznamená koniec sveta,“ povedal a keď sa pozrel na ockov výraz, dodal: „A musím ti pripomenúť, že Bella je už oficiálne dospelá, takže o nej nerozhoduješ, tak o prípadnom prerušení tehotenstva musí rozhodnúť ona,“ povedal prísnym hlasom a ja som si až teraz uvedomila, aké ťažké rozhodnutie ma čaká.

„Teraz pomôž Belle s vecami, a odvez ju domov. A, Bella,“ povedal a pozrel na mňa, „buď opatrná a rozhodni sa najlepšie ako vieš. Viem, že je to ťažké, keď si nič nepamätáš, ale nový život je zázrak. Objednal som ťa na ultrazvuk, o dva týždne. Dúfam, že akokoľvek sa rozhodneš, rozhodneš sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.“ Potom sa na mňa usmial a odišiel.

Ocko už na mňa neprehovoril, len mi podal nejaké nohavice s tričkom a odišiel, aby som sa mohla prezliecť. Nahnevaný, a aj trochu vyčítavý, pohľad, ktorý na mňa uprel, sa ma dotkol. Ako mi môže vyčítať niečo, na čo si ani nespomínam?

Keď som sa prezliekala, napadlo mi, žeby som možno mala dať vedieť aj otcovi dieťatka... Opäť som si pohladila bruško a predstavila si malého človiečika s očami svojho otca – nech už majú akúkoľvek farbu – a s jamkami v líčkach, ako ho zvieram v náručí.

Bola to pekná predstava, ale prepadli ma výčitky svedomia. Ako môžem byť šťastná, ako sa o neho postarám? Ako mu, keď bude dostatočne veľké, vysvetlím, že neviem kto je jeho otcom? Možno si už nikdy v živote nespomeniem, čo bude potom? Veď ja ani neviem ako sa to všetko skončí, ja sa predsa neviem postarať ani o seba!

Cestou domov v ockovom policajnom aute som premýšľala o tom, čo asi bude najlepšie. Neviem to odhadnúť. Snažila som sa prinúť svoju myseľ, aby sa rozjasnila a ja by som si na všetko spomenula, ale nedarilo sa mi to. Cítila som pri tom len ukrutnú bolesť pri srdci a určitú prázdnotu, prázdnotu z toho, že mi chýba niečo fakt dôležité. Možno niekto dôležitý. A možno bol ten niekto otcom toho malého drobca... A opäť som si siahla na bruško, ktoré sa  mi vôbec nezdalo ploché a už vôbec nie mäkké. Mala som obavy, či to nie je niečo zlé, ale možno to tak má byť. Nikdy som nebola tehotná, neviem aké je brucho tehotnej ženy... Možno by som sa mala spýtať mamy.

„Oci, kde je mama?“ spýtala som sa, keď sme sa posadili do malej obývačky v ockovom dome. Pamätala som si ho odvtedy, čo som bola malá. Stále to tu vyzeral rovnako. Rovnaká pohovka, rovnaké kreslá, farba stien, koberec, len telka bola iná. Som si istá, že keď som tu bola naposledy, mal malý sivý televízor, ktorý sa podchvíľou vypínal, pretože bol už veľmi starý. Teraz tu mal omnoho väčší čierny televízor s ostrým obrazom, o akom sa hovorí v reklamách.

„Nepodarilo sa mi s ňou spojiť, v jej dome sa stále ozýva záznamník, pravdepodobne sú s Philom na nejakej ceste. Nechal som jej odkaz, aby sa ozvala, keď príde domov,“ povedal a vo mne opäť začalo všetko bublať, keď som si nevedela spomenúť.

Pretrela som si oči. Bola som unavená, v hlave mi trešťalo a moje zmätené myšlienky to len zhoršovali. Akoby to nestačilo, cítila som ešte aj ukrutnú bolesť v srdci a až neskutočnú prázdnotu. Postavila som sa, zobrala si s tašky tabletky, ktoré mi predpísal doktor, a išla do kuchyne, aby som si jednu zobrala. Keď som ju zapila, rozhodla som sa ísť spať.

„Oci, idem si ľahnúť, som unavená,“ povedala som a on sa horko-ťažko odtrhol od obrazovky, kde práve bežal nejaký (pre neho) neskutočne dôležitý futbalový zápas.

„Nič nepotrebuješ, dievčatko?“ spýtal sa a opäť ma oslovil akoby som bola malá. Na počudovanie mi to vôbec nevadilo.

„Potrebujem si len pospať a utriediť si myšlienky,“ povedala som a napriek všetkej bolesti som sa usmiala. „Dobrú noc,“ dodala som sa vybehla hore schodmi. Ešte som začula ako ocko zamrmlal niečo, čo sa podobalo popriatu dobrej noci. 

Otvorila som dvere na izbe, ktorá mi patrila od narodenia. Veľa sa tu toho zmenilo, možno preto, že tu bývam. Všade boli knihy, cédečka a sem-tam aj nejaké tričko. Prekvapene som sa zarazila. Veď ja som nikdy nebola neporiadna, alebo za to mohla zamilovanosť? Pri tejto myšlienke mi opäť niečo bodlo do srdca.

Radšej som sa išla osprchovať. Ako som tak stála a nechala si tiecť vodu dolu telom, zistila som, že si opäť hladím bruško. Zadívala som sa naň a uvedomila si, že už je značne vystúpené. Odhadovala som, že môžem byť v takom druhom mesiaci. Bože, prečo si na to len nemôžem spomenúť? Ani som si to neuvedomila, a voda so sprchy sa začala miešať so slzami, ktoré mi tiekli po tvári a nedokázala som ich zastaviť. Jedna moja časť ich dokonca nechcela zastaviť.

Ochromená bolesťou a žiaľom som sa dopotácala do izby a zvalila sa na posteľ. Bolo toho na mňa príliš a netrúfala som si ani odhadovať, ako to asi bude pokračovať. S odhodlaním som si povedala, že nech to bude akokoľvek, postarám sa o svoje dieťa najlepšie ako budem vedieť. Teraz som to už vedela. Možno si nepamätám posledný rok, ale moje dieťa bude symbolizovať tieto stratené spomienky. A ktovie, možno si vďaka nemu aj spomeniem... S rukou pritlačenou na bruchu som nakoniec zaspala.

Nebol to však pokojný spánok v aký som dúfala. V sne som utekala a v náručí som zvierala malé telíčko svojho synčeka s bronzovými vláskami a hnedými očami, mojimi očami. Utekala som lesom a za sebou som počula... niekoho. Ten niekto ma prenasledoval a ja som vedela, že musím utekať a ochrániť svoje dieťa. Potom som videla krvavočervené oči nejakej bytosti, z ktorých na mňa kričala nenávisť a prísľub smrti. No a potom... som sa zobudila. Dychčala som akoby som bežala maratón a rukami som si objímala bruško. Pozrela som sa na budík, bolo krátko po pol noci.

 

A takto sa to opakovalo nasledujúce dva týždne. Nech som išla späť kedykoľvek, môj sen ma vždy dohnal a končil sa rovnako... mojou smrťou. To niečo, čo ma prenasledovalo, ma zabilo skôr ako moje dieťa, ale bola som si viac ako istá, že to niečo išlo práve po ňom.

Ale nebol to len tento sen, čo ma prenasledoval. Po pár dňoch sa mi začalo snívať o rôznych pohromách, ktoré sa začali aj stávať. Jednu noc sa mi snívalo, že sa neďaleko nášho domu v aute zabil náš postarší sused, keď dostal šmyk na mokrej ceste a napálil to do stromu. Na druhý deň večer prišiel ocko domov s tým, že sa naozaj zabil. A čo bolo hrôzostrašnejšie, bolo to presne tak, ako sa mi o tom snívalo.

Začalo ma to desiť a nebolo to len tými divnými snami. Za dva týždne moje bruško narástlo. To by ma samo o sebe nevystrašilo, ale divné bolo to, že vyrástlo až nenormálne. Nebolo to len mojimi predstavami, aj ocko si to všimol a prišlo mu to zvláštne. Nespomenula som si na nič z predchádzajúceho roku, takže som nevedela, v koľkom som bola mesiaci, keď som spadla v lese. Nech už to bolo akokoľvek, teraz som vyzerala asi tak, ako na začiatku piateho mesiaca. V poslednom týždni sa to však akosi spomalilo. Možno je to normálne, naozaj neviem, nepodarilo sa mi spojiť s mamou. Nedvíha telefón a na e-maily nereaguje.

Práve som sa obliekala, mala som ísť do nemocnice na ultrazvuk, ale niečo mi hovorilo, že tam ísť nemám. Bolesť hlavy úplne zmizla, ale bolesť v srdci a neznáma prázdnota ostali. Nevedela som to vysvetliť a tak som sa to snažila aspoň ignorovať. Nie vždy sa mi to darilo.

Postavila som sa pred zrkadlo a musela skonštatovať, že aj napriek tomu, že som bruško už nemohla skrývať, som vyzerala pomerne dobre. Mala som pocit, že mám aj nejaké príliš dlhé vlasy, ale možno to bolo tým, že som stratila pamäť. Do školy som nechodila a dokonca som ocka uprosila, aby som tam až do pôrodu nemusela ísť. Odôvodňovala som to tým, že nechcem opäť začínať so školou, kým si nespomeniem. Pravda však bola taká, že mi niečo našepkávalo, že tam ísť skrátka... nesmiem.

Pohladila som si bruško a zbehla dolu. Ešte teraz si spomínam na prekvapený výraz na tvári môjho ocka, keď som mu povedala, že chcem dieťa donosiť. Potom ešte dva dni frflal, žeby mal nájsť toho parchanta a vykastrovať ho. Z nejakého dôvodu  ma jeho slová... nahnevali. Nechcela som, aby niekomu ubližoval a už vôbec nie otcovi môjho dieťatka.

Nasadla som do auta, ktoré mi patrilo už rok, a ja som si na neho vôbec nepamätala, a vydala sa do nemocnice. Od rána ma prenasledoval zlý pocit, a ten sa teraz ešte umocňoval. Akoby sa stupňoval úmerne tomu, ako som sa približovala k nemocnici. Keď som zaparkovala a vystúpila, okamžite som to pochopila.

V strede parkoviska stála malá, čiernovlasá dievčina, ktorá ma zvedavo pozorovala, akoby čakala, čo urobím. Mala zlaté oči a milý úsmev a pôsobila dojmom, že nie je z tohto sveta. Nadľudská krása to len potvrdzovala. Rozišla sa smerom ku mne a ja som automaticky ustúpila dozadu a chrbtom sa oprela o dvere auta.

Vo mne začal bublať nepokoj a prázdnota v mojom srdci sa rozšírila ďalej, do celého tela. Cítila som sa tak beznádejne a smutne, že keby som to dovolila, určite by som sa rozplakala.

Dievča sa ku mne približovalo a ja som až teraz videla, aká je maličká. Vyzerala ako škriatok, už jej chýbali len špicaté uši, aké mávajú takéto bytosti v rozprávkach. Keď bola odo mňa sotva pár metrov, spustila:

„Bella, poď, musíme ísť!“ povedala dôrazne vysokým, spevavým hláskom. Nevedela som, ako mám reagovať. Keď som tam len tak stála, schytila ma za ruku a začala ťahať za sebou. „Musíme ísť, si v nebezpečenstve!“

Po týchto slovách, som sa jej vzoprela, ale prekvapene som si uvedomila, že má viac sily, ako som predpokladala.

„Nie, nechaj ma! Nemôžem len tak odísť!“ povedala som dôrazne a snažila sa ju zastaviť, ale nedarilo sa mi to. Mala obrovskú silu, ako nejaký vzpierač.

„Nemôžem ťa nechať, ide ti o život! Preboha, mysli aspoň na to malé!“ povedala a tým udrela na citlivú strunu. Milovala som to malé, dokonca som ho až iracionálne zbožňovala. Možno za to mohli moje sny, ale dala by som hocičo, len aby som ho ochránila. Dokonca aj svoju bezpečnosť. 

Nič som nepovedala, ale to, že som sa prestala vzpierať, jej dalo jasnú odpoveď. Keď ma posadila do žltého Porsche, opäť som mala pocit, že déjà vu ma asi zadusí. Ignorovala som ho a radšej sa  spýtala:

„A čo môj otec?“

Pozrela na mňa, čo ma pekne vydesilo, keďže sa práve vysokou rýchlosťou rútila po ceste smerujúcej von z Forks. „Jasper sa o neho postará,“ povedala bezstarostne, akoby to bola úplná samozrejmosť.

Lámala som si hlavu nad tým, kto je toto dievča a kto je záhadný Jasper, ktorý má  chrániť môjho ocka. Mala by som si ich pamätať? Ale na nič som sa nespýtala a len som nervózne zvierala bezpečnostný pás auta, aby som sa nemykala, keď to dievča išlo ako šialenec.

Ani nie o pol hodinu už parkovala pri nejakom dome. Vyzeral obrovský, ako zámok. Bol drevený s veľkou verandou so stĺpikmi, okolo ktorých sa obvíjali popínavé ruže. Až teraz som si uvedomila, že ten dom je v podstate v lese. Premkla má zlá predtucha a v duchu som si začala nadávať, že som s ňou išla. Čo ak ide o nejaký obchod s bielym mäsom? Alebo chcú možno moje dieťatko... Bože, prečo som bola až taká blbá? Chcela som utiecť, ale ona ma chytila za ruku a začala poskakovať predo mnou, ťahajúc ma k domu. Mala takú silu, že som za ňou doslova viala a z jej stisku ma bolela ruka, ale radšej som ani nepípla. Ešte by som ju urazila a ona by ma zabila. Vyzerala, že by nemala problém to urobiť.

Vošli sme dovnútra a ja som sa poobzerala. Vyzeralo to tu ešte väčšie ako z vonku.

„Mám ju!“ zvolala do domu, čo bolo úplne nepochopiteľné. V takom veľkom dome ju sotva môže niekto počuť. Ale na moje veľké prekvapenie odrazu zo schodiska prileteli akési šmuhy a postavili sa pred nás.

Začula som nejaké vzlykanie a všimla som si ženu s hnedo-zlatými vlasmi, ktorá ku mne naťahovala ruky, akoby ma chcela objať. Bolesť v jej tvári ma prekvapila, ale keď pristúpila ku mne, aby ma objala, začala som cúvať dozadu, až som narazila do vchodových dverí. Všetci na mňa vypleštili oči, akoby som spravila niečo nemysliteľné. Len jedny oči sa na mňa nedívali s obavami. Dívali sa na mňa s hnevom. Tie oči patrili krásnemu dievčaťu s blond vlasmi a ešte krajšou tváričkou, ktorú by mu mohli závidieť všetky modelky sveta.

„Neboj sa, Bella, všetko je v poriadku,“ uisťovala ma sladkým, materinským hlasom. Moja mama na mňa často takto rozprávala. Viac ma však zaujímalo to, že jej slová ma určitým spôsobom upokojili. Žeby toto bola rodina, ktorá ma opustila? Ale ak je to tak, niekto z nich by sa mal volať Carlisle.

Žena sa opäť ku mne priblížila, ale keďže som sa nemala kam posunúť, musela som sa nechať objať. Jej náruč bola tvrdá a chladná, akoby ma objímal kameň. Nijako som nereagovala, nevedela som ako. Žena sa opäť rozvzlykala a odtiahla sa odo mňa. Objal ju nejaký muž s blond vlasmi a ona si skryla tvár do jeho hrude. Pri srdci ma pichlo. Ktovie, či aj otec môjho dieťaťa takto objímal mňa?

„Neboj sa, zlatko, teraz už neodídeme, neboj sa. Edward ti všetko vysvetlí,“ ozvala sa opäť tá žena. Zadívala som sa na všetkých prítomných. Boli tam ešte dvaja chalani. Jeden mal tmavohnedé vlasy a objímal to dievča s postavou modelky, ktorá sa už tvárila prívetivejšie. Ostal ešte jeden chalan a ten ma trochu... uchvátil. Mal strapaté vlasy s bronzovými odleskami. Prekvapene som si uvedomila, že to bola farba vlasov môjho snového synčeka. Opäť som si pohladila bruško a všetci automaticky stočili pohľad na moju ruku. Niektorí z nich zalapali po dychu, akoby si to  všimli len teraz.

Odrazu sa však ten bronzovo-vlasý hodil na kolená a začal žalostne vzlykať, akoby mal zlomené srdce. Chcela som ho utešiť, ale nevedela som ako a ani prečo. Dívala som sa na neho a s hrôzou si uvedomila, že on síce plače, ale po lícach mu nestekajú slzy. O chvíľu opäť vyskočil na nohy a pohol sa smerom ku mne. Vystrašene som nadskočila a ustúpila, až som sa celým telom pritisla k dverám.

„Prepáč... Bells... prepáč mi to, nevedel som, že si tehotná. Prisahám, keby som to bol vedel... Prečo si mi to nepovedala? Prečo? Bells... ja som ti nechcel... ublížiť...“ drmolil slová medzi zubami a s bolesťou v očiach sa ku mne blížil. Keď som mu bola takmer na dosah, uskočila som stranou. Nevedela som, čo od neho čakať. Bála som sa ho, nezdal sa mi... ľudský. Zdal sa mi akýsi... čudný, tak ako všetci ostatní.

„Bells, neboj sa ma, ja ti neublížim. Už nikdy ti neublížim,“ povedal pošepky, opäť ku mne pristúpil a ja som opäť uskočila stranou.

„Kto si? Odkiaľ ma poznáš?“ nevydržala som to a vybafla na neho. Keď som si uvedomila svoj prešľap, rukou som si pricapla ústa. Miestnosťou sa odrazu ozval melodický smiech. Obzrela som sa a všimla si, že ten tmavovlasý chalan je predklonený, smeje sa a pritom sa búcha dlaňami do stehien.

„Bella... a to som si myslel, že nemáš zmysel pre humor!“ zreval ten chalan a ďalej sa smial. Ostatní však vyzerali, že sa z nich stali kamenné sochy. Akoby ani nedýchali, dokonca ani nežmurkali.

„Ja nežartujem... Naozaj netuším, kto ste,“ zašomrala som a všetci na mňa vypleštili oči.

„Chceš nebodaj povedať, že si stratila pamäť?“ spýtala sa neveriaco blondína a potom dodala: „Alebo sa snažíš predstierať, že si nás nepamätáš a budeš tvrdiť, že nevieš, kto je otcom toho fagana, ktoré máš s nejakým grázlom, s ktorým si podviedla môjho brata?!“ vybafla na mňa a vo mne to hrklo. Síce som nechápala jej nepriateľstvo, ale jej slová vo mne rozvírili bolesť takú strašnú, že som sa musela oprieť o stenu, aby som nepadla na zem ako podťatá.

„Rose prestaň! Ona ma nepodviedla...“ hovoril ostro hrdzavo-vlasý chalan.

„Edward, ako môžeš byť taký naivný! Za chrbtom sa váľala s nejakým grázlikom a teraz sa snaží robiť nechápavú, aby si ho nezabil. Otvor oči! Nikdy k tebe nič necítila!“ odpovedala tvrdo tá blondínka a fľochla po mne nenávistným pohľadom. Čo som jej urobila také strašné, že ma za to nenávidí?

„Rosalie, prestaň! To čo ti poviem, si zapamätaj! Miloval som sa s Bellou len jediný raz a bolo to týždeň predtým, ako sme odišli z Forks! Keby spávala s iným, nebola by panna!“ vybafol na ňu a tým prekvapil aj mňa. Žeby bol skutočne otcom toho maličkého? Blondína sa zatvárila akoby ju niekto zmlátil a prestala sa mračiť. Tvár sa jej náhle rozjasnila, akoby bola malé decko, ktoré dostalo darček.

„Chceš povedať, že to dieťa...?“ chcela sa spýtať, ale ja som to už nevydržala.

„Prosím, povedzte mi konečne, kto ste! Ničomu nerozumiem!“ povedala som dôrazne a opatrne sa odlepila od steny. Opäť na mňa išla nevoľnosť, tak som sa pohybovala ešte opatrnejšie ako obvykle.

„Naozaj si nás nepamätáš?“ spýtala sa smutne tá žena s dlhými vlasmi. Ostatní nás len pozorovali. Všimla som si skrúšený pohľad toho malého dievčaťa a v mysli som si prehrávala scenáre, čo sa asi stalo.

„Nepamätám si to! Doktor povedal, že sa moje telo bráni. Ja tomu nechápem, ani ocko, ale on povedal, že je to tak lepšie. Vyhrážal sa, že...“ odmlčala som sa. Radšej to nepoviem, čo ak je to naozaj ten bronzovo-vlasý chalan? Ešte by si o mojom otcovi mohol pomyslieť niečo zlé.

„Doktor? Bella, prečo si bola v nemocnici?“ spýtal sa pokojným hlasom blonďavý muž a milo sa na mňa usmial. Upokojilo ma to, aj keď neviem prečo. Pocit déjà vu sa ešte prehĺbil a ja som cítila, že niečo v mojej hlave je akési iné, ale nevedela som čo.

„Ocko hovoril, že ma našli ležať v lese v kaluži krvi. Keď som sa prebrala, bola som si istá, že som vo Phoenixe, ale nakoniec som zistila, že som vo Forks a celý rok môjho života zmizol...“ povedala som a dívala sa na šesť kamenných sôch. Po pár minútach napätého ticha  sa opäť ozval muž s blond vlasmi.

„Mala si nejakú ranu na hlave?“ spýtal sa s profesionálnym výrazom. Žeby to bol nejaký doktor? Roztrasene som prikývla.

„Môžem sa pozrieť?“ spýtal sa váhavo. Opäť som len prikývla  a keď sa priblížil, dotkla som sa temena hlavy, kde som mala takmer päťcentimetrovú jazvu. Na pokožke som pocítila studený dotyk prstov. Opäť ma zarazilo, že sú tu ľudia takí studení. Žeby mali nejaký druh choroby?

„To musela byť poriadna rana...“ zamrmlal si pre seba a podišiel k žene, ktorú doteraz zvieral v náručí.

„Doktor hovoril, že by som nemala mať následky. Stále očakávajú, že si spomeniem...“ povedala som potichu, ale opäť ma všetci počuli, akoby som to zakričala. Žeby mali ešte aj čudnú chorobu, ktorá posilňuje ich sluch?

„Bella, keď si nás nepamätáš, prečo si išla tak ochotne so mnou?“ spýtala sa odrazu tá malá čiernovláska. Pozrela som na ňu a uvedomovala si, že nás všetci zvedavo sledujú. Rozhodla som sa povedať pravdu.

„Nechcela som, ale keď si povedala, že mám myslieť na moje dieťa, presvedčila si ma. Odkedy som sa vrátila z nemocnice, stále sa mi sníva o tom, že ma niekto prenasleduje a chce mi dieťa zobrať. Neviem kto to je, či žena alebo muž, ale ten niekto má krvavočervené oči...“ povedala som a radšej sklonila hlavu, aby som nevidela ich ľútostivé pohľady, keď si pomyslia, že som paranoidný blázon.

„Bella, čo sa ti ešte...“ začal sa pýtať bronzovo-vlasý chalan a jeho starostlivý pohľad ma upokojoval. Prerušila ho tá hnedovlasá žena.

„Nechaj ju vydýchnuť, Edward. Nie si hladná, zlatko?“ spýtala sa s úsmevom.

Keď to povedala, zaškvŕkalo mi v žalúdku. Akoby to počula, usmiala sa. „Áno som,... ehm...“ koktala som, keď som nevedela meno.

Pochopila a opäť sa usmiala. „Som Esme, zlatíčko. A toto je,“ povedala a ukázala na toho blond muža, ale ja som pochopila, kto to asi je. Je to doktor a tak je to určite Carlisle.

„Ty si Carlisle, však?“ spýtala som sa a ostatní sa na mňa zmätene pozreli. Automaticky som mu tykala, prišlo mi to prirodzené, však vyzeral len o pár rokov starší odo mňa.

„Povedala si, že si nič nepamätáš,“ povedal zarazene.

„Nepamätám, ale doktor, ktorý ma mal na starosti, spomínal rodinu Carlisla, ktorá odišla. Domyslela som si, že ste to asi vy,“ povedala som neisto.

„Áno, ja som Carlisle. Tamto je Edward, Rosalie s Emmettom a Alice,“ povedal a ukazoval na ostatných. Ten bronzovo-vlasý bol Edward, to som vedela. Vedela som, že tá blondína je Rosalie, alebo Rose, ako ju volal bronzovo-vlasý chalan Edward. Teraz som už vedela aj to, že dievča, ktoré ma priviezlo, je Alice a ten chalan, čo sa smial, je Emmett. S údivom som si uvedomila, aké majú všetci čudné staromódne mená. Akoby z minulých storočí. No čo, možno boli ich rodičia nejako zvláštne zaujatí historickými menami.

Esme mi povedala, aby som išla za ňou, asi do kuchyne, ale moje nohy opäť odmietali poslušnosť, rovnako ako v predchádzajúce dni. V posledných dňoch som akási malátna a slabá. Takmer nič nedokážem zjesť. A zahmlievalo sa mi pred očami, rovnako ako teraz. Neviem, kto si to všimol, ale odrazu som sa hojdala vo vzduchu v Edwardovom náručí. A musím povedať, že sa mi tam viac ako páčilo.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarane a odhrnul mi prameň vlasov z tváre, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete a on to robil denne.  

„V posledné dni som akási unavenejšia,“ zamrmlala som sa zahanbene zavrela oči. Cítila som sa previnilo, že ich obťažujem.

„Mala si povedať. Odnesiem ťa do izby, aby si si oddýchla,“ keď som sa zamračila, dodal: „Neboj sa, večeru ti prinesiem,“ povedal a keď som prikývla, vydal sa so mnou hore schodmi na prvé poschodie. Potom cez chodbu, až prešiel k nejakým dverám a tie otvoril. To som však už bola v polospánku. Jeho náručie ma upokojovalo, cítila som tam bezpečie, istotu a niečo hrejivé, čoby sa dalo pomenovať láska.

Položil ma na niečo mäkké, asi na posteľ. Potom ma zababušil do teplej deky a niečo mäkké sa dotklo môjho čela. Ako posledné som počula tiché mrmlanie:

„... len spi, láska moja.“ Slová sa vytrácali ako som sa prepadala do ríše snov. Ako posledné som si objala bruško, ako každý večer, a zaspávala som. Niekde v kútiku mysle som si ešte uvedomila, žeby som sa ich mala báť, veď ich nepoznám, ale povedala som si, že to vyriešim až potom, keď sa poriadne vyspím. S touto myšlienkou som zaspala. V snoch ma prenasledovali zvláštne výjavy, ktoré som vôbec nechápala. Len zhluk obrazov, zvukov a ľudí. Až keď som videla posledný, pochopila som, že som videla stratené roky svojho života... Spomienky sa vrátili z temnoty.


Pre zachovanie vesmírnej rovnováhy, by som len rada poznamenala, že som z Rose nechcela urobiť nejakú mrchu. Keďže ju vnímam ako najúprimnejšiu členku Cullenovskej famílie, tak som ju nechala povedať slová, ktoré si myslel každý. Samozrejme, okrem Edwarda.

Dúfam, že sa vám moja dlhšia poviedka páčila aspoň trochu.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Back from darkness?:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!