Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel v temnote - 2. časť

18.06.2014 (22:00) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1111×

Nakoniec sme sa, hlavne kvôli Annie, rozhodli, že do Anglicka poletíme malým súkromným lietadlom. Stále bola na smrť vystrašená, Jasper sa musel naplno sústrediť, aby jej jeho dar aspoň trochu pomohol. Bolo to ale aj prospešné, pretože čím viac sa sústredil na jej náladu, pocity a emócie, tým bolo pre neho ľahšie sedieť v jej blízkosti a nezabiť ju. Bol som za to vďačný, pretože som sa potreboval pozhovárať s Bellou, ktorá mi svoje meno prezradila na letisku, a zároveň som ešte nechcel otvorene hovoriť s Annie pred Jasperom. On to ešte vedieť nemusí, dozvie sa to doma spolu s ostatnými.

Vyšiel som z pilotskej kabínky, kde som sa trochu pozhováral s pilotom a vstúpil som späť na palubu. Moje oči smerovali k Belle, ktorá sedela úplne vzadu pri okne, dívala sa na nočnú oblohu, a keďže som sa mohol len domnievať, asi sa v myšlienkach vracala k svojmu synovi. Sadol som si vedľa nej cez uličku, nechcel som byť totiž nezdvorilý. Obrátila ku mne hlavu a jemne sa pousmiala, no cez ten obrovský smútok v jej očiach to skôr pripomínalo hrozivú masku. Oči sa jej zaliali slzami a tak opäť odvrátila tvár. Nehovoril som nič, len som fascinovane sledoval jej zaklonenú tvár, silne privreté viečka a drobnú kvapku, ktorú sa jej nepodarilo zadržať, a ktorá jej stiekla po líci, kde ostala a ani sa nepohla. Bella si to zjavne neuvedomovala, no ja som sa k nej priblížil a jemne ju zotrel prstom. Najprv sa prekvapene strhla, no potom opäť zavrela oči a vzdychla si.

„Už sa ma nebojíš.“ Nebola to otázka, len konštatovanie, pretože jej srdce sa takmer ihneď upokojilo, aj keď vedľa neho pobýval predátor.

„Si moja jediná nádej. Bola by som hlúpa, keby som sa ťa bála. Zažila som dosť z temnej stránky upírov vo Volterre a ani jeden z nich ma nikdy neoslovil bez značného pohŕdania, či ponižovania. Ty sa ku mne správaš ako k seberovnej, za to som ti vďačná.“ Odzbrojila ma jej úprimnosť, a musel som priznať, že mi to dávalo zmysel. Musel by som byť slepý, aby som nezbadal, akú námahu jej dalo vysloviť slovo Volterra, či len naň pomyslieť. Jej spomienky museli byť ešte horšie, než som si dokázal pripustiť. Roztriasol som sa, a keby som sa tak neovládal, z hrude by sa mi vydralo odstrašujúce vrčanie.

„Sľubujem ti, že ti už nikto neublíži. Tebe ani tvojmu synovi. Máš moje slovo.“ Uprene sa mi dívala do očí, akoby v nich hľadala čosi, čím by potvrdila moje slová. Asi to aj našla. Oči jej zažiarili a kútiky úst sa zdvihli. Bola tak blízko. Cítil som jej teplý dych na svojich perách a jediné, na čo som v tej chvíli dokázal myslieť, bola ona. Priblížila sa ku mne tak, že chýbali len centimetre, aby sa naše pery spojili. Zavrel som oči...

„Jasper, nie!“ V myšlienkach som to zazrel skôr, ako sa to mohlo stať, a preto som okamžite vyletel zo sedačky a schytil Jaspera. Zmietal sa, vrčal a z celých síl sa mi pokúšal vyšmyknúť. Drvil som ho v rukách tak silno, až sa začal ozývať odporný zvuk prirovnateľný k trhaniu kovu. Jasper zreval od bolesti, no stále mal v tvári šialenstvo a myslel len na jediné. Annie na toaletách, ktorej zo zápästia prúdom tiekla krv...

„Bella, bež za Annie a pomôž jej. Rýchlo!“ Bola vystrašená, ani si nestihla uvedomiť, že už pri nej nie som, no teraz som nemal čas na ľudské reakcie. Rýchlo vstala a utekala na toalety, kde za sebou zabuchla dvere. Pritlačil som Jaspera k podlahe a díval som sa mu do očí, ktoré boli černejšie než ropa. Moje boli také isté, no ja som sa sústredil len na to, ako zadržať Jaspera.

„Jasper! Je to živá bytosť. Čo by povedal Carlisle! Čo by povedala Alice!“ Pri jej mene sa strhol a postupne sa prestal pokúšať sa mi vyšmyknúť. Tvár sa mu skrivila do bolestnej masky a z myšlienok som vedel, že to nebolo kvôli plytvaniu Annienej krvi ale kvôli jeho pocitu viny. Opatrne som z neho zliezol, no stále som ho držal.

„Ovládaš sa?“ Nemohol som sa na neho hnevať, bol to môj brat, no aj tak som použil dosť ostrý tón. Zadržal dych a prikývol. O chvíľu sme pristávali a ja som si s Jasperom sadol dopredu, zatiaľ čo z kabínky opatrne vykukla Bella. Prikývol som a ona priviedla Annie, ktorá mala zápästie obviazané a krvácanie zastavené. Jasper sa striasol, no už ani nepomyslel na to, že by ju zabil. Umáral sa vinou. Stisol som mu plece, no nereagoval. Požiadal som pilota, aby nepristával kde zvyčajne, ale aby nás vysadil na vzdialenejšej opustenej dráhe, ktorá sa nachádzala bližšie k nášmu domu. Nasadli sme do vždy pripravených áut, ja s Bellou a Annie do jedného a Jasper do druhého. Sám sa tak rozhodol a bol som rád. Vydali sme sa na polhodinovú cestu k nášmu domu. Presťahovali sme sa sem len prednedávnom kvôli tomu, že okolo Seattlu sa teraz premávala kopa upírov a my sme chceli ostať v utajení. Pred naším domom som zabrzdil dosť jemne, no aj tak to obe dievčatá takmer vyhodilo zo sedačiek. Tentoraz mali obe v tvári ten istý výraz, neistotu.  Vyšiel som z auta a obom otvoril dvere, na čo to už moja rodina nemohla vydržať a vchodové dvere sa otvorili zároveň s tými od auta. Ich zrak spočinul na Annie, ktorá vystupovala z auta na ich strane a len Carlisleovi sa zdala povedomá, nedal však nič najavo, chcel, aby som im to vysvetlil ja. Bez slova som obe previedol do domu a všetci sme si posadali na pohovky. Bella sa nervózne ošívala, spoločnosť upírov, aj keď som ju ubezpečil, že jej neublížia, ju zjavne znepokojovala. Annie sedela zhrbená a mala tuho privreté oči. Bolo mi jej ľúto, za poslednú dobu si toho veľa prežila.

„Vitajte doma. Som rád, že ste sa vrátili, keďže nikto ani netušíme, kde ste boli. Dúfam, že nám to aspoň jeden z vás vysvetlí, a rovnako aj prítomnosť našich dvoch hostí. Edward?“ Carlisle sa obrátil na mňa, pretože Jasper o tom nevedel o nič viac ako oni, čo mu naznačil, keď pokýval hlavou.

„Takže... Je to naozaj dlhý príbeh, ale ja a ani Jasper v tom nejdeme sami. Vlastne sme len pomohli. Ide tu o Rosalie.“ Všetky oči sa obrátili na ňu, najviac začudovaný bol však Emmett. O ničom netušil. Rose sa pousmiala a všetkým padol kameň zo srdca, pretože sa obávali niečoho zlého.

„Už dlhšiu dobu venujem pátraniu po svojej minulosti. Ako všetci viete, moji rodičia zomreli, no existuje jedna informácia, ktorú mi zamlčali, alebo som si na ňu v svojom novom živote už nespomenula. Moji rodičia mali ešte jednu dcéru. Volala sa Annabeth, keď však mala päť rokov, uniesli ju a potom sa o nej už nehovorilo. Dostala sa do cudziny, kde sa aj vydala... a mala deti. Tuto Annie je potomkom mojej pokrvnej sestry a Edwarda som požiadala, aby ju zachránil, pretože som sa dozvedela, kde skončila. Vybral si za pomocníka Jaspera a vybrali sa pre Annie. Ale to už vám musia dorozprávať oni, pretože netuším, čo sa udialo, ani kto je to druhé dievča.“ Všetci vyzerali udivene, no šťastne, pretože mladšia sestra je niečo, čo mohlo Rose pomôcť v jej trápení.

„Dozvedeli sme sa zaujímavé veci ale stále to nevysvetľuje všetko. Edward, mohol by si...?“

„Samozrejme. Ako už Rose povedala, požiadala ma v tejto veci o pomoc. Povedala mi, že jej príbuzná sa nachádza v jednom z Volterrských centier... V Majesty Hall v Seattli.“ Všetci sa zhrozene pozreli na Annie, akoby na nej hľadali viditeľné stopy. Predtým si nijako zle nevysvetľovali modriny a odreniny na jej tele, no teraz ju priam hypnotizovali. Ona sama nemala v tvári žiadne emócie, len napäto počúvala.

„Vybral som si Jaspera, pretože som si myslel, že to tam bude skvele zabezpečené. Na moje prekvapenie nás po príchode privítal človek. Bola to Bella. Vysvetlila mi, že dôvod jej pobytu tam nebol dobrovoľný a po tom, čo sme zachránili Annie a začuli sme, že sa blížia ďalší upíri, sme aj ju vzali so sebou.“ Po mojom ukončení príbehu nastalo hrobové ticho. Prerušil ho až tenký, vystrašený hlas Annie:

„Môže mi niekto, prosím, vysvetliť, o čo tu ide?“ upierala pri tom pohľad na Rose, pretože tá na ňu vzhliadala takmer až materinsky.

„Čo všetko vieš o tých... ľuďoch, ktorí ťa uniesli? Ako si sa tam vôbec dostala?“ Carlisle bol takisto zaskočený, no nechcel pred Annie hovoriť otvorene, kým si nebol istý.

„Nazývať ich ľuďmi je ozaj zvrátené. Bola som v parku, keď ma niekto uniesol, ani som si nestihla uvedomiť, čo sa deje a bola som v tmavej miestnosti spolu s minimálne tuctom ďalších. Všetci boli vystrašení a nikto nevedel, či sa odtiaľ ešte dostaneme. Postupne si nás volali a vysvetľovali nám, čo sa s nami teraz deje. Že naše životy a naša krv už.. už nepatrí nám a že teraz sme ich ma... majetkom... prepáčte, nechcela som... Vy nie ste ako oni. Oni dvaja ma odtiaľ vzali a z toho čo som počula... Naozaj sme príbuzné?“ Bola taká rozrušená, že sa jej hlas triasol, nikto z nás netušil, čo má robiť. Nakoniec Rose vstala a opatrne sa k nej priblížila. Jemne ju objala a začala ju utešovať. Všetci sme sa vzdialili, pretože toto by jej Rose mala vysvetliť sama. Všetci mali v myšlienkach len Annie, ja som však myslel na Bellu. Na sľub, ktorý som jej dal a na jej vďaku a reakciu v lietadle... Na tú chvíľu, keď som už myslel, že ma pobozká... Nie! Prečo som na to vôbec pomyslel? Je to úplne absurdné a nemám najmenšie právo na to myslieť. Po chvíli som si uvedomil, že my dvaja sme v dome sami. Rose vzala Annie do mesta, kde jej chcela v pokoji všetko vysvetliť. Celá rodina odišla na lov, čo som v ich myšlienkach takmer ani nepostrehol. Pozrel som sa za seba, kde pri stene nepohnute stála Bella. Zaujato ma pozorovala a vyzerala, že sa o chvíľu rozplače. Ani som nevedel, čo robím, ale pristúpil som k nej a objal ju okolo pliec. Jej drobné telo zachvátili vzlyky a ja som odrazu nevedel čo mám robiť. Otvoril som dvere a vzal som ju do svojej izby, kde som ju posadil na sedačku a podal jej balík vreckoviek. Utrela si oči a zahanbene sa zadívala do zeme.

„Na slzách nie je nič, za čo by si sa mala hanbiť. Zažila si toho toľko, že sa divím, že ťa to nepremohlo.“ Opatrne zdvihla zrak ku mne.

„Lenže ja som taká bezmocná. Sama nezvládnem ochrániť ani vlastného syna. Musím žiadať o pomoc cudzieho človeka... upíra, pretože som slabá!“ Opäť skončila v mojom náručí, kde som ju chlácholivo hladil po pleciach.

„Ty a slabá? Poznám ťa len chvíľu ale zdá sa mi to, akoby to boli celé roky. Každému na svete viem prečítať myšlienky, ale tvoja myseľ je pre mňa záhadou. Musíš byť neobyčajná a veľmi, veľmi silná. Nepoznám dievča... ženu, ktorá by dokázala to čo ty. Patrí ti obdiv a nie ľútosť.“ Moje slová jej do tváre vliali nové svetlo. Bol som uchvátený krásou, ktorú som držal v náručí dokonca natoľko, že som prestal premýšľať nad všetkým iným. Nad svojou rodinou, ktorá sa práve vracala. Nad Annie, ktorá sa musela vyrovnávať s prežitými hrôzami. Nad všetkým, čo ma čaká, keď sa vydám zachrániť Bellinho syna. Nemyslel som na nič. Vzal som jej tvár do svojich rúk, v ktorých sa zdala malá a krehká ako pierko. Privrela oči a ja som konečne urobil to, o čom som sníval už v lietadle. Pri tom bozku som konečne prestal považovať za klišé to, čo hovoria všetci. Ozaj som sa cítil ako vták planúci vo vetre...                                                                                                                    

...

„Volá sa Christopher Ellias Swan. O jeho otcovi som nepočula už celé roky a ani som ho nijako nevyhľadávala. Vystačili sme si sami dvaja. O dva mesiace má narodeniny, bude mať osem. Vždy oslavujeme narodeniny v Zoo, miluje zvieratá. Ja... len dúfam, že aj tentoraz tam spolu budeme.“ Keď som začul, že ostatní členovia rodiny sú už ozaj blízko, odtiahol som svoje pery od tých jej a usmial som sa. Nevyzerala nahnevane ani zaskočene, na tvári mala len úsmev. Oprel som si ju o rameno a opýtal som sa na jej život predtým.

„Môj sľub platí. Jeho narodeniny oslávite v Zoo a nič vám v tom nezabráni..“

„Keď si to povedal ty, určite to bude pravda.“

„To si píš.“ Opäť sme sa na seba usmievali, ako dvaja blázni. Nechcel som svoju myseľ zamestnávať tým, čo bude teraz, a tak som musel pokaziť túto chvíľu a opýtať sa aj na tú horšiu časť príbehu.

„A čo Volterra? Ako ste sa tam dostali?“ Tvár sa jej skrivila, no slzy tentoraz neprenikli na povrch.

„V jeden večer som sa vrátila z práce a nikto nebol doma. Ani opatrovateľka a ani Chris. Obvolala som známych, ale nikto nič nevedel. Na chladničke som našla odkaz a letenku do Talianska. Nikdy v živote som nezažila väčší strach. Stálo tam len: Prileť, ak chceš ešte niekedy vidieť svojho syna. Letenka bola stanovená o dve hodiny, a tak som si zbalila veci do malej tašky a po tom najdlhšom lete v mojom živote som konečne vystúpila z lietadla. Bola noc, a tak som najprv nezbadala malú postavu v čiernom. Pristúpila ku mne, mohlo to byť ešte dieťa, mala blonďavé vlasy a nádhernú tvár...  Potom nasledovali najhoršie okamihy môjho života, kedy mi bolo oznámené, že syna neuvidím, iba za určitých podmienok. Vysvetlili mi, ako sa veci majú a že ľudia na svete nie sú najmúdrejší a najmocnejší. V Majesty Hall som bola zamestnaná osem mesiacov...“

„Je mi ľúto, že si si to všetko musela prežiť.“

„Jediné, čo chcem, je môj syn. Aj keď to bolo hrozné, aj keď som zodpovedná za životy nevinných ľudí, vrátila by som sa tam aj stokrát, len aby mohol prežiť. Som sebecká?“

„Nie. Si matka. Úžasná matka. Tvoj syn na teba môže byť hrdý.“ Počas rozhovoru s Bellou ku mne dorazili Alicine myšlienky. Mala víziu. Nikdy som nebol zmätenejší... Volturiovci, krv a svadobná kytica...

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel v temnote - 2. časť: