Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel smrti - 2. časť

18.06.2014 (15:15) • VampireAlice1235 • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1085×

Ako sa za ním zabuchli dvere, vedela som, že sa už nevráti. Odohnala som ho navždy. Ostanú mi len spomienky na neho. Nemám nič iné. Ani meno neviem. Smutne som si povzdychla a skryla sa celá pod perinu. Chcela som zaspať. Aspoň raz upadnúť do hlbokého spánku, nevediac nič o tom, čo ma čaká v realite. No nemohla som. A preto som vyskočila na nohy, obliekla sa a šla sa prejsť do lesa. Musela som niečo robiť, hoc aj kráčať, len aby som zamestnala myseľ niečím iným, ako myšlienkami na neho. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Opakovala som si to v hlave dookola pokým ma neosvietil mesiac. Zdvihla som hlavu a ocitla som sa na lúke, kde som ho zachránila.

„Bože, ja sa ho nezbavím!“ zabedákala som v duchu. No takto osamote som sa aspoň mohla rozhliadnuť. Sprvu som si myslela, že je to čistinka, no bola to rozľahlá lúka. Na jej konci tiekol malý potôčik. A na jeho brehu rástlo záružlie. Rozhodla som sa natrhať si z neho kyticu. V okamihu som stála na brehu potôčika, čupla som si do trávy a začala som trhať kvety. Myšlienky mi ihneď začali utekať na všetky smery a bola som duchom neprítomná. Takto som vydržala do svitania. Prvé lúče ma prebrali a prinútili ma chystať sa na odchod. Postavila som sa a až potom som si uvedomila, že mám plnú náruč kvetov. Nevadilo mi to. Rada si zdobím dom kvetmi.

Chcela som byť čím skôr doma a tak som les preletela. Na jeho konci som zastala a normálnou chôdzou som prišla domov. Doma som kvety zložila na kuchynskom stole. Sadla som si zaň a ani som sa nenazdala a prvá kytica bola hotová. Ostatné šli ešte rýchlejšie a na poludnie som mala stôl s kyticami. Dve boli veľké a tucet maličkých. Veľké som dala do váz a maličkými obložila okná. Toto mi zabralo čas do večera. Keď som skončila ocitla, som sa v predsieni, kde som objavila felčiarkin plášť. Keďže už slnko zašlo, rozhodla som sa ho vrátiť. No skôr, ako som sa pobrala z domu, vzala som jednu z veľkých kytíc a chcela som jej ju darovať, ako poďakovanie za jeho záchranu. Celú cestu som sa obzerala, či ho neuvidím, no také šťastie som nemala. Cesta mi ubehla rýchlejšie, ako som chcela. Keď som zastala pred jej dverami, zaváhala som. Zdalo sa mi, že ho tam cítim.

„Nebuď hlúpa!“ okríkla som sa v duchu. Zaklopala som a keď sa dvere otvorili, stála v nich felčiarka, ktorá sa na mňa usmiala.

„Dobrý večer. Je všetko v poriadku?" opýtala sa a v hlase jej zazneli obavy.

„Áno. Všetko je v poriadku, len som vám doniesla váš plášť a ako poďakovanie túto kyticu.“ odvetila som pohotovo.

„Nedáte si šálku čaju?“ pozvala ma, vzala kyticu a odstúpila od dverí.

„Rada, ďakujem.“ Vošla som a nechala sa viesť do kuchyne. A tam ma čakal šok. Za kuchynským stolom sedel on. Úplne ma to vykoľajilo.

„Čo tu robíš? Myslela som, že si už dávno za horami, za dolami!“

„Ja... chcel som ti to vysvetliť a dúfal som, že sem prídeš.“

„A prečo si neprišiel ku mne, ale sem?“ opýtala som sa nechápavo.

„Lebo...Lebo som sa hanbil. Správal som sa ako idiot. Ty si ma zachránila a ja namiesto vďaky som bol na teba nahnevaný. Prepáč mi to,“ jeho zvučný hlas prešiel do šepotu.

 „A keby som sem neprišla, tak čo? Nechal by si to na náhodou?“

„Nie, chcel som prísť za tebou. Hneď zajtra ráno. Prosím, odpustíš mi?“

„A čo sa tým zmení? Ja ti odpustím a ty čo? Zase odídeš? Alebo ako si to predstavuješ?“

„Ja... Chcem byť s tebou. Navždy. Vezmi si ma. Urob ma najšťastnejším mužom na svete.“

„Počkaj, čo? Ty si ma chceš vziať? Veď sa ani nepoznáme.“

„Ja viem, že je to urýchlené, ale mám pocit ako keby som ťa poznal celý život. A dúfal som, že ty ho máš tiež.“ Pozrela sa na mňa s otáznikmi v očiach. Povzdychla som si.

„Fajn. Odpúšťam ti. Ale na svadbu je ešte skoro. Môžeš u mňa bývať, môžeme sa spoznať a potom uvidíme.“ Tak som ho potešila, že vyskočil zo stoličky, pribehol ku mne a roztočil ma vo vzduchu.

„Hovor si čo chceš, no ja aj tak viem, že ťa ľúbim,“ povedal mi, keď ma pustil na zem.

„Myslím, že je to obojstranné,“ usmiala som sa a chcela ho pohladiť po tvári. No ako som ich začala dvíhať, zacítila som v nich mravčenie, ktoré bolo predzvesťou bolesti. Odtiahla som sa od neho.

„Mali, mali by sme ísť domov,“ povedala som, aby som zmiernila zmätenosť v jeho očiach. Neviem, či to pochopil, no aj tak zamieril k dverám. Šla som za ním, no ešte na prahu som zakričala:

„Ďakujem vám za všetko.“ A už nás nebolo.

***

Odkedy sme sa opäť stretli u felčiarky, prešiel mesiac. Keď sme prišli ku mne, ostal u mňa bývať. Rozhodli sme sa spojiť naše životy navždy. Spoznávali sme sa a bývali sme dlho do noci hore. Prezradil mi, že sa volá Peter a má 25 rokov. Keď sme sa spoznali, zažíval ťažké obdobie. Predtým pracoval ako kováč spolu s otcom a bratom. Matka mu zahynula tesne po jeho pôrode.

Počas jednej šichty vo vyhni došlo k nešťastiu a vznikol tam požiar. Vyhňa sa rýchlo vznietila a jedinému, komu sa podarilo utiecť, bol Peter. Ten požiar si dával za vinu a preto chcel odísť z tohto sveta.

 O mne som mu povedala len toľko, že som bývala ďaleko odtiaľto a na minulosť sa nepamätám. Dosť často do mňa kvôli tomu dobiedzal, lebo mi neveril. No časom pochopil, že sú veci, ktoré sa nedajú povedať hneď na začiatku. No myslím si, že už tuší, že nie som človek. Len nevie, ako sa ma to opýtať. Za ten mesiac sa zmenilo ešte niečo - môj spôsob lovu. Rozhodla som sa loviť zvieratá, a tak mám teraz oči medovo-zlaté. Peter to nijako nekomentoval. Vždy v piatok večer idem na lov, a keď sa ráno vrátim, čaká ma doma s raňajkami na stole. Zvykol si, že ja nejem, len pijem čaj. Kvôli nemu som to chcela vyskúšať, ale nedokázala som sa premôcť. A tak to opäť nekomentoval.

No dnes je tomu inak. Je sobota ráno a ja cítim, že niečo nie je v poriadku.

Vojdem do domu a zamierim rovno do kuchyne. Vo dverách sa však zarazím - Peter nenachystal raňajky.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa opatrne a sadla si oproti nemu.

„To mi povedz ty. Celý mesiac ťa pozorujem a vidím, že niečo s tebou nie je v poriadku. Povieš mi, čo ti je?“ vyzve ma.

„Peter, toto sme preberali tisíckrát a vieš, že ti nič nepoviem. Nie preto, že by som ťa neľúbila, ale robím to pre tvoje dobro...“

„Ale no tak, Jane, túto vetu som počul snáď milión ráz! Ale ja chcem vedieť pravdu. Nemôžem žiť s niekým, o kom neviem nič.“

„Zase s tým začínaš? Vieš, že túto hádku nemôžeš vyhrať. Tak prečo ju zase otváraš?“

„Lebo ťa milujem a chcem vedieť o tebe všetko. A je mi jedno kto, alebo čo si. Môžeš byť aj samotný diabol z pekla, mne je to jedno. Len mi to povedz. Pretože to tvoje večné odmietanie neznesiem. Nemôžem ťa pohladiť, ani ťa pobozkať! A ani ty sa ma nechceš dotknúť, ako keby som bol chorý! Tak si zaslúžim aspoň pravdivé vysvetlenie, prečo je to tak!“ zvyšoval nahnevane hlas.

„V prvom rade sa upokoj. Fajn. Ako chceš, ale musíš mi sľúbiť, že aj keby si odo mňa utiekol, nikomu nič o mne nepovieš. Platí?“

„Vieš, že neutečiem a už tobôž o tebe nikomu nebude rozprávať,“ usmial sa na mňa zmierlivo.

„Sľubuješ?“ naliehala som.

„Sľubujem,“ povzdychol si.

„Fajn, bude ťažké to pochopiť, ale ja... ja som upírka,“ šepla som ustráchane.

„Ty si upír? Neverím. Pokiaľ viem, upíri neexistujú a aj keby áno, živia sa krvou a to by som tu nebol. Alebo sa mýlim?“ opýtal sa a v jeho hlase bolo cítiť strach.

„Ja som iná. Zmenila som sa, lebo ťa ľúbim. Ja sa živým len zvieracou krvou.“

„Preto chodíš každý piatok v noci von? Preto odmietaš jesť ľudské jedlo?“

„Áno,“ povedala som a čakala, čo bude nasledovať. No nečakala som, že sa stane to, čo urobil, respektíve povedal, on.

„Tak je náš problém vyriešený. Stanem sa upírom aj ja a všetko bude v poriadku.“

„Prosím?“ neverila som vlastným ušiam. „Ty chceš byť ako ja?“

„Áno. Teda pochybujem, že sa môžeš stať opäť človekom. A tak sa ja stanem upírom. Len neviem ako. Ale ty to isto vieš, je tak, Jane?“ opýtal sa ma s nádejou v hlase.

„Radšej by som to nevedela. Je to veľmi ťažké. Musí sa ti do tela dostať upírí jed a to je možné len uhryznutím.“

„Tak prečo to nespravíš ty? A prečo je to tak zložité?“

„Neviem, či by som sa ovládla. Nikdy som to neskúsila. Nikdy som nebola blízko človeka bez toho, aby som ho nezabila. A ďalší problém sú moje ruky. Prúdi mi cez ne bolesť, ktorá ochromí každého. Preto sa ťa odmietam dotknúť. Nechcem ti ublížiť.“

„Ty mi neublížiš. Ja ti verím. A preto mám pre teba návrh. Skús ma pobozkať. Ja viem, že to znie bláznivo ale za skúšku nič nedáš,“ usmial sa a podišiel ku mne bližšie.

„Nie, nevystavím ťa dobrovoľné riziku. Neviem, čo sa môže stať.“

„Jane, ja ti verím. Viem, že mi neublížiš.“ To už stál pár centimetrov odo mňa. Váhavo som sa postavila.

„Ale o akomkoľvek náznaku bolesti mi povedz. Jasné?“

„Žiadny nebude,“ usmial sa a vzal moju tvár do svojich dlaní. Napodobnila som ho, vzala som jeho hlavu do svojich rúk a jemne spojila naše pery. Bol to len na krátky okamih a hneď som ho pustila a odtiahla sa od neho.

„Jane. Som v poriadku. Naozaj,“ usmial sa a naklonil sa pre ďalší bozk. A keďže aj mne sa žiadalo viac a vedela som, že by som to mohla zvládnuť, preklenula som tú krátku vzdialenosť medzi nami a znova ho pobozkala. No tentoraz to nebolo letmé, ale neskutočne krásne. Vychutnávala som si teplý pocit jeho pier na mojich a nechala sa unášať pocitmi. A potom sa to stalo, to najhoršie. Počul som rev plný bolesti a uvedomila som si, že ho držím za hlavu. Okamžite som ju pustila a on padol na zem ako podťatý.

„Peter! Peter, preboha! Vrav! Čo sa ti stalo?! Bože, ja som vedela, že to nebol dobrý nápad! Peter!“ snažila som sa donútiť ho k odpovedi.

„Jane,“ zachripel a odtiahol si ruky z tváre. „Jane, ja... Ja som...Ja som asi slepý.“

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel smrti - 2. časť: