Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ako sa Emmet prestal smiať - 3. časť

13.05.2010 (10:45) • NatalieCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1339×

pesnička

Bola to moja vina, už to viem.

No stále dúfam, že to všetko je len zlý sen.

„Rosalina budúcnosť...“
„Čo je s ňou?“ vyhŕkol som nedočkavo.
„Ona žiadnu nemá. Chápeš?! Ona je...“
„Mŕtva?!“
______________________________________________________________________________________________________________

Pred očami sa mi preháňali scény od výmyslu sveta. V hlave mi bzučali iba dve slová.
Rose... mŕtva. 

Nič som nechápal. Okolo mňa plynuli rozhovory, no ich význam mi unikal. 

„Emmet,“ zvolala Alice už po tretí krát, ale až tentoraz som pochopil, že volá na mňa.
„Hmm?“
„Si v poriadku?“
„Čo je s Rosalie?!“ snažil som sa vrátiť späť ku téme.
„Neviem. Proste zmizla. Nič nevidím,“ hysterčila zatiaľ čo ju Jasper upokojujúco hladkal po ramene.

Prudko som sa postavil a bez akéhokoľvek slova som vybehol von. Hoci som dýchať nepotreboval. Teraz som naopak lapal po dychu. Pľúca mi sťahovalo a v hrudi, kde sa mi ešte vždy otvárala rana na srdci pribudla ďalšia a oveľa intenzívnejšia. Už som sa nebál o to, že ma Rose opustí alebo ma bude nenávidieť. To všetko mi bolo teraz ukradnuté. Len nech žije. Nech viem, že je v tom svete, kde som aj ja!

Bez nej by pre mňa všetko stratilo zmysel. Ale čo sa mohlo stať? Budúcnosť sa môže stratiť iba v dvoch prípadoch. Keď sa niekto túla s vlkodlakmi alebo je mŕtvy. A ja veľmi dobre viem, že Rosalie by tu prvú možnosť neprijala za nič na svete.

Ale takisto si nemôžem pripustiť ani tú druhú možnosť, že tu už nie je... To prosto nejde. Vyhupol som sa na strom a sledoval zapadajúce slnko.

Dúfam, že sa naň pozeráš aj ty,“ povedal som si v duchu a predstavil si jej tvár pri našich spoločných večeroch.

„Je mi to ľúto,“ ozval sa zdola Carlisle. Prisadol si ku mne a pokračoval: „Zatelefonoval som do La push.“ Hlas sa mu strácal. Vnútri som cítil a vedel čo sa stalo.

„Nie je tam,“ pokračoval, „ale to nie je všetko, Jacob a jeho svorka videli blízko hranice nejakú skupinu upírov.“
„Kedy?“ opýtal som sa s nádejou v hlase.
„V ten deň keď odišla Rose.“

Každé slovo sa do mňa zarezávalo ako čerstvo nabrúsené nože. Rose tu nie je... už nikdy nebude...
A vtedy mi to všetko došlo.

„Je to moja vina,“ zašepkal som.
„Nesmieš sa obviňovať. Ty nemáš žiaden podiel na Rosalinej smrti,“ to posledné slovo vyslovil tak akoby tomu, čo hovorí vôbec neveril.
„Ale mám. Ja som to chcel. V ten deň keď Rose odišla, som si prial aby zomrela a ona naozaj zomrela. Len kvôli mne...“ 
„Čo?“ opýtal sa zhrozene Carlise.
„Moja vina, všetko je moja vina,“ opakoval som stále dokola.
Carlise mi položil ruku na rameno a povzbudivo sa usmial.

„To nie je tvoja chyba. Aj keby to bola pravda, je veľmi mala pravdepodobnosť, žeby Rosalie zomrela kvôli pár slovám. Je to iba náhoda...“
„Ja ich zabijem,“ zavrčal som.

Pocity sa vo mne striedali ako počasie. Raz som cítil ľútosť potom smútok. A teraz cítim hnev. Hnev k beštiám, ktoré mi zabili manželku.

„Koho zabiješ?“ opýtal sa Carlise zmetene.
„Tých upírov, ktorý zabili Rose. Zabijem ich. Všetkých do jedného.“

Vstal som. Carlise na mňa vydesene zízal.

„Emmet, oni sú už ďaleko a aj keby si ich našiel boli piati. Proti toľkým by si nič nezmohol. Nezahadzuj svoj život,“ presviedčal ma, no ja som bol už pevne rozhodnutý.

„Ja nemôžem žiť s tým pocitom, že som zabil Rose.“


Aj keď nie v pravom zmysle slova, ale som za to zodpovedný. Nikdy by som nenašiel pokoj, kým by som vedel, že tie pijavice behajú po svete.

Ak zomriem bude to len malé odškodné za to. čo si Rose kvôli mne vytrpela.“

„Myslíš, že toto by Rosalie chcela? Aj keď odišla, viem že ťa nadovšetko milovala. Bola na teba nahnevaná to áno, ale vrátila by sa. Vaša láska bola silná a prekonala by aj to. Rosalie by nikdy nechcela aby si sa pre ňu obetoval a už vôbec nie takýmto spôsobom.“

„To je už jedno. Na ničom nezáleží!“

„Chceš sa všetkého vzdať iba pre pomstu?“
„Rosalie bola pre mňa všetkým. Bez nej už nemám čo stratiť.“
„A čo ak ich nenájdeš?!“ pýtal sa ďalej.
Chvíľu som nad tým premýšľal a potom som zvolil tu najlepšiu možnosť.
„Pôjdem k Volturiovcom. Oni sa postarajú o zvyšok...“

Carlise ma prepaľoval očami, ale nič nevravel.

„Raz som už skoro stratil jedného syna a teraz aj dcéru. O ďalšie dieťa nemienim prísť,“ povedal napokon.
„Prosím, nerob to ťažším, než to je.“
„Vieš, že s Edwardom to bolo iné. Bella prišla včas, no obavám sa, že Rosalie ťa nebude môcť zachrániť.“

To som dobre vedel. Vedel som, že keby som teraz stál na tom istom mieste, kde stál Edward, pozeral by som sa na to isté slnko, čo on a vstúpil by som do žiarivých lúčov rovnako ako on, mňa by Rose nestrhla stranou, ako jeho strhla Bella. Mňa by zabili. 

„S tým počítam,“ odpovedal som. 

Pár minút sme stáli v úplnej tichosti a potom ma Carlise tuho objal.

„Viem, že ťa nemôžem zastaviť, ale vedc, že kedykoľvek by si sa chcel vrátiť, vždy budeš vítaný...“

„Ďakujem, oci.“

Pomaly sa odtiahol.
„A pamätaj na to, že skôr či neskôr ťa pomsta zničí, zvnútra aj zvonka.“
„Ja viem.“

„Nepôjdeš sa rozlúčiť s ostatnými?“ opýtal sa.
„Nechcem ich zbytočne raniť. Odkáž im, že ich mám rád.“
„My to vieme. A aj my ťa máme radi Emmet, nezabudni na to.“

Otočil sa a šuchtavým krokom odchádzal von z lesa. Sledoval som ho ako ma nedobrovoľné s bolesťou na tvári necháva samého uprostred ničoho.
„Nezabudnem,“ prisľúbil som.

Otočil som sa chrbtom mojej rodine, môjmu domovu a s hnevom v srdci vybral som sa cestou, na ktorej konci ma už netrpezlivo niekto čakal.

Vybral som sa zabiť upírov, ktorí ma zabijú. Ako komicky to znie. Dúfam, že ja zomriem ako posledný. Budem si vychutnávať smrť každého jedného a tú svoju si vychutnám najviac.

______________________________________________________________________________________________________________

Prosím o veľa komentárov! Túto časť venujem SimonaculleN. Ďakujem...

2. časť - 4. časť

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ako sa Emmet prestal smiať - 3. časť: