Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » ONI 5. kapitola

15.06.2009 (12:30) • RenesmeeCarliee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1973×

ONI 5. kapitola

PRÍTOMNOSŤ

A potom... Zavial vietor ku mne sladkú vôňu. Vôňu upíra. Môjho Edwarda. Vedela som, že je tu ale pokojne som ležala a nepohla sa ani o jeden milimeter. Ostala som ako vytesaná do kameňa. Ako pravý upír. Celkom nehybná. Ale zato uvedomujúca si, že niekto tu je so mnou.

Neviem či to bola pravda alebo len môj výplod fantázie, ale určite som cítila na tvári jemný dotyk. Kĺzal po pokožke ako satén. Keby som bola ešte teraz človekom istotne by mi nabehli zimomriavky a srdce by sa mi rozbúšilo, že by bolo počuť i ľudským sluchom. Ale toto všetko sa nestanem. Mala by som už prestať snívať, inak cvoknem. 

Ale na druhej strane keď toto všetko nemôže byť skutočnosť akú si JA predstavujem. Aspoň raz môžem pokojne snívať, aj keď pár ľudí mi bude v tom sne chýbať. Možno ich nahradí niekto iní možno nie. Na túto otázku, ktorú som si sama sebe položila, neviem odpovedať. Jedine čakať a čakať. 

Cítila som ako si niekto vedľa mňa sadol. Ja dobre viem kto to je, len sa bojím otvoriť oči. Bojím sa, že toto je len sen a nie skutočnosť. Možno si toľko verím, že nič nezmizne a ostane to tu. Ale bude to tu stále. Aj Edward mi sľuboval, že bude pri mne. NAVŽDY. A nakoniec to boli len chabé slová. Boli to tie slová, ktorým som uverila. Ale v lese? To boli tie opačné. Slová, ktoré mi priniesli do srdca ranu, ktorá sa veľmi ťažko vyplní. Ale poznám niekoho kto to vie a dokáže ma opäť milovať. 

Otvorila som oči. Myslela som si, že tu niekto so mnou je ale aj bol. Sedel pri mne a na tvári sa mu pohrával ten najkrajší úsmev. 

„Bella prosím už neodchádzaj. Keď som odišiel, keď som ti v tom prekliatom lese povedal, že ťa nemilujem bola to tá najhoršia vec akú som kedy vykonal. Celý ten čas čo si bola pri mne a ja pri tebe som videl na cestu ktorou sa chcem vydať. Ale keď som odišiel odišlo aj moje slnko. Celých 5 rokov som podstate ani nežil, len som prežíval. Dokonca som veľa krát uvažoval, že odídem do Talianska, ale vždy ma Alice našla. A opäť pokračovala bolesť. A potom keď som sa chcel vrátiť si nebola u Charlieho. Jediné čo som sa dozvedel bolo, že si zmizla. Hľadal Ťa, ale nemohol ťa nájsť. Tu a teraz ťa žiadam o odpustenie. Dokážeš mi ešte odpustiť? Dokážeš ma ešte milovať? Či som už prišiel neskoro a nemám šancu znovu si získať tvoje srdce?" Ostala som prekvapená jeho slovami. 

„To že si odišiel ma poznačilo. Nepila som, nejedla som ostala so mňa len chodiaca mŕtvola. A potom ma našla Victoria. Vtedy som stratila všetkých, ktorých som mala rada. Zabíjala som zo smútku, z pomsti len aby som si tú obrovskú bolesť vyliala. To že si odišiel nezmení nič na tom, že Ťa stále milujem a milovať ťa budem stále. Len jediného sa bojím. Čo keď toto všetko čo si mi to povedal bola len chabá lož a zajtra odídeš?"

„Vtedy som spravil chybu a druhý krát to už nespravím." Cítila som v jeho slovách jasný sľub. Ale on sa naučil klamať a možno mi teraz klame, ale možno nie. 

Pozrela som sa mu do očí. Odrážala sa tam láska, neha, ktorú som posledných 5 rokov ani necítila, ani nevidela. Až teraz sa všetko vrátilo.

Vôbec som si neuvedomovala, že sa k sebe nakláňame. Od našich pier nás delil iba malý kúsok. Ale ten kúsok môže zmeniť všetko. 

Blížili sme sa stále bližšie a bližšie. Už len kúsok. Malý kúsok. A potom... Jeho pery, už pre mňa jemné pery, sa dotkli tých mojich. Moja reakcia bola presne ako tá ešte keď som bola človekom. Ruky som mu zaplietla do vlasov a pregúlila som na neho. Teraz som sedela na ňom obkročmo. Viditeľne sa mu to páčilo pretože v bozkávaní sa radostne usmievala. Určite nečakal takú reakciu, popravde ani. Bola som veľmi prekvapená, ako dokážem podľahnúť jeho sladkému, omamného dychu, ktorý mi vanul do tváre. Naše ústa sa tvarovali medzi sebou. Obtierali sa o seba. Dokonala súhra dvoch tiel. Dvoch častí. Váľali sme sa tráve. Raz som bola ja hore on dole a naopak. Ale nikdy sme sa neodtrhli od seba, jedine vtedy keď sme si chceli pošepkať dve krásne slovíčka. 

Odtrhli sme sa od seba a prerývalo dýchali. Ja som bola šťastná, on bol šťastný. 

„Edward vieš o tom, že som teraz tá najšťastnejšia upírka pod slnko, teda skôr pod mesiacom." Usmial sa.

„Viem pretože aj som šťastný. Konečne mám ťa pri sebe a nie si odo mňa tak ďaleko ako pred tým. Konečne ťa môžem postískať až Ťa rozpučím ako žabu." Zasmiali sme sa obi dvaja naraz. 

„Hmmm ... Edward kde máš rodinu?" Opýtala som sa ho a pozrela mu do očí. No on ich mal zatvorené.

„Edward ? Halóó? Si tu ? a bola by som rada keby si nemal zatvorené oči. Doteraz som ich videla len v spomienkach tak bola by som rada keby si ich mal otvorené." Stále som naňho pozerala.

„Ako povieš madam." Usmial sa svojim lyšiackým úsmevom. Nestihla som zareagovať a drtil ma v náruči. Hmmm krásny pocit. „No chceš vedieť kde sú ostatní? To bude problém už rok a pol som ich nevidel, takže podstate som slepí." Zasmiala som ale bola som udivená, že dokázal od nich samostatne žiť. Predsa vždy držali spolu, ako to je možné?

„A prečo si neostal s nimi?" Opýtala som sa otázkou, ktorá mi padla ako prvá na jazyk.

„Potom ako som odišiel a nechal ťa v lese," pri tej spomienka ma až trhlo aj keď som si veľmi dobre nepamätala. Pokračoval ďalej : „ sa celá rodina rozpadla. Esme a Carlise odišli na Aljašku. Jasper a Alice odišli na Darmounth a Rose s Emmettom si spravili ďalšiu svadobnú cestu. No a potom asi po roku som sa rozhodol ich nájsť. No našiel som len Jaspera a Alice. A potom my Alice povedala kde si a tak som sa rozhodol, že ďalej už bez teba nemôžem žiť tak som ťa išiel hľadať. No ako vidíš našiel som to čo som hľadal. Teba." Po celý čas sa mi díval do očí a ja som mohla uveriť jeho slovám. Boli konečne pravdivé. Neboli to len chabé lži. 

„Tak ja mám nápad. Poďme ich nájsť. Možno sa nám to podarí. A nevieš kde išli Rose s Emmettom na svadobnú cestu. Možno by sme aj mi mohli tam ísť sa pozrieť čo povieš?" Spravila som naňho psie oči. Sto percentne nemohol odolať pretože ma zavalil vášnivými bozkami.

„Ty..," zavrnel „ vždy si vieš vidobiť svoje. Kdeže som ťa len splašil?" Dúmal nad otázkou.

„Že by na Strednej škole vo Forsk?" opýtala som sa. „Tak to už bude. Poď ideme sa vidať na cestu do neznáme. Dúfam, že ich nájdeme. No len nechcem ich nájsť v pár pozíciách." Zdvihol som zo zeme a podal mi ruku. Ja som ju ochotne prijala. 

Rozbehli sme sa. Teraz už viem prečo nikdy Edward nenarazil do stromu. Konečne môžem rozmýšľať nad ním bez toho, aby mi bolo smutno. 

Bežali sme lesom. Pritom sa držali za ruky. Už ho nikdy ale nikdy neodtrhnem od seba.  

„ Inak mali by sme spraviť niečo s tými tvojimi červenými očami. Vieš o tom, že sa mi páčili keď si ich mala čokoládovo hnedé?" Opýtal sa pobavene.

„Nie neviem. Ale už sa pracuje na novej farbe očí. Pijem už zvieraciu krv. Musím ti povedať, že to nebolo ľahké dokopať sa k tomu. Normálne som skoro skončili na psychyatrii." Zsmiala som sa.

„No neviem či by si tam bola vítaná. Najskôr by si im vyvraždila asi polovicu personálu nemyslíš?"

„Asi hej." Pripustila som. „No poď už. Ideme hľadať ďalších členov Cullenov rodinky." 


Ľúbim Ťa, láska moja, 
v každom okamihu mam Ťa pred očami... 
Kde si? Pýtam sa stále, kde si? 
Veď nemohol si odísť a nechať ma tu samu, 
s toľkými spomienkami na Teba, 
v žiali, v smútku zanechanú..... 
Nie je hodina, nie je minúta, 
kedy by som nemyslela na Teba, 
chýba mi láska Tvoja, 
Tvoje bozky, Tvoje objatia a Tvoja neha, 
Zabudnúť na Teba nedokážem, 
hoci ublížil si mi veľa, 
no v mojich spomienkach ostaneš vždy taký, 
akého som Ťa chcela... 
Slzy mi stekajú po líci, 
keď tieto riadky píšem... 
príď, vráť sa láska, 
ja náruč otvorím Ti dokorán 
a rozdeliť nás už nič nedokáže 
a nebude to klam, 
Ja budem Tvoja a Ty môj, 
preto už neutekaj, ale stoj.

6. KAPITOLA →

Autor: RenesmeeCarliee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek ONI 5. kapitola: