Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 6. kapitola

25.04.2013 (11:45) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1184×

Upírka so zlatými očami sa na mňa pozrela a ja som odhadovala, o čo jej ide. V jej pohľade sa skrýval strach, no nebol tam sám. Odhodlane vystrčila bradu a nahnevane spojila obočie. Snažila sa skryť výraz bolesti, no stále bol jasne viditeľný. Nevedela som prísť na to, prečo je tu. Prísne som sa na ňu pozrela, asi som trochu zízala, a vytiahla som obočie tak vysoko, ako to len šlo.

„Chcem sa stretnúť s Arom,“ povedala a bez mihnutia oka sa na mňa pozrela. Ježiši, a čo ja s tým mám? Zúfalo som pokyvkávala hlavou,  už som bola pripravená na lov a popustila som oheň do popredia. Rada som sa takto hecovala, potom som si viac užívala lov. Byť celý ten čas v jednom ohni a potom, keď už to bude na nevydržanie, napiť sa. Ten pocit bol úžasný a ja som si ho teraz musela odoprieť kvôli tejto čudnej upírke.

Od nervov som si dupla, ale prikývla som a nechala som ju isť za mnou s tým, aby ma nasledovala. Nevedela som, či je správne takto ju priviesť k nim, ale usúdila som, že na to má plné právo. Nevedela som prestať rozmýšľať nad jej čudnými očami, ale bolo mi trápne opýtať sa jej. Poslušne šla za mnou, bez jediného slova.

Potichu som si vydýchla, keď sme vošli späť do hradu a narazili sme na ďalších talianskych upírov. Z nejakého dôvodu na dievča za mnou všetci zazerali. Až keď sa ku mne pripojil Demetri a vysvetlil mi tajomstvo jej očí a nenávisti okolia k nej, pochopila som to.

Pomaly sa ku mne nahol, akoby sa bál, že ho odstrčím a začal mi šepkať do ucha. Keď prehovoril, jeho dych ma šteklil na krku a ja som sa mu chcela ospravedlniť za to, aká som naňho bola.

 „Ona, jej rodina a Cullenovci. Všetci sú vegetariáni. Aro ich nechápe, myslí si, že je to zvrátené. Niežeby som s tým ja súhlasil. Ak sem prišla, bude to niečo vážne. Tipujem, že chce niečo nahlásiť. Ak sa to týka Cullenovcov, zapletie do toho aj teba. Netvár sa tak prekvapene, preto ťa prijal. V ich klane je upírka, ktorú potrebuje. Dúfa, že ju presvedčíš. Samozrejme, nikdy by ti to nepovedal. A ešte...“

Prekvapene som naňho zízala, no nestihol mi dopovedať to, čo chcel, pretože som musela otvoriť dvere vedúce k Arovi. Nervózne som vošla, za mnou sa ozývalo klopkanie podpätkov. Všetci upíri, ktorí predtým tak zízali, sa vyparili. Ani len Demetri pri mne nezostal. Musela som sa spoliehať len na seba a – podľa Demetriho – na to, že ma Aro potrebuje. Aj keď sme už boli vnútri, Aro ani jeho bratia sa neobrátili a upírka za mnou zrejme nemala dosť odvahy na to, aby sa ozvala.

„Pane, niekto vás chce vidieť,“ zašepkala som. Aro len kývol hlavou, no stále zízal do knihy, ktorú mal otvorenú pred sebou. Len Cauis zodvihol pohľad spoza Arovho pleca a namrzene pohodil vlasmi.

„Čo tu chceš?!“ vyštekol a škaredo sa na ňu pozrel. Ani na mňa nehľadel s takým opovrhovaním, a to som Rumunka. Alebo mám aspoň rumunský prízvuk. To je skoro to isté, aspoň pre neho.

„Prišla som podať sťažnosť...“ povedala a prebodla Cauisa nenávistným pohľadom. Keby pohľad vedel zabíjať...

Aj keď prehovorila silným a sebavedomým hlasom, nestrhla toľko pozornosti, ako chcela. Aro si naďalej čítal a Marcus znudene hľadel von oknom. Upírka sa nadýchla, zničene zavrela oči a keď ich znova otvorila, sršalo z nich odhodlanie.

„... na Cullenovcov,“ dodala. Čakala som, že to povie, no bola som jediná. Všetci sa na ňu prekvapene pozreli a neveriacky vyťahovali obočie. Kdesi za mnou sa ozval smiech a keď som sa otočila, zbadala som chichotajúceho sa Felixa. Prekvapil ma, no stále som sa na neho hnevala. Vtedy sa Aro postavil, tak rýchlo, že som to ani nezaregistrovala, a v momente stál pri nej.

„Irina, drahá, smiem?“ opýtal sa zdvorilo a zodvihol ruku dlaňou nahor. Nesmelo mu ju podala a dívala sa, ako z nej vyťahuje všetky jej myšlienky. Všetci sme sa pozerali, dokonca Felix sa prestal smiať.

„No nie,“ zapriadol Aro a ja som sa nemohla vyhnúť pocitu, že jeho duša buble radosťou. Ak ten blázon vôbec nejakú dušu má. Takže takto Aro získava svojich talentovaných upírov. Počká, kým bude mať ako zaútočiť a potom si ich jednoducho vezme. Kdesi v mozgu sa mi ozvala povedomá myšlienka. Akoby som niečo takéto už niekedy počula. Vtom sa mi v hlave rozsvietila žiarovka. No jasné! To Rumuni mi o tom povedali, veď presne takto dostali Volturiovci možnosť zničiť ich. Keď získali dôkaz, že rumunskí upíri sú príliš nápadní, konečne sa ich mohli zbaviť. A získať moc, oveľa väčšiu, ako mali predtým.

Znechutene som odfrkla, možno príliš nahlas, pretože Felix sa na mňa spýtavo pozrel. To ma prekvapilo, pretože v jeho pohľade už nebolo toľko nenávisti ako predtým. Bola som zvyknutá, že vždy, keď sa naňho pozriem, pohľadom ma utvrdí v tom, že ma môže roztrhnúť na polovicu presne tak, ako to prisľúbil. Teraz sa pozeral takmer milo, možno sa chcel uzmieriť. Trošku mi poklesla sánka, ale nestihla som sa ho nič opýtať, pretože Aro začal rozprávať.

„Stalo sa niečo strašné. Neuveriteľné a neospravedlniteľné. Cullenovci vytvorili niečo, čo sa nesmie,“ prehovoril zapáleným hlasom. Rozmýšľala som, či tak rozpráva naschvál, alebo je naozaj mimo. Ani Rumuni nerozprávajú tak strašne staromódne, a to už tiež niečo majú za sebou.

„Nesmrteľné dieťa.“

Ticho, šialené ticho, ktoré nastalo, bolo ohlušujúce. Presiakol cezeň len výkrik, ktorý – ak sa nemýlim -, patril mne. Ako mohli? Ako?! Zúfalo som sa natisla k stene za mojím chrbtom a vytreštené oči som upierala na Ara. Nahnevala som sa na nich, na upírov, Cullenovcov, ktorých som ani nepoznala. Kto by, preboha, vytváral nesmrteľné dieťa? Nikto zo zdravým rozumom, tým som si bola istá.

To, že som bola celým telom natisnutá k Felixovi, som si uvedomila až vtedy, keď mi okolo pliec ovinul ruku. Neodtiahla som sa, na to som bola príliš šokovaná. Nesmrteľné dieťa, preboha! Ani Caius, ktorý má vždy plné ústa rečí, nič nepovedal. Možno si spomínal na nejaké deti, na to, čo bude treba urobiť, aby mohlo byť zničené. Áno, všetci sme mysleli na to isté – Cullenovci budú musieť byť zničení.

A ja som vedela, ako to bude prebiehať. Celý ich klan sa zaň bude biť. Už som to videla, kedysi dávno, ešte v Rumunsku. Našťastie som odišla rýchlo, ale aj tak to bolo niečo, na čo sa nezabúda. Ešte som bola len novorodená, pár mesiacov po mojom stvorení. Práve som prechádzala na západ, chcela som navštíviť Anglicko, keď som vošla do dediny. Na to, že bolo len päť hodín popoludní bolo príliš ticho. Nebo bolo zatiahnuté, preto som sa nemusela ukrývať. No do nosa mi odrazu udrela silná vôňa – vôňa krvi. Ako som už povedala, bola som ešte len čerstvo premenená, takže bolo veľmi ťažké ovládnuť sa.

Potichu som kráčala cez stred dediny a vôňa čoraz viac silnela. Potom som to uvidela. Dieťa sedelo chrbtom ku mne a okolo neho bolo niekoľko desiatok, možno stoviek ľudí. Všetci do jedného boli mŕtvi.

Vtedy dieťa zatlieskalo malými rúčkami, pofŕkalo sa pri tom krvou a jeho stvoriteľka sa k nemu zohla, aby mu rukávom utrela pery. Láskyplne sa naň pritom usmievala. Nevidela ma, bola som ukrytá, ale aj tak som všetko mohla počuť. Pomalé, tiché kroky sa blížili. Nevedela som, kto by to mohol byť, no bála som sa, preto som sa okamžite rozbehla preč z domu, v ktorom som sa skrývala, a utekala som tak rýchlo, ako som mohla. Hneď som vedela, čo je to dieťa zač. Už som o takých počula a nechcela som mať s nimi čo dočinenia. A aj keď som už bola ďaleko, mohla som počuť krik upírky, ktorú práve zabíjali. Boli to oni. Volturiovci.

Otvorili sa dvere a ja som pomykala hlavou. Potrebovala som sa zbaviť spomienky na krásne dieťa, ktoré bez mihnutia oka vyvraždilo celú dedinu.

„Pane, volali ste nás?“ opýtal sa niekto a ja som po prvýkrát uvidela Jane, sestru Aleca. Aj keď som to vedela, nezabránila som tomu, aby ma prekvapila jej krása a veľká podobnosť s bratom. Až na jej výšku bola Alecovi veľmi podobná, no niečo na nej bolo iné. Zatiaľ čo pri Alecovi som mala pocit, že si užíva a baví sa, Jane vyzerala ako znudená stará dievka. Plné pery mala našpúlené, pomaly žmurkala a aj jej nadradené a prudké pohyby ma utvrdili v tom, že je namyslená a apatická.

 Ďalej za ňou šiel Demetri s ďalšou upírkou po boku. Domyslela som si, že je to Chelsea, pretože na sebe mala rovnako tmavý plášť ako Jane s Alecom. Neurčito pozerala dopredu a nakrúcala si na prst prameň vlasov. Keď sa Demetriho čosi spýtala a on jej šiel odpovedať, Jane sa obrátila dozadu a zmrazila Chelseu pohľadom. Vzápätí sa na Demetriho očarujúco usmiala a jazykom si prešla po perách.

„Fuj!“ zamrmlala som. Potom som sa pomalým krokom vybrala k ostaným a keď som uvidela, ako za mnou Felix prikyvuje a tvári sa zúfalo, potichu som sa uchechtla. Nakoniec Felix nie je až taký hrozný...

„Áno, moja drahá, volal som vás! Ako ste si iste stihli všimnúť, svojou návštevou nás poctila Irina. No nie len tak, z priateľských dôvodov. Cullenovci spáchali niečo strašné a mi musíme niečo urobiť. Nesmrteľné dieťa, to je to, čo vykonali. Irina nás prišla upozorniť, sama už zistila, aké môžu byť tieto deti nebezpečné, však, Irina?“ opýtal sa jej a usmial sa na ňu. Premýšľala som, čo také sa medzi nimi stalo, pretože Irina len smutne sklopila pohľad a zvesila hlavu.

Aro pokračoval vo svojom nudnom monológu o tom, aké je dôležité tieto deti zničiť, pretože nás ohrozujú a každý člen klanu, ktorý spáchal niečo také hrozné, musí byť potrestaný. Nepočúvala som, len som čakala, kedy konečne skončí a ja budem môcť ísť na lov.

„Budeme bojovať.“

Keď táto prostá veta vyšla von z jeho úst, prudko som zodvihla hlavu. Ak by mi bilo srdce, teraz by určite búchalo ako splašené. Aj môj mozog sa chopil príležitosti a začal naplno pracovať. O malý moment som si dala všetko dohromady. Možno len s mojou malou pomocou ich zničím. Všetko ostatné dokonajú dva klany navzájom.

V tej chvíli som bola naozaj rada, že som vyčkala a nehľadala si žiadnych priateľov. Trochu som sa zarazila, keď som si predstavila, ako niekto páli Aleca, toho milého chalana, ktorý ma zachránil, no rýchlo som sa zahriakla. Na niečo také nemôžem myslieť. Aro ešte stále rozprával a ja som hlad držala na uzde zo všetkých síl, no keď pod mojou rukou pukol mramorový stĺpik, ktorý som pevne zvierala v ruke, všetky pohľady sa obrátili do mojich čiernych očí.

Aro sa asi spamätal, pretože nás všetkých prepustil a ďalej sa radil už len so svojimi bratmi a Alecom s Jane. Rýchlo som vyšla von z miestnosti, na hlavu som si natiahla kapucňu a pevným krokom som sa uberala k východu z hradu. Šťastne som sa nadýchla čerstvého vzduchu, no keď som zacítila aj krv prúdiacu z tiel okolo mňa, zadržala som dych. Na dnes už bolo riskovania viac než dosť.

No aj keď som odtiaľ vypadla ako prvá, nejaká ruka ma stihla chytiť sa plece. Prudko som sa otočila, nervózna z nedostatku vzduchu a krvi v mojom tele.

„Čo chceš?!“ zasipela som na Felixa stojaceho za mnou. Moja prudkosť ho zjavne nevyviedla z miery, len sa na mňa zamyslene pozrel a pokrčil plecami.

„Ako chceš, môžeme to prebrať aj potom,“ povedal s úškrnom a zmizol mi z dohľadu.

 Rukou som si capla po čele. Nesmiem dopustiť, aby som sa ešte niekedy takto vyhladovala. Už-už som sa chystala znovu vykročiť, keď ma na rameno siahla ďalšia ruka, tentoraz sa ma však nedotkla jemne ako tá Felixova. Táto ma skôr zdrapla a otočila čelom vzad. Hrozivo som zavrčala a pozrela sa do rubínových očí upírky, ktorá stála nado mnou.

„To máte všetci v pondelky takú zhovorčivú náladu?!“

Chelsea sa na mňa len povýšene pozrela a prehodila si vlasy cez plece. Musela som uznať, že bola fakt krásna, ale jej namyslenosť ma hnevala. Chcela som sa jej čo najskôr zbaviť, ale nemohla som byť nezdvorilá, nie teraz, keď mi všetko tak vychádza.

„Čo?“ opýtala som sa a vzhliadla k nej. Niekedy mi moja malá výška naozaj liezla na nervy. Byť neustále pri zemi a pozerať sa hore je otravné. Aspoňže som pekná...

„Prestaň s tým. Prestaň si tu všetkých omotávať okolo prsta,“ dodala, keď som sa na ňu nechápavo pozrela. „Akoby  nestačilo, že odvtedy, čo si prišla, o tebe každý upír mužského pohlavia rozpráva. Jediný Felix na teba vrčal. A teraz? Lepí sa na teba ako taká žuvačka. Samozrejme, všetko je to trochu ovplyvnené mnou, ale to nič nemení na tom, že si malá hlupaňa. Čo si vlastne...“

Dávalo mi veľa námahy sústrediť sa na ňu, aj keď mi vlastne nadávala. Pomaly som očami prebehla po okolí a sledovala každý nepatrný pohyb, ktorý by naznačoval, že okrem pár ľudí prechádzajúcich cez úzke uličky by sa tu mohol nachádzať aj nejaký ďalší upír. Našťastie som nikoho neuvidela, preto som sa obrátila späť k Chelsea a príkro sa na ňu pozrela. Okamžite sa poddala, bolo také jednoduché podrobiť jej myseľ tej mojej.

Niektorí upíri či ľudia sú odolní, do ich mozgu sa dá nabúrať veľmi ťažko. Dokážu vzdorovať neuveriteľne dlho a ja potom zostávam unavená. No len málokedy sa stane niečo také a preto som si už zvykla, že to proste pôjde.

Jej pohľad sa rozostril a zrazu ho uprela niekam do diaľky presne tak, ako som to chcela. Teraz by urobila všetko, čo by som jej prikázala. Presne tak to aj bude.

„Chelsea! Hneď, ako sa vrátiš do svojej izby, začneš rušiť svoje umelé putá.“ To, ako dlho to potrvá, som nevedela, no Rumuni mi spomínali, že sa to nedá pretrhať len tak, z ničoho nič. Bola som si istá, že to bude nejaký čas trvať, preto som jej ďalej prikázala, aby to urobila postupne. Na začiatku decembra malo byť všetko zničené, iba čisté pocity mali zostať neporušené. Presne tak, ako to malo byť.

Chelsea prikývla a naďalej tupo zízala. Rozmýšľala som, čo hnusné by som jej ešte mohla prikázať, no moja predstavivosť bola úplne vyčerpaná. Presne tak, ako zásoba krvi v mojich žilách.

„Zabudni na všetko, čo som ti prikázala a choď! Ak sa ťa budú pýtať, čo si robila, povedz im, že sme sa pohádali a ty si potom odišla. Odíď!“

Chelsea sa otočila a nahnevane dupala celou cestou do svojej izby. To s tou hádkou asi zobrala príliš vážne. Ale nevšímala som si ju. Na práci som mala iné veci. Lov je predsa dôležitejší ako neprajná upírka, nie?

***

Dúfam, že sa kapitola aspoň trochu páčila, alebo že som veľmi nesklamala. Ďalšia kapitola o týždeň, tak ako vždy, 

Aria.

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 6. kapitola: