Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 13. kapitola

14.05.2013 (09:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1521×

13. kapitola

„Rýchlo! Rýchlo!“ ozval sa domom Bethien nadšený hlas. Hneď na to sa rozrazili dvere na mojej izbe a dnu vletela moja malá princezna. „Ty ešte nie ši hotový?“ zamrmlala skrúšene a skrútila ústočká, keď jej pohľad padol na mňa. Bolo to len dva mesiace, čo konečne prestala šušlať a naučila sa čisto vyslovovať „r“. Vlastne za to mohli aj dokonale vyvinuté jednotky, ktoré ako malé diamanty svietili v jej ústach. Len občas, keď bola rozrušená, jej malý kiks unikol.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ pýtal som sa naoko znudene. Vedel som, kam to Bethie tiahne. Už pol roka navštevovala škôlku a nebolo ráno, kedy nešalela kvôli prípadnému neskorému príchodu.

„Kam. Kam. Pýtaš sa, ako by si nevedel, že Sami na mňa už určite čaká,“ preniesla s prehnanou vážnosťou. Musel som sa uškrnúť, pretože sa mi do hlavy dostala spomienka na jej prvý deň.

Stáli sme pred škôlkou, Bethie sa ma držala ako kliešť a hlavu mala zaborenú do môjho ramena.

„Nechčem tam íšť,“ popoťahovala a v rukách mi mačkala golier košele. Opatrne som ju od seba na kúsok odtiahol. Len tak, aby som jej videl do tváre.

„Si už veľká, princezna. Tešila si sa na to, kde sa teraz vzal ten strach?“ Bethie popotiahla noštekom.

„Čo keď ša im nebudem páčiť? Čo keď ša šo mnou nikto nebude chčieť hlať?“ vyslovila svoje najväčšie obavy.

„Zlatíčko, ale to nezistíš, pokiaľ tam nepôjdeš. Nesmieš to vzdávať.“ Bethie však na moje slová nereagovala. V jej mysli mala len jediný obrázok: Sama stojaca v kúte. Nešťastne som si povzdychol. „Veríš mi?“ spýtal som sa napokon, keď sa ani po pár minútach nechcela odo mňa odtrhnúť. Zdvihla hlávku a nesmelo prikývla.

„Len jeden deň. Daj mi jeden deň a keď sa ti po tom do škôlky viac nebude chcieť, nemusíš tam. Áno?“ Videl som, ako jej myseľ spracováva slová, ktoré som vyriekol. Neviem, prečo som si tak veril. Možno za to mohla Alice a jej vízie, ktoré ma denne presviedčali o tom, že Bethie chýba spoločnosť detí. Musí byť so seberovnými a zažiť tie obyčajné ľudské veci.

Strach o to, že by sa neovládla, sme nemali nikto. Hoci bola malé dieťa, veľmi dobre si uvedomovala, ako sa musí ovládať. Dokonca sme ju vystavili priamej vôni ľudskej krvi, aby sme zistili, či je dôvod na obavy. Náš test prebehol bez najmenších komplikácií. Bethie vôňu krvi ani nezaznamenala. Teda skôr jej neprikladala dôraz. Ohrnula vrchnú peru a tlmene, tak, že sme to sotva postrehli my, zavrčala. Na to sa otočila a šla si po svojom.

„Jeden deň,“ zopakoval som, keď mala stále pochybnosti. Napokon veľmi pomaly prikývla a nechala sa zložiť z môjho náručia. V ten deň, keď som poobede stál pred škôlkou a čakal, kým vyjde, som mal naozaj strach. Alice som prikázal, aby ju nespustila z mysle. Bola na ňu napojená celých sedem hodín. Najdlhší čas, ktorý som doma bez Bethie trávil sám naladený na moju sestru. No nič iné, ako spokojnosť na tvári mojej dcéry sa vo víziách neobjavilo. Na jednej strane som sa tešil, že Bethie svoj prvý deň v škôlke bez problémov zvládla, no na druhej som sa cítil oklamaný. Bolo to prvýkrát, čo som si uvedomil, že ju postupne strácam.

„Ocko, keď si nešvihneš a Sami si odchytí Mia, vážne ma naštveš,“ preniesla s rukami založenými v bok. Neubránil som sa a zasmial sa nad jej zlosťou. Rivalita, ktorá vládla medzi Bethie a Miou, bola všetkým známa. Každý deň, keď prišla zo školky, nám líčila, ako zasa so Sami odstavili Miu. Nepáčilo sa mi to. A určite by sa ani Bethie nepáčilo, keby ju Sami odstavila na vedľajšou koľaj. Lenže Bethie si to nechcela dať vysvetliť. Tu sa opäť prejavila Bella. Povzdychol som si a obliekol na seba pripravené sako.

„No poď teda, aby som náhodou nespôsobil nejakú svetovú katastrofu,“ prehovoril som s úsmevom, natiahol ruku k Bethie a spolu sme sa vybrali k autu.

Celú cestu básnila o predstavení, ktoré v škôlke chystali. To, že sa vlastne konalo ku dňu matiek, sme úspešne ignorovali. Bethie to robila pre Esme, svoju babičku a pre svoje milé tety. Poctivo sa učila básničky, ktoré sme doma spolu precvičovali, aby babičku a tety prekvapila. Vedela, že nás Esme, Alice a Rose môžu počuť, a tak vždy využila chvíľu, kedy sa menované vytratili z domu. To, že to robili kvôli nej, sme jej zamlčali. Esme sa pri myšlienke na Bethie, stojacej v rade medzi deťmi v krásnych šatôčkach, doslova rozplývala. Ten blažený výraz sa z jej tváre nedal zmyť. Vždy sa jej tam objavil, keď sa Bethie okolo nej prehnala po dome.

Odo dňa, kedy som prišiel na to, že Bethien splýn spôsobila neprítomnosť matky a obavy o to, že odišla kvôli nej, už uplynul rok. Bethie mi Bellu pripomínala stále. Denne sa pýtala, či som jej mamičku už našiel. A ja som jej denne klamal, že ešte nie. Čo som jej mal povedať? Že jej matka si užíva s chlapmi, že chodí po večierkoch a preťahuje starých známych?

Pretože presne to Bella robila. Teda vlastne spravila deň po mojej návšteve u nej v izbe. Opäť som stál obďaleč v príkroví lesa a pozoroval jej okno. Počúval som zbesilému tlkotu jej srdca, keď sa chystala niekam von. Zasa som sa celý triasol, pretože som tušil, že ide do spoločnosti. Kam sa chystá, som zistil až neskôr, keď som ju sledoval, ako zastala pred dverami Jessicinho domu a nervózne si upravovala šaty.

Tie nasledujúce hodiny, keď som ju pozoroval cez myseľ prítomných ľudí, ma doslova zabíjali. Ale nebolo to nič oproti tomu, čo sa stalo neskôr. Bella sa vyspala s Mikeom. S tým Mikeom, ktorého som našiel u nej v deň, kedy som ju šiel požiadať, aby sa k nám vrátila domov. Videl som ju jeho očami. Doslova som cítil jej telo pod mojimi rukami, keď sa jej na miesto mňa dotýkal Mike. Mal som sto chutí vraziť tam a ukázať obom, kto tu má navrch. Miesto toho som utiekol. Zasa. Neschopný prežívať tú bolesť nanovo.

„Sme tu, princezna,“ prehovoril som, keď sme zastali na parkovisku. Bethie mala v tej sekunde odopnútý pás a už bola vonku.

„Sam,“ zakričala na priateľku a už sa jej vrhala do náručia. Vystúpil som z auta a pozoroval som svoju dcéru. Už dávno nebola taká šťastná. Naozaj mala Alice pravda, že pobyt medzi seberovnými jej pomôže.

„Bethie,“ zdravila ju priateľka, keď sa vymanila z jej objatia. „Páni, to sú krásne šaty,“ pochválila ju Sam, na čo sa Bethie usmiala a tiež jej pochválila oblečenie. Toto asi nikdy nepochopím. Ženskú myseľ. Hoci sú to malé dievčatká, vôbec sa nelíšia od tých dospelých.

S úsmevom na tvári som podišiel k nim.

„Ahoj, Samantha,“ pozdravil som dcérinu kamarátku, ktorá hneď na to sklopila zrak a začervenala sa. No nevravím, presne ako dospelé ženy.

„Dobrý deň, pán Cullen,“ vrátila mi ostýchavo pozdrav a hneď na to sa otočila k Bethie. „Bethie, vieš, že Mia má zasa nové šaty,“ preniesla pohoršene a pri tom rozhadzovala rukami.

„Vážne?“ pýtala sa jej moja dcéra.

Samantha pokývala súhlasne hlavou, prešla pohľadom po mojej dcére a preniesla: „Ale nie sú ani z polovice také krásne ako tie tvoje,“ zhodnotila napokon. Potom sa už tie dve otočili a vykročili smerom ku škôlke. Prekvapene som sa za nimi díval. Už skoro zachádzali do dverí, keď som sa prebral.

„Nezabudla si na niečo, mladá dáma?“ zakričal som. Bethie sa po mojich slovách otočila a s úsmevom mi zamávala. Zvraštil som obočie a nesúhlasne pokýval hlavou. Bethie si povzdychla a pohodila ramenami. Otočila sa na priateľku, naklonila sa k nej a zašepkala: „Chlapi.“ Neviem, čo tým jedným slovom chcela povedať, ale Sam to očividne pochopila, pretože ju pohladila po ramene a chápavo prikývla. Na to sa Bethie rozbehla ku mne, skočila mi do náručia a bozkala ma na líce.

„Spokojný?“ spýtala sa s pozdvihnutým obočím.

„Teraz už áno,“ odvetil som jej. Odtrhla sa odo mňa a rozbehla sa k priateľke. Skôr ako zašli dnu sa spolu hihňali nejakému ich osobnému vtipu. S myšlienkami na to, že ženy asi nikdy nepochopím, dokonca ani tie nedospelé, som nasadol do auta a odišiel domov.

Teraz mal môj deň určený stereotyp. Každé ráno som zaviezol dcérku do škôlky a potom sa venoval svojej práci, až kým nenastal čas ísť znovu pre Bethie. Nedávno sme s Esme získali nový kontrakt. Jednalo sa o projekt radovej výstavby, ktorá sa mala začať realizovať už o pár mesiacov. Šlo o bežnú rutinu, ktorou sa Esme nechcela zapodievať a tak to celé nechala na mňa. Upodozrieval som ju, že len chce zamestnať moju myseľ, aby sa stále netúlala pri Belle. Asi nepochopí, že to nie je možné. Jej tvár som mal pred očami neustále.

Zavrel som sa teda ako každý deň do pracovne a sadol si k počítaču. Skôr ako som však zapol ten prístroj, padol mi zrak na kopu obálok na stole. Začal nový mesiac. To pre mňa znamenalo, že v tej kôpke listov bude Bellin výpis z účtu. Prehrnul som tú kopu a vybral ho. Podivne ma zapálil v rukách a zasa sa ma zmocnil nepríjemný pocit. Viem, že to čo robím, je voči Belle nekalé, ale ja si proste nedokážem pomôcť. Musím ju mať pod kontrolou. Majetnícke pocity sa nedali zahnať.

Neváhal som ani minútu, rýchlo ten list otvoril a začítal sa. Oči mi padli na prvú položku. Nákup v potravinách vo Forks.

„Takže si stále u otca,“ šepol som sám pre seba. Prebehol som účet asi až prirýchlo, pretože som bol nedočkavý. Ale nič podozrivé som nenašiel. Žeby sa predsa len menila? Už pár mesiacov sa v účtoch neobjavili žiadne podozrivé položky. Akosi mi to nešlo do hlavy. Toto nebola tá Bella, ktorú som posledne poznával. Akoby sa vracalo niečo z tej minulej. Tej, ktorá mi tak učarovala.

Podľa účtu bolo zrejmé, že už istý čas býva s Charliem, vedie pokojný život, stará sa o domácnosť a... Nikam nechodí? Každý mesiac sa objavili len účty za knihy. A bolo ich dosť. Popri práci okolo domácnosti nemohla stíhať prečítať toľko kníh. To by nemohla robiť nič iné, len byť zavretá doma. Nejako sa mi to na túto Bellu nehodilo. Čo zasa chystá?
Rozhodnutie padlo behom nasledujúcich dvoch sekúnd a o ďalšie dve minúty som už zbiehal dolu po schodoch s malou príručnou taškou.

„Kam ideš?“ ozval sa za mnou matkin vyčítavý hlas. Kým som sa k nej pomaly otáčal, už som mal prečítanú jej myseľ.

„Potrebujem ju vidieť,“ šepol som, ako odpoveď na jej nevyslovanú otázku, či mám opäť namierené za Bellou.
„Mal by si s tým prestať. Netuším, čo tým chceš dokázať,“ preniesla Esme so sklopeným zrakom a nesúhlasne kývala hlavou.

„Niečo sa deje a ja chcem zistiť čo,“ odpovedal som jej asi až príliš stroho. Esme ku mne zdvihla pohľad a prepaľovala ma ním. Cítil som výčitky, ktoré sa jej odzrkadľovali aj v mysli.

„A na čo to bude? Na to, aby si sa potom zasa umáral? Daj jej už pokoj! Zabudni na ňu! Máš tu Bethie, ktorá ťa potrebuje!“

„Bethie potrebuje svoju matku a ja jej ju privediem,“ skočil som jej do reči a sám bol prekvapený svojimi slovami. Áno, urobím čokoľvek, aby bola moja dcéra šťastná. Aj za cenu, že budem trpieť ja. Nech sa deje čokoľvek, za svojim cieľom si pôjdem a nezastaví ma nikto.

„Si blázon, Edward. Ona o vás nestojí a ani sa jej nečudujem,“ preniesla Esme prekvapená sama tým, čo z nej vypadlo.

„Prosím?“ zaútočil som na ňu, pretože som chcel vedieť, čo tým myslela.

„Počul si dobre. Možno to čo urobila nie je správne, ale plne ju chápem. Mal si možnosť, ale dobrovoľne si sa jej vzdal. Bol si hlúpy, tak si teraz nes následky sám. Nezvaľuj to na svoju dcéru,“ rozohnila sa Esme a mňa tým dostala do kolien. Nikdy mi skutočne nepovedala, čo si o tom myslí. Ale vždy som mal pocit, že za mnou stojí. Toto bolo prvýkrát, čo to moja matka neurobila. Postavila sa za Bellu a dala jej vo všetkom za pravdu.

Cítil som sa zradený. Mal som pocit, že som ten najväčší hlupák pod slnkom, a to len preto, že mi to povedala vlastná, teda skoro vlastná, matka.

„Miloval som ju, Esme. Miloval som ju tak veľmi, až to bolelo a ona ma zradila. Otočila sa mi chrbtom, podviedla ma, ušla odo mňa...“ Rukami som si vošiel do vlasov a stisol ich v päste. Bolesť, ktorú som sa snažil toľké roky potláčať a darilo sa mi to len vďaka mojej dcére, sa opäť drala na povrch a mala v pláne stiahnuť ma na to najhlbšie dno.
„A čo si čakal? Sám si sa považoval a stále považuješ za netvora. Len ti vrátila to, čo si chcel, čo si cítil. Pokiaľ si ty sám neuvedomíš, že nie si tým, za čo sa považuješ, potiaľ ťa nikto nebude vidieť inak. A ani Bella. Zranil si ju. Tiež ťa milovala, ale ty si sa jej postavil tiež chrbtom. Túžila s tebou byť naveky, chcela sa pre teba stať tým, čím si sám, ale ty si bol tak sebecký, že si ju vodil za nos. Nečuduj sa jej, že jej srdce zatvrdlo, že si myslela, že si ju len podlo využil. Pretože ty si sa tak, hoci možno nevedomky, stále správal. Na to, že miluješ, nestačia len slová, na to sú potrebné činy a ty si ich nekonal.“ Esme sa po svojich slovách otočila a zmizla. Jediné, čo som stihol zachytiť, bol jej tichý vzlyk na poschodí. Klesol som na kolená, pretože tá váha jej slov sa nedala udržať. Vážne som sa tak podlo choval? To nemôže byť pravda, veď som ju nadovšetko miloval. Moja láska k nej bola tak silná, že som bol ochotný nechať ju žiť jej ľudský život. Ale bolo to naozaj to, čo by pre ňu bolo to najlepšie? Veď...

„Edward, ja verím, že ty máš dušu a je tak čistá, ako žiadna iná na svete. Len preto ťa milujem, pretože keď sa na teba pozriem, vidím toho skvelého a milujúceho človeka v tebe. Klam sám seba, nahováraj si, aký si nehodný toho všetkého, ale mňa nemôžeš oklamať, nemôžeš oklamať moje srdce, ktoré sa ide zblázniť s tvojej blízkosti. Ktoré šialene búcha, len čo sa priblížiš a ver, že to nie je tvojou podstatou. Je to láskou, ktorú si od teba berie, ktorú si berie z tvojho čistého vnútra, len aby mu to mohlo vzápätí vrátiť späť.“ Spomenul som si na jej slová, ktoré mi raz v noci u nej izbe vravela.

Zneli ako vyznanie jej neskonalej lásky, ale ja som sa im len v duchu smial. Nedokázal som uveriť, že môže byť tak naivná a veriť netvorovi vo mne. A ja som si sebecky začal nahovárať, že to tak je, že jej slová sú pravdivé, že som naozaj dobrý. Lenže nikdy to nebolo úprimné. Vždy tú úprimnosť hatil podlý úsmev netvora, škeriaceho sa vo vnútri mňa. Ako som jej teda mohol uveriť? Ako by som mohol jej slová brať vážne, keď to, čo som mal vo vnútri, bolo čierne a skazené.

Esme mala pravdu. Nikdy som sa nezdal hodný lásky. Vždy som si to len nahováral, klamal som sám seba. Nikdy som sa na seba nepozeral, ako na toho dobrého, vždy tam bol netvor, ktorý si mohol hocikedy uzurpovať nadvládu a ja som ho nemohol zastaviť. To až Bethie. Až tá mi poskytla iný pohľad na svet. Až vďaka nej som videl krásy, ktoré mi do teraz boli skryté. To ona sa na mňa dívala s toľkou láskou, ktorá sa nedala nevrátiť jej. Ani Bella, o ktorej som si myslel, že ju milujem, mi takto nedokázala otvoriť oči. To len to nevinné stvorenie malo túto moc. Čistú dušu, ktorá ma vždy pohladila. Ako zo mňa niečo také mohlo vyjsť? Ako som mohol splodiť tak nevinného tvora s tak čistým vnútrom, keď to moje bolo černejšie ako najtmavšia noc? To Bella. Bella jej dala tú čistotu, ktorej sa napokon sama vzdala. Upadla do rovnakej tmy, v ktorej som ja bol dovtedy. Akoby sa démon preniesol na ňu. Čo samozrejme nebolo možné, len čisto teoreticky, len svojim konaním sa tak javila. A teraz je mojou povinnosťou vytiahnuť ju z toho pekla. Nemôžem ju nechať, aby sa stratila v tme, z ktorej nie je návratu. Musím ju nájsť! Musím jej povedať, že mi to je všetko ľúto. Že to ja môžem za to, čo sa z nej stalo. Že to ja som ju zničil, pripravil ju o šťastný život po boku svojej rodiny. To ja som jej zahatil cestu k šťastiu. Som netvor, ale som hodný lásky. Ja milujem! Milujem svoju dcéru, čistého anjela, ktorého mi dala láska mojej existencie. Milujem svoju Bellu, ktorej dokážem, že je dôležitá, že je milujúca, že som tu pre ňu. Že budem prijímať jej lásku s otvoreným mŕtvym srdcom a rovnakou mierou jej ju vracať späť. Pretože moje srdce znovu začne biť, keď sa mi do života vráti ona.

Zrazu som sa cítil podivne ľahký. Akoby zo mňa spadli okovy, ktoré ma dlhé roky držali tesne pri zemi. Teraz som bol schopný vznášať sa, pretože moje vnútro podivne žiarilo. Bolo jasné, ako to najjasnejšie ráno, keď sa slnko vznesie nad obzor, ožiari ho svojimi lúčmi a prinesie nový prekrásny deň. Ako keď sa roztiahne obloha, mraky ustúpia a dovolia slnku prežiariť zem. Tak som bol čistý. Démon, ktorý sa až príliš nadlho usadil v mojom vnútri, zrazu zmizol. Zanechal tam podivné prázdno, ktoré túžilo po naplnení. Po láske. A túžilo lásku odovzdať. Nezištne ňou plytvať, pretože len to prinášalo úľavu. V mojom srdci bolo zrazu toľko miesta, že to až bolelo. Nutne potrebovalo zaplniť ten pľac, ktorý sa tam objavil. A ja som tušil, že len jediná osoba, to miesto môže prekryť. Len jediná osoba môže poskytnúť tú potrebu. Bella. Ale najprv ju musím získať späť. Znovu sa zamilovať. Nájsť sám seba.

Viac som nečakal. Vystrelil som z domu a nasadol do auta. Môj cieľ bol jasný. Forks. Hneď ako som odbočil z našej príjazdovej cesty, vzal som mobil a naťukal krátku správu Esme.

Postaraj sa, prosím, o Bethie. Ja idem nájsť sám seba.

Vedel som, že Esme pochopí.

Cesta trvala snáď večne. Hoci som nohu držal tesne na podlahe, nestačilo to. Prišlo mi, že sa vlečiem ako slimák. Až keď som zazrel známu tabuľu, oznamujúcu názov mesta, ktoré bolo mojim cieľom, až vtedy som dostal obavy. Je správne, čo sa chystám urobiť? Nie je to opäť sebecké? Nie! Kričal som v duchu na seba. Nič, čo ti pomôže vrátiť sa, nič nie je sebecké. Zhlboka som sa nadýchol a dostal tak do seba známy vzduch.

Prísť k jej domu nebolo obtiažne. Za posledné mesiace som tu bol nepočetne veľa krát. Ale teraz to malo inú atmosféru. Vedel som, že nejdem zachrániť len svoj vzťah so ženou, ktorá je pre mňa všetkým. Idem v prvom rade nájsť sám seba a to bolo podivné. Akoby som len teraz mal otvoriť oči do svojho nového života. Takto sa cíti novododené dieťa? Je plné obáv, čo ho na tom svetle čaká? Určite áno. Ale má predsa rodičov, ktorí mu pomôžu zvládnuť prvé kroky, ktorí ho budú viesť za ruky, kým nebude schopné čeliť nástrahám samo. Kto podrží mňa? Kto ma bude viesť? Kto ma naučí milovať?

„Bella,“ šepol som ako odpoveď na svoju nemú otázku a pri tom pozoroval okno na jej izbe. Opäť ma k nemu tiahla neviditeľná sila. Nepotrebné nádychy a výdychy, ktoré človeku pomáhajú upokojiť sa, som absolvoval pár krát po sebe. Úľava neprichádzala. Skôr som bol viac nervózny. Ale nehodlal som ustúpiť. Nie, keď som bol možno kúsok od cieľa.

Hlasné zabúchanie na dvere ich domu ma prenieslo do reality. Ani som netušil, kedy som vystúpil z auta a dostal sa až sem. Ale odhodlanie ma neopúšťalo. Možno ma to bude stáť roky a roky presviedčania, ale som ochotný to podstúpiť, pretože ju potrebujem. Ja a aj moja... naša dcéra.

„Charlie,“ pozdravil som Bellinho otca, ktorý otvoril dvere. Prekvapene zostal stáť na ich prahu a v jeho mysli prebiehali zmätené myšlienky.

„Edward?“ zmohol sa napokon len na vyslovenie môjho mena. Nezabudol. Ušrknul som sa sám pre seba.

„Je tu Bella? Potrebujem sa s ňou porozprávať,“ vyslovil som hneď, prečo som sa tak nečakane zjavil pri jeho dverách. Charlie si smutne povzdychol, prestúpil z nohy na nohu a potom otvoril dvere dokorán.

„Poď, synak. Asi by sme si najprv mali pohovoriť my dvaja.“

Tak, teraz sa do mňa môžete veselo pustiť. Nebudem sa brániť, pretože na to máte plné právo. Pokašľala som to až tak, že už viac sa nedalo. Ospravedlňujem sa, ale robím čo môžem. Niekedy to proste nejde.

Ďakujem za vaše komentáre. Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 13. kapitola: