Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Životy bez večnosti 4. kapitola

10.01.2012 (21:00) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1311×

Usmiala som sa tiež a vtedy sa dvaja zamilovaní ľudia pobozkali na vrchu skaly pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka...

„Mama, chcela by som ti niekoho predstaviť," povedala som s odvážnym pohľadom, aj keď som mala chuť radšej skočiť z našej skaly, než by som mala matke predstavovať Emmetta. Lenže od toho okamihu na našej skale uplynulo už pár týždňov, my s Emmettom sme sa zblížili ešte viac, ak to bolo vôbec možné, a on ma požiadal, aby som ho predstavila u nás doma.

Otec je na obchodnej ceste a moja mama rozhodne nie je typ matky, ktorá by ma chcela vydať za zbohatlíka, ako by Emmetta určite nazvala ona. Lenže ja ho milujem a nenechám si od nej rozkazovať ešte aj v ľúbostnom živote. Ovplyvňovala ma vo všetkom, ale niekoľko posledných mesiacov som nežila len z jej sekírovania. A tak tu dnes stojím, na sebe mám slávnostné šaty a Emmett ma drží za ruku. Upokojilo ma to.

„Och, a kto je ten niekto?" spýtala sa ma mama. Sedela otočená chrbtom k nám dvom. Pomaly sa sem otočila, a keď nás tam zbadala, ostala sa zarazene dívať na naše spojené ruky.

„Smiem sa spýtať, s kým mám tú česť?" povedala mama koketne a kým Emmett bozkával jej ruku, napravila si šaty. Nemohla som tomu uveriť.

„Madam, volám sa Emmett Loyer."

„Veľmi ma teší," odvetila mama a s úprimným výrazom sa na Emmetta usmiala.

„Rose, prečo si mi chcela predstaviť pána Loyera?" spýtala sa mama, hoci podľa toho, ako sa na Emmetta zbožne dívala, už dávno poznala odpoveď.

„Mama, ja a Emmett sa poznáme už niekoľko týždňov, Emmett sa mi dvoril a my dvaja sme sa rozhodli, že odteraz budeme tvoriť pár, a ja som ti Emmetta prišla predstaviť ako muža, ktorého milujem." Hovorilo sa mi strašne ťažko a pravdepodobne som hovorila samé blbosti, ale bolo mi to jedno.

Mama a Emmett sa spolu rozprávali, párkrát som sa zapojila aj ja, no bola som vyvedená z miery maminou reakciou. Vravela som Emmettovi, že mame som o Roycovom útoku nepovedala všetko, takže Emmett naše zoznámenie sa taktne prešiel len pár slovami a mama sa nepýtala. Bola priam ohromená Emmettovým zjavom a ja som sa od pýchy takmer vznášala. Keď sa Emmett páči mojej mame, nie je pochýb, že otec ho bude zbožňovať, a my nebudeme mať žiadne prekážky...

Bola som šťastná. Ja a Emmett sme chodili na kultúrne akcie ako pár - vlastne sme sa tak objavovali už všade. Raz, presne mesiac od nášho prvého bozku, ma Emmett pozval na večeru. Obliekla som si nádherné šaty krémovej farby, ktoré mali korzet s výšivkami a vzadu sa zaväzovali modrou stuhou. Mali obrovskú sukňu akoby z chumáčikov mrakov.

Emmett zaklopal na naše dvere. Otvorila mu Amanda. Mal na sebe nádherný slávnostný oblek a na tvári ten najkrajší úsmev na svete. Úsmev, ktorým sa usmieval jedine keď videl mňa. Prešla som dolu schodiskom až k nemu. Bez slova mi ponúkol rameno a vykročili sme ku kočiaru.

Tá večera bola pre mňa tým najnádhernejším zážitkom. Emmett bol pozorný, smial sa a my sme rozprávali celé hodiny potom, čo sme dojedli. Potom zrazu Emmett vstal. Išla som za ním a znovu mi ponúkol rameno. Nastúpili sme do koča, ale Emmett mi podal zamatový balíček.

„Otvor to až potom, prosím," povedal a ja som sa rozhodla poslúchnuť. Emmett si však na moje prekvapenie nesadol do koča, ale na miesto kočiša, ten záhadne zmizol.

„Čo to robíš?" spýtala som sa so smiechom.

„Čo tým myslíte, slečna?" spýtal sa ma s rozkošným výrazom. Pristúpila som na jeho hru.

„Kočiš, moje sedadlo je pritvrdé a vy si len tak sadnete? Kto to kedy videl, takto sa správať k dáme?" Emmett s lišiackym výrazom zosadol z miesta kočiša a zastal si ku mne. Natriasol zamatové podušky a pokynul mi, aby som si sadla.

„Kočiš, je mi teplo." Emmett odtiahol plátno nad kočom a odhalil mi nočnú oblohu.

„Kočiš, moje pery túžia po tých vašich," povedala som s túžobným pohľadom. Emmett sa ku mne naklonil a zašepkal mi do ucha:

„To nie je práca pre kočiša," povedal a zase si sadol na miesto kočiša. Odfrkla som si, no pritom som sa smiala a zamilovane naňho hľadela. Otočil sa a my sme začali svišťať tmou...

Zastali sme pri okraji lesa. Išli sme malou prašnou cestičkou a Emmett niesol veľkú debnu. Šla som vedľa neho. Po asi minúte sme zastali na čistinke. Bol tam aj stolík z dreva a lavička. Čistinka bola malá, ale aj tak prekrásna. Stromy okolo nej vyzerali ako živé, tancujúce víly. No uchvátila ma obloha. Hviezdy noci nad nami svietili ako lampáše a mesiac v splne žiaril belavým svetlom. Niečie ruky ma zozadu objali. Zasmiala som sa.

„Toto je nádherné miesto," šepla som Emmettovi do ucha.

„Nie je krajšie ako ty, ale je na dobrej ceste." Otočila som sa k nemu. Podal mi do ruky ten zamatový balíček. Odmotala som stuhu farby nočnej oblohy a otvorila som ho. Takmer som balíček pustila na zem. Ležal v ňom totiž náhrdelník. Bol vykladaný modrými zafírmi, ktoré tvorili prívesok v tvare srdca. Bola som uchvátená.

„Páči sa ti?" spýtal sa ma s obavami Emmett. Cítila som z jeho hlasu strach zo zápornej odpovede. Rozhodla som sa ho naťahovať.

„Nie." V jeho očiach som zazrela bolesť. Takmer som neodolala a utešila ho.

„Nie, on sa mi nepáči. Je to niečo oveľa viac, niečo, čo sa mi nemôže len páčiť. Je presne ako ty. Milujem ho." Emmettove oči znova zablikali iskierkami radosti. Než som si to stihla všimnúť, vzal ma do náručia a zatočil mnou v návale radosti. Potom som sa k nemu naklonila a spojila naše pery.

Aj ľudia ako ja môžu mať šťastný koniec.

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Životy bez večnosti 4. kapitola: