Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - Prológ + 1. kapitola

15.12.2010 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 8798×

Prológ

Prešlo už pár mesiacov, čo Edward odišiel. Bola som rozbitá, nešťastná a chorá z vlastných pocitov. Najprv som Edwarda šialene milovala a potrebovala ho ako kyslík, neskôr som začala pochybovať, či vôbec niekedy existoval, a po pár mesiacoch som ho z celého srdca a celej duše nenávidela. Neviem, ktorý z mojich stavov bol ten najhorší. Mala som chuť pomstiť sa, ublížiť mu. Napadalo ma množstvo šialených vecí a možností, ako mu ublížiť, ale najskôr by sa to ani nedozvedel. Charlie ma chcel od prvej chvíle poslať preč. Ak som nechcela odísť, musela som sa pozbierať. Skúste zlepiť rozbitú vázu. Nikdy nebude ako predtým. Ak sa vám to aj podarí, každý už pri prvom pohľade zistí, že bola rozbitá. Zo mňa dokonca niektoré časti chýbali.

Začala som chodiť do práce a školu som len tak tak prežívala. Kým sa moji spolužiaci pripravovali na maturitný ples a samotné maturity, ja som sa musela sústrediť na to, aby som sa zas nerozsypala. Do pekla s Cullenom. Edward sa pre mňa stal synonymom samotného diabla. A tak som žila, alebo skôr prežívala. Nič ma nebavilo a netešilo. Postupne som začala chodiť von s priateľmi. Bez dobrého pitia som si však zábavu nevedela predstaviť. Dnes som tiež strávila večer v meste s Jessicou. Neskôr za nami prišiel Mike a nejaký jeho kamaráti. Jeden mi padol do oka. Bol to pekný, vysoký mladík so zelenými očami. Páčil sa mi. Po pár drinkoch som si s ním šla zatancovať. Po ďalšom sme sa vytratili od ostatných, a po ďalšom sme sa bozkávali pred barom. Stále som však myslela na Edwarda. Peter ma bozkával na hrdle a mne stále niečo chýbalo. Bolo v tom niečo, čo mi vadilo. Možno to bol jeho horúci dych a možno šialený tlkot jeho srdca. Ani neviem. Nebolo to ono. Nikdy to nebude ono. Vedela som to a práve to ma tak šialene ubíjalo. Chcela som si dokázať, že to ešte môže byť dobré. Neviem, čo to ten večer do mňa vošlo a komu som sa to vlastne chcela pomstiť. Jediná osoba, ktorej som ublížila som bola ja. Nemyslela som.

„Chcem ťa,“ pošepla som Petrovi do ucha a nabralo to spád. O pár minút bolo po všetkom. Cítila som sa ako nejaká špina. Peter ma zatiahol do bočnej uličky a dal mi to, čo som chcela. Pobozkal ma a šepol mi, že som bola úžasná. V ten večer, keď som prišla domov, som umrela znova. Uvedomila som si, čo som urobila, ale dôvod prečo som to urobila, neviem dodnes. Jediné čo viem, je, že sedím v aute so svojím otcom. Ideme na letisko a on ma posadí na prvé lietadlo smer Severná Dakota. Posiela ma za mamou, kde teraz s manželom žije. Toľko hanby by v tak malom mestečku neuniesol. Som v treťom mesiaci. Rozhodla som sa dieťa si nechať. To malé nemôže za to, že som jednoducho krava. Zbalila som si veci a bez námietok šla. Charlie bol úžasný. Nič mi nevyčítal. Mala som skôr pocit, že sa z toho obviňoval. O Petrovi, otcovi môjho dieťaťa, som už nepočula a ani som nechcela počuť. Vo Forks nikto nevedel, prečo odchádzam. Všetci si mysleli, že to súvisí s Cullenovcami. Nepotrebovala som to nikomu vysvetľovať. Stihla som ešte zmaturovať a to bolo hlavné. Charlie ma posadil na lietadlo. Pobozkal ma do vlasov a sľúbil, že kým porodím, ešte za mnou príde. Hanbila som sa za tú bolesť, ktorú som mu spôsobila. Som nanič dcéra. Pobozkala som ho a šla s palubným lístkom k lietadlu.

Celý let som prespala. Keď som sa vyhrabala z lietadla, čakal ma Phil. Mama sa mi na začiatku dosť vyhýbala. Keď som sa začala zaguľacovať, zmenilo sa to. Mama ma začala rozmaznávať. Nakupovala nezmysli pre dieťa, a ja som sa konečne po dlhej dobe pristihla pri tom, že mám radosť. Každým dňom to bolo lepšie. Diera v mojom srdci sa začala sceľovať. Sceľovala sa rýchlosťou, akou mi rástlo bruško. Charlie svoj sľub splnil, a keď ma videl ako balón na prasknutie, neubránil sa smiechu. Užili sme si pár krásnych dní. Tri týždne na to, čo odišiel, som v malej súkromnej nemocnici porodila chlapčeka. Na svojho otca sa vôbec nepodobal. Bol presne ako ja a neviem, či to bolo dobré, alebo zlé. Keď som si ho priniesla domov, padlo rozhodnutie. Pôjdem do školy a René zostane doma. Môj život sa znormalizoval. Začala som veriť v to, že bude všetko dobré.

1. kapitola

Bella:

Ráno som vstala skoro. Chcela som sa osprchovať, kým sa Marco zobudí. Spal ako anjel a tak som sa stihla obliecť aj najesť. Vzala som ho dole a nakojila ho. René si malého vzala.

„Mlieko si mi nechala?“ opýtala sa starostlivo.

„Mlieko máš v chladničke a na obed som doma. Nič sa neboj. Po ceste nakúpim.“ Usmiala som sa, pobozkala synčeka a René, a utekala na autobus. Za pätnásť minút som bola v škole. Cítila som sa ako prvý deň vo Forks. S papiermi v ruke som pomaly šla do prijímacej kancelárie. Nastúpila som mimo hlavný zápis. Dôvod má teraz dva mesiace. Sedela som pred kanceláriou. Po chvíli vyšla prodekanka a hneď za ňou nejaké dievča. Vôbec som jej nevenovala pozornosť. Hľadala som papier o ukončení strednej škole. Niekde som ho založila.

„Ešte chvíľku počkajte, slečna Swan,“ povedala prodekanka a ja som sa len usmiala. Ďalej som sa hrabala v taške, keď som si všimla, že sa to dievča ani nepohlo. Až teraz som sa na ňu pozrela.

„Alice?!“ vypískla som.

„Čo tu robíš, Bella?“ Znela prekvapene, ale určite nie tak ako ja.

„No býva tu moja matka. Phil tu dostal prácu a Charlie ma poslal na čas k mame,“ šepla som. Mala som pocit, že odpadnem.

„Vy tu chodíte do školy?“ opýtala som sa s malou dušičkou.

„Len ja a Jasper. A čo ty?“ opýtala sa s jemným rozpačitým úsmevom.

„Bývam u mamy s Marcom,“ šepla som.

„Aha, to je tvoj priateľ?“ Alice sa nádherne usmiala.

„Nie, môj syn.“ Strčila som ruku do plecniaka a vytiahla peňaženku. Mala som tam niekoľko fotiek. Dala som ich Alice do ruky. Prekvapene zaklipkala očami. Pozrela si fotky a kŕčovito prehovorila.

„Ty si sa vydala?“

„Nie. Na to, aby som mala dieťa nepotrebujem byť vydatá.“ Nahlas som sa zasmiala.

„Takže priateľa?“ Alice nedala pokoj.

„Alice, môj život sa zmenil. Keď ste odišli, bola som na tom veľmi zle. Pozri si maily. Potom som musela začať žiť. Urobila som hlúposť a otehotnela som s chalanom, ktorého som poznala jeden večer a viac ho už nevidela. Stalo sa, ale nie som ani prvá, ani posledná. Mám syna a milujem ho. Charlie trval na tom, aby som z Forks odišla. Predsa je to malé mesto. O Marcovi vie len moja rodina a teraz ty. Niekedy som ťa považovala za priateľku. Už nie. Hovorím ti to len preto, aby si vedela, že som si život zariadila po svojom a som spokojná. Pokojne to tlmoč ďalej,“ povedala som rázne.

„Bella, ale ja som tvoja priateľka,“ pošepla sklamane.

„Priateľka neodíde bez rozlúčky z dňa na deň a nenechá ťa rozbitú kľačať na zemi samú. Písala som ti každý deň, Alice. Kde si bola, keď si moja priateľka?“ zasyčala som. Otvorili sa dvere a prodekanka ma zavolala dnu. Bola som tam pár minút a keď som vyšla, Alice bola preč. Neviem ako je to možné, ale toto stretnutie ma nijako nerozhodilo. Zmenila som sa. René mi to opakuje dookola. Niektoré veci vás proste zocelia. Usporadúvala som si veci, keď mi došlo, že mi Alice nevrátila Marcove fotky. Ticho som si zakliala. Vzala som si plecniak a vybrala sa na individuálnu obhliadku školy. Prešla som si jednotlivé budovy a učebne, kam budem chodiť. Do školy som sa zapísala diaľkovo, no aj tak sem musím prísť dva krát do týždňa na celý deň. Ďalšie tri dni pracujem v cestovnej kancelárii. Objednávam zájazdy. Nič namáhavé a ťažké. Žiadne obrovské peniaze z toho nehrozia, no uživím seba aj Marca. René odo mňa za bývanie nechce nič a preto som v pohode. Šla som pomaly domov. Po ceste som nakúpila. Marco bol hladný ako vlk. Uložila som ho do kočiarika a šla do parku. Prechádzala som sa popri jazierku. Robila som to každý deň. Začala som hádzať kačkám kúsky chleba.

„Bella,“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Rýchlo som sa otočila. Stála tam Alice a Jasper. Jasper sa široko usmial a urobil krok ku mne s roztiahnutými rukami. Zmeravela som a ustúpila o krok dozadu.

„Čo tu dočerta robíte!“ zasyčala som.

„Chcela som ti vrátiť fotky.“ Usmiala sa a podala mi moje fotografie.

„Radšej sa nepýtam, ako ste ma našli. Fajn, fotky si vrátila, a teraz mi dajte pokoj.“

„Bella, vieš, veľmi mi chýbaš. Teraz keď viem, že si v pohode a máš svoj život, rada by som sa s tebou znova stretávala. Budeme spolu chodiť do školy. Viem, že sa na mňa hneváš a máš na to dôvod, ale daj mi šancu,“ rozprávala rýchlo a napäto.

„Nie. Nemám záujem.“ Na to sa Marco rozplakal. Rýchlo som ho vybrala z kočiarika a začala ho jemne hojdať. To zvyklo zabrať. Alice a Jasper na seba pozreli. Alice sa opatrne priblížila a pozrela na Marca.

„Môžem si ho podržať?“ opýtala sa milo.

„Nie. Fakt si myslíš, že dám svojho syna do rúk upírovi? To si vyhoď z hlavy,“ zasyčala som jedovato. Alice sa zachvela.

„Nemusíš sa k nej takto správať. Je nám ľúto, čo sa stalo, ale nemôžeme za to. Nemohli sme sa s tebou kontaktovať. Rodina je rodina,“ povedal Jasper.

„Presne tak. Rodina je rodina a ja svoju mám. Vy ňou nie ste. Tak sa obaja vráťte k svojej a ja pôjdem k tej mojej.“ Mykla som ramenami a uložila Marca späť do kočiarika.

„Daj mi šancu...“ šepla Alice. Pozrela som sa jej do očí. Vyzerala utrápene.

„Alice, daj mi na seba číslo. Budem potrebovať pomôcť v škole, keďže študujem diaľkovo. Ja sa ti ozvem,“ povedala som nakoniec. Alice podskočila a okamžite mi napísala číslo na kúsok papiera. Jasper sa tiež usmial. Obaja sa postavili nad kočiarik a opatrne nakukli do vnútra.

„Veľmi sa na teba podobá. Má niečo aj z otca?“ opýtala sa Alice, keď dorobila grimasy na môjho syna.

„Nie. Vôbec sa nepodobá. Vlastne veľmi dobre si ho nepamätám a ani nechcem,“ šepla som. Alice sa natiahla do kočiarika a pohladila Marca po líčku.

„Kde vlastne teraz bývate?“ opýtala som sa a naozaj ma to veľmi zaujímalo. Vlastne ma skôr zaujímalo, kto z ich rodiny je v meste.

„No máme na periférii dom. Je v lese. Veľmi pekný. Rose, Emm, Carlisle a Esme bývajú momentálne v Moons. Chodíme za nimi, alebo oni za nami. Koncom roka sa sem chcú presťahovať,“ šepla.

„A Edward?“ povedala som to meno bez najmenšieho zaváhania a emócie.

„Ozve sa tak maximálne raz za dva mesiace. Naposledy bol niekde v Európe. Veľa o ňom neviem.“ Uvoľnila ramená. Otočila som kočiar a šla domov. Bola som na seba hrdá. Myslela som si, že ich už nikdy neuvidím, no život je nevyspytateľný.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - Prológ + 1. kapitola: