Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 7. kapitola

01.11.2010 (14:15) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1299×

7. kapitola

(Edward)

Myslel som si, že zle počujem, no pohľad na Alice ma utvrdil v tom, že to tak nie je. Naozaj to povedala. V tej chvíli som pocítil zúrivosť. Mal som chuť Jareda zabiť. Už som bol pri dverách, keď ma Alice varovala, aby som to nerobil.

„Nie, Jared. Nechaj ma!” zakričala Bella, a mňa môj hnev ešte viac prinútil, aby som vtrhol do ich domu a odtrhol mu hlavu. Rozrazil som dvere a to, čo som tam uvidel, mi vyrazilo dych. Bella ležala na zemi len v spodnom prádle. Jared sa nad ňou týčil a už sa chystal, že si vyzlečie nohavice. Svojou upírskou rýchlosťou som k nemu pribehol a chytil som ho pod krk. Prirazil som ho k stene a zavrčal som:

„Daj Belle už navždy pokoj. Je ti to jasné? Ak sa jej ešte raz dotkneš, zabijem ťa. Prisahám, že ťa vlastnoručne zabijem.”

Jared už lapal po dychu, a tak som ho radšej pustil. Klesol na zem a začal kašľať. Podišiel som k Belle, vyzliekol som si bundu a zabalil som ju do nej. Vzal som ju z tej zeme a odniesol som ju k autu, kde Alice poslušne čakala. Keď Bellu uvidela v mojom náručí, jej tvárou preletel bolestný úškrn.

„Alice, otvor zadné dvere,” povedal som jej. Keď ich otvorila, opatrne som Bellu položil na jedno sedadlo, ktoré som sklopil a na druhé som si sadol ja. Celý čas, čo sme šli k nám domov som ju zvieral v náručí.  Keď sme zastavili pred domom, už vo dverách stála celá moja rodina. Alice im to už zrejme stihla oznámiť. Esme mala na tvári utrápený výraz, Carlisle sa tváril nechápavo a ostatní, buď smutne, alebo vydesene. Keď som prechádzal okolo Esme a Belline vlasy sa jej obtreli o tvár, zalapala po vzduchu.

„To nie je možné,” zašepkala. Pozrela som sa na ňu, no už tam nebola. Pokrútil som hlavou a svojou upírskou rýchlosťou som vbehol do svojej izby. Bola tam Esme, Alice a Rose a chystali posteľ, aby som mohol Bellu uložiť.

„Nechajte nás tu,” povedal som a oni ako na povel odišli. Celý čas, čo bola Bella v bezvedomí, som pri nej sedel.

„Edward, poď na lov,” vyrušila ma Alice.

„Nie. Nechcem ju tu nechať samú,” odpovedal som jej a opäť som sa pozrel do Bellinej krásnej tváre.

„Je tu Esme. Edward, prosím, poď. Potrebuješ to,” prosila Alice a tak som nakoniec prikývol. Pozrel som sa na Esme, potom na Bellu a vyskočil som z okna...

(Bella)

Po tom, čo sa na mňa Jared vrhol, som omdlela. Nevedela som, čo sa stalo, no pred tým, ako som sa ponorila do hlbokej tmy som začula ten najúžasnejší hlas: „Daj Belle už navždy pokoj. Je ti to jasné? Ak sa jej ešte raz dotkneš zabijem ťa. Prisahám, že ťa vlastnoručne zabijem.” Vedela som komu ten hlas patrí, no neverila som tomu. Potom si už nič nepamätám...

„Bella, no tak, otvor oči,” povedal neznámy hlas.

„Hm...” zamrmlala som a pretočila som sa nabok. Nemala som chuť otvárať oči. Nechcem sa už opäť prebudiť v tej hroznej izbe...

„Bella, no tak,” prihováral sa mi niekto. Tak fajn, otvorím oči. To silné svetlo mi pichalo do očí, no nechcela som ich zavrieť. Vedľa mňa sedela okúzľujúca žena. Mala dlhé, vlnité, karamelové vlasy, srdcovitý tvar tváre, ktorý mi bol strašne povedomý.

„Prepáčte, ale kde to som?” spýtala som sa.

„Si v Edwardovej izbe,” odpovedala s úsmevom.

„Aha a kde je Edward?” položila som jej ďalšiu otázku.

„Šiel na lo... Šiel si niečo vybaviť,” opravila sa. Zvláštne. Kam mohol ísť? Všimla som si ustaraný ale veľmi šťastný pohľad tej ženy. Keď sa všimla, že aj ja sa na ňu pozerám usmiala sa na mňa.

„Prepáč, že som sa nepredstavila. Som Esme, Edwardova matka,” povedala.

„Ja som Isabella Marie Swanová,” povedala som jej svoje meno a ona sa na mňa prekvapene pozrela.

„Swanová?” spýtala sa ma prekvapene.

„Áno. Je to meno mojej matky, ktorá zomrela pred štrnástimi rokmi, keď vybuchol náš dom, v ktorom sme žili. Teraz som adoptívnou dcérou Marie Weberovej,” povedala som jej všetko a ona sa na mňa pozrela ešte s prekvapenejším výrazom než predtým. „Deje sa niečo?” spýtala som sa. Už chcela odpovedať, keď niekto otvoril dvere a vošiel dnu.

„Bella, tak strašne som sa o teba bál,” povedal v tej chvíli som pocítila jeho pery na mojich ústach. Bola som z jeho činov prekvapená. Veď pred troma týždňami ma ešte nenávidel a chodil s Tanyou.

„Edward, pusť ma!” snažila som sa povedať, no jeho pery boli stále na mojich. Začala som ho odtláčať rukami, na čo on ihneď zareagoval. Odskočil, ako keby ho kopol elektrický prúd a pozeral sa mi s bolesťou do očí.

„Bella, ja...” chcel niečo povedať, no ja som ho zarazila.

„Edward, nič nehovor. Nechápem, čo to do teba vošlo. Máš priateľku a mňa si ešte pred troma týždňami nenávidel. Nechápem ťa. Bude lepšie ak sa nebudeme vídať,” povedala som a pri týchto slovách som mi nahrnuli slzy do očí. Postavila som sa a chcela som odísť, no zarazilo ma to, že mám na sebe len spodné prádlo.

„Bella, poď, dám ti niečo na oblečenie,” povedala Alice, ktorá práve vstúpila do izby. Edward sa tváril smutne, sklamane a vyzeralo to tak, ako keby som mu ublížila.

„Bella,” zašepkal, no ja som ho nechcela počuť. Vybehla som z izby za Alice a Edwarda som tam nechala spolu s jeho matkou. Alice mi dala nejaké oblečenia a ja som ju požiadala, aby ma odviezla domov. Síce nerada, ale súhlasila. Celá cesta prebehla v strašnom tichu. Keď má vysádzala pri dome zmučene sa na mňa pozerala.

„Alice, nepozeraj sa na mňa tak!” požiadala som ju smutne.

„Bella, premysli si to. Neubližuj sebe a Edwardovi. Raz to oľutuješ,” zašepkala a potom odišla. S búšiacim srdcom som vošla do domu, no nikto tam nebol. Kde sú všetci? Vošla som do kuchyne, kde som si chcela nachystať večeru, no v tom mi zrak padol na malý papierik.

Isabella!

Od dnešného dňa pre nás neexistuješ. Mali sme chuť urobiť to už dávno, no teraz je na to vhodný čas. Odišli sme z Forks. Odteraz sa o seba budeš musieť postarať sama. Na úradoch sme ohlásili, že sme našli tvoju rodinu. Správaj sa tak ako keby si ju aj mala...

Och, preboha. Oni ma tu nechali samú? To sa mám teraz starať sama o seba? S trasúcimi prstami som vzala mobil zo stola a vytočila som číslo, ktoté som tu ani nečakala.  Ani nie po piatich sekundách to zdvihol. Začula som hlas, ktorý ma hrial pri srdci:

„Áno?”

„Edward, to som ja Bella. Potrebujem pomoc,” povedala som slabým hlasom. Na druhej strane bolo chvíľu ticho, no potom hovor zrušil...

Ak sa Vám kapitola páčila, čo mne vôbec, nechajte mi tu komentár. Keďže pri poslednej kapitole ich bolo žalostne málo, dúfam, že tu ich bude viac. Ak nie, zrejme túto poviedku pozastavím... :(

Vaša ACullen...

Mám zapoár nápadov, no mohli by ste mi poradiť aj vy.

a.) Nechať Jareda zomrieť a aj celú rodinu (Okrem Belly)

b.) Premeniť ho na upíra aj s celou jeho rodinou (Okrem Belly)

Ak chcete, napíšte mi do komentárov, čo by ste si priali, a ja to (možno) vopchám do deja. ;)

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 7. kapitola: