Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 11. kapitola

V dnešnej kapitole Bella zistí niečo zo svojej minulosti. Povie jej Esme všetko? A ako na to Bella zareaguje? A bude obviňovať Carlisla?
Táto kapitolka je trošičku krátka, pretože mám toho teraz veľa. :)

„Prosím?” spýtala som sa prekvapene. Esme zdvihla hlavu a s úsmevom sa na mňa pozrela.

„Nepomýlila si sa?” spýtala som sa.

„Bella, nie, nepomýlila som sa. Neviem, ako ti to mám vysvetliť. Pôjdeme na to pekne poporiadku, áno? Najprv si sadni a ja ti všetko vysvetlím,” povedala. Opatrne som si teda sadla na kreslo a spýtavo som sa na ňu pozrela. Nevedela som, čo mám očakávať. Esme sa zhlboka nadýchla a začala s rozprávaním: „Bella, vieš, ako si mi vtedy rozprávala o tvojej matke a otcovi? Bolo to vtedy, keď si odpadala a Edward ťa priviezol k nám. V tom čase som to ešte netušila, no keď si mi všetko povedala, a ja som sa ti poriadne pozrela do očí, zistila som to. Za to, čo ti teraz poviem, ma neodsudzuj. Prosím ťa o to. Bella, ja... som tvoja mama.

Viem, zdá sa ti to nemožné. Veď mám byť už štrnásť rokov mŕtva, lenže vtedy, keď náš dom vybuchol a ja som ležala pod troskami, ma našiel Carlisle. Stálo ho to veľa síl, no premohol sa a premenil ma na upíra. Chcel premeniť aj tvojho otca, no už sa mu to nepodarilo. Bol mŕtvy. Potom, keď som sa prebrala, mi všetko povedal. Bola som zo všetkého v šoku, pretože Carlisla vtedy vyhlásili za mŕtveho. On mi všetko vysvetlil a povedal mi, že ma ešte stále miluje. Bella, viem, že teraz ma odsúdiš, no aj ja ho milujem. Tvojho otca som mala tiež rada, no s láskou, čo cítim ku Carlislovi, sa to nedalo nikdy porovnať. V tej dobe s ním bol aj Edward. Obaja mi pomohli všetko prekonať a postupom času sa k nám pridali aj ostatní. Boli sme ako rodina, no ja som vedela, že niekde vo svete si ešte aj ty. Celé tie roky si mi chýbala a ja som ťa chcela hľadať, no nevedela som, ako a kde. Viem, je to neodpustiteľné, no kebyže viem, že tu žiješ, našla by som ťa už dávno. Bella, prepáč mi to. Všetko. Viem, že ma teraz budeš nenávidieť, no chcela som, aby si to vedela. Prepáč mi to,” povedala. Ostala som s otvorenými ústami. To nie je možné, aby bola Esme moja mama. To je úplná blbosť.

„To nie je možné. Ja... tomu... neverím,” vykoktala som a vybehla som z jej pracovne.

„Bella, počkaj!” ozvala sa zo mnou, no ja som chcela ísť, čo najďalej od nej. Na chodbe som stretla Carlisla.

„Prečo si ho nezachránil? Prečo si ho nechal zomrieť? Prečo? Nechali ste ma celých štrnásť rokov trpieť, a ani ste sa nesnažili ma hľadať. Nemohol si vtedy zachrániť aj mňa? Nemohol si ma z toho dvora odniesť preč? Veď si ju predsa zachránil. Vedel si, že trpela, keď som pri nej nebola, no nechcel si, aby ma našla. Prečo?!” kričala som sa neho a do očí sa mi drali slzy.

„Bella, prepáč, no nemohol som. Esme bola novorodená. Zabila by ťa. Nechcel som, aby potom trpela,” povedal Carlisle smutne.

„Prečo?” opakovala som stále dookola. Klesla som na zem a tam som plakala. Chcela som, aby ma niekto utešil, no nevedela som, či chcem, aby to bola  Esme. V tej chvíli prišiel Edward. Carlislovi niečo rýchlo a potichu povedal a mňa vzal do náruče.

„Bells, pokoj. Neplač, zlatko. Prosím ťa,” žiadal ma a hladil ma po chrbte a po vlasoch. Zdvihol ma zo zeme a niesol ma do jeho izby. Keď sme prechádzali okolo Esminej pracovne začula som jej hlas: „Nenávidí ma. Och, prečo som ju len nehľadala?”

V tej chvíli som vedela, že som ju nemala takto odsudzovať. Je to predsa len moja mama. Lenže, nemohla som utíšiť tie vzlyky a zastaviť tie slzy. Edward ma už preniesol do izby a opatrne ma pokladal na posteľ. V izbe sa zjavil Carlisle s injekciou.

„Bella, dám ti toto na upokojenie. Neboj sa. Keď sa preberieš budeš mať v hlave jasnejšie,” povedal a v tej chvíli som pocítila jemné bodnutie na ramene. Okamžite sa mi začalo zahmlievať pred očami.

„Mami,” stihla som zašepkať.

„Belli, som pri tebe,” povedala, no jej hlas som vnímala cez hustú hmlu. Usmiala som sa a potom som sa už len ponorila do tmy...

„Bella? Bells? Počuješ ma? Zobuď sa. Je načase vstávať,” prehováral ma jemný hlas.

„Nechce sa mi,” zamrmlala som. V tej chvíli sa niečie pery jemnučko dotkli mojich. Usmiala som sa a otvorila som oči.

„Dobré ránko, miláčik,” povedal Edward. Rozhliadla som sa po izbe, no Esme som nikde nevidela.

„Kde je?” spýtala som sa opatrne.

„Robí ti raňajky. Nechcela som od teba pohnúť ani na krok, no nechcela, aby si nám hladovala. Chcela by ťa rozmaznávať a dohnať všetok ten stratený čas,” povedal Edward s jemným úsmevom.

„Dobre. Idem za ňou,” povedala som.

„Nemusíš ísť so mnou,” dodala som, keď sa chystal ísť tiež. Edward sa na mňa neveriacky pozrel, no nechal ma ísť. Zbehla som dolu a namierila som si to za vôňou jedla. Opatrne som vošla do ich kuchyne a uprela som pohľad na svoju mamu.

„Ahoj, mami,” zašepkala som. Pri vyslovení toho slova ma zahrialo pri srdci. Esme sa bleskurýchle otočila a v očiach mala šťastie.

„Och, Bella,” vyhŕkla a objala ma. Objatie som jej opätovala a cítila som, že sa v mojom živote vyjasnilo všetko...

Edward

Bella je šťastná. Po noci, ktorú som strávil s ňou, som bol aj ja. Milujem ju a neznesiem, keď je smutná. S Esme si všetko vyjasnili a konečne našla svoju matku. Celý čas, čo bola Bell s Esme v kuchyni, som premýšľal. Nechcem ju stratiť, no ona je človek. Zomrie. Napadlo ma, že by som ju premenil, no neviem, či to dokážem. A čo ak to ona nebude chcieť? V tom mi niečo napadlo. Rýchlo som vstal a rozbehol som sa do garáže, kde som nasadol do auta a vybral som sa do najbližšieho zlatníctva...

Ak sa Vám táto kapitola páčila, bola by som rada, keby ste mi tu nechali nejaý komentárik. Čím viac ich bude, tým rýchlešie bude ďalšia kapitola. :)

 Vaša ACullen 

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 11. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: