Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 3. kapitola

24.05.2013 (14:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1163×

Pohľad Leah

Z mojej izby ma musela Kim vytiahnuť, ale po chodbe som už viedla ja ju. Sama som tomu nemohla uveriť, ale moja poctivo vybudovaná depresia niekam odplávala. Opustila ma úplne nečakane. Ani sa nerozlúčila. Nahradilo ju niečo iné a podstatne príjemnejšie - odhodlanie.

Čo bude, až ho nájdem, viac nebolo dôležité. Vlastne som nechápala, prečo som sa tri dni zaoberala niečím tak nepodstatným. Veď záleží len na jeho šťastí a bezpečí. Ostatné sa dorieši časom.

Najradšej by som z domu vyletela a nikde nezastavovala, ale nechcela som odísť bez rozlúčky. Kim som poprosila, aby ma počkala vonku a ja som ešte zbehla do kuchyne. Mama sedela za stolom a čistila zemiaky.

„Idem do mesta,“ oznámila som jej. Zdvihla ku mne zrak a zamračila sa.

„Varím zbytočne,“ skonštatovala s náznakom frustrácie v hlase a mávla rukou, aby mi naznačila, že sa s ospravedlnením nemám zaťažovať. Poslala som jej vzdušnú pusu a chcela sa otočiť k odchodu, ale zastavili ma jej ďalšie slová: „Seth bude do desiatej doma!“ prikázala.

„A čo ja s ním mám spoločné?“ spýtala som sa zmätene. Privrela viečka a povzdychla si.

„Pokojne s ním môžeš mať okrem génov a hlúpych otázok spoločnú aj večierku,“ povedala rázne a s pobaveným výrazom čakala na moju reakciu. Nasucho som prehltla a predviedla expresnú evakuáciu. Hádať sa nemalo zmysel. Tvrdiť, že som dospelá už vôbec nie.

Radšej som zamierila rovno do bratovej izby, aby som mu odovzdala odkaz. S klopaním som sa neobťažovala. On naň tiež rád zabúda, keď ma chce vytočiť. Rozrazila som dvere a naskytol sa mi pohľad na Sethov chrbát. Sedel na okennej rímse a chystal sa niekam zdrhnúť. Mama sa zase raz nemýlila. Niekedy mám pocit, že nám číta myšlienky. „Kamže, mladý?“ zvrieskla som. Moje zlé ja ho chcelo poriadne vystrašiť.

Od ľaku nadskočil, v snahe udržať rovnováhu zatrepotal rukami a potom, nie práve ladne, vypadol priamo do našej záhrady. Na sekundu mi to prišlo smiešne, ale strach o jeho bezpečie zvíťazil napriek tomu, že máme prízemný dom. Prebehla som izbu a vyklonila sa z okna. Našťastie už stál na nohách a oprašoval si nohavice. Oblečenú mal aj relatívne slušnú flanelovú košeľu.

„Rande?“ uškrnula som sa. Tak vyparádeného som ho dávno nevidela. Zvyčajne pobehuje len v teplákoch. Samozrejme bez trička.

„Tvoje, čarodejnica,“ odvrkol a kmitol pohľadom za náš plot. Ohromením mi padla sánka. Stáli tam všetci členovia svorky. Rukami si clonili ústa, aby skryli svoje pochechtávanie. Len Sam sa tváril vážne. Nedokázal sa predo mnou správať uvoľnene.

Automaticky som si utrela dlane do rifieľ, aby som sa zbavila toho nepríjemného potenia, ktoré sa objavovalo zakaždým v jeho prítomnosti. Tentokrát však bolo moje gesto úplne zbytočné. Ruky som mala suché. Skúsila som to ešte raz. Pre istotu. Nič, nič, nič. Žiadne potenie, žiadne zvieranie na pľúcach, žiadne bodanie pri srdci.

Upierala som na neho zrak a kontrolovala každý detail jeho tváre. Stále to bol on, ale niečo bolo inak. Jeho vlasy sa mi zdali príliš tmavé. Oči príliš hnedé. Črty príliš tvrdé. Nos príliš okrúhly. Ešte aj výška mi prišla prehnaná. Cez dva metre je fakt trochu moc. Vôbec ma nepriťahoval.

Tušila som, čo sa stalo, ale nemohla som tomu uveriť. Musela som k nemu bližšie. Zúfalo som potrebovala dôkaz. Vyskočila som z okna, prebehla záhradu, preskočila plot a nech mi to prišlo akokoľvek hlúpe, vpadla som mu rovno do náručia. Trvalo len okamih, kým mi objatie opätoval. Obmotal okolo mňa paže a pritiahol ma k sebe najpevnejšie, ako to bolo možné. Nadýchla som sa jeho nezameniteľnej vône a čakala, kedy to príde, kedy sa to všetko vráti späť, kedy mi jeho dotyk pripomenie, čo už nie je moje, čo som navždy stratila.

Nič, nič, nič a znovu jedno veľké nič. Do jeho náruče som viac nepatrila. „Ja ťa už nemilujem,“ vydýchla som. „Ale vôbec.“ Na tých slovách bolo tak veľa pravdy, až ma to rozosmialo. Po rokoch som sa od neho oslobodila a cítila sa natoľko voľne, až to nedávalo zmysel. Pripútanie ma síce viazalo k neznámemu chlapcovi, ale celkom inak. Tak správe. Spravilo zo mňa tú, ktorou som bývala. Bez zloby v srdci, bez pocitu krivdy.

Sam ma od seba jemne odtiahol a zahľadel sa mi do tváre, akoby si moje slová potreboval overiť, akoby im nemohol uveriť. Stačila chvíľa a usmial sa tým spôsobom, pri ktorom sa mi zvyčajne podlamovali kolená, no dnes už nado mnou nemal žiadnu moc. „Ďakujem,“ šepol a privrel oči. Viditeľne potláčal slzy. Čakal na túto chvíľu rovnako dlho ako ja. Nedokázal žiť šťastne, kým ja som sa utápala v žiali.

Natiahla som k nemu ruku a pohladila som ho po líci. Viac nevydržal. Rozplakal sa úplne naplno a ja som ho nasledovala. Všetko napätie, ktoré medzi nami od rozchodu vládlo, odplavovali malé slané kvapôčky padajúce z našich očí. Otupovali hrany bolesti. Zázračne a natrvalo. Ostali sme iba my. Ja a on. Rovnakí a predsa iní. Ostatné bolo zabudnuté. Už na tom nezáležalo. Nádherný pocit. Dokázala by som si ho vychutnávať celé hodiny. Takmer som aj zabudla, že nie sme sami.

„Ehm,“ odkašľal si Collin a musel to ešte raz zopakovať, než sme ho vôbec začali vnímať. Natočila som k nemu tvár a pousmiala som sa, aby som zistila, čo by rád. Na lícach mu okamžite vystúpila neprehliadnuteľná červeň. „Prepáčte... ja...“ vykoktal a nervózne sa obšil. Sklopila som zrak, nechcela som mu spôsobovať zbytočné rozpaky. Miluje ma síce láskou detskou, ale on ten rozdiel ešte nevidí. „Mama vravela, že keď nebudem do ôsmej doma, vezme mi gameboy,“ pípol zahanbene.

„Seth musí byť doma o desiatej,“ šepla som, aby sa ho trochu povzbudila. Neplnoletým meničom vládnu v časoch mieru matky, nie alfa. Komické, no pravdivé.

Sam si povzdychol, zamrmlal niečo o tom, že vedie materskú škôlku, vzal ma za ruku a potiahol smerom k lesu. Pár krokov som ho nasledovala mlčky a potom som zastavila, až to s ním trhlo. Pustil mi ruku a otočil sa na mňa s otázkou v očiach. „Kam ideme?“ spýtala som sa, i keď som odpoveď tušila. Od začiatku mi bolo jasné, že neprišli na zdvorilostnú návštevu. Len to nejaká moja časť potrebovala počuť nahlas.

„Musíš nám ho ukázať, aby sme ho mohli hľadať,“ vysvetlil, nečakal na moju reakciu a zmizol za prvým stromom. Brady, Collin, Paul, Embry, Quil a Jacob ho okamžite nasledovali. Sethovi to trvalo trošku dlhšie. Musel sa sústrediť na to zazretie, ktorým ma cestou počastoval. Venoval mi ho ako odmenu za moje slová. Pubertiak.

Jared mal zas problém odtrhnúť sa od Kim. Nakoniec ho do lesa dostrkala. Zaliezol za prvý krík, vyzliekol sa, premenil a chvostom svojej milovanej zamával. Nezabudol pridať zavrnenie príznačné skôr pre mačkovité šelmy.

„Romantik,“ šepla Kim, skrížila si ruky na hrudi a pozrela na mňa. „Ty potrebuješ písomnú žiadosť?“ spýtala sa a začala si nervózne podupkávať nohou. Pootvorila som ústa, aby som jej odpovedala, ale vyšlo zo mňa len nejaké podivné vzdychnutie. Ešte som nevstrebala všetky pocity, ktoré vo mne vyvolala ich ponuka pomoci. Hlavne to, že to vlastne ani ponuka nebola. Skôr to brali ako samozrejmosť. Napriek tomu, ako som sa k nim mnohokrát správala, nezaváhali. Dali mi najavo, že k nim skutočne patrím. Nikdy som to necítila viac.

Prinútila som nohy k prvému kroku, druhému a hneď na to tretiemu. Ďalej už to išlo samo. Vbehla som do lesa, vyhliadla si obrovský strom, schovala sa zaň a poobzerala, aby som si overila, či ma niekto neuvidí. Bleskovo som si vyzliekla šaty, uložila ich do vysokej trávy a zhlboka sa nadýchla.

Na štyri laby som dopadla skôr, ako mi myšlienka na premenu doznela v hlave. Nestihla som si ani vychutnať ten ohromujúci pocit sily, ktorý ma zaplavil, a zhúkli na mňa mysle členov svorky. Kričali jedna cez druhú. Zlievali sa dokopy. Každá spomienka vzbudzovala reťazovú reakciu. Neboli sme takto pokope už takmer pol roka. Presne od stretnutia s Volturiovcami, ktoré sa, našťastie, zaobišlo bez boja. Potrebovali sme si na seba znovu zvyknúť. Naučiť sa ovládať.

Stačilo, aby Quil pomyslel na malú Clair v rozkošne ružových plavkách a aj keď jeho láska bola skôr otcovská a absolútne čistá, ostatní okamžite mysleli na svoje milované. Prirodzene tiež v plavkách. Len to už tak platonické nebolo a vzbudilo to u všetkých značné rozpaky. Nehlo to asi len so mnou.

Ja som si muža môjho života predstavila v tej podobe a v tom oblečení, v akom som si ho pamätala. Dokonca ma ten pohľad bolel rovnako ako prvýkrát. No nie len mňa. Lesom sa ozvalo srdcervúce zakňučanie patriace celej skupine. A znova.

Cítili sme ako jeden, trpeli spoločne. Nedokázali sme pochopiť, ako mohol niekto zraniť dieťa. Rástol v nás spravodlivý hnev. Objekt pripútania patrí k svorke. Stáva sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Nájdeme ho, musíme, ozývalo sa zo všetkých strán.

Pohľad Christian

Zreteľne som si dokázal predstaviť kura pripravené na minimálne desať spôsobov. Každý jeden mi pripadal dokonalý. Trochu ako sen. Ku kaši by sa najviac hodilo pečené stehno. Len tak vo vlastnej šťave. S jemnou kôrkou na povrchu. Možno aj plnené. Najlepšie pečienkou. V detskom domove bolo také na obed každý druhý týždeň v nedeľu. Vždy som sa veľmi tešil.

Chrbtom, nie práve čistej, ruky som si utrel ústa, ktoré sa preplnili slinami. Na perách mi ostalo trochu špiny. Mimovoľne som si ich oblizol. Príkra chuť mi zarezonovala na jazyku, až som sa otriasol. Aspoň ma trochu prebralo. Po štyroch som prešiel ďalší meter a zaváhal. Túžil som po bezpečí, ale jedna moja časť mala iný názor. Chcela, aby tá žena na mňa znovu zavolala, aby svoju ponuku zopakovala. Viac by som nedokázal váhať. Hodil by som za hlavu všetku ostražitosť a proste to riskol. Veď čo by mi mohla urobiť? Neexistuje nič, čo som už nezažil.

Ona však mlčala. Možno už tam ani nebola. Nedokázal som sa otočiť, aby som to zistil. Viac ma zamestnala snaha vyrovnať sa s vlastným sklamaním. Prepadlo ma nečakanou intenzitou. Zase vyplávala na povrch moja naivita. Sem-tam sa rada objavovala, aby mi uštedrila poriadny kopanec do zadku, aby mi pripomenula, kto skutočne som.

Obyčajná príťaž, odporný omyl, prebehli mi mysľou matkine najobľúbenejšie slová. Opakovala ich takmer nestále. Pripitá, opitá či spitá úplne na mol. Vlastne aj tých pár minút, ktoré bola zo dňa náhodou triezva.

Zhlboka som sa nadýchol a v duchu poďakoval za tú poučnú spomienku. Dodala mi odvahu konečne sa pozbierať a vypadnúť. Najradšej by som si nefackoval, že som to neurobil hneď. Čo ma to, preboha, napadlo? Skutočne som si myslel, že len tak nakráčam do niekoho domu a zjem jeho večeru? Bez protihodnoty.

Svet je predsa založený na jednoduchom princípe – daj a dostaneš. Problém nastáva, ak nemáte čo ponúknuť. Potom nemáte právo niečo požadovať, nemáte právo existovať. Miesto zaberáte úplne zbytočne. V podstate ste len chyba v dokonalom procese. Tak ako ja.

Do krku mi stúpla žlč. Bolo mi zo seba na zvracanie. Vlastná nepoučiteľnosť ma nepríjemne dráždila. Zaprel som sa dlaňami o zem a pomaly sa postavil. Kvôli zlomeným rebrám som nechcel riskovať rýchli pohyb. Vlastne som naň ani nemal síl. Doľahol na mňa celý deň strávený na nohách. Ani v noci som toho extra veľa nenaspal. Zima ma budila každú chvíľu. Dnes, včera i predvčerom. V podstate každý deň posledné dva týždne.

Prejsť k dreveným vrátam trvalo len pár sekúnd. Horšie to bolo za nimi. Vôbec to nedávalo zmysel, ale stačilo prekročiť pomyselný prah medzi statkom a svetom okolo a teplota v ovzduší podstatne klesla. Realita vždy pôsobí nepríjemnejšie, keď si dovolím chvíľu veriť, že ma čaká niečo dobré.

Zachvel som sa na celom tele a automaticky si rukami objal hruď. Niečo vo mne sa chcelo vrátiť. Aspoň po tú deku. Predsa mi ju dala! Dovolila, aby som si ju vzal. Tak prečo som to jednoducho neurobil? Prečo som sa zrazu cítil ako špinavý zlodej? Prečo ma náhle opustili všetky sily?

Chytil som sa steny, potreboval som oporu. Najradšej by som odišiel niekam ďaleko. Neotáčal sa, nezastavoval. Miesto toho som zašiel iba za roh, aby som mal istotu, že ma neuvidí. Dom na tej strane, našťastie, nemal okná.

Oprel som sa o studený múr a klesol k zemi. Nohy som si pritiahol k hrudi, čelo položil na kolená a zavrel oči. Túžil som po pár minútach pokoja. Po ničom viac. Nechcel som spať. Dokonca som si spánok zakázal.

Neúspešne.

Odjakživa som mal problém zosúladiť priority mysle s reakciami tela. Bohužiaľ v mojom svete sa za chyby platí. Niekedy viac, niekedy menej. Ako to bude dnes? napadlo mi, kým som vstúpil do ríše snov, do ríše absurdných obrazov. Na miesto, kde jeho krik desil, jej smiech bolel a môj plač... Ten tam patril. Domov, sladký domov.

„Zobuď sa!“ ozvalo sa a pocítil som dotyk na ramene. Automaticky som sa odtiahol. „Začína pršať, musíme sa skryť.“ Ale my sme predsa doma! Tu nemôže...

Sprudka som otvoril oči a rýchlo zažmurkal, aby sa mi vyostrilo videnie. Trvalo hodnú chvíľu, kým som dokázal pochopiť pohľad, ktorý sa mi naskytol. Skláňala sa nado mnou žena zo statku, v tvári mala vpísané obavy a v rukách držala rozprestretú deku, akoby ma ňou chcela prikryť. Bola hrozne blízko. Takmer sa ma dotýkala. Natlačil som sa k stene, aby som sa od nej dostal čo najďalej.

„Nič som vám nevzal,“ vypadlo zo mňa. Sťažka si povzdychla, deku nechala spadnúť na moje nohy a o dva kroky ustúpila.

„Viem, ale spať tu nemôžeš, ide búrka,“ povedala. Oblohu preťal blesk, aby jej slová potvrdil. Hrom sa ozval o sekundu neskôr. Zadunel ohromnou silou. Skoro som neovládol vypísknutie. Hlasné zvuky ma odjakživa desili.

„Prepáčte, hneď vypadnem,“ sľúbil som a rýchlo sa postavil. Vedel som, že sa musím ponáhľať, ak nechcem úplne premoknúť. To by ma už asi zabilo.

„Zbláznil si sa?“ vyprskla. „Pôjdeš ku mne, umyješ sa, naješ, vyspíš a potom...“ Vetu nedokončila, zdrapla ma za zápästie a potiahla smerom k bráne do dvora. Držala ma pevne, ale nebolelo to. Stačilo by rázne trhnúť rukou a utekať, no ja som ju len nasledoval ako poslušný psík. Nebol som schopný odporovať. Niečo sa vo mne zlomilo, rozum sa úplne stiahol a pud sebazáchovy vzal so sebou.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 3. kapitola: