Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zakázaná Zóna - 2. kapitola

Zakázaná Zóna - 2. kapitolaVšetko sa komplikuje. Isabellu postihuje jedna trauma za druhou. Aké sú jej pocity z tejto traumy? Ako sa s tým vysporiada?

Pribehol ku mne a jeho zdesený výraz hovoril za všetko. Určite niečo také v živote nevidel. Všade bolo kopu krvi. I z mojej hlavy ale i z môjho rozkroku. Toto som si nechávala pre niekoho, koho by som mala rada a dôverovala mu. Možno staromódne, ale pre mňa vyhovujúce. (Ale ten, žiaľ, ešte neprišiel.) A nie pre takéhoto odporného gaunera, ktorého z duše nenávidím.

Nevidela som veľmi dobre. Ten hajzel ma tak zmlátil, že som ani necítila svoju tvár a telo. Nevládala som dýchať. Oči boli spuchnuté a tlačili sa dolu. Silou mocou sa chceli zavrieť a nevnímať okolitý svet, no bála som sa ich zavrieť. Bála som sa, že mi ešte niekto ublíži.

Z mojich myšlienok ma prebudili jeho oči. Boli zlatohnedé, prosto nádherné. Aj keď jeho tvár ešte stále nosila zdesený výraz, jeho oči, akoby boli afrodiziakum. Upokojovali ma. Chytil ma pod hlavu a za nohy. Chcel ma zdvihnúť, no tie dotyky mi pripomínali dotyky toho hajzla. Začala som kopať nohami a rukami som tlačila do jeho hrude. Chcela som kričať, no nemohla som vydať ani hláska.

„Upokoj sa. Pokoj. Ja ti neublížim. Chcem ti pomôcť," ozvalo sa milým hlasom.

Začal sa mi točiť celý svet. Všetko sa mi rozmazávalo. Okolitý svet stíchol a padla som do tmy. Tá tma, bola mojou záchranou. Mojim útočiskom, v tomto odpornom svete, plnom násilia. Nič som necítila, nepočula, nevidela. Nevnímala som, čo sa deje naokolo. To bolo to najlepšie, čo sa mi v tejto chvíli mohlo stať.


Začala som vidieť svetlá silné, ako slnko, ktoré dráždi vaše oči, keď sa ráno prebudíte. Zvuky. Hlasy a siréna sanitky. S mierne otvorenými očami, som pozrela napravo a uvidela dve ženy, doktorky. Vedľa nich sedel muť. Dozorca, čo odohnal toho smrada.

Trochu mi odľahlo, že som v dobrých rukách. No jeho prítomnosť, mi robila menší problém. Aj keď ho odohnal, je to muž. Pre mňa zakázaná zóna na dobu neurčitú. Neviem, kedy sa budem môcť aspoň nejakého dotknúť. Všetci sa mi totiž zhnusili. Asi by som to nezvládla.

Dotyk. To mi pripomenulo znovu toho muža. Nabehla mi husia koža a začala som sa mierne triasť. Srdce mi začalo búšiť ako divé.

„Stúpa tlak," oznámila žena tej druhej.

„Dajme jej niečo na upokojenie. Zažila veľkú traumu, určite sa jej to vrátilo. Bude to mať veľmi ťažké," odpovedala druhá. Pichla niečo do infúzie a srdce sa ukľudnilo. Znova sa mi všetko zatočilo a znova som sa ocitla v tme. Sama.

 

Prebudila som sa v mierne osvetlenej nemocničnej izbe. Celé telo ma bolelo, akoby do mňa z každej strany niekto vrazil dýku. Znova a znova. Mierne som otočila hlavu doľava a strašne ma to zabolelo. Zaaukala som. Na stoličke spal Emmett. To jediné, čo mi na tomto svete ostalo.

„Emm," šepla som. Tak som ho prezývala. Mierne otvoril oči, pretrel si ich oboma rukami a pozrel na mňa.

„Bella, vieš ako som sa o teba bál?" povedal vydesene.

Rukou urobil pohyb k tej mojej, no hneď som ju stiahla. Smutne a previnilo pozrel na moju ruku a tú svoju šmykovo stiahol.

„Prepáč, Bella. Chápem, nechcel som. Je to moja vina, keby som ostal s tebou, nič z toho by sa nestalo." Chytil sa za hlavu.

„Nevyčítaj si to Emmett. To, to bude v poriadku," odpovedala som a jemne sa usmiala.

Chcela som, vážne som sa chcela dotýkať tej mocnej dlane, ktorá ma vždy utešila, keď sa niečo stalo, ale nemohla som.

„Tak, kedy ma pustia domov?" spýtala som sa, aby sme mierne zahnali túto tému.

„No vieš Bells. Priviezli ťa len včera a ten čo ti to urobil," zvýraznil posledné slová, „ťa proste doriadil. Keď sa mi dostane pod ruku, zabijem ho. Tak týždeň si tu ešte poležíš. A príde za tebou aj doktor Vang." Doktor Vang je psychiater. Pozná ho celé mesto, vraj je dobrý.

„Ale ja predsa nepotrebujem žiadneho psychiatra Emmett, nie som predsa blázon," povedala som nahnevane a rozhorčene.

„Ja viem že nie si, Bella, ale po tom čo sa ti stalo, si zažila obrovskú traumu, ktorá ťa bude každý deň prenasledovať. On ti len pomôže. Videla si to sama, bojíš sa dotknúť vlastného brata. Pozri, Bells, chcem ti len pomôcť, veď mám len teba."

Povedal a oprel sa o operadlo kresla, na ktorom sedel.

„Nie, ja za ním nepôjdem, nepotrebujem nikoho. Chcem byť sama, Emm." Pozrela som na neho, keďže sa ani nepohol. „Prosím," šepla som.

„Tak fajn, máš 10 minút," povedal celkom milo, až na tú odutú peru. „Už nikdy neostaneš sama Bella. Nikdy!" Postavil sa a odišiel z izby.

 

Samota. Inokedy vo mne toto slovo vyhádzalo na telo zimomriavky. Teraz? Je to jediné, čo mi ostalo v tejto chvíli. Ale sama som to tak chcela. Niekedy je dobré ostať sám. Popremýšľate o všetkom.

Ale zas na druhej strane, ostať sám, nie je dobré. Budete bez priateľov, ktorý vás držia nad vodou, a stane sa z vás mrzák, čo sa o seba prestane starať. 

Všetko to končí samovraždami. Ale ja predsa nechcem zomrieť, zatiaľ.

Samej mi teraz bolo dobre. Nikto ma neľutoval a neobjímal. A to všetko mi v tejto situácii vážne nechýbalo. Samota je v tejto chvíli útočiskom.

Z mojich myšlienok, ma prebudilo stisnutie kľučky a následné otvorenie dverí.

„Emmett, desať minút ešte neprešlo," povedala som mierne rozhorčene.

„Prepáč Bells, ale doktor nepočká," povedal s úsmevom na tvári. 

„Dobrý deň, slečna Swanová, som váš ošetrujúci lekár. Ako sa cítite?"

Spýtal sa na môj vkus, až priveľmi milo. Zaváhala som. Odpoviem pravdu, alebo trochu zaklamem? Jednoznačne som pre druhú možnosť. Narovnala som sa, nastavila som široký úsmev a spustila: „Cítim sa výborne, kedy ma pustíte domov?" Pohľadom si ma premeral a zdvihol obočie.

„Predstieranie na nás nezaberá, slečna Swanová." Aj keď to hovoril mne, očami bol ponorený do papierov.

Nahodil vážny výraz a pozrel na mňa. „Utrpeli ste vážne zranenia hlavy, hrude, brucha a medzinožia. A k tomu ste stratili veľa krvi. Ešte si tu poležíte," povedal a mierne sa usmial.

Môj "Happy face" sa vrátil do normálu. Zhrbila som sa späť a prikrývku som si viac vyhrnula hore. Doktor odišiel a Emm sa znova uvelebil na kresle. Pozrela som na neho nahnevane.

„Emm," povedala som mierne podráždene. Pozrel na mňa a ruky dal pred seba, ako na obranu. „Dobre, dobre. Ale máš už iba," pozrel na hodinky, „šesť minút." Zaškeril sa a odišiel.

Ani nestihol zatvoriť dvere a hneď ich otvoril.

„Emmett!" zavrčala som. Ak to môžem nazvať vrčaním.

„Nenervuj sa, sestrička, máš návštevu," povedal milo a posunul sa o krok doprava. Vtedy som zbadala jeho, dozorcu, čo ma zachránil. Prekvapene som zaklipkala očami.

 

Edward:
Bol to deň, ako ostatné. Každý deň, okrem víkendov som pracoval v zariadení pre bláznov.  Každé ráno o siedmej som vyrazil z domu na okraji mesta. Celý deň pri bláznoch. To dá vážne zabrať. Prečo to robím? Možno ma to baví, neviem. Proste ma to zavialo sem do Forksu. Opäť.


Vypustili sme ich von, ako zvieratká v Zoo. Prechádzal som sa hore dole, aby opäť niečo nevyviedol. Zbadal som menšiu skupinku ľudí pri bráne. Jedny sa chytali za hlavu, druhý sa smiali. 

„Čo tu stojíte pri bráne? Zmiznite odtiaľ," zakričal som na nich. Skupinka sa pomaly rozchádzala a zbadal som niečo, čo by nechcel vidieť nikto. Za bránou na zemi ležalo dievča, asi devätnásť ročné. Bolo celé dobité a všade bolo kopu krvi. Zbadal som toho blázna, čo je tu ubytovaný. Videl som to, čo robil. Zhrozene som si prešiel rukou do vlasov.
Rozbehol som sa tým smerom a už som bol pri nich.

„Pusť ju, ty z kurvy syn." Začal som ho mlátiť do tváre čo najsilnejšie, ako som vedel. Chytil som ho pod krk.
„Ešte raz sa jej dotkneš a zabijem ťa, rozumieš? Tak rozumel si?" precedil som pomedzi zuby. Pustil som ho a on začal utekať, ako najrýchlejšie vedel.

„Veď ty ešte uvidíš," šepol som.

Otočil som sa a uvidel ju na zemi. Bundu som prikryl na jej nohy. Kľakol som k nej a pozrel na jej tvár. Bola taká krásna. Aj keď bola celá dobitá a všade bolo kopu krvi. Vedel som, že jej musím pomôcť. Chcel som ju zobrať na ruky a bežať s ňou pre pomoc. Dal som jej ruky pod kolená a za krk. Ale začala so sebou hádzať a tlačila svoje jemné ruky do mojej hrude. Ani sa jej nečudujem. To, čo sa jej dnes stalo, ju bude prenasledovať každý, každučký deň jej života.

„Upokoj sa. Pokoj. Ja ti neublížim. Chcem ti pomôcť," povedal som milo a súcitne. Zrazu jej nátlak zoslabol a všimol som si, že zamdlela. To nevyzerá dobre. Rýchlo som ju zobral do náručia a bežal po pomoc. Vbehol som do inštitútu a všetci sa mi uhýbali z cesty. 

„Rýchlo! Volajte záchranku!" zakričal som. Žena za stolom rýchlo zdvihla telefón a vytočila záchrannú službu.
Rýchlo vysvetlila situáciu a zložila.

„Do piatich minút sú tu," oznámila mi.

Položil som ju na zem a držal za ruku. Započul som zvuk prichádzajúcej sanitky. Vtrhli dnu a pribehli ku mne.

„Čo sa stalo?" spýtala sa žena stojaca vedľa tej druhej.

„Z-zmlátili ju a znásilnili. Pred chvíľou stratila vedomie." Pustil som jej ruku a odstúpil, aby si mohli robiť svoju prácu.

Dvoma prstami jej skontrolovala tep. 

„Tep je slabo počuteľný. Stratila veľa krvi. Je to zlé," oznámila doktorka tej druhej. Napichli jej infúziu a dvaja muži ju nabrali na nosidlá.

„Ste jej priateľ však? Poďte idete s nami." 

„No viete, ja nie s.." Nestihol som dopovedať a už bola preč. Trochu som pobehol a nasadol dozadu, do sanitky.

V jej malej kabelke boli doklady. Doktorka z nich zistila že sa volá Isabella. Isabella Swanová. Swanová. To musí byť určite sestra môjho kamaráta Emmetta.

Opatrne pootvorila oči a pozrela sa na nás. 

„Stúpa tlak," oznámila žena tej druhej. 

„Dajme jej niečo na upokojenie. Zažila veľkú traumu, určite sa jej to vrátilo. Bude to mať veľmi ťažké," odpovedala druhá.

Zatvorila oči a znova upadla do bezvedomia. 

„Stav je na teraz stabilizovaný, uvidíme ako sa to vyvinie ďalej," oznámila mi jedna z doktoriek.

„Dobre," šepol som.

 

Do nemocnice sme dorazili rýchlo. Vytiahli ju von a rýchlo bežali dnu. Rýchlym krokom som ich nasledoval. Vošli do sály, kde žiaľ, nezamestnaným vstup zakázaný. Pohotovo som vytiahol telefón a zavolal Emmettovi.

V telefóne sa ozvalo: Séérus brácho, dlho si sa neozval, tak čo ako žiješ? Mohli by sme si niekedy zájsť na pivo." Veselý hlas mi prechádzal uchom.

„Emmett," preglgol som, „tvoja sestra. Tvoja sestra je v nemocnici." Povedol som a vydýchol nadbytočný vzduch z mojich pľúc.

„Č-čože?" vyštekol. „Čo sa jej stalo? A prečo si tam ty?" spýtal sa veľmi rozrušene.

„Blázon z inštitútu ju domlátil a-a znásilnil," odpovedal som.

Zvuk jeho dychu v telefóne stíchol.

„Emmett?" spýtal som sa, no nič sa neozvalo. Pozrel som na displej mobilu. Zrušil ma. Ani sa mu nečudujem. Sadol som si na stoličku a vopchal mobil späť do nohavíc. 

 


O pár minút neskôr:

Niekto vtrhol dverami do čakárne.

„Kde je?" spýtal sa rozrušene a trochu nahnevane. Postavil som sa a chytil ho oboma rukami za plecia.

„Je-je na sále. Museli ju operovať a zastaviť krvácanie. Stratila veľa krvi," povedal som  mierne rozrušene. Snažil som sa to skryť, aby do toho šialenstva nepadol úplne. Pri Isabelle musí byť silný. 

„Musím ísť za ňou," povedal a zaprel sa do mojich rúk na náznak, že chce ísť.

„Teraz to nejde Emmett. Musí odpočívať. Keď jej bude lepšie, tak ti to dovolia." 

Bezmocne si sadol na stoličku. Chcel som tam ostať s ním, ale pohľad na neho mi nerobil dobre. Je to môj najlepší kamoš. Aj keď v poslednej dobe sme sa nevideli.

„Ja už budem musieť ísť. Neskôr sa zastavím, keď sa prebudí. Brnkneš mi, dobre?" 

Prikývol a ja som sa postavil zo stoličky.

Vybral som sa smerom k dverám, prehrabol som si rukou vlasy a šiel domov. 

 

Cesta netrvala dlho. Došiel som domov a urobil si kávu. Veľkú kávu. Sadol si na kreslo a rozmýšľal o dnešnom neobyčajnom dni. Jej dobitá tvár v kaluži krvi.

Potrasením hlavy som sa zbavil týchto myšlienok. Aj keď to veľmi nešlo. Snažil som sa. Šiel som hore po schodoch. Ľahol si do postele a zavrel oči. Všetko sa mi premietalo, no nakoniec sa mi podarilo zaspať.

 

Ráno som vstal do horúceho slnečného dňa. Pozrel som na hodinky. Dvanásť hodín. Prekvapilo ma to. Tak dlho som nikdy nespal. 

„Práca," šepol som.

No čo, aj tak som dnes nemal v pláne tam ísť. Toho debila by som zabil aj pohľadom.

Šálku som zobral dole a urobil si ďalšiu maxi dávku. Sadol si na stoličku a čakal na telefonát od Emmetta. Nevedel som prečo, ale vedel som, že tam musím ísť a zistiť, ako jej je. Že je v bezpečí.

 

O pár hodín neskôr:

Započul som zvonenie telefónu, ktorý som nechal na stolíku. Rýchlo som pobehol k nemu a zobral ho do rúk.

„Emmett," šepol som po tom, čo som zbadal jeho meno na displeji. „Áno?" spýtal som sa.

„Prebudila sa. Chce byť sama, ale chcem, aby ťa spoznala," povedal pokojne.

„Ako jej je?" 

„Jej stav je stabilizovaný. Ale po psychickej stránke - neviem ako na tom bude. Nikto o tom zatiaľ nevie," odpovedal.

„Dobre, idem tam," povedal som nedočkavo a už aj som si bral vestu a vybral sa k dverám. Zložil som telefón a nasadol do auta.

O pár minút som bol pred nemocnicou. Vošiel som dnu a videl Emmetta pred dverami. Prechádzal sa hore dole. 

„Tak si tu," povedal milo a usmial sa.

„Som tu." Úsmev som mu opätoval. Určite ho potreboval. Otvoril dvere a neuhol sa poznámke svojej sestry, ktorá chcela byť sama, po tom všetkom.

„Emmett!" zavrčala. Ja som sa nad tým pousmial.

„Nenervuj sa, sestrička, máš návštevu," povedal milo a odstúpil krok doprava, aby ma bolo vidno.
Prekvapene na mňa pozrela a milo zaklipkala očami. Usmial som sa na ňu a vstúpil do izby.



Druhá kapitola je za nami a ja dúfam, že sa aspoň trošku páčila. Za každý váš komentár veľmi pekne ďakujem. :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zakázaná Zóna - 2. kapitola:

 1
1. Nessienka admin
25.08.2013 [0:00]

NessienkaAhoj
Článok vraciam na opravu. Pozri si nasledovné:

*Preklepy
*Zdvojené medzery
*Píše sa vydať - pretože je to vybraté slovo po v
*Pozor na chýbajúce čiarky v súvetiach, niekedy pred spojkami
*Oslovenie sa z oboch strán vymedzuje čiarkami
*Číslovky sa píšu slovom, nie číslicou (výnimkou sú len roky, určenie času a dátumy)
*Máš totálny guláš v priamej reči. Pretože pripájam vzor. Skús si ho prečítať a opraviť si podľa neho po sebe článok:

1. Ak za priamou vetou nasleduje uvádzacia veta (teda povedal, vykríkol, opýtal sa, odpovedal, podotkol, vydýchol, zamrmlal, pozdravil, zdesil sa, súhlasil…), ktorá priamo nadväzuje na priamu vetu, vedľajšia veta sa VŽDY začína malým písmenkom a priama veta môže končiť čiarkou, výkričníkom, alebo otáznikom, po prípade ešte tromi bodkami. NIKDY nesmie končiť bodkou!

„Bella, kde si bola tak dlho?“ spýtala sa s obavami v hlase.


2. Ak za priamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: buď našu činnosť, alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkričníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami. Vedľajšia veta sa VŽDY začína veľkým písmenom a priama veta NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Bella, si to ty?" A vytreštil na mňa oči.
„Bella, ideš?" Otočila som sa.

3. Ak medzi priame vety vkladáme vedľajšiu vetu, môžeme tak urobiť dvomi spôsobmi:

a) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa, „kde si bola?"
b) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa. „Kde si bola?"


Keď si všetko opravíš, znovu zaškrtni "Článek je hotov".
Ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!