Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Začiatok večnosti Alice v OU - 1. časť

4.JessicaBrikker-SKnihou


Takže, ako začínala Alice? Akú schopnosť dostala ona? Tí, čo čítate moju poviedku, Ochranca upíra, isto viete, že postavy nemajú svoje schopnosti. Ešte síce neviete prečo, ale neskôr sa to určite dozviete :D. Alicin príbeh z minulosti bude neskôr pre moju poviedku celkom dôležitý. Ked tá chvíla nastane :D tak sa mi nebude chcieť zdržovať vás týmito nechutnými podrobnosťami, preto to prídámvam teraz, no ešte to nie je úplné. Druhú časť by som mohla pridať po 18. Kapitole OU, ktorú už mám skoro dopísanú. Príjemné čítanie prajem, a dúfam, že sa vám to bude páčiť. Elanor

Zachránil ma pred mojim väzením, ale nie pred smrťou – to bola moja posledná myšlienka pred tým, ako som začala byť upaľovaná zaživa. Nebolo to normálne pálenie, to moje žily horeli. Bola to nekončiaca bolesť, no nakoniec začala ustupovať. Sústredila sa len na moje srdce a len čo zmizla, moje srdce prestalo byť.

Aj napriek tomu som otvorila oči. Ležala som uprostred lesa. Páni, prečo mám pocit, že som tu po prvý krát?

Posadila som sa, vzduch okolo mňa za zvíril. Videla som všetko, úplne všetko. Od najmenšieho mravca až po ďaleký vysoký strom. Spoza mrakov vykuklo slnko. Bolo fascinujúce pozorovať drobulinké častice vo vzduchu, ako sa pohybujú akoby nezávislé od gravitácie. Čo ma však prekvapilo bola moja pokožka. Uvedomila som si, že nie je normálne, aby som žiarila ako diamant. V rovnakej chvíli som pocítila spaľujúcu bolesť v mojom hrdle. Bola som smädná.

Postavila som sa a vydala sa hľadať potom. Počula som, ako voda šúští, padá na kameň a tak som sa vydala tým smerom. Skôr, než som tak došla som pocítila prekrásnu vôňu. Bolo to neskutočne lákavé, všetko okolo mňa sčervenalo a ja som letela obrovskou rýchlosťou k tomu, čo vlastnilo tú úžasne voňavú tekutinu – krv.

Uvedomila som si, čo robím. Ženiem sa za krvou! Som teda upír?

Mozog mi pracoval na plné obrátky, no ani tak som sa nedokázala prinútiť zastaviť. O niekoľko sekúnd neskôr, ako som sa rozbehla, som zbadala vlastníka tej životodárnej tekutiny. Bola to srna a práve pila. Viac som nepotrebovala, vyskočila som na strom a jedným presným skokom som dostala svoje zuby k jej krku. Kusla som a pila, až kým všetka jej krv nebola vo mne.

Chvíľu som pri nej bezmocne sedela až kým som nezačula.

„Dnes je les nejako nezvyčajne prázdny.“

A hneď na to povedal ten istý hlas, „Nezdá sa ti, že je les nepríjemne tichý?“

„To máš pravdu, ako by sa niečoho zvieratá zľakli,“ odpovedal jeho spoločník „Akoby to bolo varovanie pred nejakou hrozbou,“ dodal tichším hlasom.

Zadržala som dych, aby to náhodou nedopadlo rovnako, ako s tou  srnou. Rýchlo som vyskočila na strom a pozorovala som ich.

„Nemám z toho dobrý pocit,“ povedal prvý hlas. „Zvieratá cítia hrozbu, “ doplnil svoju odpoveď, ale nevidela som ho otvoriť ústa. Asi som zle videla.

Zrazu moje uši pritiahlo čosi iné.

Buch.

Buch.

Zvuk jeho srdca sa mi spieval, aby som ho utíšila. Už už som chcela skočiť, no nemohla som si ani len predstaviť, že by som niekoho zabila.

Lenže, prirodzene som sa pri tom nadýchla a do môjho nosa udrela vôňa tisíc krát lákavejšia ako tá srnkina. Nemohla som bojovať. Všetko pohltil červený závoj. Bola som jen ja – predátor a moja korisť.

Bola som od nich vzdialená takmer dvesto metrov, ale tú vzdialenosť som prekonala za niekoľko sekúnd, prvého som len omráčila a potom som sa vrhla na druhého.

Už som mala zuby takmer pri jeho krku keď som začula a aj uvidela.

 

Malé dievčatko sa rozbehlo ku dverám, kde ma – jeho – zbadalo. Veselo sa s ňou zatočil.

„Tati, nemal by si chodiť zvieratká zabíjať, nič neurobili!“ karhala ma - jeho.

„Ale zlatko, ja sa snažím pomôcť tým, ktoré sú ťažko zranené či choré a niekedy nemajú šancu prežiť,“ povedal pravdivo. Uvedomila som si, že sa práve pozerám jeho očami na nejaký jeho zážitok.

„Alex, už si sa vrátil, no konečne. Bála som sa o teba. Vraj sa premnožili medvede...“

  

Prestala som počúvať a okamžite som ho pustila. Rýchlo som sa zvrtla a utekala som smerom, kde som tušila hlboký les. Nemohol ma vidieť, moju tvár, ale tie jeho spomienky mu zachránili život. Zato ja som pochopila, že som prekliata túžbou po krvi.

Chcela som len jediné, oslobodiť sa od tohto života smrťou.

Bežala som až kým som nezbadala vysoké hory. Bola som prekvapená, že nie som unavená, ale bola som len rada.

Išla som až k útesu a potom som z neho skočila. Letela som krátko, ale všetko som vnímala, aj ten pád sa mi zdal pomalý. Dopadla som na jednu zo skál, ktoré trčali do mora. Prekvapilo ma, že som necítila bolesť, to tá skala sa začala rozpadať. Padla som do vody a nechala som sa ťahať až ku dnu. Keď sa nemôžem zničiť, tak sa utopím.

 

Nemôžem sa zničiť. To asi preto, že som upír – pomyslela som si.

Je ti dobre? Upíry neexistujú!

A potom ako si mám vysvetliť to, že som vysala srnku a počula som tep tých ľudí? K tomu  žiarim na slnku a som rýchla, neunavujem sa – hádala som sa sama so sebou.

No dobre, to skutočne normálne nie je.

Takže som upír – priznala som si a mala pocit, že som trafila do čierneho. Rozmýšľala som, čo všetko to obnáša. Pitie krvi, zrejme aj lepšie reflexy a rýchlosť, inak by som nemala šancu chytiť tú srnku. Na slnko prekvapivo môžem, ale nikto by ma nemal vidieť.

 

Pod vodou som bola už skoro hodinu a stále som nemala potrebu sa nadýchnuť. Mala som chuť sa rozkričať, ale keďže som bola stále pod vodou, veľmi by mi to nepomohlo. Začala som plávať smerom hore. Padla som hlboko, bola som ako kameň, ťažká pre vodu a zároveň tvrdá. Ale aj napriek tomu som všetko dokonale videla.

Vyplávala som nad hladinu a potom som plávala ku brehu. Bola som prekvapená, že všetky pohyby som vykonávala bez najmenšej námahy.

Teraz som si uvedomila, že vôbec netuším aká som bola predtým, než som sa stala upírom.

Moje spomienky začínajú tou bolesťou a končia tu. Cítila som sa akási prázdna. Nevedela som ani svoje meno!

Úplne bez rozmyslu som strčila ruku do vrecka a vytiahla z neho papier. Bol úplne rozmočený, ale niektoré slová sa z neho rozoznať dali

 

Milá Alice,

Tvoje rodné meno ... Marry Alice Brandon. Chcel som ti povedať, že ... a som upír, a teraz si ním aj ty ... Carlisle Cullen ... Vegetarián ... zvieraciu krv... ale len rok budeš po krvi tak veľmi túžiť  ... pozor na Volturiových ... Preto nesmiem byť teraz s tebou ... Ľúbim ťa.

...Viktor.

 

No dobre, nedávalo mi to veľmi zmysel. Nejaký Carlisle a Volturiovi. Mám niektorého z nich ísť hľadať? Volturiových asi nie, keďže si na nich mám dávať pozor. Ale neviem, kto to je, ten Carlisle, takže to bude celkom problém. A aký to vegetarián? Nejako mi to nedávalo zmysel. Prečo mi hovorí o vegetariánoch? Veď mäsom sa živiť aj tak už nebudem.

Alebo áno? Mohla by som jesť ľudské jedlo?

A čo to vravel, rok? Takže potom by to už mohlo byť v poriadku. Alebo nie? Vravel tak veľmi takže to zrejme úplne neprejde. Možno, že si zvyknem.


 ***

 

Tak, a už je to rok, čo som upír. Nie je to ľahké, doteraz som sa schovávala v lese. Mám stále to isté oblečenie – a je už zničené a staromódne – pretože sa bojím priblížiť k ľudom. Viem síce zadržať dych, ale pamätám si, ako ma vyprovokoval zvuk jeho srdca. Odvtedy som žiadneho človeka nestretla. Živým sa teda zvieratami.

A teraz, teraz si idem po prvý krát ukradnúť oblečenie. Ani ja nie som veľmi nadšená kradnutím, ale čo mám robiť, rok som sa nevidela v zrkadle.

Zamierila som k okraju lesa a opatrne som sa nadýchla. Bolo to v poriadku, ale aj tak sa radšej dýchania vzdám. Rýchlo som vbehla do najbližšieho obchodu s oblečením, vzala si dvoje nohavice a päť tričiek, ešte nejaký ruksak a utekala som z obchodu preč. Bola som tak rýchla, že človek ma nemohol zbadať.

V dostatočnej vzdialenosti od lesa som sa zastavila. Nadýchla som sa a tým som si dokonale uvoľnila pľúca. Potom som sa prezliekla, staré šaty som hodila na jednu kopu a tie zvyšné, nové, som uložila do tašky. Potom som sa rozbehla späť k mestu.

Pred mestom som spomalila a do neho som vošla už obyčajnou ľudskou chôdzou. Prekvapilo ma, že je tam taký hluk. Každú sekundu som počula niekoho prehovoriť, ale zdalo sa mi to iné. Niekto vravel niečo potichu a potom to zopakoval hlasnejšie. Bolo to jednoducho zvláštne.

Svoje staré veci som hodila do najbližšieho koša a vydala som sa k menej frekventovanej časti mesta, aby som sa skúsila pomali nadýchnuť. Okamžite som pocítila pálenie, ale dalo sa to vydržať.

Takto som trénovala ešte dva týždne, až som si nebola istá, že krvi viem odolať – teda, pokiaľ ju nevidím tiecť. Chodievala som do spoločnosti stále častejšie, až si na mňa zvykli v niektorých baroch a diskotékach. Nepila som, len som tancovala a zabávala sa.

Našla som si prácu v obchode s oblečením. Tak dlho som si na seba nemohla vziať niečo poriadne, tak to musím teraz využiť. Dva týždne som tam pracovala bez najmenšieho zaváhania. Chcela som ísť nakupovať, no peňazí som mala stále málo. V tom ma napadlo, že pôjdem do nejakého kasína a skúsim svoje šťastie. Ruleta sa mi veľmi nepozdávala, preto som si sadla k stolu, kde sa hral poker a zamenila som si peniaze za tisíc žetónov.

Rozdali sa karty a každú si pozrel svoje. Urobila som to isté, ale pred očami som videla karty svojich súperov. Potriasla som hlavou a snažila sa na to nemyslieť. Občas sa mi stávalo, že som počula to, čo som nemala, ale obrazy som ešte nevidela.

Ak by som toto kolo vyhral, mohol by som ju pozvať na drink,“ začula som vedľa seba. Otočila som hlavu za hlasom a všimla som si muža, ktorý mal 28 rokov, bol ženatý a mal dve deti.

Zase sa mi takmer zatočila hlava pod prívalom informácii o ňom. Stačil jediný pohľad a mala som pred sebou jeho myšlienky. Len tak mimochodom si spomenul na svoju rodinu, akoby iba porovnával, čo je lákavejšie.

Hra začala. Zmierila som sa s myšlienkou, že poznám karty svojich súperov a posunula pred seba základné množstvo žetónov. Zatiaľ, čo rozdával jeden muž karty – skutočne neviem, ako sa ten človek volá – premýšľal nad pravidlami. Tak som konečne zistila, o čom táto hra skutočne je. Potom som sa zamyslela. Skutočne rýchlo som si zvykla nato, že iným ľudom vidím do hlavy.

Pozrela som sa na karty, čo ležali na stole a zistila som, že zatiaľ mi sedia najlepšie. Pamätám si nielen svoje karty, ale aj karty mojich spoluhráčov. Aká to výhoda, byť upírom. Keď som bola na rada, zvýšila som o 10 žetónov. Moji protihráči sa usmiali a vyrovnali.

„Jedna spálená, ďalšia do hry,“ mrmlal si ten, čo pridal na stôl dve karty pričom jednu dal nabok a druhú otočil.

Nakoniec, som túto hru vyhrala, rovnako ako niekoľko hier potom. Bola som šťastna – ale aj mierne znechutená z odmietania pozvaní na drink – a s poriadnou kôpkou žetónov som docupitala k pokladni, kde mi všetko zamenili za peniaze.

A ide sa na nákupy! – radostne som si skríkla v mysli.

Vyšla som z kasína a rozhliadla som sa okolo seba. Obloha bola zamračená a cez hustý dážď som ani ja nedovidela ďaleko.

Vtom sa predo mnou objavil muž. Na hlave mal kapucňu, no aj tak som si všimla jasne zlaté oči a kratšie čierne vlasy.

Konečne som ju našiel – pomyslel si. Myslím, že toto bola chvíľa, keď som sa mala začať báť, no nejako som nemohla. Niečo mi pripomínal, niečo dávne a zabudnuté.

„Ahoj,“ pozdravil ma. Mal krásny spevavý hlas a voňal tak sladko.

„Ahoj,“ odpovedala som sa pozdrav.

Usmial sa na mňa a radostne ma objal.

„Neveril som, že ťa stretnem tak skoro. Ešte nie som v bezpečí, ale na chvíľu ťa vidieť. Nevieš si predstaviť, ako som šťastný,“ drmolil mi do ramena a presne to isté som počula aj z jeho myšlienok, len o sekundu skôr.

„Ehm, my sa poznáme?“ spýtala som sa a pritom som dúfala, že z toho nebude nešťastný.

Prekvapene sa odtiahol a pozeral mi do očí. Snažil sa zistiť, či to myslím vážne a pri tom spomínal na mňa, keď som bola malá. V jednej spomienke sa so mnou hral, v ďalšej ma viezol na tréning. Bol o 4 roky starší, ako ja, no teraz vyzeral, že sme rovnako starý.

„Som tvoj brat,“ povedal a hlas sa mu triasol ľútosťou.

„Zanechal som ti dopis...“ v jeho mysli som videla, ako mi oči zasvietili a on to bral tak, že som si spomenula. Siahla som do zadného vrecka nohavíc a vytiahla som ten neúplný dopis. Odkedy som ho objavila, nosila som ho stále so sebou a dúfala, že časom z neho dokážem zistiť niečo viac.

Nechápavo ho otvoril a čítal. Potom sa zasmial a svoju myšlienku povedal nahlas.

„Čo si s ním robila? Väčšina informácii tu nie je! Takto si ho našla?“

„Áno, objavila som ho, až po tom, čo som si bola zaplávať.“ Podozrievavo sa mi zahľadel do očí a hneď pochopil, že to nebola tak úplne pravda.

„Snažila si sa zabiť. To je celkom bežné, aj ja som to skúšal,“ pousmial sa.

„Tak čo bolo na tom liste?“ zaujímala som sa.

„Chceš, aby som to citoval, ešte si to pamätám,“ a budem si pamätať do konca večnosti – predsa len upírska pamäť.

„Bola by som rada, ale prečo do konca večnosti?“ nechápala som.

Najprv sa zasmial, ale potom spozornel. Čítaš mi myšlienky?

„Tak trochu,“ priznala som.

Tak stačí, ak ti to ukážem – pomyslel si bez stopy hnevu. Asi som sa tvárila divne, keď hneď so smiechom dodal. Nemám predsa čo skrývať.

Prikývla som a čakala. Obraz prišiel okamžite. Na snehobielom papieri bol napísaný odkaz pre mňa. Obsahovo bol rozhodne plnší, ako ten, čo som mala ja. Zo spomienky som zistila, že teraz už len kontroloval, čo na ňom bolo napísané.

 

Milá Alice,

Tvoje rodné meno, drahá sestrička, je Marry Alice Brandon. Chcel som ti povedať, že som ťa našiel, no nestihol som ťa zachrániť pred Jamesom. Mala by si vedieť, že som upír a tera si ním aj ty.

Nemôžem ti povedať, kde som ja, ale vyhľadaj Carlisla Cullena. Je to ten najlepší upír, akého som kedy stretol, aj o akom som počul. Vďaka nemu som vegetarián aj ja. Ak nerozumieš tomu pojmu, znamená to, že pijeme zvieraciu krv. Snaž sa odolať tej ľudskej, je lákavejšia, ale len rok budeš po krvi tak veľmi túžiť. Potom prestaneš byť novorodená a začneš sa upokojovať, hlavne v správaní. Môžeš objaviť aj nejakú schopnosť. Daj si pozor na Volturiových, kráľovskú rodinu. Sú strážci nášho tajomstva – žiadny človek sa nesmie dozvedieť, že upíry existujú!

Volturovy zistili, že mám veľmi užitočnú schopnosť a chcú ma do svojej gardy. Nesmú vedieť, že mám niekoho, na kom by záleží, išli by aj po tebe. Preto nesmiem byť teraz s tebou. Hneď, ako to pôjde, vyhľadám ťa. Hlavne na mňa nezabudni.

Vyhýbaj sa Voltere aj Taliansku!

Ľúbim ťa.

Tvoj Viktor

 

„Musím uznať, že je to trochu dlhšie ako to, čo som mala k dispozícii ja,“ zamrmlala som.

„Poď, pozývam ťa k sebe na... na posedenia. Na čaj ťa volať nebudem.“

Prikývla som a ticho ho nasledovala. Celú cestu myslel na Volturiových a či je bezpečné, aby bol teraz so mnou.

Len počúvaj, aspoň budeš vedieť, koho sa báť – zasmial sa Viktor a ďalej kráčal ulicou.

„Prečo sú vlastne taký zlý, podľa teba. Z tvojich spomienok...“

Doma ti všetko vysvetlím, ale asi urýchlim cestu, nasleduj ma a snaž sa byť nenápadná – v tom sa otočil a vyskočil na dom. Aj keď z toho, že je ešte nažive – teda v rámci možností – by sa dalo vyvodiť, že si na odhalenie vedela aj nevedome dať pozor...uvažoval ďalej a ja som sa začala tešiť na náš nadchádzajúci rozhovor.

***

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Začiatok večnosti Alice v OU - 1. časť:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!