Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 5. kapitola

14.05.2011 (10:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2295×

5. kapitola

Edward:

Išiel som ešte do svojej izby, aby mi Alice už nič nehovorila. Nezaujímalo ma to, ja s Bellou chcem byť, nikto a nič mi v tom nezabráni.

Už som mal byť u Belly o pár minút, tak som si chcel obliecť niečo normálne, dokonca som sa pristihol, že som vôbec nevedel čo. Bol som z toho zúfalý, dokiaľ do mojej izby nenapochodovala Alice a nevybrala mi veci. Ďakovne som sa na ňu usmial, no netvárila sa nejako nadšene. Len som prevrátil očami a bežal za Bellou. Rýchlo som nasadol do auta, už som mal byť u nej.

Prudko som zastavil pred jej domom, práve zamykala dvere. Bola krásna, vlasy jej lietali súbežne so smerom vetra, jej oči vyzerali šťastnejšie, bol som za to rád.

Vystúpil som z auta, keď už bola pri mne a otvoril jej dvere. „Ehm, Edward, bolo by lepšie, ak by sme išli pešo, nevadí ti to?“ spýtala sa ma neisto.

„Samozrejme, že nie. To je v poriadku,“ odvetil som jej milo.

Pousmiala sa. „A rozhodla som sa, že pôjdeme radšej na iné miesto, než som mala v pláne, ale neboj sa, poviem ti o sebe všetko,“ uistila ma, očividne videla, že som mal strach, že sa to dnes nedozviem.

„Dobre, a ja ti poviem o sebe.“ Prikývla a začala ma viesť, o chvíľu sme prišli do lesa. Bol som prekvapený, že sa nebojí ísť so mnou sama v lese, ale bola to Bella. Vedel som, že je nebojácna, no krehká.

„Kam ideme?“ spýtal som sa po dosť dlhej dobe. Stále sme šli lesom, čudoval som sa, že Bella vie, kade ide, akoby poznala každúčký kúsoček tohto lesa.

„Na jedno veľmi pekné miesto, rada tam chodím rozmýšľať,“ odpovedala mi, ale neotočila sa. Párkrát sa potkla, tak som ju okamžite chytil. Vždy sa na mňa ďakovne usmiala s červenými lícami. Bolo to krásne, ona bola krásná, nádherná.

„Ja som myslel, že chodíš na lúku premýšľať,“ povedal som jej zamyslene.

„Áno, ale toto miesto je tiež také úžasné. Už tam budeme,“ oznámila mi a my sme sa zrazu ocitli na útese. Nikdy som nevidel, žeby tu niečo také krásne bolo. Boli sme dosť vysoko, pod nami bolo rozbúrené more, slnko príjemne svietilo. Mal som to šťastie, že som sa netrblietal ako moja rodina. Bella si sadla na samý okraj a pozrela sa na mňa.

„Prisadneš si?“ spýtala sa ma neisto, keď ma videla, ako na ňu hľadím. No bol som zaujatý ňou. Cítil som pocity, ktoré boli pre mňa vždy nepoznané, ktorým som sa vyhýbal. Ale toto dievča ma úplne očarilo, bolo to jasné, zaľúbil som sa do nej. Bol som bláznivo zaľubený do Belly...

„Edward, si v poriadku?“ spýtala sa ma, čím ma vytrhla z vlastných myšlienok.

„Jasné,“ odvetil som rýchlo a posadil sa vedľa nej. Neisto sa usmiala.

„Začni ty, prosím,“ šepla a so záujmom na mňa pozerala.

„Narodil som sa v roku 1880 v Chicagu. Moja mamka Esme sa dva roky pred mojím narodením zoznámila s mojím otcom Carlislom. No on bol upír, povedal jej to. Mamka sa ho nebála, rozhodla sa s ním ostať. Po roku Carlisle požiadal Esme o ruku a na svadobnej ceste otehotnela. Bolo to nesmierne nebezpečné, ale mamka sa ma nechcela vzdať. Carlisle sa o ňu neuveriteľne bál, pretože jej tehotenstvo bolo rýchle, trvalo len osem týždňov. Keď som sa narodil, po náročnom pôrode mamka zomierala. Carlisle ju okamžite premenil. Zo mňa sa stal poloupír, už ako malý som sa musel živiť krvou, nechutilo mi materské mlieko, tak na to vlastne prišli. Po určitej dobe k nám prišli moji nevlastní súrodenci Alice s Jasperom, neskôr Rosalie a Emmett. To je asi tak všetko v skratke,“ povedal som jej, fakt som to dosť skrátil, ale chcel som vedieť všetko o nej. No ona ma zaujato pozorovala, videl som, že má ešte množstvo otázok.

„Aký je rozdiel medzi tebou a... typickými upírmi?“ spýtala sa nesmelo.

„Vlastne skoro žiadny. Len sa na slnku netrblietam ako oni a spím pár hodín,“ odvetil som jej. Bella prikývla. Tak veľmi som sa chcel už jej začať pýtať, ale nechcel som byť neslušný.

„Nechápem, prečo sa tak nenávidíte s vlkolakmi,“ skonštatovala zrazu.

„Vždy to tak bolo, vždy boli upíri a vlkolaci prirodzení nepriatelia,“ povedal som jej pravdu.

„Vieš, Edward. Celú svorku v rezervácii už poznám odmalička, vždy mi hovorili, že ste zlí a... no to je jedno. Ale zmenila som ten názor,“ hovorila potichšie.

„Prečo?“ Bol som z toho zmätený, vždy som si myslel, že sa ma bojí.

„Ty si ma presvedčil o opaku. Vieš, si vždy tak neuveriteľne milý a... pozorný, proste som si ťa... obľúbila... no možno to nie je to pravé slovo, ale...“ hovorila sekavo. Videl som, že chce niečo povedať, niečo dôležité, ale nedopovedala to.

„Povieš mi teraz ty o sebe?“ spýtal som sa jej netrpezlivo.

Pousmiala sa. „Čo by si chcel počuť?“ spýtala sa. Myšlienky sa mi rozbehli na všetky strany. Najviac ma zaujímala len jedna vec.

„Všimol som si, že si stále smutná a plačeš, vyhýbaš sa ľuďom a... Bella, čo sa deje v tvojom živote?“ spýtal som sa jej nežne. Zrazu jej posmutnel výraz, toto som nechcel. Bezmyšlienkovite som s k nej posunul, opatrne som chytil jej ruku do svojej. Sklonila hlavu a pozrela sa na naše prepletené prsty. Smutne sa pousmiala, a zrazu som zacítil, ako mi silnejšie stisla prsty. Prešla mnou vlna neuveriteľného šťastia, bol som ňou omámený, nikdy som sa takto úžasne necítil.

„Edward, ja som totiž sirota,“ šepla a pri poslednom slove jej poskočil hlas. Ja som strnulo sedel a sledoval jej tvár.

„Je mi to neuveriteľne ľúto, Bella,“ šepol som. Pousmiala sa smutne a pokračovala.

„Stalo sa to, keď som mala osem rokov. S ockom a mamkou sme boli šťastná rodina. Ľúbila som svojich rodičov, vždy mi hovorili, že som ich malý anjelik. Jedného dňa išla mamka ako každý deň do práce autom. Pracovala ako učiteľka v materskej škôlke v Portlande. V ten deň sme na ňu s ockom čakali, zrazu mu zazvonil mobil, mysleli sme si, že to jej mamka, že sa niekde zdržala, ale bol to ockom kolega z policajnej stanice. Mamka mala nehodu, vrazilo do nej protiidúce auto... na mieste bola m... mŕtva,“ šepla a rozvzlykala sa. Ihneď som sa k nej ešte viac prisunul a objal ju. Zaborila si tvár do mojej hrude. Naliehavo som ju hladil po vlasoch a chrbte. Bolo mi to neuveriteľne ľúto. Nevedel som si predstaviť, aké to bolo, keď jej v ôsmych rokoch zomrel najdôležitejší človek v živote. Bol som z toho úplne vyvedený z miery, tak veľmi som ju chcel ochraňovať.

Už nemala nikoho, kto by ju mohol chrániť, kto by jej dával lásku. A ja som s v tejto chvíli rozhodol, že to budem ja. Áno, chcem jej dať aj lásku, lebo ju ľúbim. Neuveriteľne ju milujem.

„Je mi to veľmi, veľmi ľúto, Belli,“ šepkal som jej dookola a hladil jej vlasy. Pozrela sa na mňa uslzenými očami. Jemnučko som ich zotrel.

„Povedal si mi Belli?“ spýtala sa ma nežne.

„Áno,“ šepol som a sklopil oči, nechcel som vidieť, že ma bude za to nenávidieť. No zrazu sa jej horúca ruka dotkla mojej tváre. Privrel som oči od toho krásneho pocitu, zdvihol som hlavu a pozrel sa na ňu. Mala v tvári nežný výraz. Chytila mi ruku do svojich dlaní a jemne ma pobozkala do dlane. Ach, bolo to neskutočné! A zrazu ma objala rukami okolo pásu, tvár si schovala do mojej hrude. Pritlačil som ju k sebe ešte tesnejšie a jemnučko ju pobozkal do vlasov.

Bella túto krásnu chvíľu prerušila hlbokým nádychom, očividne chcela pokračovať. Tipoval som správne.

„A môj ocko... ani jeden z nás to nezvládol po jej smrti, ocko bol stále v práci a ja som bola večne zatvorená v izbe. Neuveriteľne nám chýbala. Myslela som, že toho viac nezvládnem, no pred dvomi mesiacmi cez prázdniny ocka... ocko...“

4. kapitola - 6. kapitola

Čo myslíte, mal by už Edward zistiť, že zabil jej ocka alebo ešte nie?

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 5. kapitola: