Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 4. kapitola

10.05.2011 (21:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2380×

4. kapitola

Edward:

Trochu sa odtiahla a uprela na mňa svoje uplakané oči.

„Ja... proste... teraz o tom nechcem hovoriť, ale sľubujem, že ti to raz poviem,“ šepla a ja som chcel skákať od radosti. Hovorila v budúcom čase, takže sa so mnou bude priateliť?

„Takže priatelia?“ spýtal som sa nesmelo, čakal som na odmietnutie, ale Bella ma prekvapila.

„Priatelia,“ šepla zachrapčane a pousmiala sa. Pri tom úsmeve som nemohol ostať nehybný, tak veľmi ma potešil, že som ju musel pohladiť po líci. Pohladil som ju po mokrom líci, nedokázal som od nej odtrhnúť ruku. Pozrel som sa jej do očí, mala ich prekvapivo zatvorené. Usmial som sa nad jej uvoľnenou tvárou, ešte som ju takúto nevidel.

Vtom si akoby Bella uvedomila, že sa jej dotýkam, tak sa odtiahla. Tvárou mi prešiel bolestný výraz, no Bella sa pousmiala.

„Ďakujem,“ šepla a otvorila dvere. Rýchlo som sa spamätal a nahol sa k dverám.

„Môžem po teba ráno prísť?“ spýtal som sa jej. Otočila sa a prikývla. Zoširoka som sa usmial. Ešte som ju sledoval, ako si odomyká, a šiel domov. Ktovie či má nejakých súrodencov? Alebo čo robia jej rodičia? Celú cestu som nad ňou premýšľal. Bol som neuveriteľne šťastný.

„Neškleb sa na mňa,“ povedala mi Rose, keď som prišiel domov. Zavrčal som na ňu, ale náladu mi to nezmenilo. Znova som nahodil úsmev a posadil sa vedľa Emmetta pred telku.

„Edward, nechcel by si nám niečo povedať?“ spýtal sa ma Carlisle s miernym úsmevom.

„Nie, vlastne teraz nie,“ odvetil som mu a zasnil sa. Stále som na sebe cítil jej telo, ktoré ma objímalo. Cítil som jej úžasnú vôňu, bolo to neuveriteľne príjemné.

„Edward Cullen, ihneď zlez z tej sedačky!“ skríkla na mňa Esme, prudko som sa mykol, ako som sa zľakol.

Samozrejme, Emmett sa začal hneď rehotať. Zmätene som sa pozrela na Esme, prečo na mňa kričí. Prepichávala ma pohľadom, až podľa jej myšlienok som zistil, že som celý mokrý a sedím na jej obľúbenej sedačke. Ani som si to neuvedomil, no priviedlo mi to myšlienky na Bellu. To za ňou som v daždi utekal, aby ma počkala a mohol som ju odviezť.

„Edward!“ skríkla po mne znova Esme.

Ihneď som vystrelil zo sedačky a letel som svojej izby. Rýchlo som sa prezliekol a osprchoval. Len v teplákoch som si ľahol na posteľ, zapol Debussyho, a znova premýšľal nad ňou. Nad jej krásnymi vlasmi, jej čokoládovými očami, jej nádhernou tvárou. A jej úžasný úsmev, ktorý som na nej zbadal len párkrát. A to ma znova priviedlo k tomu, čo sa deje v jej živote. Viem, sľúbila mi, že mi to povie, ale chcel som to vedieť. No budem musieť počkať.

O polnoci som zaľahol do postele, no už o štvrtej som bol hore, keďže toľko spať nepotrebujem. Ráno som predbehol všetkých svojich súrodencov, aby som bol čo najskôr u Belly. Celú cestu som sa priblblo usmieval, bol som šťastný, konečne.

Zastavil som pred jej domom a počúval, čo sa deje vo vnútri. Počul som, ako Bella pobehuje po dome. Pozrel som sa na hodiny a zistil, že očividne nestíha. Vtom sa prudko otvorili dvere. Naskytol sa mi pohľad na toho krásneho anjela, znova mala tmavé kruhy pod očami. Najskôr sa zarazila, keď uvidela moje auto, no rýchlo sa spamätala, jemne sa pousmiala. Rýchlo som vyskočil z auta, aby som jej mohol otvoriť.

„Dobré ráno,“ pozdravil som ju a otvoril jej dvere.

„Dobré,“ povedala a nasadla do auta. Rýchlo som za ňou zatvoril, aby som bol hneď vedľa nej. Naštartoval som, no moje oči sledovali ju, nie cestu.

„Ako si sa vyspala?“ spýtal som sa jej, keď nič nehovorila. Vyzeralo to, že sa hanbí.

„Dobre,“ šepla.

„Nevyzeráš tak,“ skonštatoval som. Pozrela sa na mňa, no nepovedala nič. O chvíľu som zaparkoval pred školou.

„Teraz to bude zaujímavé,“ šepla Bella a pozerala sa von, kde boli takmer všetci. Bella neisto vyšla von. Mal som v pláne jej otvoriť, ale predbehla ma. Postavil som sa k nej a šli sme spolu do školy. Bella mala pravdu, všetci na nás pozerali s takmer vypleštenými očami. Dievčatá ohovárali Bellu, bolo mi z nich zle. Pred dverami jej učebne sa ku mne otočila.

„Ďakujem za odvoz, Edward,“ šepla a rýchlo vbehla do učebne. Ach, ako bolo krásne, keď vyslovila moje meno. Z vytrženia ma prebudil až zvonček. Rýchlo som dobehol do svojej triedy, čím som znova upútal všetky dievčatá.

Do obeda som ju nevidel, no chcel som si to vynahradiť. Ponáhľal som sa na obed, obsadil som nám stôl. Dúfal som, že si ku mne sadne. Ale podľa včerajšku sme priateľmi, dúfam. Sledoval som dvere a čakal, kedy sa objaví. A zrazu som ju uvidel. Ešte išla do rady, pozoroval som každý jej pohyb, rozplýval som sa nad jej krásou, ktorá mi vyrážala dych.

Keď sa obrátila smerom k jedálni, jej pohľad padol na mňa. Zoširoka som sa usmial a prstom jej pokynul, aby si ku mne sadla. Sladko sa pousmiala a šla ku mne.

„Prisadneš si?“ spýtal som sa jej, keď stála pri mne a neisto na mňa pozerala.

„Rada.“ Sadla si ku mne a uprela na mňa svoje hlboké oči.

„Je to zvláštne. Moji priatelia sú vlkolaci a teraz sedím s ich najväčším nepriateľom,“ povedala pobavene. Rozosmialo ma to.

„A ja nie som tvoj priateľ?“ spýtal som sa jej s vážnym výrazom. Potreboval som vedieť túto odpoveď, aj keď už som veľmi dobre vedel, že chcem, aby som bol viac ako priateľ. Ale to nebude nikdy možné, no priateľstvo mi stačí.

„Keď mi nevysaješ krv, tak dobre,“ povedala so smiechom. Mala tuším lepšie náladu, bol som za to neuveriteľne rád.

„Tak priatelia,“ odvetil som jej nežne. Bella prikývla a začala jesť. Rýchlo som sa pridal k nej. Zrazu sa na mňa Bella zmätene pozrela.

„Čo je?“ spýtal som sa jej s plnými ústami.

„Ako je možné, že ješ?“

Zasmial som sa. „Ja som totižto poloupír,“ šepol som jej.

„Poloupír? To som ešte nepočula.“ Vyzeralo to, že nad tým silno premýšľa. A vtom som dostal skvelý nápad. Neviem, či bude so mnou súhlasiť, ale musel som to skúsiť.

„Bella, ak by si chcela, mohli by sme ísť dnes na tvoju lúku. Rád by som ti o sebe povedal,“ navrhol som jej, ale bál som sa jej odmietnutia.

„Vieš, ja by som rada, ale musím ísť na... Vlastne môžeš ísť so mnou, ak chceš poviem ti... však vieš.“ Hovorila trochu neisto, no ja som na nič neváhal.

„Veľmi rád,“ vyhŕkol som. Bol som neuveriteľne rád, že sa dozviem jej tajomstvo, že konečne zistím, čo sa deje v jej živote, prečo stále plače, prečo je smutná.

Po obede som ju už nevidel. Chcel som ju vziať naspäť domov autom, ale povedala, že sa chce prejsť. Dohodli sme sa, že po ňu prídem o hodinu. Bol som strašne netrpezlivý.

„Edward, nemal by si tam ísť," povedala mi Alice, keď som prišiel domov. Ale nepočúval som ju, nezaujímalo ma, aký ma na to ona názor. Nechápem, prečo ma stále upozorňovala, že sa s ňou nemám stretávať. Ale to by som už nedokázal.

3. kapitola - 5. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 4. kapitola: