Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 2. kapitola

Za hranicou územia - 2. kapitolaZacítila som, ako ma opatrne zdvíha zo zeme - bez akejkoľvek námahy. Pokojne dýchal a snažil sa so mnou veľmi nehýbať. Kráčal ľudskou chôdzou, za čo som mu vďačila. O pár sekúnd na to ma znova ukladal na mäkkú, vlhkú zem.

Pokojne som sedela za svojou lavicou a vo vzduchu sa vznášalo takmer viditeľné šťastie. Každý bol skvelo naladený, veď chýbalo už len pár dní do letných prázdnin.

Na vysokú som nemohla ísť, nemala som peniaze, ale Billy mi sľúbil, že o rok, o dva sa tam určite dostanem.

„Čo budeš robiť celé leto?“ spýtal sa ma Mike, ktorý si kľakol k mojej lavici.

„Neviem,“ zamyslela som sa. „Asi zostanem v La Push, tam sa nudiť nebudem,“ zašomrala som a kútiky úst sa mi nadvihli pri spomienke na chlapcov, ako sa so štyrmi labami snažia hrať futbal na pláži. Už dlho som sa tak s Emily nenasmiala ako vtedy.

Všimla som si, ako Edward Cullen, sediaci vedľa mňa, načúva a zahanbene som sklopila zrak na lavicu. Pozeral sa z okna, za ktorým pršalo, počasie von sa na leto ale vôbec nepodobalo.

„A ty čo budeš robiť?“ spýtala som sa Mikea a pozrela sa do jeho nadšenej tváre.

„Pôjdem k rodine do Vegas. Myslím, že ani ja sa tam neunudím,“ zasmial sa veselo. „Už mám aj čosi nasporené.“

Zazvonilo a Mike sa prudko postavil, keď pán Molina vošiel do učebne biológie a za sebou ťahal staromódne video. Posadil sa pár lavíc predo mnou, ešte sa za mnou otočil a priateľsky sa usmial.

„Neznášam ho,“ zašomral podráždene Edward. Otočil sa ku mne, stoličku mal neobvykle blízko, vždy sa snažil sedieť čo najďalej odo mňa, ale v posledných dňoch sa to zmenilo. To som si všimla...

 

S úsmevom na perách som sa na svojej malej posteli pretočila na druhý bok. Zrak som uprela na prázdnu, drevenú stenu a spokojne som si odfúkla.

Zatvorila som oči a pred očami sa mi začala vynárať ďalšia spomienka.

 

„Edward? Edward Cullen?“ spýtala som sa ho prekvapene a zmätene som pozorovala jeho bledú, ostražitú tvár.

„Som to ja, Bella,“ zašomral podráždene a pozoroval moju ruku, keď som sa k nemu opatrne naťahovala, aby som sa ho dotkla a tým sa uistila, že je to naozaj on.

„Čo tu, preboha, robíš?!“ zvýskla som. „Zatúžil si po smrti? Sem nesmieš ísť, hádam o tom vieš!“ uistila som sa. Zamračil sa a poobzeral sa navôkol. A kým ja som vystrašene penila, on sa nežne usmieval a nevšímal si môj hnev. Iba ma akosi zvláštne pozoroval.

„Prišiel som za tebou,“ zašomral. To ma zaskočilo, okamžite som stíchla a zmätene som ho pozorovala.

„Prečo?“ vykoktala som. Mykol plecami a opäť sa na mňa usmial. Zmenil sa, kedysi by sa mi ani neprihovoril.

„Musím už ísť,“ povedal odrazu naliehavo a pozrel sa niekam za mňa. Začula som pukot vetvičiek, akoby po nich niekto kráčal.

„Zbohom, Bella. Zajtra prídem,“ odvetil a odrazu som v zelenom lese zostala sama.

Okamžite som sa otočila na odchod, späť do dediny, dúfala som, že nik nezacíti jeho pach. Poznala som pravidlá – žiadnu upír nesmie prekročiť hranicu.

Od toho dňa ju Edward porušoval neustále a deň čo sme sa stretávali, hlboko v lese...

 

Pol prázdnin ubehlo ako voda a ja som celý čas trávila v La Push.

Sedela som na piesku pri mori a zmáčala som si bosé nohy. Dnes slnko na oblohe celý deň svietilo, zohrialo vodu, teda aspoň pri brehu, a ja som sa tak nemusela báť, že budem mať omrzliny.

Pozorovala som útes neďaleko, ako sa chlapci z neho so smiechom vrhajú a miznú v silnom príboji vody.

Keď slnko začalo postupne zapadať a vzduch začal chladnúť, postavila som sa a oprášila som si nohavice od piesku, ktorý sa mi na ne nalepil.

Chlapci neustále skákali z útesu, a tak som sa vybrala za Emily do domu.


Kráčala som zablatenou cestičkou pomedzi krátky les, aby som sa dostala späť do osady, keď som zrazu medzi stromami zazrela pohyb. Srdce mi vynechalo jeden úder, tak som sa zľakla, no keď som znova nič nezaznamenala, ponáhľala som sa rýchlejším krokom.

V tom sa predo mnou zjavil Edward, pokojne sa opieral o jeden strom neďaleko a s úsmevom ma pozoroval.

„Čo tu robíš? A tak blízko?!“ skríkla som prekvapene a zároveň vystrašene. Neustále sa pobavene usmieval a sledoval, ako ja pením.

„Mala by si byť po tichšie, ak nechceš, aby nás začuli,“ odvetil pokojne. Ohrnula som dolnú peru a venovala mu jedovatý pohľad.

„Poď, ukážem ti jedno miesto,“ zvolal veselo a vyšvihol si ma do pevného náručia.

„Zbláznil si sa?“ skríkla som a buchla ho do kamennej hrude. So zaúpením som si boľavú päsť pritlačila a hruď a snažila som si tíšiť bolesť, ktorú som si sama spôsobila.

„To som nechcel,“ zašomral pobavene a odrazu sa rozbehol. Jediné, čo som stihla, bolo skríknuť.

Mala som dojem, akoby som mala hlavu vyklonenú z lietadla. Vietor prudko svišťal okolo nás, zdalo sa mi, akoby sa nám stromy uhýbali.

Vystrašene som pozorovala, ako sa krajina okolo nás mihá v neurčitých tvaroch a splýva do jednej farby – zelenej.

Zdesene som si tvár zaborila do jeho hrude, aj cez strach som cítila, ako z neho sála sladká, omamná vôňa. Snažila som sa sústrediť len na ňu, aby som zabudla, že sa cez les rútim ako rýchlovlak a pokojne sa môžem zabiť.

Ale ani to, že som vdychovala jeho opojnú vôňu, mi nepomohlo, aby sa mi hlava nezatočila od nevoľnosti.

Zastavili sme, zistila som to iba podľa toho, že vzduch okolo nás utíchol a vlasy mi nešľahali do tváre. Edward utekal bez akejkoľvek námahy, a tak ladne, že som takmer necítila hrboľatú zem pod nami.

Držala som sa ho ako kliešť, no to mu nezabránilo, aby si ma mohol opatrne zložiť s rúk.

Zhlboka som dýchala a zatvárala som oči, ani tom netušila, kam ma zaviedol. Keď ma položil na zem, nohy mi zmalátneli a ja som padla ako lata na zem.

Začula som, ako sa pobavene zachechtal, no okamžite sa sklonil ku mne.

„Je ti niečo?“ spýtal sa vystrašene a ľadovými prstami mi odhrnul vlasy z tváre.

„Asi budem vracať.“

„To som nechcel,“ pretisol pomedzi zuby, pochopila som, že sa snaží udržať, aby sa nezasmial. „Asi si mala zatvoriť oči.“

„Grrr.“

Hlavu som si zložila medzi kolená a nadychovala som sa čerstvého, lesného vzduchu. Aj tak som neustále cítila jemnú, sladkastú vôňu jeho tela.

„Dokážeš sa pohnúť?“

„Nie,“ odvrkla som podráždene. Neustále som sa snažila udržať si žalúdok na mieste.

„Tak ťa ponesiem.“

„Nie!“ skríkla som vystrašene.

„Je to len pár krokov,“ povedal nežne.

Zacítila som, ako ma opatrne zdvíha zo zeme - bez akejkoľvek námahy. Pokojne dýchal a snažil sa so mnou veľmi nehýbať. Kráčal ľudskou chôdzou, za čo som mu vďačila. O pár sekúnd na to ma znova ukladal na mäkkú, vlhkú zem.

„Už je ti lepšie?“

„Trošku,“ priznala som.

Ešte som sa párkrát nadýchla a otvorila som oči. Svet sa mi jemne roztočil, no o pár sekúnd sa vrátil na miesto a ja som videla len jedného Edwarda, ako ma starostlivo pozoruje a naťahuje ruky, aby ma mohol pohladiť po rozlietaných vlasoch. Možno by som sa začervenala, no ešte stále sa mi nedostala krv do hlavy.

„Asi to nebol dobrý nápad,“ zašomral zamračene.

„Aspoň mám zážitok,“ zašepkala som upokojujúco, nechcela som, aby jeho anjelská tvár takto vyzerala. „Kde sme to?“ spýtala som sa ho zvedavo a poobzerala som sa po rozľahlej čistinke.

Sedeli sme na machu pri zvalenom, mohutnom strome. Musel tu ležať už dosť dlho, pretože jeho hnedú kôru už nebolo takmer vidieť.

„Hlboko v lese.“

„Na našej, či na vašej pôde?“

„Na vašej.“ Zúfalo som si povzdychla.

„Keď sa to dozvedia, zabijú nás.“

„Ja už som mŕtvy,“ odvetil. Chytil moju útlu ruku do svojich dlaní a priložil si ju na kamennú hruď. Moje srdce sa divoko rozbúchalo, na rozdiel od jeho, ktoré mŕtvo stálo a nevydávalo žiadny pohyb.

„Prestaň.“

Pomrvila som sa, aby sa mi pri strome sedelo pohodlnejšie. Edward sedel tesne vedľa mňa, cítila som, ako z jeho tela sála chlad, no bolo to, prekvapivo príjemné. Vzduch nebol až taký studený, aby mi Edwardova prítomnosť spôsobovala zimomriavky.

V diaľke sa ozýval spev vtákov a šušťanie vetra, inak bola krajina úplne pokojná. Akoby na tomto mieste skončil svet a my sme boli jediní, ktorí na ňom zostali.

„Kvôli tebe sa budem musieť vyváľať v blate,“ zašomrala som a privoňala si k svojej bunde. To, že voňala prekrásne, som nechcela spomínať.

„Ten pach čoskoro vyprchá,“ upokojil ma. Že pach!

„Ale domov radšej pôjdem peši.“

„Je to ďaleko.“

„To je v poriadku.

Edward sa pobavene zasmial a poobzeral sa navôkol. Jeho usmiata tvár sa začala postupne strácať, vystriedala ju pochmúrna. Chcela som sa ho spýtať, čo sa deje, no nedal mi šancu na otázku.

Prenikavým pohľadom sa mi pozrel priamo do očí, karamel v jeho očiach úplne stuhol a jeho tvár zvážnela, aj keď bol neustále milí.

„Ako je možné, že nevyzeráš ako ostatní?“ spýtal sa ma odrazu zvedavo. Usmiala som sa.

„Ako ostatní?“

„Jacob a jeho svorka.“

„Už moja mama bola polovičná indiánka. Môj starký si vzal bielu ženu, ak by som to tak mala nazvať. A vraj sa ani moja mama veľmi nepodobala na indiánku. Nakoniec si vzala môjho otca, aj on bol... biely,“ vysvetlila som. Edward sa pri mojom rozprávaní zvláštne tváril, mal zahĺbený pohľad, akoby ma vôbec nepočúval.

„A tak sa rodia malé krokodíly,“ povedala som, aby som sa uistila, že ma počúva.

„O čom to rozprávaš?“ spýtal sa ma zmätene. Zasmiala som sa, keď si ma nechápavo prezrel.

„Len som sa uisťovala, či ma počúvaš.“

„Iba som sa na chvíľu zamyslel.“

Povzdychla som si a pozrela sa na zamračenú oblohu. Sivasté oblaky ukrývali akékoľvek svetlo, krajina bola sfarbená do šedej, aj keď bolo ešte málo hodín.

„Prečo si ma sem zaviedol?“ spýtala som sa ho zvedavo.

„Toto miesto má pre mňa zvláštnu cenu,“ zašomral, po dobrej nálade nezostala ani stopa.

„Stalo sa niečo?“

„Nie,“ odvetil a nútene sa usmial. Zvalila som sa do vlhkej trávy, mala som na sebe nepremokavú bundu, takže okrem chladu som sa nemusela ničoho báť. Edward ma pozoroval zvláštnym, zamysleným pohľadom, kvôli ktorému som sa začervenala a zahryzla si do pery.

Jeho prirodzenou rýchlosťou sa stočil tak, že odrazu ležal nado mnou. Cítila som jeho tvrdú hruď, ako jemne tlačí na tú moju. Takmer sa mi nedalo nadýchnuť, aj keď sa ma takmer nedotýkal. Opäť sa mi zapozeral do očí, videla som, ako tie jeho postupne černejú, až sa karamel takmer úplne stratil.

„Bella, asi by som ti mal niečo povedať. Kým je čas...“ vydýchol mi do tváre. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, že mi niečo rozpráva.

„Čo?“

Pery zúžil do tenkej štrbinky, odrazu spoza mrakov vykukol lúč slnka a iba na pár sekúnd osvietil čistinku, na ktorej sme sedeli.

Omámene som pozorovala, ako sa jeho pokožka jemne trblieta, no než som sa ho stihla dotknúť, svetlo opäť zmizlo a ja som zahanbene stiahla ruku späť na miesto.

„Je to zvláštne. To, ako sa trblietaš.“ Pobavene sa zachechtal a odklonil, aby sa opäť mohol posadiť tak, ako pred tým.

„Veľa ľudí to nerobí, však?“ spýtal sa pobavene. Začervenala som sa a uhla som pohľadom smerom do lesa.

„Tak čo si mi to chcel povedať?“

„Ale nič...“

 

„Bolo to ďalej, ako som predpokladala,“ mrmlala som podráždene a chytala som sa za bok, v ktorom ma od únavy pichalo. Edward zastavil a pobavene sa uškrnul.

„Hovoril som ti.“

Odrazu som nevedela, čo povedať, stála som tam bez pohnutia a hlúpo som naňho civela. Vyriešil to za mňa.

„Tamtým smerom je osada,“ začal. „Je to asi päť minút stále rovno. Len sa nestrať, áno?“

Omámene som prikývla.

„Myslíš, že ťa zo mňa ešte zacítia?“ spýtala som sa ho kontrolne a nedokázala som zakryť ten strach, ktorý som neustále cítila.

„Pochybujem.“

„Dobre,“ vydýchla som. Nervózne som pohľadom zablúdila na zem a zovrela som dlane v päsť. „Tak... tak ja už pôjdem.“

„Počkaj, Bella,“ zašepkal naliehavo. Stočila som sa späť k nemu. Stál neuveriteľne blízko, oči sa mi rozšírili a rozum úplne vytratil, keď som znova zacítila tú opojnú vôňu.

Moje zápästie pustil, chlad na ruke sa stratil, no vystriedal ho iný. Tvrdé, nepoddajné pery naliehavo pritlačil o tie moje. Zalapala som po dychu a zoširoka som otvorila oči.

Bozkával ma veľmi jemne, akoby som bola tá najkrehkejšia bytosť na svete, ale neustále dorážal na moje pery, až kým som sa mu úplne nepoddala a nevydýchla mu do pier. Vtedy jeho bozky zosilneli, no keď vzrušene zavrčal, okamžite sa odtiahol. Snažila som sa upokojiť dýchanie a zastaviť ten pobláznený tlkot srdca, no vedela som, že kým neodíde, nikdy to neprestane.

Z očí mu sršalo šťastie a na perách mu pohrával šibalský úsmev, keď ma naposledy, na krátky okamih, opäť pobozkal.

„Zbohom, Bella,“ zašepkal a s jemným vánkom, ako toľkokrát predtým, zmizol.

„Stále rovno,“ opakovala som si omámene. Vedela som, že teraz na nič iné nepomyslím, iba na jeho chladné, nežné pery, ale domov som sa nejako dostať musela.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 2. kapitola:

 1
17.03.2012 [19:26]

Sima228SimaProsím dalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17.03.2012 [16:41]

TerkikPěkné. Rozhodně s touto povídkou nesmíš přestat a dopsat ji až do konce. Má zajímavý děj, Eda s Bells mi zde jsou velmi sympatičtí. Moc, moc pěkně napsané.

Těším se na další kapču. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17.03.2012 [7:53]

Adus15Úžasné rychle další! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.03.2012 [14:28]

BellaSwanCullen8 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.03.2012 [22:29]

N1I1K1O1LJé. Emoticon Emoticon Zase povedená kapitola. Emoticon Emoticon Tahle povídka má vážně něco do sebe... Líbí se mi tvůj styl psaní a její děj. Emoticon Edward a Bella - neuvěřitelně roztomilý pár. Emoticon Emoticon V tvé povídce miluju oba. Emoticon Jen doufám, že z Belly neucítí Edwarda. To by bylo dost špatné. Emoticon
Těším se na další kapitolu. Emoticon Emoticon Emoticon

2. lelus
15.03.2012 [22:06]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.03.2012 [21:35]

AddyCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!