Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » XI. Hranice života 1 / 2

10.04.2009 (20:15) • Yvai • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1213×

Spomienky 1 / 2

Mellissa, 12. september 1995

,,James nemôžeš aspoň trochu stíšiť decibely? Lee-Lee nás môže počuť a zobudiť sa. A James, prosím ťa, prestaň sa chovať, ako blázon.“ Pomaly som prechádzala do tichého šepotu.

,,Takže ja som blázon! Áno, máš pravdu. Bol som. Do teba!“ neobťažoval sa šepkať. Dokonca ani hovoriť tichšie. V poslednej dobe im to spolu neklapalo. Mellissa začala uprednostňovať prácu a on si bol takmer istý skutočným dôvodom. Povýšili ju, pretože do mesta sa prisťahoval nový lekár. Ani raz ho ešte nevidel. Mark nejaký. Na toto meno pomyslel s poriadnou dávkou irónie. On bol tým dôvodom prečo bola jeho žena šťastnejšia a veselšia. Vedel to.

,,Bol? Mám to správne chápať tak, že už nie si?“ pomaly som strácala nervy. Dobre som vedela kam tento rozhovor smeruje. Táto téma bola číslom jeden už niekoľko týždňov. Darilo sa mi to vždy ututlať, ale mala som pocit, že teraz sa blíži zlom. Niečo sa zmenilo.

,,Áno, bol. Vieš, už to nevydržím. Prestáva ma táto hra na pretvárku baviť. Už ma nebaví predstierať aká dokonalá rodinka sme. Mám toho po krk. Rozumieš...po krk! Ty si bež za ním a všetko bude OK.!“ Zaklapla som rozčítanú knihu, vzpriamila som sa na posteli a dožadovala som sa vysvetlenia.

,,Čože! Ako si to predstavuješ? Nechápem, kam týmto myšlienkovým pochodom smeruješ. Vysvetlíš mi to, prosím ťa.“ Potláčala som slzy. Zlom.

,,Ide o to, že môj pohár trpezlivosť pretiekol. O chvíľu sa prestaneme rozprávať, začneme sa navzájom ignorovať. Uvidíš, ani si to nevšimneš. Obaja si niekoho nájdeme, bez výčitiek svedomia, priznajme si to. Budeme si navzájom zahýbať a ani si to neuvedomíme. Pred rodinou môžeme hrať milujúcich manželov s krásnou dcérou a je to vybavené.“ Jeho slová sa mi zabodávali priamo do srdca. Slzy mi stekali po tvári. James sa ku mne otočil. Ihneď ku mne priskočil a začal mi zotierať slzy. Až vtedy si plne uvedomil, čo povedal. Bolo neskoro. Toto bol ten zlom. Čakala som, že ho spôsobím ja.

,,Ježiši, Mel, prepáč. Nemyslel som to tak.“ Odsotila som ho a vykríkla.

,,Vypadni odtiaľto! Nenávidím ťa! Nechaj ma už konečne žiť!“

Mellissa, 13. september 1995

,,Dočerta.“ Zanadávala som, keď mi už po stýkrát vypadlo niečo z rúk. Teraz som dokonca ani nevedela, čo to bolo. Chcela som sa zohnúť, ale niečie ruky ma predbehli.

,,Čo sa deje, Mel?“ spýtal sa ma s obavami a záujmom Mark. Musela som sa v duchu uškrnúť. Vôbec som sa nedivila , že James žiarli, aj keď Marka ani raz v živote nevidel. Aj tak boli jeho dohady nesprávne. S Markom som v podstate nič nemala. Pobozkal ma iba raz. Vždy si udržiaval odstup, ako keby ma chcel pred niečím chrániť. Rozhodla som sa mu to povedať.

,,Vieš, Mark...ja a James...no, je to zložité.“ Sadla som si na kraj nemocničnej postele a on si ku mne pritiahol stoličku. V miestnosti nebol okrem nich, pípajúcich prístrojov a ženy v kóme, nikto.

,,Chceš sa o tom porozprávať?“ s účasťou sa mi prihováral.

Tak veľmi som mu to všetko chcela povedať, ale považovala som to za príliš osobné, až príliš sa ma to vnútorne dotýkalo. A vlastne prečo by to nemal vedieť? O chvíľu sa to aj tak dozvie celá nemocnica. Dokonalá doktorka Meyerová sa rozvádza. Ou. Potlačila som dotieravé slzy.

,,Mark, ja už nemám silu. Ja to už nedokážem zachrániť...a tak veľmi chcem. Keby sa to dalo. Včera večer sme na seba nakričali hrozné veci. Je mi to ľúto hlavne kvôli mojej malej Liz.“ Mark nič nehovoril, len vstal, presunul sa ku mne a objal ma. Necítili sme potrebu niečo hovoriť, len sme potichu sedeli. Zrazu som začula ľahké kroky naprieč vŕzgajúcim linoleom, smerujúce k nám. Zdvihla som hlavu a prinútila som sa usmiať. Lizzie sa ku mne natiahla a ja som podržala svoju náruč otvorenú. Takéto návštevy neboli ničím neobvyklým. Amanda – jej opatrovateľka – chodila navštevovať svojho otca a Lizzie vždy vedela, kde ma má nájsť. Vrhla sa mi do náručia a pohodlne si oprela hlavu o môj krk. Ako jej to dokážem vysvetliť? Lizzina ruka sa zľahka dotkla mojej tváre. Jemne som ju pohladila po líčku. Ne tvári sa jej rozhostil oslňujúci úsmev, keď ona spravila to isté. Mark ma stále držal okolo pliec a dtuhú ruku natiahol k Liz. Ona mu s nadšením vyšla v ústrety tou svojou. Mark a Liz boli absolútne zohraná dvojka. Mala ho rada. Jej prvá otázka, keď ho niekde nablízku nevidela, bola :,,Kde je Mark?“ Čudovala som sa, že Markovi ešte nelezie na nervy.

Súčasnosť

,,Ako to, že si ťa nepamätám?“ bola som zmätená. Áno, bola som. Dá sa to tak nazvať.

,,Bolo to pre teba veľmi bolestivé obdobie. Deti dokážu zabúdať na veci, ktoré im nahnali strach.“ Vysvetlil mi Mark.

,,Aha.“

Minulosť

Šikovne sa presunula z mojich kolien na jeho. Pritúlila sa k nemu a Mark ju voľnou rukou objal. Vo dverách sa ozval prekvapený a zároveň nahnevaný povzdych. Pohľad som presunula na postavu stojacu vo dverách. Takže dnes to nebola Amanda. Vo dverách stál James. Nahnevane si premeriaval Marka a Liz v jeho náručí.

,,Vieš, čo je smiešne? Ja si vezmem voľno, aby som svoje dievčatá niekam vzal. A čo nenájdem? Dokonalú rodinku. Už si ju..“ prstom ukázal na Liz, ,,...naučila oslovovať ho ocko?“ posmešne si odfrkol. ,,Poď, Liz. Odchádzame.“ Malá zrejme videla, čo sa zračí v jeho očiach. Mark ju jemne zložil na zem a ona odcupotala k Jamesovi.

,,Oci, kúpiš mi lízatko?“ spýtala sa veselým hláskom. Aspoň ona bola šťastná. Spolu s Markom som sa postavila a chystala som sa niečo povedať, ale James ma zahriakol.

,,Nechce nič počuť. Tešilo ma, doktor.“ Zdvihol Liz do náručia a s núteným úsmevom jej odpovedal. ,,Samozrejme, drobec. Hneď aj dve, ak budeš mať chuť.“ S týmito slovami odkráčal preč. Mojím telom začali otriasať vzlyky. Mark mi upokojujúco položil ruku na plece. Striasla som ju. Vyzliekla som si plášť a hodila som ho na zem.

,,Potrebujem byť sama.“ Odôvodnila som a ponáhľala som sa preč s nemocnice. Naštartovala som. V hlave mi chaoticky prúdili myšlienky. Bez ladu a skladu. Ani na jednu som sa nedokázala sústrediť. Nesústredila som sa vlastne na nič. Ani na cestu. Od kedy som opustila parkovisko sa ručička tachometra nepresunula naľavo. Držala som ju napravo, bez akejkoľvek inej možnosti. Neviem, či som niečo cítila. Bola som otupená. Nedokázala som uvažovať racionálne. Veľmi to bolelo. Preto som asi nezbadala rútiace sa auto. Rútilo sa presne na mňa. Nesnažila som sa spomaliť, nohu som nespustila z plynového pedálu. Nechcela som. Posledná myšlienka patrila mojej dcére. Zavrela som oči.

Autor: Yvai, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek XI. Hranice života 1 / 2: