Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Wow - 2. kapitola

04.05.2010 (21:00) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5996×

WOW

2. kapitola - Príbeh a ešte niečo

„Renesmee," zašepkal a pár krát sa s ňou zatočil. „Dcérka moja. Som tak šťastný, že som ťa mohol spoznať. Si presne taká krásna ako tvoja mama," a pohladil ju po líci. Pche.

„Aj ja som rada, že som ťa, mohla konečne spoznať, aj ostatných," povedala mu. Otočil sa s úsmevom na mňa. Nebodaj zabudol nato, čo som mu hovoril.

„Dúfam, že neočakávaš, že ťa objímem, lebo som ti už raz povedal, že ťa nepovažujem za svojho otca, takže ten úsmev si nechaj pre niekoho iného." Myslí si snáď, že sa tu objaví a budem okolo neho skákať? To nikdy. Mám svoju hrdosť a navyše mame spôsobil, veľkú bolesť.

Smutne sklonil hlavu a Nessie ho ešte tuhšie objala.

„Čo všetko si robila po našom odchode, Bella? Ako si ostatných spoznala?" pýtala sa Alice.

„Myslím, že toto nie je najlepšie miesto na rozprávanie," odpovedala.

„Tak poďte k nám," navrhla Vivienne. Nie aby sme sa od nich držali čo najďalej, ale pozívajme ich ešte k nám do domu.

„To je skvelý nápad," vykríkol Emmett. A tak sa aj stalo. Rozbehli sme sa do domu a Cullenovi nás nasledovali. Necítil som sa príjemne. Stále som cítil na svojom chrbte Edwardov pohľad.

Posadali sme si do obývačky. Ja som si sadol na kreslo operadla, kde sedela Bella a z druhej strany si sadla Renesmee. Rodney si sadol tiež do kresla a Vivienne si mu sadla na kolená. Chris sa oprel o Sueine kolená, John s Teylou stáli. Cullenovi si posadali po pároch. Bella si odkašlala a začala rozprávať.

„Potom, čo ste odišli som zistila, že som tehotná. Hľadala som vás, ale nikto o vás nevedel. Chápala som, že nemôžem ostať doma pri Charliem, veď to dieťa bolo napol upír a napol človek. Pomohol mi Jacob, kamarát z LaPush. On je vlkolak. Lovil pre mňa zvieratá, aby som mala, čo piť, staral sa o mňa, ako najlepšie vedel. Raz som sa vydala na prechádzku do lesa, keď som stretla Vivienne a Rodneyho, boli práve na love, zaútočili na mňa. Z toho šoku mi praskla voda a začala som rodiť. Keď zbadali, že som začala rodiť, akoby sa prebrali z toho, že ma chcú zabiť a Vivienne mi pomohla odrodiť, Rodney jej asistoval. Zistila som, že mám dvojičky a nie jedno dieťa, ako si každý myslel. Bolo to pre mňa to najkrajšie prekvapenie. Bohužiaľ som veľmi vykrvácala a museli ma premeniť. Pri premene som nepociťovala žiadnu bolesť, len obrovskú túžbu vidieť svoje deti. Keď som sa po troch dňoch prebrala zbadal som tie najkrajšie deti na svete. Hneď som vedela, aké im dám mená. Anthony a Renesmee," a usmiala sa na nás.

„Vivienne a Rodneym sa mi predstavili a povedali mi, aké má Nessie s Anthonym schopnosti. Ani ma to veľmi neprekvapilo. Skôr bolo prekvapujúce, že bol pri mne Jacob a pripútal sa k Nessie. Vivienne a Rodney sa začali živiť zvieracou krvou. Postavili sme si hlboko v lese dom, kde sme žili. Raz na love som stretla Chrisa, ktorý má dar narábať s elektrinou, veľmi trpel tým, že je upír a ja som ho presvedčila, aby sa k nám pridal. Potom prišla Sue a nie po dlhej dobe sa dala s Chrisom dohromady. Nakoniec Teyla a John. Tých stretol zase Anthony, keď bol na love. Dosť ma tým nahneval. Len tak do domu pritiahne dvoch upírov a poriadne o nich nič nevie. Mohlo sa mu hocičo stať. Povedali nám svoje príbehy a nakoniec sa rozhodli, že budú s nami, keď nám to nebude vadiť. Teyla má dar vidieť minulosť a John dokáže ostatným nechať zmrznúť myseľ. Keďže nás už bolo veľa a nezmestili sme sa do domu, museli sme sa presťahovať do nového. Vybrali sme si Seqium, aby to mal Jacob blízko Nessie a boli sme ešte stále na známej pôde. Precvičovali sme svoje ovládanie, až nakoniec, keď sme to zvládli rozhodli sme sa, že by sme mohli chodiť do školy a Rodney s Vivienne, by mohli pracovať. Navyše už nám pomaly dochádzali peniaze. John bol voľakedy v Arovej garde a každých päť rokov sa mu mal prísť ukázať alebo on prišiel pozrieť jeho. Tak sa aj stalo. Raz nám niekto zaklopal na dvere, Renesmee šla otvoriť. Vtedy s Anthonym vyzerali na trinásť a medzi dvermi, bol Aro so svojou gardou. Keď zbadal Renesmee skoro ho kleplo a nás tiež. Hneď si nás všetkých zavolal a chcel nás za pomoci Aleca a Jane zabiť, ale nedalo sa, lebo som okolo nás roztiahla štít. Dlho trvalo kým pochopil, že Anthony s Renesmee nie sú nesmrteľné deti, a potom chcel vedieť všetky podrobnosti, čo som si všimla počas tehotenstva. Bol ako malé dieťa, keď dostane novú hračku. Neviem, čo sa mu stalo, či ho osvietilo alebo mu šiblo, ale rozhodol sa ma vyhlásiť za svojho dediča. Caius z toho nebol zrovna dvakrát nadšený a ja tak isto, ale aspoň sme sa mohli, čo najskôr presťahovať a začať od znova. Prisťahovali sme sa sem a začali chodiť do školy, Rodney pracuje na vysokej škole a Vivienne zas chemickom laboratórium. Je to síce od LaPush dosť ďaleko, ale Nessie sa s Jacobom stále navštevujú a darí sa im," dokončila. „A čo ste robili vy?"

„Za tých dvadsať rokov sa toho veľmi nest..."

Cŕŕn

Alice vyrušila pevná linka. Šiel som to rýchlo zdvihnúť.

„Prosím."

„Ahoj, Anthony, je nablízku Bella," ozval sa z druhej strany Demetriho hlas.

„Áno, hneď ti ju predám."

„Mami! Demetri," zavolal som za ňou. Hneď bola pri mne a brala si telefón.

„Ahoj Demetri, čo si želáš?" spýtala sa.

„Stojím pred tvojím domom a čakám, kedy mi prídeš otvoriť. Chcel som ťa totiž pozvať von. Tak dlho sme sa už nevideli a chýbaš mi," odpovedal. Bella rýchlo zaklapla telefón a šla mu otvoriť dvere.

„Bella," povedal Demetri a bolo už len počuť hlboký vzdych. Vrátil som sa od obývačky, kde všetci Cullenovi mali otvorené ústa. To zrejme nečakali. Demetri prišiel s Bellou až k nám. Všetkých milo pozdravil a na Edwarda sa škaredo pozrel. Cullenovi ovládli svoje tváre a správali sa normálne. Alebo sa aspoň snažili. Demetri si sadol do kresla a stiahol si Bellu k sebe.

„Netušil som, že budete mať návštevu," povedal.

„To netušil vážne nikto," pritkal som.

„My už radšej pôjdeme," ozval sa Carlisle po piatich minútach trápneho ticha. A všetci začali vstávať.

„Môžem ísť s vami?" spýtala sa Renesmee pri dverách.

„Ale iste, zlatíčko," odpovedala jej Esme.

Renesme:

Jak ja len nenávidím Demetriho. Netuším, čo na ňom mama vidí. Veď otec je o stokrát lepší aj krajší. Viem ublížil jej, ale bolo by skvelé, keby sa dali naspäť dokopy. Otec mamu ešte stále miluje, aj keď to ona nevie. Musím mu pomôcť ju získať naspäť, lebo toho hlupáka v rodine mať nechcem. Nechápem, ako sa môže živiť ľuďmi. Aj on bol predsa voľakedy človek, aj keď o tom často pochybujem. A Anthony ho má tiež rád. Síce mi povedal, že len preto, lebo robí mamu šťastnejšiu, ale správa sa k nemu ako vlastnému otcovi a na toho pravého kašle. Budem sa sním musieť porozprávať. Chcem aby sme boli ako rodina. Ako keby otec vôbec neodišiel, a boli by sme, veľká šťastná rodinka. Presťahovali by sme sa a začali od znova. Dlho o tom snívam.

Bežali sme do domu babičky a ostatných. Sú tak úžasný, ešte lepší než som si ich predstavovala z maminých spomienok.

Mali krásny dom. Veľký bieli, dvojposchodový a spodok bol celý presklený. Pomaly som vošla dnu a žasla, ako to tu majú skvelo zariadené. Zaviedli ma do obývačky. Steny boli biele k tomu kontrastovala čierna pohovka, čierny malý stolík a čierny klavír. Veľká plazma visela na stene a pod ňou boli poličky, na ktorých boli rôzne knižky, DVD, CD ...

„Sadni si," ponúkol mi otec, miesto vedľa seba. S radosťou som prijala. Ostatný si posadali tiež.

„Prosím ťa, neuraz sa, ale prečo si šla s nami a nezostala doma?" spýtala sa teta Rose.

„Nemám rada Demetriho. Nenávidím ten jeho sycht, pripomína mi niekedy hada, ktorý len čaká a potom zaútočí, navyše sa živí ľuďmi. Nemá k nim žiadnu úctu. Nechápem, ako sa môže mame páčiť," nechápavo som krútila hlavou zo strany na stranu.

„Súhlasím s tebou," pritkal otec.

„Škoda, že somnou nesúhlasí aj Anthony," posmutnela som. Otec ma objal okolo ramien.

„Neboj sa, raz to tak určite bude," a povzbudzujúco sa na mňa usmial. Položila som mu hlavu na hruď a tiež sa naňho usmiala. Keby tak mal pravdu.

„Nessie, koľko toho vieš o poloupírstve. Môžeš mi o tom povedať?" spýtal sa deda. Kto iný.

„Sme veľmi podobný upírom a často sa stáva, že si nás pomýlia. Musíme sa živiť krvou, ale taktiež aj ľudskou stravou. Musíme spať a v žilách nám koluje krv. Náš rast je rýchlejší ako u ľudí. Nie sme tak silní ako upíri a tiež ani tak rýchli. To je asi všetko," odpovedala som.

„Hm," povedal a rukou si škrabkal bradu.

„Haaaum," zívla som si. Mala by som ísť domov. Pozrela som sa na hodinky bolo po desiatej. ,,Strašne rada som s vami bola, ale už je veľa hodín a musím ísť spať," smutne som povedala. Postavila som sa a chcela odísť, ale otec ma chytil za ruku.

„Nemusíš ísť nikam, prespať môžeš aj tu," navrhol. „Alice ti dá nejaké oblečenie a môžeš niekoho poprosiť, aby ti zajtra do školy doniesol tašku. Čo sa týka jedla, pokojne skočím do obchodu, ti niečo kúpiť," usmial sa. Znie to ako dobrý nápad.

„Rada."

„Poď, ukážem ti izbu," postavil sa a šiel hore schodmi. Nasledovala som ho. Viedol ma po chodbe, až k posledným dverám. Otvoril ich, zapol svetlo a ja som uvidela prekrásnu izbu. Na stenách bola bledozelená farba, veľká manželská posteľ uprostred, na ktorej bolo zelená prikrývka s vankúšmi. Poličky, na ktorých sem tam bola nejaká ozdoba. Dve veľké okná, vďaka ktorým bol krásny výhľad na les.

„Ne je tu ešte žiadna elektronika, nestihli sme dorobiť túto izbu," vyrušil ma otec.

„To je v poriadku," ubezpečila som ho.

„Tak teda, dobrú noc," povedal a chcel odísť, ale zastavila som ho.

„Prosím neodchádzaj," poprosila som. Prikývol. Ľahla som si do postele, otec zhasol svetlo ľahol si vedľa mňa. Oprela som si hlavu o jeho hruď a on ma objal.

„Mám ťa rada, tati," povedala som mu.

„Aj ja teba. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi som šťastný. Bol by som šťastnejší, keby tu s nami bola aj mama s Anthonym, ale zrejme to nejde," odpovedal mi.

„Chcem ti pomôcť, presvedčiť mamu a Anthonyho, aby sme boli jedna veľká rodina" zašepkala som.

„To je od teba milé, ale nepôjde to tak ľahko, najmä keď má mama Demetriho," pri posledných štyroch slovách zavrčal.

„Chceš vidieť, ako sme žili tých dvadsať rokov? Samozrejme, z môjho pohľadu," spýtala som sa.

„Veľmi rád." Položila som mu ruku na tvár a začala mu ukazovať všetko, čo sme zažili. Bohužiaľ, niektoré chvíle boli bolestné a otec pri nich trpel. Chcela som prestať, ale povedal, že to mám tak nechať.

oOZhrnutieOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wow - 2. kapitola: