Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » White Wolf

13.01.2010 (21:30) • Cornelia • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2989×

Zazvonil zvonček a prebudil ma zo školského tranzu. Ako sa priemerné či skôr normálne veci môžu stať nudnými a stereotypnými... pochopiteľne po nejakom čase stáleho opakovania  sa to stáva. Znudene som odlepila pohľad od zošita a hodila ho do tašky. Zase, znova a opäť. Stále to isté dokola. Prešla som do druhej triedy a pohodlne sa uvelebila, ak sa dá pohodlne sadnúť na školskú stoličku  a pokúšala si spomenúť na detaily filmu, ktorý som videla včera. Niečo zamilované... hmm ešte to zažiť v skutočnosti. Pocítiť city nielen vymyslené a zdokonalené fantáziou, ale obohatené dávkou realistickosti.

Konečne zazvonil zvonček a škola sa začala okamžite vyľudňovať. Hodila som veci do ruksaku a vybrala sa von k autu.

Zábava? Nuda? Nie, stereotyp všedných, ľudských dní.

Otvorila som vchodové dvere do môjho malého domčeka... načo veľký, keď som v ňom aj tak sama. Privítal ma úsmev na priateľskej psej tvári. Sam na mňa okamžite vyskočila, čím ma pritlačila o dvere. Hoci som mala dnes skôr náladu na rozmýšľanie a úsmev sa u mňa objavil ojedinele, nemohla by som povedať, že to je depresia. Nie. Je to moje občasné zamyslenie, keď si uvedomím aký je môj život prázdny. Samanthine laby nemeckého vlčiaka mali silu, no keď som sa vzchopila z počiatočného prekvapenia chytila som ich a pustila na zem. Hoci mi nebolo dosť do smiechu po chvíli som sa vzdala a znovu sa usmievala ako slniečko. Mala to na svedomí Sam. Jej neustále vrtenie chvostom a pobehovanie okolo nedokázalo nikoho nechať smutným a vyhnalo všetky chmáry z tváre.

Privítala ma aj Gemma- môj afgánsky chrt. Skontrolovala som vodu v miskách a vybrala sa do izby. Tašku hodila do kúta a unavene sa zviezla na posteľ. Premietala som si dnešný deň a podivne sa mi zlial do celistvej šmuhy. Nakoniec som sa vybrala do sprchy, aby som zo seba čo najskôr zmyla túto svoju úžasnú náladu. Vlasy som si vypla na vrch hlavy a nechala kvapky vody pokrývať moju pokožku.

Zabalila som sa do osušky a vybrala sa do izby. Obliekla som si pyžamo, no skôr akoby som začala nad niečím rozmýšľať, sa otvorili dvere a do izby vcupotala Sam v závese s Gemmi. Podišla ku mne a studeným čumákom mi drcla do spustenej ruky povedľa boku. Zdvihla som ruku a poškrabkala ju za ušami. Slastne sa uvoľnila a privrela oči.

,,Ty potvorka, vieš čo ti robí dobre. “

Pozrela na mňa psím pohľadom a vyskočila na moju posteľ. Prišla som k nej a sotila som ju na druhú polovičku. Milovala som tú možnosť sa roztiahnuť s istotou, že neskončím na zemi. Zakryla som sa a zavolala Gemmu na posteľ. Potom som pokračovala v úvahách. Dnes mám divný deň... ale...

Kto som? Ach áno, zabudla som sa vám predstaviť. Tak dôležité a ja vám to zabudnem spomenúť. Volám sa Christy Rowley. Žijem v LA. Áno vysnívane LA. Mám to tu rada a patrične si to tu užívam. No všetko má svoj dôvod a môj pobyt tu tiež. V poslednom čase sa tu totiž začali vyskytovať veľké množstvá divých psov, ktorým padli za obeť nevinní ľudia. Chcela som pomôcť...a aj som pomáhala.

Zase som bola niekde v inej časti USA, keď sa objavila táto informácia a moja citlivá intuícia ma na to samozrejme upozornila vopred. Keď to hlásili v rádiách a televízií už som bola len pár míľ od cieľa mojej cesty. Zbalená ako zvyčajne s mojimi spoločníkmi. Samanta spala a Gemma sa zabávala s hračkami, ktoré som jej dala pred cestou. Už boli obidve zvyknuté a cestovanie sa pre nich stalo rutinou.

Keď som bola malá milovala som zvieratá. Ale nielen mačky a psy. Domov som si nosila chrobákov, holubov, ale aj líšku či hocijaké iné zviera, ktoré sa vždy s nápadnou poddajnosťou podvolilo mojim ručičkám a nechalo sa dotiahnuť až ku mne domov. Zvieratá ma zbožňovali a aj ja ich. Boli mojou záľubou a častými spoločníkmi. Nemyslite si ,že som bola nejaký samotár... to v žiadnom prípade. No po príchode zo školy ma vždy vítal môj zverinec. Až  po čase sa začali diať zvláštne veci. Snívali sa mi najprv neobyčajné sny z pohľadu tých zvierat a neskôr, aj keď neboli práve doma zvieratá, mama našla byt v zúboženom stave. Omočené sedačky, rozškriabané operadlá . Vždy v noci počula niečo behať, no nadránom vždy všetko utíchlo. Raz v noci mama išla podľa zvukov do mojej izby ..no to čo zbadala ju skoro dostalo do bezvedomia. Na okamih odpadla, no keď sa znovu vrátila do reality, pretrela si oči a dúfala, že ešte stále sníva.

Otec spal tvrdo a nebol schopný počuť počas spánku ani traktor idúci povedľa neho, ktorý by aj tak zahanbil svojim chrápaním.

Mama podišla k posteli a neisto natiahla ruku... Dotkla sa ma, no pocit, že má halucinácie ju neopúšťal. Pomaly prechádzala po srsti, ktorá sa pri svite mesiaca neuveriteľne leskla. Keby som nespala či skôr to zviera v mojej posteli  prikryté prikrývkou akoby to nedokázali žiadne laby, by neuveryla čo vidí. Mama si sadla nabok postele a fascinovane na mňa hľadela. V posteli ležal malý čierny retríver, ktorý ma od malička fascinoval svojou hravosťou a milým vzhľadom. Mama mi povedala ,že som vyzerala ako dokonalá hračka pre deti. Vyzerala som tak nevinne.

Keď mi to mama ráno rozprávala, samozrejme nie pred otcom, pretože ten by ju nepochopil a neuveril jej, no a pravdepodobne by ju ešte poslal na liečenie. Mama mi vždy hovorila, čo často počuje v noci a tiež vedela o mojich  zvláštnych snoch. Ale až teraz dávali zmysel.

Ďalšiu noc mama za mnou znovu prišla. Pohladila ma po tvári či skôr po papuľke. Rozospato som otvorila oči a zaklipkala viečkami.

,,Chris to som ja.“

Nechápavo som pozerala na mamu.

,,Pozri sa na seba.“

Odtrhla som od nej pohľad a zbadala svoje laby. Aj keď som bola len mláďa ich veľkosť bola prekvapujúca.

Od tohto okamžiku za mnou chodila mama každú noc. Po čase sme zistili, že moja premena nie je určená len na jeden druh zvieraťa. Postupne sa u nás objavovali  ale aj a iné druhy psov. V noci ku mne chodila a ja som sa postupne v cudzích podobách cítila stále istejšie.

V dvanástich rokoch sa niečo zmenilo a ja som začínala ovládať úmyselnú premenu. Bolo to ťažké a vyžadovalo si to moje plné sústredenie. Presťahovali sme sa bližšie k lesu a prírode.

Postupom času a cvičením som sa zdokonaľovala k dokonalosti pre človeka možnej. No v šestnástke som sa prvýkrát premenila na vlkolaka. Mala som bielu srsť a modré oči. Najprv som mala obavy, že som strašidelná, no mama ma z tohto omylu okamžite vyviedla. Podľa nej som vyzerala ako veľký prerastený, no pekný husky.

Jedného dňa sa na neďalekej pláži začalo topiť dievčatko. Neváhala som a skočila som do vody. Okamžite som sa premenila na novofounlandského psa a pomohla dievčatu doplávať až na breh. Neuveriteľne ma to potešilo a vytvorilo mi to v srdci pocit tepla. Odvtedy som sa snažila využiť svoj talent na pomoc druhým.

Svoj talent som uchovávala v tajnosti pred zrakom okolia zo strachu z ich reakcie.

Náhle uprostred diaľnice upchanej zápchou som začala mať silný pocit, že by som mala niekam ísť. Môžete to nazvať šiestym zmyslom či len tušením, ktoré mi nespočetne krát zachránilo život, no pomohlo ho zachrániť aj iným. „Musíš ísť inde. Tu si už pomohla.“

V meste vládol relatívny pokoj. Ak ste ignorovali trúbenie, občasné či skôr časté nadávky a smog šíriaci sa vzduchom, bolo to normálne ráno v LA.

Na najbližšej odbočke som odbočila a vybrala sa späť domov. Rýchlo som zbalila veci, vyvenčila Sam a Gemmu, aby mohli sme sa vybrať na cestu. Sledovať svoj inštinkt či tušenie bolo ako ísť po dobrej vôni šíriacej sa vzduchom. Niekedy ma doviedla na miesto inokedy priamo za človekom. Väčšinou som sa snažila odhadnúť o čo ide. Premnožené medvede? Väzni na úteku? No teraz to bolo iné. Išla som na sever, no predstavu o tom za čím idem som nemala žiadnu. Pripadala som si ako slepé kura možno sa blížiace k veľkému nebezpečenstvu, o ktorom ani samo netuší.

Prechádzala som cez planiny, ktoré sa menili na čoraz väčšie kopce, pribúdali stromy a počasie sa rapídne ochladzovalo. Oblohu zahalila mohutná vrstva oblakov a na zem sa pomaly spúšťala osviežujúca spŕška dažďa. V aute som musela zapnúť kúrenie, no nakoniec som zastavila v jednom motoreste a vytiahla som z kufra aj teplejšie oblečenie. Hodila som do seba nejaké jedlo a pokračovala v ceste.

V momente keď som si myslela, že obloha už tmavšia byť nemôže, som si všimla povedľa cesty tabulu s nápisom Vitajte vo Forks. „Super. A kde to Forks vlastne je.“ Bezmyšlienkovité prechádzanie hraníc malo za následok , že som skoro vôbec netušila, kde som. No dobre... vedela som, že som v severnej časti Severnej Ameriky a na tabuli bol  aj štát Washington ale potom... moje myšlienkové prúdy ma unášali a predostierali mi pred oči mapu Ameriky. „Je, tak tu som.“ Konečne som bola relatívne zorientovaná. Momentálne bolo mojim cieľom len sledovať môj pocit, ktorý bol na maxime. Bola som blízko. Prechádzala som po hlavnej ceste a sledovala okolie. Malé a pokojné mesto. Oproti LA je to zapadákov, no všeobecne som proti nemu nič nemala. Potom prehnanom hluku mi len prospeje pokoj, ovšem, ak sa mi ho tu vôbec dostane.

Prešla som k miestu, kde bolo najviac ľudí a vošla do malého malebného obchodíku. S úsmevom na tvári som mierila priamo k predavačke pri pulte. Po ceste som odchytila Colu a položila ju na pult. Rýchlo ma odbavila, no ešte predtým som ju zastavila a popýtala som sa jej na nejaké vhodné ubytovanie. Odporučila mi miestny hotel. No neviem či bude naozaj taký dobrý ako ho opisovala, ale spravím si vlastný úsudok.

Na recepcii ma privítal milý pán s plešinou. Podal mi kľúčiky a ja som sa vybrala do izby so Samanthou a Gemmou.

Samantha vošla dovnútra a okamžite sa zložila uprostred izby. Naopak Gemma nemá také spôsoby. Ladne prechádzala po miestnosti a oňuchávala ju. Nakoniec  sa zastavila uprostred a vrhla na mňa jasný pohľad. Chcela svoju podložku. Skočila som dole po pár vecí a doniesla lažadlá mojim krásaviciam.

Musela som sa rozhodnúť, čo budem robiť. No môj pocit mi v tom nepomáhal, bol zmätený. Chvíľu sa mi zdalo, že som na mieste, no náhle sa to zmenilo a ja som ani netušila, čo vlastne cítim. Boli to obavy striedané s kľudom. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. „Čo teraz?“ Nakoniec som to vzdala a nechala to na ďalší deň.

Slnko svitalo, no lenivé lúče neboli dosť ostré na to, aby pretrhli sinavú clonu nízko nad mestom. Pocit, s ktorým som vchádzala do mesta začal získavať presnejšie hrany a ja som si začala uvedomovať jeho podobnosť. Iba jedny osoby u mňa vyvolávali niečo podobné, lenže teraz to ani z diaľky nebolo také silné, bol to iba náznak. Vulturiovci. Áno, poznala som ich. Bola som jedinečná a to Ara zaujalo už dávno, no ja som sa v nijakom prípade nechcela k ním pridať. Toto moje rozhodnutie malo nedbalý vplyv na celé moje okolie. Začala som strácať priateľov. Náhle sa presťahovali, či len tak zmizli. Takže som sa po čase radšej prestala viazať na ľudí, ktorým by som mohla ublížiť. Mojimi spoločníkmi sa stali moje zvieratká.

Vybrala som sa von a pozorne si prezerala ulice. Moje bezcieľne túlanie ma začalo unavovať, ale ja som s istotu vedela, že je v meste, či jeho okolí, niekto podobný Vulturiovcom, no ten, koho som mala ochrániť, tu ešte nebol. Voľný čas strávený pozeraním doblba a nevnímaním okolia ma donútil k tomu, čomu som sa najviac vyhýbala....prihlásiť sa do školy. Dnes bola sobota, takže som mala čas. Pôjdem tam v pondelok. Nakoniec som sa rozhodla, že si to voľno užijem. Vybrala som sa do neďalekého mesta na nákupy. Moje oblečenie väčšinou zahrňovalo veci viac odokrývajúce a na teplé počasie, nestvorené na tento nečas. Napriek chmúrnemu počasiu boli všetci ľudia až prekvapivo dobre naladení. Letmo som prebehla pohľadom po obchodnom centre a pustila sa do nakupovania. Predbežne som sa musela zásobiť niečím, čo by vyhovovalo tunajšej klíme. Bundy, tričká, svetre a nejaké nepremokavé topánky začínali tvoriť môj skromný šatník.

Keď som sa doterigala do auta bola som ovešaná ako vianočný stromček. Všemožne som sa snažila naukladať všetky tašky do kufra, no pre ich objemnosť sa dostali aj na predné sedadlo. Audi TT pekne zapriadlo a ja som sa vracala domov. Domov, ako to zvláštne znie. Nie, to ešte nie je domov, je to iba schránka, z ktorej vyleziem a nájdem si niečo, čo bude naozaj moje. S pocitom bezpečia, priestoru, kde moje myšlienky prúdia prirodzene ako vánok povieva v ovzduší. Niečo či niekde, kde by som mohla byť sama sebou, ukrytá a chránená pred dotieravými pohľadmi obecensta. Aj keď môj “domov“ sa často presúval, mal svoje čaro. Bolo to asi preto, že som v ňom mala tých, ktorí ma mali radi a tvorili moju skromnú rodinku. Nájsť si miestečko len pre seba bolo tak prirodzené, ako začať hľadať jedlo, keď ste hľadný. Nápad tak prirodzený a impulzívny.

Doma som si obliekla niečo slušivé (konzervatívne) a vybrala sa do najbližšej realitnej kancelárie. Hoc financie neboli problémom, veľký dom som nechcela mať.

Agentka si ma usadila a ja som jej pokojne začala prednášať moju jednoduchú predstavu domu. „ Kúpeľňa, kuchynka, obývačka a stačí jedna väčšia spálňa.“ Moje požiadavky ju upokojili v jednoduchosti, ktorú vyžadujem. Prezrela som si pár domov v meste, no nakoniec ma zaujal jeden na okraji lesa. Moderne zariadený, čo bolo len pozitívum s dostatočne veľkou a ohradenou záhradou. Na nič som nečakala a chopila sa príležitosti. Ponuku som okamžite prijala a ešte v ten deň si doň preniesla veci.

Gemma aj Sam si našli miesta a začali objavovať nový domov. Medzitým som skočila do supermarketu, nakúpiť potraviny.

Deň sa vliekol, no kdeže deň, celý víkend mi pripadal ako spomalený. Chodila som von na prechádzky so Sam a Gemmou, zisťovala, čo sa kde nachádza.

V nedeľu som to už poznala naspamäť, a tak som voľný čas trávila doma, čítaním kníh. Pripravila som si dokumenty do školy, aby ma mohli bez problémov prijať. Oblečenie uložené na stoličke už len čakalo na okamih, keď sa ukáže svetu. Konečne prejde noc a začne sa môj ďalší život. Iný a predsa rovnaký.

Nasadla som do svojho nebesky modrého autíčka s nádychom striebornej. Vo všedný deň by väčšinou splývalo aj s oblohou, no tu výnimočne vynikalo. Jeho svieža farba nápadne pripomínala ako vyzerá bezoblačná obloha.

Príchod sa neobišiel bez zvedavých pohľadov žiakov. Vykročila som smerom k informačnej tabuli, aby som sa zorientovala. Isto ma naviedla na miesto, kde sa môžem zaregistrovať. Dostala som do ruky nejaké papiere a údajne mal medzi nimi byť aj rozvrh, dočasný. Pre môj náhly príchod som bola rada aj za tento.

Prechádzala som povedľa žiakov a pokúšala sa nevnímať dotieravé pohľady. Prešla som pohľadom po papieroch. Rozvrh... našla som prvú hodinu a okamžite prešla na usporiadanie budov. Neisto som zamierila cez chodbu. Na pohľady okolo som nereagovala a väčšinu osadenstva tým dostávala do ešte väčšieho šoku. Väčšina na mňa pozerala ako keby som bola stále v pyžame. Tá predstava ma rozosmiala. Myšlienka ako behám vo svojej košieľke dosahujúcej ledva pod zadok  bola mimoriadne zaujímavá, čiže som sa neúmyselne začala ešte viac usmievať. S dobrou náladou som vkročila do triedy a rozhliadla po voľnom mieste. Našťastie sa mi naskytla voľná lavica neďaleko tabule. Vytiahla som si čistý blok a učebnicu uložila na stôl. Tesne pred zazvonením do triedy vletel chalan. Náhle som mala strach, že ak neubrzdí, učiteľská katedra moc dobre neskončí. Bol to upír. Fakt, ktorý ma neprekvapil, no udivil vo svojej podobe. Rýchlo som sa mu pozrela na oči. Až citeľne mi odľahlo. Vegetarián. Skúsenosť stretnúť sa s takýmto druhom tak ojedinelým, že sa dalo o jeho existencii pochybovať. Usadil sa neďaleko. „Christy nesleduj ho!“ Hlas v hlave mi kričal a upozorňoval ma, aby som bola nenápadná. Vlkolaka zo mňa cítiť nemohol, takže som pre neho bola nový žiak v triede, jednoducho, len človek. Nadýchla som sa zhlboka a sústredila sa na výklad profesora.

To čo sa zdalo neskutočné, sa stalo možným a ja som hoci s ťažkosťami vedela o čom bola hodina. Keď zazvonilo, zobrala som si veci a vybrala sa z triedy. Pred ňou ho čakala asi jeho priateľka. Blond vlasy, postava modelky a tvár, ktorá dokázala s človekom robiť divy. Mlčky ju chytil za ruku a kráčali chodbou. Odzbrojujúco sa na neho usmiala a náhle som mala pocit, že chalan vedľa nej sa začína rozpúšťať a nápadne klesá k jej tvári. Toto som už nechcela sledovať. Chodili spolu, čo bolo jasné na prvý pohľad, no najväčšie prekvapenie ma čakalo až na obede. Na boku jedálne sedeli všetci piati, presne ako mi Aro spomínal. Počula som už o nich, takých, ktorí nezabíjajú ľudí, no vidieť ich bolo tak jedinečné, skoro ako nájsť zamrznutého mamuta v ľade. Vykročila som k pultu s jedlom. Moja ľudská šikovnosť sa neomylne prejavila v ten najskvelejší okamih. Hruška mi z ruky vypadla rovno na zem. Pozorne som sledovala jej cestu až do okamihu, keď sa jej dotkla biela ruka a zovrela ju do dlane. Zdvihla som tvár, no okamžite som si uvedomila svoj výraz a opätovne sa začala usmievať. Rýchlo sa to dievča otočilo potom čo mi ju položilo na tácku, ako keby očakávalo odo mňa útok. Či skôr vo mne nechcelo vyvolať strach ako viditeľne vyvolávali vo všetkých žiakoch.

„Díky.“ Zavolala som na ňu sebaisto, no milo.

Prekvapene sa na mňa pozrela a oslnila ma svojim odzbrojujúcim úsmevom. Okamžite som jej ho opätovala a ďalej sa venovala výberu jedla.

Keď som dojedla, vytiahla som si z tašky rozvrh s plánikom školy a ako “debilko“ blúdila po nekonečných chodbách. Aleluja GPS (navigácia do auta), len smola, že ju nemám pri sebe a nie sú tam vyznačené triedy. To by som to mala podstatne ľahšie, lebo moja schopnosť stratiť sa aj vo vlastnom dome bola obdivuhodná, no dosť nevýhodná, keď ste náhle zabudli, kde je toaleta. Ale nie, nemyslite si, že som chorobný zábudlivec, no nie vždy mi všetko docvakne, a to hlavne v noci, keď mám problém zistiť, kde vlastne som.

Predomnou sa týčili dvere s jasným číslom 25. Konečne. V duchu som si zatlieskala a s nádychom a výdychom vstúpila do triedy. Profesor si práve ukladal veci na stôl. Podišla som k nemu bližšie. Pohľady celej triedy sa upierali na mňa a ostražito ma sledovali. Nahodila som mierny priateľský úsmev a pri priamejšom pohľade z očí do očí som sa do neho vždy pokúsila vložiť niečo aj z priateľstva, ktoré ponúkam či skôr hľadám.

Profesor si ma premeral, no keď si všimol môj výraz náhle sa na mňa vľúdne pousmial.

„Dobrý deň slečna Rowley. Rozmýšľal som, kde vás posadím, no chcem, aby ste sa zorientovala v tom čo preberáme, tak by bolo najlepšie, keby ste si sadla k niekomu, kto má učebnicu.“ Porozhliadol sa po triede.

Pokynul mi rukou, aby som sa usadila a ja som pomaly pozerajúc sa po voľných miestach so sediacimi hľadala miesto, kde by som mohla dočasne usadiť. Mala som strach a obavy. Priam to mnou lomcovalo a snažila som sa ešte dôkladnejšie vyzerať kľudne a vyrovnane. Odlepila som pohľad od lavice, kde sedelo dievča, ktoré som podľa prvého pohľadu šupla medzi školské klebetnice. Jej výzor to jasne dokazoval a odrádzal ma prisadnúť si k nej. Nepotrebujem klebety hneď na začiatku. Náhle som pocítila v nose lahodnú sladkú a omamnú vôňu, vôňu upíra. Pozrela som na chalana s úsmevom  presahujúcim jeho tvár a s iskrami v očiach. Začala som zvažovať, chcú byť nenápadný, čiže nebudú roznášať klebety a pravdepodobne budú potichu a mimo všetkého. Prešiel testom a bol oficiálne schválený ako môj možný prvý, a dúfam aj posledný, spolusediaci.

„Môžem si k tebe sadnúť?“ Nemožné sa stalo skutočným a jeho tvár nadobudla výraz dieťaťa, ktorému dáte lízatko.

„Jasne.“

Pohodlne som sa usadila a vytiahla si písacie potreby.

Celú hodinu sme boli ticho okrem pár zdvorilostných otázok, typu odkiaľ som a podobne. Rada som mu odpovedala a cítila som sa pri ňom príjemne. Nebolo to ako s Vulturiovcami, pri ktorých ste sa museli mať stále na pozore, aby vám niektorí z nich neskočil po krku.

Autor: Cornelia, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek White Wolf: