Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where the lines overlap - Prológ + 1. kapitola

09.11.2011 (19:00) • AliceCullenxD • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2342×

Prológ:  

Alice

„Alice, zlatko, poď sa prejsť...“ naliehal Jasper už niekoľkýkrát. Čo zase potrebuje? Nové oblečenie? Nový nábytok? Nič nevidím... budem musieť ísť. Zbohom seriál o najnovších trendoch.

„Dobre, dobre, Jazz. Už idem,“ šuchtala som sa von z domu.

Užívala som si prechádzky s mojou láskou. Bolo to niečo krásne. Vždy, keď som pri ňom, celý svet sa ešte viac rozžiari a ja sa vznášam. Skvelý pocit! Ale dnes som cítila, že sa niečo stane. Zrazu sme zastali pri vysokom smreku a Jasper sa začal šplhať navrch. Čo to robí? No nič... idem za ním.

Keď sme vyliezli na najvyššie možné miesto na strome, zbadala som niečo neskutočné. Za celé tie roky, čo tu bývame, som toto nevidela. Bola to neskutočná pastva pre oči. Akoby som ešte nikdy nevidela krásu prírody.

„Alice, musím ti niečo povedať... viem, že ma budeš nenávidieť, ale ja to už ďalej nemôžem skrývať.“ Keď rozprával, stále sa snažil vyhnúť môjmu pohľadu. Čo sa tu deje?

„Čo mi chceš povedať, Jazz? Neboj sa, ja nie som schopná nenávidieť niekoho, koho milujem,“ chlácholila som ho a pritom uvažovala, čo mi asi povie. A zrazu... zrazu som to uvidela. Jasper s dievčaťom. Bozkávajú sa. Och bože, to je predsa Bella! Čo?! Nie! Nemôžem tomu uveriť...

„Kedy?“ zašepkala som. Vedela som, že mu nemusím povedať, načo myslím.

„Presne pred mesiacom, keď ste boli ty, Edward a Emmett na love. Čudujem sa, že ti to ešte nikto neprezradil. Alice, veľmi to ľutujem, ale Bella je proste iná. Neviem ti to normálne vysvetliť. Prepáč mi to.“ Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel, zoskočil dole a rozbehol sa smerom domov.

Ja som tam zostala stáť, nevedela som sa ani pohnúť. Čo to má znamenať? Čo sa teraz bude diať? Veď toto by mi Bella neurobila. A ani Edwardovi by to neurobila. Teraz som nechápala nič. Priala som si, aby som tu umrela. Premýšľala som nad tým všetkým, ale na nič som neprišla. V hlave som mala úplne prázdno. No vtom mi došlo, že keby som tu zostala stáť, v korune stromu, nič by som tým nevyriešila.

Zoskočila som a rozbehla som sa domov. Keby som mohla plakať, ronila by som krokodílie slzy, žiaľ, ja plakať nemôžem. Keď som vbehla do domu, všetci ma chceli začať utešovať, ale ja som len zavrtela hlavou a vybehla hore na poschodie.

Vedela som, že je v našej izbe, tak som vtrhla do jedinej prázdnej izby - Edwardovej izby. Nebol tam. Jasné, veď bol s Bellou. Dúfam, že mu to povie jemnejšie, ako to mne povedal Jasper. Sadla som si na pohovku a zrazu mi to všetko došlo. Už nebude žiadne Jasper a ja. Bude už len Jasper a Bella.

Nevedela som, či mám od hnevu preraziť stenu, alebo sa s výkrikmi smútku zvíjať na podlahe. Nedokázala som sa ani pohnúť, bola som ako paralyzovaná...

1. kapitola

Esme

„Už je to týždeň, čo je zavretá v izbe a nepúšťa k sebe nikoho! Mali by sme tie dvere jednoducho vyraziť z pántov...“  uvažoval Emmett

„Emmett! Neopováž sa! Ani mne to nie je príjemné, že nechce ísť ani na lov a ani nevychádza z izby, ale myslím si, že teraz potrebuje svoj priestor,“ dohovárala som mu.

Stačil mi jeden pohľad na zničenú Alice, nechcem to zažiť znova. A Edward? On aspoň vychádza z izby, ale keď vidím, ako sa trápi a viem, že mu nemôžem pomôcť. Neviem, čo mám robiť. Možno by im pomohlo ísť na lov.

Zrazu ma z premýšľania vytrhlo Alicine kvílenie. Všetkých nás to po týždni zalarmovalo a už sme stáli vo dverách jej izby. Alice stála pred otvoreným šatníkom a mračila sa... moment? Alice sa mračila na prázdny šatník? Toto sa nám nestalo, ani keď sme sa prisťahovali. Alice mala vždy oblečenie do zásoby a teraz? Každý bol šokovaný. Dokonca sa aj na Edwardovej tvári zjavila štipka emócií. Usmial sa. Podišla som k nemu a chytila som ho za ruku.

„Čo mám teraz robiť, keď všetko oblečenie, ktoré mám v skrini, je už týždeň out?“ nariekala Alice a popritom nahnevane prestupovala z nohy na nohu. Alice sa na nás pozrela, trošku sa pousmiala a začala nás objímať.

„Alice,“ vydýchla som a usmiala som sa.

„Mami, prepáč mi to!“ ospravedlňovala sa Alice. Nedošlo mi, prečo na seba zvaľuje vinu, veď za nič nemôže.

„Zlatko, ty za nič nemôžeš, no tak. Bude to v poriadku...“ utešovala som ju, ale nevedela som, čo jej povedať.

Keď sa odo mňa odtiahla, zistila, že posledný zostal Edward. Smutne sa na neho pozrela, nevedela, čo urobiť. Ale Edward sa usmial ešte viac, objal ju a zatočil s ňou.

„Už som sa bál, že si tam skamenela. V hlave si mala úplné prázdno,“ smial sa  a skoro skákal od radosti. Myslím, že im pomôže, keď sa porozprávajú. Za pár dní toho zažili viac než dosť.

Alice:

„Edward? Ako si to zistil?“ spýtala som sa opatrne.

Bála som sa vysloviť ich mená. Bála som sa na nich pomyslieť. Bála som si vybaviť ich tváre. Bolo to ako mučenie. Všetko mi ho tak strašne pripomínalo! A keď som sa pozrela na Edwarda... nie, nemohla som sa na neho pozrieť. Nemôžem slobodne uvažovať.

Chvíľu mlčal, ale potom nesmelo začal: „Sedeli sme na našej obľúbenej lúke a zrazu to na mňa len tak vychrlila. Že vraj to bolo tak náhle, že ani nevedela, kedy mi to povedať... neviem, čo mám teraz bez nej robiť. Ako budem žiť?“

Keby mohol plakať, tak ako plačú ľudia, bol by celý premočený od sĺz. Ale keď teraz plakal bez sĺz, bolo to ešte smutnejšie. Ešte nikdy som ho takto nevidela. Ale musím sa pozbierať! Celá rodina bola nešťastná, ale musíme žiť tak, ako predtým. Síce to už nikdy nebude také, ako vtedy...

„Edward, počúvaj ma. Oddnes budeš žiť tak, ako si žil dovtedy, ako si stretol Bellu. Akoby ste sa nikdy nestretli. Ja viem, že to bolí. Aj mňa to bolí... stratiť najlepšiu kamarátku a osudovú lásku v jeden deň, to mi dalo zabrať. Ale videl si, aká bola Esme nešťastná? No tak! Spolu to zvládneme, neboj sa,“ potichučky som mu dohovárala a dúfala som, že už nebude tak zdrvený. Je ešte viac zničený ako ja.

„Alice, to sa nedá!“ zakňučal a zvalil sa na moju posteľ. Pripadal mi ako kôpka nešťastia.

Vstávaj, lebo ťa prehodím cez stenu, ako to robieva Emmett, postrašila som ho v myšlienkach, no ani sa nepohol.

No dobre, ide sa na to. Podišla som k posteli, chytila som ho za nohy a šmarila s ním o zem. Nemohla som si pomôcť, samej mi to prišlo také vtipné, tak som sa začala nekontrolovateľne smiať.

„Hééj, čo sa to tu deje? Bitka bez Emmetta?“ pýtal sa a vyvaľoval oči na Edwarda pochechtávajúceho sa na zemi... a zrazu to prišlo. Bella a Jasper v čiernych plášťoch, obaja majú červené oči, usmievajú sa...

„Čo?! Alice! Čo to, do pekla, bolo?“ zhrozene vykrikoval Edward. Ja som nedokázala reagovať. Bella upírka? A čo tie červené oči? A tie plášte?

Autor: AliceCullenxD (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where the lines overlap - Prológ + 1. kapitola: