Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vždy máš na výber... 2. kapitola

05.01.2010 (18:30) • LadyMacik • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 537×

„Mami prosím ťa neplač." Moja mama nie a nie prestať plakať. Veď sama chcela aby sme odišli!
„Mami...," povedala otrávene Beth. Mama sa na nás smutne pozerala a slzy sa jej liali potokom dole. 
„Budete mi tak chýbať!" povedala a silno nás obidve objala.
„Aj ty nám mami ale už musíme ísť, lebo nestihneme lietadlo. Budeme si každý deň volať," povedala som jej s úsmevom a trošku dúfala, že toto zaberie. Odkedy som mame povedala, že budeme bývať pri Charliemu prebehol už dobrý týždeň. Celý týždeň bol každý ako na ihlách. Mama zháňala všetko potrebné aby sme si nič nezabudli, Beth bola stále nervózna a rozhodla sa nerozprávať nikým v dome a ja stále viac a viac ľutujem svoje rozhodnutie. Ale nikto nesmie vedieť, že sa trochu toho obávam.  V hlave mi víri veľa otázok: Aké to bude žiť s Charliem? Ako sa bude ku nám spávať? Bude nás mať rád? Bude Beth šťastná? Budem ja šťastná?... 
„No tak už choďte...," povedala nám so slzami v očiach mama a konečne nás pustila. „Zavolajte mi hneď ako prídete k Charliemu, dobre?"  Obidve sme prikývli a nastúpili do lietadla. 
Cesta nebola dlhá. Trvala iba chvíľku, ale keď sedíte vedľa Beth aj ta chvíľka je nekonečná.  Stále sa len vrtela, volala letušky, stále niečo žula a  keď už konečne zaspala, tak začala chrápať. Preto som ju musela zobudiť. Ako inak naštvala sa, že si vymýšľam. Ona predsa nechrápe! Keď nám konečne oznámili, že pristávame, chcela som vyskočiť so sedačky a ďakovať pilotovi, že sa tak zľutoval. Radšej som sa pripútala, lebo ináč by som to naozaj spravila.

„Vidíš ho niekde?" spýtala sa ma Beth. Stáli sme na letisku. Každý okolo sa niekam ponáhľal a my sme tam stáli ako dva stĺpy.
„Snažím sa... ale nikde ho nevidím," povedala som jej a začala sa poriadne obzerať. Mali sme si určiť poriadne miesto, kde sa stretneme a nie na letisku. Koho to bol nápad? 
„Myslíš, že príde ako policajt?" spýtala som sa Beth. Potrebovala som vedieť, či bude za policajta. Tak by sme ho aspoň skôr našli. Stále som sa obzerala okolo. Naposledy som videla Charlieho, keď mi bolo desať. Prišiel mi na oslavu narodenín. Aj keď na tie narodeniny nespomínam veľmi rada. Vlastne sa na nich snažím zabudnúť. Nemyslieť na nich, zabudnúť. To je moje heslo!
„Ak vôbec príde!" vykríkla Beth. Poslednom čase ju nenávidím. Správa sa hrozne. Kto to má s ňou vydržať?
„Beth, určite príde, len nás asi hľadá, tak ako my jeho," povedala som jej a potom som videla nejakého chlapa v policajnom odeve. 
„To bude on," ukázala som na neho prstom. Beth chvíľku pozerala niekde, kde som ukazovala. 
„Nevidím ho," povedala mi a stále sa pozerala tam, kde ukazujem.  Charlie sa obzeral, až ma nakoniec uvidel. Usmial sa a zakýval mi. Ja som mu odkývala a hneď ku nám prišiel. Silno som ho objala a na moje počudovanie aj Beth. Beth doma stále vykrikovala, že niečo ako objatie na privítanie radšej vynechá!  Spoločne sme nastúpili do jeho auta a išli domov. Teraz to tak budem musieť volať. Odteraz mám už dva domovy. Jeden je tu a druhý stále vo Phoneixe pri mame. Ach tak mi chýba!
Charlie zastavil pred menším domom, nie však malým. Bol presne taký aký som si ho pamätala. Nič sa tam nezmenilo. Keď som videla ten dom, znova som sa cítila ako malá. Pripomínalo mi to detstvo. Keď sme tu ešte bývali, moja mama bola s mojím otcom šťastná, ja som sa hrala s Beth, bez toho aby sme sa hádali... áno to boli časy. Také to už nikdy nebude. Pomaly som podišla ku dverám a odomkla som ich. Hneď ako sa dvere čo i len o milimeter otvorili, udrela mi do nosa vôňa. Tá vôňa, na ktorú nikdy nezabudnem. V mojej hlave sa mi začali premietať všetky spomienky. Niektoré som si pamätala až priveľmi dobre, iné som si pamätala, len tak zbežne. Pozrela som sa za seba a tam stála Beth s otvorenou pusou. Určite ani ona nemohla zabudnúť, aké to tu kedysi bolo úžasné. Ale museli sme sa prebrať z nášho očarenia, lebo bolo už veľa hodín. Obidve  o zaliezli do svojich izieb a pomaly sa ukladali spať. Moja izba bola rovnaká ako predtým. Nepáčila sa mi. Môj vkus sa veľmi až rapídne zmenil. Niekedy si ju musím prerobiť. Na malú posteľ som hodila obrovský kufor a začala vybaľovať veci. Vtedy som si spomenula na mamu. Hneď som zobrala mobil a vytočila jej číslo. Zdvihla mi na druhé pípnutie.
„Mami?" neisto som sa spýtala. Dlho bolo ticho, až som si začala myslieť, že to je len omyl. Ale nakoniec sa len ozvala.
„Bella? Tak ako? Páči sa vám tam? A aký je Charlie? Bol ku vám milý? A čo Beth? Je aj ona k nemu milá? Prečo mi nezavolala? Prepáč Bella ale už musím končiť. Práve prišiel Phill a chcem sa s ním privítať," povedala mi. 
„Dobre som sa porozprávala," povedala som ironicky. 
„Ahoj," povedala mi mama a zložila.  Tak toto bol ten najrýchlejší telefonát, aký som kedy zažila s mamou. Moja mama je veľmi ukecaný, zábavný človek. Ale iba keď je doma Phill. Teraz už bude veselá vždy. Až ma trochu zamrzelo. Nikdy mi to tak nepripadalo, ale práve mi napadlo, že som aj s Beth mame na príťaž. Zbavila sa nás a teraz bude šťastná. Rýchlo som potriasla hlavou. Na to už nikdy nebudem myslieť! Naša mama ma nás veľmi rada! Znova som sa radšej vrátila k vybaľovaniu. 
Zajtra je škola. Tu sa už aj v prvý deň učia. No super. Keď som skončila s vybaľovaním tak som sa zvalila na tú moju posteľ. Niekto mi zaklopal na dvere.
„Ďalej!" vykríkla som. Pomaly sa otvorili dvere a tam stále Charlie.
„Prepáč, že ťa vyrušujem tak neskoro, ale priniesol som ti knihy na zajtra a aj rozvrh. Ale budeš musieť ísť ešte do kancelárie, tam ti dajú nejaký papier. Neviem na čo, ale nechceli mi ho dať, tak to budeš musieť vybaviť až ráno," povedal mi a položil na stôl knihy. 
„Ďakujem Cha... oci," usmiala som sa na neho. 
„Ešte aby som nezabudol. Prišli vám práve vaše autá. Máte ich v garáži," povedal mi a odišiel. Moje autíčko je tu. Chcela som sa na neho ísť pozrieť ale bola som strašne unavená. Bola som taká unavená, že sa mi ani nechcelo prezliecť do pyžama. Ale nakoniec som sa postavila a obliekla som si biele tielko a tepláky. Hneď ako som zaľahla do postele som spala.

Ráno som sa zobudila a rýchlo som sa vysprchovala. Obliekla som sa a nahádzala do tašky knihy podľa rozvrhu. Tašku som si dala cez jedno plece a zbehla som dole schodmi. Tam už sedela Beth a niečo jedla.
„Charlie tu nie je?" spýtala som sa jej. Ona znudene odtrhla pohľad od jej misky s jedlom.
„Nie ,išiel do práce," povedala mi s plnými ústami. Prišla som bližšie k pultu, zhodila tašku na zem a naliala som si pomarančový džús. Pomaly som ho pila. 
„Nechápem ako sa môžu učiť už v prvý deň," začala som tému. 
„Však je to hrozné. Majú o to kratšie prázdniny.  A k tomu tu majú ešte dosť blbé prázdniny. Vôbec im tu nesvieti slnko a stále tu prší. Čo to tu je za mesto?"
„Forks," povedala som jej pokojne. Škaredo sa na mňa pozrela. 
„Vieš ako som to myslela." Každý by vedel ako to myslela! 
„Jasné už idem. Ideš aj ty?" spýtala som sa jej a zdvihla som svoju tašku. Beth prikývla a dala misku do drezu. Spolu sme vyšli k svojím autám. Ja k môjmu čiernemu Mercedesu. Nasadla som a vyštartovala smer škola. Celú cestu som musela viesť Beth. Tá ani nevie, kde bývame. Ona je schopná sa stratiť aj na parkovisku... prázdnom! Keď sme konečne prišli ku škole tak som zaparkovala na voľné miesto.  Vedľa mňa zaparkovala moja sestra. Ešte raz som sa pozrela do zrkadielka a potom som vystúpila z auta. Chvíľku som tam stála a obzerala sa okolo. Je to malé mesto to hej, ale detí, tých je tu priveľa. Beth stále nevystupovala. Nedočkavom som jej zaklopala na okienko a ona ho trochu stiahla. S niekým telefonovala!
„Počkaj chvíľku," povedala mi a znova zatvorila okienko. Naštvane som sa otočila a išla do kancelárie. Ja na ňu nebudem čakať!  Vošla som dnu. Bola tam dlhá chodba a na konci boli dvere. Najskôr tá kancelária. Prešla som dlhou chodbou. Bolo tam až priveľmi málo svetla. Keď som sa nahla, že konečne otvorím dvere, tak niekto za nimi na druhej strane sa asi veľmi ponáhľal a vystrelil ich rovno na mňa. Ako inak ja som musela spadnúť. Zas až taká strela to nebola, ale ja som musela spadnúť. Všetky veci mi popadali a ja som ležala na zemi. 
„Prepáč ja som ťa ... nepo... nevidel," začal sa mi niekto neznámi ospravedlňovať.
„To nič nie je. Stáva sa mi to častejšie," povedala som mu, ale naďalej ležala na tej studenej zemi. 
„Naozaj ti nič nie je?" spýtal sa ma. Otvorila som oči, ale aj tak som ho vďaka tej tme nevidela.  Rozhodla som sa postaviť z tej zeme. Išlo mi to dosť ťažko ,až pokým som nepocítila silné ruky okolo môjho pása. Ten neznámy s veľmi krásnym hlasom mi pomohol vstať! Postavila som sa a pozrela som sa na toho neznámeho. Bol vysoký, určite mal aj svaly a bol krásny. Nie krásny, to by som ho urazila! Nádherný! Ale neviem, či aj niečo také nebude urážka.
„Ďakujem," povedala som mu. Zasmial sa. 
„Tak ja som ťa zhodil a ty mi ďakuješ?" spýtal sa ma a na tvári sa mu stále pohrával úsmev. Vyzeral tak dokonalo.  Vlastne som mu ďakovala za to. Keby do mňa nenarazil, určite by som už nikdy v živote nevidela niečo také krásne ako on. Nie to sa ešte s tým bohom rozprávať!
„Nie za to, že si mi pomohol vstať," to bolo prvé, čo mi napadlo. Neviem ako by sa tváril, keby som mu povedala pravdu o tom prečo som mu ďakovala. Neviem ako, ale nejako sa stretli naše oči a ja som sa v tej chvíli nemohla od neho odtrhnúť. Popravde ani som nechcela. Vpíjala som sa do jeho očí a on zase do mojich. Mala som pocit, akoby sa ku mne približoval. Stále bližšie a bližšie. Veľmi pomaly. Chcel ma pobozkať? Dostala som obrovskú paniku. Ale nemohla som újsť. Moje nohy ma nepočúvali. Bol až priveľmi blízko. Naše pery delil len nejaký ten milimetrík. 
„Neuveríš kto mi volal!" vykríkla Beth. Ten neznámy stihol len obtrieť naše pery a potom odo mňa odstúpil. Beth som stále nevidela, ale ten neznámi asi áno. Keď som ju konečne uvidela a ona mňa a toho neznámeho náhle sa zastavila. Nahodila ten naj sexi úsmev, aký dokáže a  sexi chôdzou prišla ku nám
„Ahoj ja som Beth," povedala mu a nahodila ten trápny úsmev. Až vtedy som si spomenula, že som sa skoro bozkávala, s tým koho vôbec nepoznám a ani on mňa. 
„Ja som Bella," povedala som rýchlo. Beth sa na mňa naštvane pozrela. 
„Ja viem, vy budete asi tie nové. Ja som Edward," predstavil sa nám. Beth sa rozbúšilo srdce až tak, že som to počula aj ja.  
„Rada ťa spoznávam," usmiala som sa na neho. Aj on na mňa. Jeho úsmev bol božský. Bol taký krásny!
„Prepáčte ale už musím ísť. Možno sa ešte uvidíme." povedal nám s nádejou v hlase. Poslednýkrát som sa na neho pozrela a videla ako zmizol v tej tme. Potom sme len počuli ako otvoril dvere a zavrel.
„Ako si ho našla?" spýtala sa ma zvedavo Beth.
„No skôr on našiel mňa. Aj keď je to blbosť," povedala som jej a otvorila dvere. Modlila som sa aby mi už s tým dala Beth pokoj. 

„Tak tu to dáte podpísať všetkým učiteľom," povedala nám sekretárka a podala nám nejaké papiere. 
„Ponáhľajte sa za chvíľku zvoní," pripomenula nám a my sme sa s pozdravom vydali na našu prvú a jedinú spoločnú hodinu. Už dávno zazvonilo a my sme sa túlali po škole. Každá sme pozerali na dvere. Dvere číslo 21, dvere číslo 21, dvere číslo 21... dvere číslo 21! 
„Našla som tie dvere!" vykríkla som a Beth hneď ku mne dobehla.  Zaklopala som a niekto nám povolil vojsť dnu.
„Prepáčte, že meškáme ale nevedeli...," začali sme sa ospravedlňovať už vopred nacvičenú vetu. 
„Dobre , dobre poďte sem...," povedal nám a my sme pristúpili k jeho stolu. Veľmi som ho nevnímala. Hovoril len samé veci, čo vie aj prvák. Započúvala som sa až kým nám nedal miesta. Postavil sa pred triedu. 
„Takže Isabella sa posadí do tretej lavici pri okne. A Mike sadni si do  tej voľnej lavici vzadu budeš sedieť s Beth." povedal a jeden chalan sa presunul dozadu. Pozrela som sa na miesto a skoro mi vypadli oči z jamiek. Sedel tam Edward! Ja budem sedieť s Edwardom? To mi chcú spôsobiť infarkt? Učiteľ sa presunul za svoj stôl a podpísal nám papiere.
„Pán učiteľ. Prepáčte ale ja nosím šošovky a nemala by som sedieť viac ako v tretej lavici," povedala mu. Naštvane som na ňu pozrela. Žiadne šošovky nemá. Teraz by som na ňu mala kričať a povedať, že klame. Ale taký trapas jej neurobím. 
„Tak si to vymeňte. Aj keď Bella je nižšia... ale budeš musieť vydržať," usmial sa na mňa a podal mi papiere. 
„To máš u mňa," pošepkala som Beth a sadla si vedľa toho chlapca. 
„Jasom Mike Newton," predstavil sa mi s úsmevom. 
„Ja som Bella," usmiala som sa na neho a sadla si. Celú hodinu sa ma pýtal rôzne otázky a ja som mu znudene odpovedala. Po zvonení sa ku mne otočila nejaká baba. 
„Ja som Jessika," povedala mi s hraním úsmevom. 
„Ja Bella," povedala som jej a zbalila veci do tašky. Chcela som od tých dvoch, čo najrýchlejšie újsť. To dievča sa mi ani náhodou nezdala byť sympatická. A ten chalan! Dokonalá vtierka, ale to nepreháňam. Vybehla som z triedy a pozrela na rozvrh. ďalšia hodiny trieda číslo 18. To som už dnes niekde videla! Ale kde? Našťastie bola prestávka a ja som sa obzerala všade až kým som nenašla triedu číslo 18. Zastavila som sa pred ňu a pozrela kto tam vyučuje. Pán Paul Bennet. Toho poznám! Ale znova som pocítila akoby niekto do mňa narazil a ja som spadla na zem. 
„Prepáč ja som ťa znova nevidel...," začal sa mi ospravedlňovať. Znova? To bol zase Edward? 
„Edward veď ju zabiješ!" začal na neho niekto kričať. Postavila som sa a predo mnou stáli dvaja anjeli. Prvý Edward a druhé bolo malé dievča podobné elfovi.
„To som neviditeľná?" spýtala som sa ho.
„Prepáč ja som cúval. Môj brat mi niečo hádzal a ja som sa to snažil chytiť..." ospravedlňujúco sa na mňa usmial.
„Spätné zrkadielko?"
„Zaobstarám si," povedal mi pokojne. Tak to ho chcem zajtra vidieť! 
„Ahoj ja som Alice! Som Edwardova sestra!" vykríkla. Musela som sa zasmiať. Vyzerala až príliš šťastná.
„Ja som Bella."
„Ja viem. A budeš so mnou sedieť na matike?" spýtala sa ma.
„Prečo nie," povedala som a už ma ťahala do triedy. Konečne som nemeškala. Aj Alice sa ma vypytovala na veľa otázok ale nebolo to také vtieravé ako pri Mikovi.

Škola sa skončila o dosť skôr lebo sa riaditeľ nad nami zľutoval. Beth mala ešte niečo zariadiť s Edwardom tak som išla domov sama. Pred naším domom parkovalo nejaké auto.
„Máme návštevu?" spýtala som sa ešte vo dverách.
„Bella, to sa vám už škola skončila?" spýtal sa ma Charlie.
„Dali nám voľno," povedala som a prišla do kuchyne. 
„Kde je Beth?" spýtal sa ma.
„Ešte si musela niečo zariadiť. Keby niečo pre ňu tu nie som, OK?" pripomenula som mu.
„Fajn," povedal a niekto si odkašľal.
„Ach skoro som zabudol. Toto sú Blackovci. Pamätáš si na nich? Keď ste boli malé tak ste sa s Jacobom hrávali."
„Akoby som mohla zabudnúť!" povedala som im a na oboch sa usmiala. Bolo až smiešne ako sa podobali. Obidvaja sa na mňa usmiali. Popravde vôbec som netušila, kto to je. Keby som ich stretla na ulici, nevedela by som to ani keby mi začali ukazovať fotky, na ktorých som ja s Jacobom. Určite také sú...
„Oci tak ja vás nechám," povedala som mu a sadla som si do obývačky na sedačku. Zapla som ju a pozerala na ten nudný program, čo dávali. Za chvíľku som počula kroky tak som sa tam hneď obzrela. Bol to Jacob a vyzeral, že ide ku mne. Sadol si vedľa mňa stále sa usmieval. 
„Ty asi nevieš, kto sme," povedal mi. 
„Ale jasné, že viem. My keď sme boli malý tak sme sa hrali a Charlie a tvoj otec sú najlepší kamaráti."
„Ale inač by si nás nespoznala," povedal. 
„Nie... ale," hneď som sa začala obraňovať ale nevedela som ako. Jacob sa na to začal rehotať. Chvíľku som sa na neho usmievala ale on mal tak veľmi chytľavý smiech! Musela som sa smiať aj ja. Prešlo to až do takej fázy, že sme sa rehotali len s princípu.

Autor: LadyMacik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vždy máš na výber... 2. kapitola: