Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Všetko trochu inač, ale konec rovnaky

14.08.2009 (07:00) • LuluxD • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3319×

1.kapitola 1.čast.

Poznanie

Bella:

Ahoj volám sa Isabella Maria Swan Cullen a som upír. Poviem vám ako to všetko začalo. Moj život začal ked som  zomrela.

                                          *** 

Narodila som sa 1883 19.6.. Roky ubiehali 1884, 1885....  ja som rastla a rodičia mi hovorily že kvitnem do krásy. Bola som pyšna na to že som Isabella Marie Swan  dcera navetšieho podnikatela v meste Charieho Swana. O nedlho som mala mat sedemnast. Na ten den som sa strašne tešila. Chcela som zlate naušnice. A myslela som si že ich aj dostanem. V ten večer som sedela s otcom na gauči a on mi poprial vela štastia, zdravie.. podal mi zamatovu škatulku. Ja som sa zaradoval že to sú možno tie zlate naušnice. No ked som ju otvorila, zarazila som sa bol to len obyčajny strieborny prsten. Pozrela som sa na otca. Ale jeho pohlad ma zarazil, tvaril sa ospravedlnujuco. Naštvala som sa že som nedostala to čo som chcela, vždy som dostala to čo som chcela ja viem bola som aj rozmaznana.

Rychlo som sa postavila a utekala som ku dverám otec sa chystal niečo povedat a potom niečo už len zakričal, ale to som už zretelne nepočula. Ako som tak behala tak som rozmyšlala prečo mi nekupil tie zlate naušnice netušila som že otec ma finančne problemy ako som sa neskor dozvedela. Nikjdy o ničom podobnom nehovoril pri večery. Zo rozmyšlania ma vyrušilo male prasknutie a ja som si uvedomila že mi praskol opetoko, a ja som sa potkla o vlastnu nohu a spadla som na chodnik. Stavalo sa mi to často ked som behala že som aj často padla. Do pekla aj s opetkom pomyslela som si. Chvilu som tam len tak ležala a rozmyšlla čo dalej ale nakoniec som sa zdvihla zo zeme a všimla som si kde vlastne som. Bola som v parku, ktory je kusok od našeho domu. Hmm daleko som nedobehla. A všimla som si lavičky, tak som sa vybrala k nej. Posadila som sa a vyzula som sa. Hmm ten opetko už ani obuvnik nespravy. Škoda to boli moje oblubene. Ale čo sa davalo očakavt ved som s nimy behla. A pri mojom štasti som sa aj podkla. Ved kto vie behat na desatcentimetrovom opetku? Ja určite nie.

„Smiem si prisadnut?" opytal sa ma  zamatovy melodicky hlas, ktory ma vyrušil z myšlienok. Len som kyvla hlavou na suhlas.

„Čo robiš tak neskoro večer v parku sama?" opytal sa ma moj spoločník. Ja som sa na neho pozrela a zbadala som vo svetle mesiaca že má blond vlasy a bledu pokožku. Zpanikaryla som lebo ma znovu vyrušil a ja som povedala prvu suvyslu vec ktorá ma napadla.

„Ehm je pekne a nevedela som zaspat." Bože to čo som povedala za blbost. Ticho, ktore bolo blo až pomaly trápna tak som ho prelomila.

„A ty čo robíš tak neskoro večer v parku?" opytala som sa ho a pozrela som sa na neho ako sim am premeriava pohladom a ja som sa začevenala.

„Som smadny," povedal a priklonil sa ku mne. Zrychlil sa mi pulz. Pozrela som sa mu do oči a zbadala som akosa na mna pozera ako na kus jedla. Nejaky vnutorny hlas mi našepkaval že by som mala bežat od neho na mile daleko, ale ja som ostala sediet na mieste.

„Neboj," povedal. Priklonilsa ku mne ž som citila jeho chladny dych na krku a bobozkal ma na krk. Skoro mi vyskočilo srdce z hrude. Potom som citila ako sa mi zakusol do krku a sal krv. Vykrikla som bolestou. Citila som ako saje moju krv. A upadla som do temnoty. Zobudila som sa nato, že citim bolest, ktora skor pripomyna ohen. Ta bolest bola hrozna akakeby ma hodili do lavy. Možno teraz odčinujem hriech. Utešovala som sa, že to ochvilu skonči, ale neskončili ba naopak zhoršilo sa to .  Ten ohen sa sustredil na každu bunku v mojom tele. Začala som kričat o pomoc.

Neskor ak o zabitie, ale nokto nič sa neozyval, ale až podlhej cvhily sa mi začal prihovarat nejaky ukludnujuci hlas, ktory bola j zaroven zamatovy. Taky hlas musí mat iba archaniel, pomylsela som si. A znovu som začala kričat o pomoc alebo zabitie. Ale ten hlas sa my začal ospravedlnovat a hovorit, že to dlho už nepotrva. Hmmm začo sa mi ospravedlnuje? Ved to ja som utiekla z domu, to ja som sa začala rozpravat s cudzim človekom. Ale cez tu bolest som sa nevedela poriadne susutredit čiže vetšinou som trpela potichu. Začala som rozmyšlat, že keby som nebola rozmaznana tak, že by som teraz bola doma alebo nakupovala. Presne kvoli pýche a rozmaznanosti mém tieto muky. Keby som v tedy z z domu nevutiekla a vypočula si to čo mi otec che povedat. Ach keby sa len tak dal vratit ten čas. Čas, ktory nejde zastavit. Znovu som zbystrela či tu je ten neznamy. Ano bol a hovoril niečo o upíroch. Bože čo ja už len mám spoločne s upírmy? Nič. A ani som si nevšimla a začala som pomaly nabert na sile. Ohen s prsou sa mi pomaly vytracala a sustredil sa na onlast kde je srdce. Srdce začalo neprevidelne bit. Buch, buch posledne udery srdca a potom prestalo bit. Zlakla som sa či niesom mrtva, ale nie ne niesom. Pomaly som otvoryla oči, ale ked som to videla tak....

Ked sa vam to nepači pochopim to. A ospraveldnujem sa za chyby.

Autor: LuluxD, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko trochu inač, ale konec rovnaky: