Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 23. kapitola

17.05.2013 (13:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2178×

Popri rozhovore s Jane a Demetrim som ani nestihla zaznamenať kedy sa presunul strnulý začiatok do celkom príjemnej oslavy. Až na istých jedincov, samozrejme. Cullenovci celý čas nepohnuto sedeli a podchvíľou zazreli smerom ku nám. Ešte raz a... Toto im nedarujem.

Vnímala som spleť rôznych účesov. Blonďavé, mahagónové, hnedé i čierne odtiene farieb vlasov splvali do jednej škrvi. Periferným videním som videla naštvanú Jane. Alec mnou potriasol.

Zmetene som zaklipkala očami a otvorila poriadne očné viečka. Demetri sa pousmial, zatiaľ čo ona zas začala s tým verklíkom týkajúcim sa akejsi časti hradu a tým, že tam spolu potom musíme ísť.

Ako som sa na nich pozerala, myhla sa odrazu medzi účesmi červená, kučeravá hriva. Až mnou myklo. Po niekoľkých zaklipkaniach však bola akoby zázračne preč. Prehľadávala som dav očami, no nič, len ďalšie guče. Bell, len sa ti to zdalo. Nebol to nikto, koho by si poznala. 

Aj tak som však pocítila nutkanie opýtať sa: „Nevideli ste niečo?" šepla som smerom k nim. Vytočili hlavu smerom, ktorým som pozerala.

„Nie, prečo?" spýtala sa Jane prekvapene. Ešte niekoľko sekúnd som sledovala okolie. 

 „Ale nič," zahnala som po chvíli a otočila sa späť ku nim. Ďalšie šepkanie a vrčanie smerom ku nim. Naštvane som sa otočila ku Cullenom a zasyčala na nich. Esme s Alice na mňa ublížene pozreli. Nemohla som si pomôcť - znovu som zamierila pohľadom ku Edwardovi. Nezúčastnene pozeral do steny pred sebou a pod chvíľou mykol očami smerom k ostatným. 

Znechutene som sa od nich odvrátila. 

„Po tomto zážitku sa aspoň jeden z vás bude musieť odobrať na dlhú, dlhú vychádzku," šepla som ublížene a vložila si tvár do dlaní. Jane sa zasmiala. 

 „Si si naozaj istá, že oni odídu ihneď po oslave? Spamätaj sa, nikto si nedovolí odmietnuť Arovu všestrannú pozornosť," usmernil ma Demetri s úškrnom. Spopod vlasov sa mi vydral tlmený zvuk podobný kvíleniu.

 „Tak sa aspoň snažte pôsobiť trochu nedotknuteľne, pretože si dovolia," zasypela som na nich spoza zovretých zubov a zdvihla hlavu.

„Tak sa narovnaj, pretože ťa zmlátim do krvi, Isabella," zahlásil naprosto profesionálnym tónom Alec. Prevrátila som oči.

„Nedovolujte si na veliteľku gardy, na to nezabúdajte," zavrčala som smerom k nemu. 

„Veliteľke?" nadvihol obočie Demetri s úškrnom.

„Demetri Volturi, touto nehoráznou drzosťou ste degradovali na miesto odtieňu tej najsvetlejšej sivej," informovala som ho len akoby mimochodom.  

„No nehovor," prevrátil oči.

„Máš dojem, že by si mala potrebu ísť potom na tréning?" vytrúsil zo seba neuveriteľne zložitú vetu Alec. 

„Najprv sa musím poriadne napiť," zavrčala som a oprela sa o stenu. Alec sa oprel vedľa mňa a chytil ma za ruku.

„Tak poď. Aro nenamieta, ak sa jeho zlaté klenoty gardy vyberú niekde preč. Ak samozrejme ostaneme pokope," zasmial sa. Vďačne som sa usmiala a vyrazila ku druhému koncu miestnosti - von.

Znovu mi do chrbta bodalo tisíce pohľadov. Každý z nich som však ignorovala.

„Mám dojem, že si každého z nich zaujala," preniesol Alec po chvíli chôdze.

„Vieš, že mi je to neuveriteľne nepríjemné?" zavŕtala som sa mu pohľadom do tváre a neisto som sa usmiala.

„Viem. Vieš to, že ti tie šaty neuveriteľne pristanú?" usmial sa nevinne. Zasmiala som sa. 

„Vieš, aké si mi dal ultimátum?" zapriadla som a vykročila ďalej, pohupujúc pritom bokmi.

„Viem," vzdychol smutne a pokračoval v ceste.

Na vzduchu som konečne mala energiu oslobodiť sa od našeho primitívneho dialógu (vieš, viem, vieš, viem) a poriadne rozdýchať tú nechutne preplnenú atmosféru medzi ostatnými v tej sále. Konečne sa dostať preč. Do nosa ma udrela lákavá vôňa krvi. Vydala som sa tým smerom, Alec po mojom boku.

„Cítiš to?" šepol trochu znepokojene. Zastavila som a zavetrila. Nič, len krv.

„Ozaj to necítiš?" obrátil sa na mňa. Usmiala som sa a pokývala záporne hlavou. Pozrel na mňa ako na idiota. 

„Bell, nemyslím, že je to situácia, v k torej by si sa mala usmievať," šepol a okamžite vyrazil preč. Následovala som ho.

Uprostred cesty som sa odrazu zastavila. Krv. Neuveriteľne silný pach krvi. Čerstvej, prekryla všetky vône okolo. Aj ja som sa rozbehla smerom tam.

Alec bol značne predo mnou, no odrazu prudko a šokovane zastavil. Spočinula som vedľa neho a taktiež šokovane otvorila ústa. 

Ako z hororovej scény.

Ako prvé som zaregistrovala stromy kúsok od nás. Cez niekoľko konárov boli prehodené údy. Ľudské končatiny, skutočné, na ktorých konci vyčnievala z mäsa kosť, ohlodané a roztrhané. Kvapkala z nich krv.

Po zemi sa válali rozhádzané vnúrnosti. Väčšina z nich bola zavalená krvou a tak sa nedalo rozoznať farbu. Na kríku pred nami bola na kúsku krku napichnutá hlava. Lebku mala nechutne zmrzačenú, akoby sa s ňou ktosi hral, očné gule sa tam nenachádzali. Okolo krku mala obmotané niekoľko metrové črevá.

Takmer sa mi nadvihol žalúdok. Znechutene som od nej odvrátila zrak. Pri rotrhanom torze som cítila pach fekálií a moču, ktorý dráždil moje zmysly. Trup bol celý rotrhaný a valili sa z neho ďalšie poryvy krvi. 

„Kto to spravil?" spýtal sa Alec nechápavo. Áno, on sa isto stretol aj s horšími prípadmi. Nečíšilo z neho znechutenie, ani strach. Čisto zvedavosť. 

Prekonala som svoj pud sebazáchovy a prinútila sa podísť k tomu bližšie. Pod nohami mi začľupkala krv. Znovu som vytočila zrak ku zdegenerovanej lebke. Zdalo sa mi to, alebo som tam zazrela čosi iné? Ale keď ona je tak ďaleko...

Znechutením som nakrčila nos a podišla bližšie. Na zemi bolo niekoľko tenkých vlásočníc a artérií. Akoby boli vytrhnuté priamo z kostí. Zdesila som sa, keď mi došlo, že toto bolo zrejme presne ono.

Medzi potrhaným spánkom tej osoby - ťažko bolo určiť, či je to žena, alebo muž - som zaregistrovala niečo, čo by tam byť nemalo. Na temene som zaregitrovala vytrhnutú kostrč. No to, čo ma vydesilo najviac, čnelo medzi podnebím a čelusťou.

So znechutením som tej osobe vytiahla z úst vhlkú, od krvi zmáčanú guču červených kučeravých vlasov, obmotaných karmínovou stuhou.

Takmer sa mi podlomili nohy, keď som si uvedomila, že tento masaker sa stal kvôli mne.

Victoria... 

Prosím, už nie!

Alec pričľapkal smerom ku mne, jemne mi zobral vlasy z ruky a privoňal k nim. Oči mu zčernali.

„To je zase ona?" šepol a kývol smerom k okoliu. Nemo som prikývla a ďalej šokovane pozerala na zdeformofané časti tela.

„Bella, nechápem to. Čo si jej spravila, keď ťa tak nenávidí?" zavrčal a odhodil vlasy znechutene na zem. Chcela som odpovedať, ale zarazili ma dva páry nôh rýchlo bežiace smerom k nám.

Neboli to nepriatelia. To som tušila už z Alecovho pohľadu. Prebodával pohľadom okolie, no jeho tvár nasadila neprístupnú masku. Chytila som ho za ruku, ešte stále mokrú od krvi, a sledovala okolie.

Ako prvá sa z lesa vynorila malá osôbka. Jej vlasy neposedne rozfúkaval vietor a elfia tvár šokovane pozerala na scénu pred sebou. Za jej chrbtom sa objavil istý chlapec, alebo skôr muž. Vlasy mal rovnako rozfúkané, ako ona, a jeho tvár privádzala smerom ku mojej osobe rovnaký šok. Úžasné, takže teraz aj Alice a Edward. No skvelé. Pohŕdavo som si odfúkla. 

Tá malá dievčina hádzala smerom k nám naprosto vystrašené pohľady, jej brat ju šokovane napodobnil. Zvláštne, ako človek zabudne na linaje, keď osoby dlho nevidí.

„Bella," zakňučala Alice, „čo si to spravila?" šepla vystrašene. Moja tvár plná strachu sa akoby zázrakom vyrovnala. 

„Tss. To nie je tvoja vec. Nemám to zakázané," zavrčala som smerom k nej. Najlepšie na tom bolo, že svoj štít momentálne pohltil mňa aj Aleca. On sa do naších myslí nedostal.

Edward sa pohol smerom k nám, v tvári strhaný. Nevnímal roztrhané orgány, po ktorých prechádzal, ani krv, ktorú cítil pod nohami. Jediný bod, kde pozeral, bola moja tvár. Nevnímajúc Aleca, podišiel ku mne a dotkol sa končekmi prstov môjho líca.

Moja reakcia bola úplne nečakaná. Vytrhla som sa Alecovi, napriamila sa k útoku a veškerou svojou silou ho odo mňa odkopla. Jeho telo preletelo vzduchom, strhlo sa na Alice, s ktorou odletel na ďalší strom, ktorý sa zlomil napoly. 

Na pozadí som pocítila ďalších dvoch upírov. Teraz som si už na krv zvykla, aj keď bola pravda, že Edwardove kroky a jeho pád do jednej z mláčok ju rozniesol po prostredí, dokázala som zaznamenať Jane a Demetriho, ktorý sa v rýchlosti približovali k nám. Skôr, než sa stačila Alice, či Edward pozviechať, dorazili. 

„Rozkošný placák," uškrnula sa Jane k nim škodoradostne.

„Vaša práca?" spýtal sa Demetri s úsmevom a kývol smerom k prostredí. Záporne som zakývala hlavou. Jane sa cingavo rozosmiala.

„To tak," zasmiala sa znovu.

„Byť tebou by som sa nesmial," usmernil ju Alec.

„A to už prečo?" usmiala sa na neho žiarivo. Edward sa pozviechal zo zeme, pomohol vstať Alice a nechápavo na nás pozeral.

„No, ty ešte možno, ale Dem... No, neviem neviem," pokrútila som hlavou a podišla k nim.

„A to už prečo, ak sa smiem spýtať?" zaškľabil sa na mňa posmešne.

„Pamätáte si na to s La Boccou a San Telmom?" usmiala som sa na nich pre zmenu ja. Jane ihneď zamrzol úsmev na tvári. Demetri sa prestal smiať.

„Kde je tá mcha?" zavrčal naštvane zhrubnutým hlasom. Jasné, blonďáci. Ako som si myslela. 

„Netuším. Ušla. Znovu," zakňučala som. Alec ma letmo chytil za ruku a zohol sa po vlasy na zemi.

 „Neviem, Dem, či to dokážeš zistiť aj, keď je to z krvi, ale..." podal mu guču. Demetri ju s pompéznym znechutením podržal od tela a naprosto nechutným výrazom si k tomu niekoľkokrát privoňal. Na chvíľu sa zamyslel. 

Videla som ten prekvapený Edwardov výraz, keď sa nám nedokázal dostať do mozgov. Vnímala som aj Alicin ublížený pohľad smerom k Jane. 

 „Už je niekde na trištvrte cesty do Antarktídy. Cundra jedna rýchla," zamrmral naštvane a vlasom hodil do nedalekého stromu.

„Sestrička, neželaj si ma," zavrčala Jane panovačne. Alice šokovane vypúlila oči.

„Sestrička?" šepla potichu. Jane sa k nej nenávistne otočila. Oči jej nepatrne potemneli a ona sústredene prižmúrila viečka k sebe.

Nesnažila som sa pomôcť Alice, keď ňou v kŕči hodilo o zem a telom jej natriasalo, akoby mala elektrické šoky. Nezadržala som Edwarda, keď k nej klesol a snažil sa ju zaštítiť vlastným telom. Len tú zmetenosť, ktorú vo mne táto situácia vyvolávala. Alice sa pokúsila pozbierať, no ako sa začala na lakťoch nadvihovať, Jane akoby ešte viac zosilnela tlak a ona tlmene vykríkla. 

„Tak už ju nechaj," usmial sa Demetri a chytil ju za plece. Ona sa len s blaženým výrazom otočila k nemu a potešene so zadosťučinením vzdychla.

„Nemôžem večne korigovať svoje ovládanie," šepla s úsmevom. Alice vzlykla a ona sa k nej znovu otočila s tým istým potmehútskym, nádherným úsmevom.

„Prosím, už nie," šepla vystrašene a predpažila ruky v snahe chrániť sa. 

„Ale ale, má vari naše dievčatko strach?" zasmial sa posmešne Demetri. Hocijako som ho mala rada, tentoraz som ním chcela hodiť o zem a zakopať ho do nej. Nech už držia pysky, lebo im ich podržím ja a to ešte budú prekvapení, ako to dokážem.

„Poďte späť do hradu," šepla som unavene. 

„S kým máte trable?" zapojil sa odrazu do debaty Edward. Jeho hlas ma šokoval. Nebol to jeho nádherný bas, ktorý som milovala. Tento hlas bol zničený, zdrvený a oškretý. Napriek tomu šoku som sa na neho dokázala pozrieť odmerane.

„To nie je váš problém. Bude vám musieť stačiť informácia, že aj za to môžete sčasti vy," hodila som zrak smerom k rozcákaným častiam anatómie ľudského tela. Edward na mňa pozrel abolútne nechápavým pohľadom, Alice sa zamyslela.

„Victoria," prehodila som popod plece ešte, ako som sa im otočila chrbtom a rozbehla sa domov, Alec mne po boku. Jane a Demetriho som počula za nami. Na ich vydesené tváre som už nepozrela.

„Fakt to nie je tvoja práca?" nadvihla obočie Jane.

„Nie. Skade by som zobrala jej pach a vlasy?" šepla som s úsmevom. Zmetene pohodila plecami a pokračovala v ceste.

„Odkedy je z našej Isy taká nedotklivka?" prehodil Demetri, keď ma dobehol. Mykla som plecami a pokračovala v behu.

„Bells, ono to bola fakt tá psychopatka?" šepla po chvíli Jane znepokojene. S vážnou tvárou som prikývla. Dem naštvane odfrkol.

 „Keď sa mi tá mrcha dostane do rúk, ani jej dar ju nezachráni," zavrčal naštvane a aby dodal svojim slovám vážnosť, kopol do nedalekého stromu. Lesom to zahrmelo, akoby bol počuť hrom. S ostatnými to však nehlo.

„Neodpovedala si mi na otázku," informoval ma Alec stručne, „prečo ti to robí?" spýtavo sa na mňa zahľadel a nakrčil nos. Odvrátila som zrak a na chvíľu zmlkla.

„Bell, nám to môžeš povedať," šepla Jane a chytila ma za plece. S tragickým úsmevom som sa k nej otočila. 

„Na vine nie je nikto konkrétny," zastavila som sa a sadla si na zem. Ostatní ku mne.

„Jej druh bol psychopat. Nedokázal vydržať bez lovu. Bol stopár, ale horší a šialenejší ako Demetri. Keď sa raz rozhodol, nič ho proste nezastavilo - aspoň toto viem z počutia. Victoria mu pomáhala, ale nezdá sa mi, že by ju miloval. Proste bola pre neho výhodná - veď, ako inak, mať partnera s nadaním utekať, keď sa tak rád púšťal do rizikových akcií? Možno by ešte žil - nebyť mňa a Cullenovcov. Je to zložité. Stretli sa s nami, on lovil mňa, ona mu pomáhala, oni ma chránili. Všetko to nakoniec vyústilo v to, že ma takmer dostal," pri tej spomienke som automaticky zohla ruku, hoci som tam už jazvu nemala, „nakoniec ho zabili. A tu niekde sa vlastne začala jej túžba po pomste. Išla po mne už keď som bola človek. V dobe, keď boli ostatní preč, chránili ma moji priatelia, no kvôli mne zomrelo veľa nevinných životov. Usadila sa vo Forkse, aby ma dostala a predpokladám, že ma sledovala aj do Volterry a potom do Buena. Netušila som však, že je schopná uniesť Jane, aby dostala mňa," na niekoľko sekúnd som stíchla. 

„Premýšľam, že to nakoniec sama skončím. Vyhľadám ju, určite. Viem, že ani jedná z nás zrejme nebude vedieť žiť s vedomím, že kdesi je druhá," dokončila som nakoniec svoj obsiahly monológ a oprela sa o Alecovo plece. V okolí zavládlo nepríjemné ticho.

„Prečo si nám o tom nepovedala skôr?" obrátila sa na mňa Jane spýtavo.

„Nepokladala som to za také dôležité," bránila som sa paličato. Raz to budeme musieť skončiť. Neáleží na tom, koho smrťou. Nebudem pokojná bez vedomia, že kvôli mne nikoho nezabila a ona nebude vedieť odpočiúť s vedomím, že som. Existujem. 

„No, mám dojem, že toto je dôležité dosť," vyhlásil Demetri a pohladil Jane po rameni.

„Ale, Bella. Ona sa cez našu stráž nedostane," uistil ma Alec. 

„A čo si myslíš? Ona sa mi nebude vyhrážať len únosmi a neznámymi ľudmi. Nenechám tak vedomie, že môže ublíži ť niekomu z vás či mojej ľudskej rodine. Raz sa to skončí. Musí." S týmito slovami som vstala a zamierila smerom k hradu.

Dievčatá, strašne vám ďakujem za podporu. Na Cullenovcov som zlá, veď ja viem, ale viete, čo to je všade čítať o tom, ako dobrý upírik antibloodholik Edward opustí totálne zničenú Bellinku, ktorá potom má náchyl k samovražedným technikám, a keď sa kvôli vlastnému debilizmu pokúsi zabiť sa, Edík sa psychicky zrúti a pôjde po smrť k Volturiovcom? A potom sa mu Bella aj tak vrhne okolo krku a vôbec jej nedôjde, že ten debil jej ublížil. Tramtadá, Alice sa vrátila, to je jedno, že som kvôli nim mesiace trpela, veď doriti, je tu! Blá blá blá. Jednoducho Cullenovcov nemusím a nikdy nebudem. Preto mi prepáčte, že k nim som zlá. 

Aj tak by som sa chcela poďakovať tým ľudom, ktorí túto somarinu ešte komentujú. Dôvod, prečo pribúdajú kapitolky tak pomaly je jednoduchý - SV a VAMDN zásoba vopred napísaných kapitol sa stále stenšuje, keďže sa snažím rozobrať SVH a napísať jednorázovku. A čas je tiež sviňa. Preto mám zatiaľ VAMDN napísané po 30 kapitolu, a stále sa snažím písať rýchlo a ďalej.

Takže, ak sa kapitola páčila, poteší ma komentár, veď vy viete, prispievateľky, a ak nie, pokojne príjmam kritiku. Na chybách sa človek učí.

Vaša VJL 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 23. kapitola: