Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 10. kapitola

18.01.2013 (14:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2236×

Toto všetko zbehlo počas pár sekúnd, možno desať.

Felix s Demetrim sa otočili smerom ku nám a ospravedlňujúco sa na mňa usmiali. Ich som nevinila. Je to ich práca. Ten, na koho som sa od toho dňa budem musieť pozerať s opovrhnutím, bol Caius.

 „Ideme?" usmiala sa na mňa Jane. Nemo som prikývla a znova vyrazila naprieč chodbami.

Na tréning som sa v ten večer však už nevrátila... 

10. kapitola: Anarchia

„Nesmieš si to brať k srdcu," presviedčala ma Jane rozvalená na mojej nepotrebnej posteli. Sedela som opretá o vankúš a nohy mala pokrčené, hlavu na nich. 

 „Prečo?" kládla som si stále otázku, na ktorú mi logická odpoveď jednoducho neprichádzala.

 „Bella, takéto prípady nezvládnuteľných, alebo príliš skoro premenených novorodených tu máme raz za niekoĺko týždňov. Ako by to asi vyzeralo, keby sme nikdy nezakročili? O desať rokov by bol svet upírov objavený. Nakoniec by sa z ľudí mohli stať naši otroci, ktorí by sa báli výjsť z domu. Ver mi, že toto je lepší spôsob," objahovala to neovládateľnými gestami, ktorými sa jej podarilo odlomiť jednu kovovú ružičku z tyčky postele.

 „Och," vzdychla prekvapene. Jej kajanie sa nad zničenou časťou nábytka som už nepočúvala. Takto to vyznelo inak, logickejšie.

 „Máš pravdu," vzdychla som nakoniec porazenecky a zdvihla hlavu. Jane sa teraz krčila pri rohu postele a snažila sa postaviť ružičku na miesto, pričom sa jej podarilo odlomiť ďalšie dve. Uškrnula som sa nad jej nešikovnosťou.

 „Plánuješ mi ďalej devastovať posteľ, alebo ideme na lov?" opýtala som sa jej s naoko zvedavým, avšak sarkastickým podtónom. Odpadnuté ružičky od hnevu začala drviť na prach. Misia splnená. Konečne vstala z postele a následovala ma.

Ani lov mi nezatemnil myseľ natoľko, aby som neprestávala premýšlať.

 „Jane?" opýtala som sa jej po vysatí poslednej kvapky krvi z lahodného krku, ktoré už začalo sinavieť. Jane na mňa spopod clony rozpustených vlasov tlmene zavrčala a odtrhla zrak od zvíjajúceho sa dievčaťa na zemi.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" pokračovala som bez akejkoľvek zmeny v hlase.

„Samozrejme," zasmiala sa, „len sa najem, momentíček," doplnila s počarovaným podtónom. Ovrátila som zrak od kŕmiacej sa Jane, ktorá s potmehútskymi ťahmi vysávala život z toho úbohého dievčaťa. Jeho výkriky o chvíľu ustali a spoločne sme odnášali dve mŕtve dievčenské telá.

„Koľko máš rokov? Ľudských..." šepla som bezducho popri zahrabávaní mŕtvolných údov už pochovaných hlboko v mokrom poraste machu na mieste práve vytrhnutého stromu. Jane na moju oázku sebou trhla, akoby som jej niečo spravila, potom jej anjelská tvár potemnela a zosmutnela.

„Trinásť, zrejme. Alec o premene vedel, preto sa nebál, ja som však tŕpla do posledného momentu," odpovedala zatrpknuto a oči jej zastrela jemná clona oparu spomienok. Nebojazlivo som žadonila o informácie ďalej.

„Smiem vedieť, ako sa to stalo?" šepla som opatrne, očami dychtivo visela na jej perách, mozog žiadal o dávku neznámej látky, neznámej informácie, ktorá ma v tomto momente zaujala najviac. Znova sebou nepríjemne strnula.

 „Boli sme čarodejnické deti. Dokázala som privolať nešťastie každému, kto ma nahneval, rozosmutnil či mi odporoval. Nedokázali sme si nájsť priateľov, každý nás považoval za tých zvláštnych, tých, čo nemajú srdce. V dvanástich ma nahnevalo jedno dievča tak, že som sa neovládla a môj dar ovládol v plnej sile. To, čo ma vtedy vystrašilo, bol ten pocit blaženosti, čo som pocítila v následných momentoch. Potom si už pamätám len na súd, väznicu s tmavými zatuchnutými stenami a cestičku na hranicu. Prvé, na čo si potom spomínam, bola Arova a Demetriho tvár nad tou mojou," dokončila potichu. V lese sa rozhostilo dokonalé ticho, sprevádzané iba otravnými ľudskými zvykmi dýchať a presunúť váhu z jednej strany na druhú. Koľko si toho to dievča muselo prežiť, toľko bolesti..

 „Ideme späť?" opýtala sa už s ležérnou tóninou obrátila na juh, z ktorého sme prišli. Zamyslene som prikývla a následovala ju, bez akéhokoľvek tušenia ďalšieho kroku istých dvoch upírov, ktorých dobre poznám.

Popri hradbách som už len vnímala jemnú mramorovú stenu, ktorá by sa vzápätí mala rozmazať do nezmyselnej šmuhy zmätku a chaosu, mojimi dokonalými očami som však stále dokázala vnímať každý detail dokonalého hradu. Ten nevdojak zapríčinilo zovretie okolo mojich nôh. Do brucha ma odrazu tlačilo cudzie plece a lýtka som mala vo zveráku mohutných rúk.

„Našiel som Bellu!" kričal Felix, ktorý so mnou letel po hrade akoby nevnímal búšiace päste do jeho chrbta.

„Okamžite ma pusti!" ziapala som rozzúrene a nechtami ako zverákmi sa zapierala do obrovských chrbtových svalov, na ktorých povrch by sa stavce dostali len ťažko.

 „Pusti ma na zem!" zvrieskla som naštvane, keď som si to zadkom vpred mierila priamo ku telocvični.

Felix mal na vec zrejme iný názor. Bezmocne som sa aspoň pokúsila kopať nohami a naštvane búchať päsťami do chrbtu, ktorý pochopiteľne nemal žiaden účinok. Náhle Felx zmenil smer.

„Pusti ju," zavrčal pomaly a rázne Alec, ktorého hlas som počula kdesi spoza Felixovho pleca. 

„Ale ja som ju mal prvý," zaskučal dotknuto Felix. To už sa mi ho z nepochopeného dôvodu podarilo nakopnúť do brucha a spolu so mnou prekvapene dopadol na zem.

Nahnevane sa mi konečne podarilo vyštverať sa na nohy. Na prekračovaní som si dala záležať, pre efekt som mala v pláne po ňom prejsť, nutkanie som však potlačila pri pohľade do Alecovej tváre, popri ktorej som si všimla naširoko vyškereného Demetriho, pri ktoréo pohľade som mala odrazu silnú tendenciu skočiť mu po krku, ktorá ma prešla pri ďalšej tvári, toť jest Janina potmehútsky vyškerená spoza chrbtov menovaných, ku ktorým som sa pre istotu pridala, neriskujúc Felixov pohľad za mojim chrbtom. Alec je tu spolu s Jane zo všetkých najmladší, no zdá sa, že jeho pubertálny vek zanikol popri kríze stredného veku dvadsať ročného Demetriho a jeho o niečo staršieho kamaráta.

S minimálne nasrdeným výrazom som rázne vykročila ku istému hedovlasému obrovi, ktorý sa na mňa s ironickým úsmevom vyškieral.

 „Už ťa mám akurát tak pokrk," zavrčala som na neho hlasom, pri ktorom som sa vystrašila ešte aj ja. Niekoľko upírov pri mojom boku prekvapene poskočilo.

 „Buď sa pokusíš krotiť svoj očarujúci tempeament, alebo s tebou zametiem tak, ako si to ešte nevidel, to isté sa týka tvojho mimoriadne talentovaného kamaráta," dokončila som spokojne a na posledných slovách som nadradostene zapriadla každú hlásku.

 „Tak to by som chcel vidieť," zasmial sa sarkasticky Felix, Demetri následoval jeho príklad a zachytila som aj dve ďalšie zvuky podobné smiechu, v ktorých sa miešal o dve oktávy tenší soprán a približne podobný zvuk basu.

 „Tešte sa." S týmito slovami som sa potichu vytratila do svojej izby, náležite som si dala záležať na hlasnom tresnutí dverami.

Moje veľké ďakujem patrí istým milým osôbkám, ktoré mi pomohli s vydaním ďalšej kapitoly.

Kaisa: Nádherný komentár plný citu a chvály, ktorú si ani nezaslúžim a dokonalá inšpirácia pri ďalšej kapitole.

Ivus, BellaDemetri: Nó, kecanie o Demetrim... o tom potom. :D každopádne nádherné zdvihnutie mojej depresívnej nálady, ktorá ma stále nabudí.

MichelleAliceCullen, aneb klon: Nádherný hudobný vkus a utešovanie mojich primitívnych probémov, ktoré musia zaťažovať myseľ každej nenormálnej... klonky.

kimberlyanncullen, Darca131, Ceola: úžasné povzbudivé komentáre plné inšpirácie.

9moncici9: za trajlery, ktoré ja ako malá nechápavá antitalentka vo všetkých smeroch, ktoré dýchajú životom.

A taktiež každému, kto moje kapitoly číta, či ich komentuje. Ďakujem, baby, ďakujem. :)

Odkaz pre Kaisu: áno, mala som poviedku, ktorej názov bol Nebezpečné Tajomstvo, záujem o ňu bol však malý a tým pádom som stratila aj ja ten svoj, takže sú to zatiaľ len dve kapitolky. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 10. kapitola: