Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 25. kapitola

21.01.2013 (09:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 41× • zobrazeno 6334×

Edward:

Nastalo desivé ticho. Stál som chrbtom k dverám, len pre každý prípad, a čakal. Niekto potrebuje viac a niekto menej času. Naozaj veľmi pomaly, čo nebolo zvykom, otvorila karmínové oči. Bola ako Sfinga, ktorá odhalí a spáli jediným pohľadom nečistých. Nehybne sa dívala do stropu. Potom sa jej alabastrové telo pohlo a v ladnom ohybe, ako keď vietor ohýba steblá trávy, zložila nohy z pohovky. Šaty sa okolo jej tela zavlnili a pramene vlasov jej popadali na chrbát a cez ramená. Uprene sa na mňa zadívala.

Jej oči sa zabodli do mojich a na malú chvíľku som mal neopísateľnú potrebu uhnúť pohľadom, no vydržal som. Privrela viečka a nechala ich pevne pritisnuté k sebe. Potom ich zas otvorila a rozhliadla sa okolo seba. Natiahla ruku pred svoju tvár a detailne študovala štruktúru novej, nepreniknuteľnej pokožky. Až teraz akoby si uvedomila, čo má na sebe, chytila lem látky a pomrvila ju medzi prstami. Stále mlčala. Keď narazíte na čerstvo premeneného, má milión otázok, všetkému sa diví, skúma svoje limity a nie je možné udržať ho na mieste. Ona zatiaľ neurobila takmer žiaden pohyb. Zas zavadila pohľadom o môj. Pery sa jej jemne pootvorili a kútiky nadvihli.

„Dobré ráno, veliteľ,“ šepla zamatovo. Farba jej hlasu sa nezmenila, len vlnová dĺžka a melódia.

„Vitaj v novom svete,“ povedal som chrapľavo. Čo iné som mohol povedať? V tvári sa jej odzrkadlilo niečo nepríjemné. Rukou si rýchlo siahla na krk. „To je smäd. Viem, že to bolí, ale...“

„Premenil si ma ty?“ skočila mi do reči. Zarazene som pokrútil hlavou.

„Nezvládol som to. Musel to dokončiť Aro,“ priznal som rezignovane.

„Aro...“ šepla a potom sa celá sústredením napla ako struna. Snažila sa započuť niečo, čo som ja zámerne prehliadal. Myslím, že ho v spleti tých rôznych zvukov a hlasov hľadala. Zmeravel som a zaťal päste do dlaní.

„Chcel ťa po premene vidieť,“ precedil som cez zuby. „Ale asi budeš chcieť najprv niečo urobiť s tou bolesťou v krku,“ pripomenul som jej dosť okázalo. Novorodeným zväčša bolesť nepripomínate, no cítil som sa ublížene, že sa hneď zháňa po Arovi. Nesmierne ma to zasiahlo. Bella sa zas chytila za hrdlo a sucho prehltla. Od najbližších ľudských sŕdc nás delilo len dva metre hrubé murivo.

„Mám pre teba v podzemí jelene, ak chceš.“ Nahol som hlavu na stranu. Bella živočíšne zavrčala, no hneď svoj prejav ovládla.

„Chcem.“ Urobil som opatrný krok k nej a natiahol ruku.

„Chytím ťa za rameno. Keď pôjdeme pevnosťou, nechcem, aby ťa niečo rozptýlilo natoľko, že niekomu, alebo sebe, ublížiš. Odvediem ťa do podzemia.“ Zovrel som jej zápästie a potom rameno. Bella namiesto vzdoru pokojne spolupracovala. Takéhoto novorodeného som ešte nezažil. Keď som zvieral jej zápästie, žasol som nad tou jemnou textúrou jej pokožky.

„Voniaš,“ pípla a usmiala sa, keď som sa k nej vlastne nevedomky viac nahol. Usmial som sa  na ňu. Viedol som ju pevnosťou a pre každý prípad jej doslova drvil ruku a rameno. Nemohol som riskovať, že sa mi vyšmykne. Som za ňu zodpovedný.

Prešli sme chodbou k podzemiu a odtiaľ sme už schádzali dole schodmi. Svojim telom som jej zatarasil jediný možný východ, a tak som ju pustil pred seba. Dve zvieratá ešte žili. Bolo náročné dostať ich sem a to, že po tom všetkom prežili aspoň tie dve, bol úspech. Bella sa nedočkavo zhlboka nadýchla a potom znechutene nakrčila čelo a besne zavrčala. Konečne prislúchajúca reakcia.

„Príšerne to páchne,“ povedala, keď sme zastali pred dverami jednej z ciel.

„Zasýtia.“ Otvoril som dvere. Zvieratá sa zomkli do kúta a než som stihol Bellu vyzvať, bola dnu a prvý jeleň na dve polovice. Okamžite sa vrhla na druhého. Ešte kopal, keď mu ostrými zubami prehryzla tepnu. Keď skončila, sadla si rovno na zem, k mrcinám.

„Myslím, že to nestačilo,“ preniesla s neopakovateľným pokojom. Chápavo som prikývol. Z toho jedného veľa krvi nebolo, keďže ho rozkmásala na polovicu, zato jej šaty boli nasiaknuté krvou tak, že z nich stekala.

„Dnes už najskôr nie,“ šepol som. Bella sa prudko postavila a než som sa spamätal, stála predo mnou. Jej pohľad ma zvláštne zapálil niekde vo vnútri mojej hlavy.

„Stále to tak veľmi bolí?“ opýtala sa pridusene. Myslela hrdlo.

„Áno. Bolí to stále, len niekedy trocha viac.“ Prižmúril som oči. Jediný spôsob, ako sa zbaviť aspoň na chvíľu bolesti je okamih, keď pijeme. Vtedy sme tak omámený lovom a chuťou krvi, že bolesť na chvíľu úplne vymizne a vystrieda ju len niečo veľmi euforizujúce. Preto veľa novorodených jednoducho nedokáže prestať. Poznačení bôľom premeny sa chcú aspoň na sekundu zbaviť tej trýznivej bolesti. Neskôr si na to jednoducho zvyknú a keď je jej intenzita tak silná, že nie ste schopný rozmýšľať, vtedy je čas na lov. To príde s vekom. Za večnosť sa proste platí. Nič nie je zadarmo.

„Aro ti predsa pripomínal, že dar, akým je večnosť, nie je pre každého a hlavne nie je zadarmo. Vedela si, čím sa staneš.“ Nedokázal som si túto poznámku odpustiť, ale videl som to toľkokrát.

Keď sa pripravujú na premenu, nedokážu si predstaviť, čo ich čaká a ich ľudská predstavivosť je príliš obmedzená na to, aby to pochopili. Žijú v bubline, v malej izbe oklieštenej hrubými múrmi nevedomosti a takmer žiadneho rozhľadu. Presne tak malý je ich svet a potom sa im premenou otvorí okno a zbadajú celý vesmír. Priestor a čas nie sú dôležité. Každý vnem je miliónkrát znásobený a to nie len tie príjemné vnemy, ale hlavne tie nepríjemné. Buďme k sebe úprimný. Koľko je vo svete dobrého a koľko zlého? Ku každej pozitívnej veci vymenujem tisícky zlých. O čom je teda upíri život?

„Viem, čím som sa stala.“ Bellin hlas plynul hlinenou chodbou podzemia. Prstami si napravila lem povytiahnutých šiat. Neisto mi pozrela do očí. „Stala som sa tým, čo si ty. Nie si spokojný s tým, čím si a preto ani so mnou.“ Pritisnutá k špinavej stene prešla okolo mňa. Kráčala pomaly tmou, aj keď ja som ju videl ako za bieleho dňa. Bola bosá. Jej topánky zostali v kobke s jeleňmi. Prešla až ku schodom a tam na mňa počkala.

„A ty si spokojná?“ Za ramená som ju pritlačil k drevenému zábradliu a ono zapraskalo. Bola tak krotká. Mohol som sa s ňou baviť ako so zrelým, vyrovnaným upírom. Neprepadala návalom zlosti a prijímala dotyky, akoby som neznamenal najmenšiu hrozbu. Bella otvorila ústa, no nepovedala nič.

Arovi už došla trpezlivosť. Chcel Bellu hneď vidieť a ona sa tomu neskrývane potešila. S povzdychom som ju vzal za rameno a prešli sme pevnosťou do jeho komnát. Všetci sa nám vyhýbali. Nikto nemal náladu na potýčky s novorodeným. Teda samozrejme až na Felixa, ktorý si chcel dokázať, že zloží kohokoľvek, no nemal odvahu postaviť sa nám do cesty, keď sme šli za princom. Aro bol taký nedočkavý, že nás čakal pri otvorených dverách. Bella sa na neho jemne usmiala, no on nakrčil čelo v znechutenej grimase. Bella bola celá od krvi jeleňa a to naozaj nevonia veľmi dobre, aj keď jej upírska aróma si odniesla plný buket sladkosti vône jej krvi. Voňala neuveriteľne a konečne jej aróma netýrala moje hrdlo.

Vládca nás vpustil do knižnice a zatvoril za nami dvere. Prešiel v poloblúku ku kreslu a nespustil pri tom svoj unesený a obdivný pohľad z Belly. Premeriaval si ju od hlavy k pätám. Vedel, že bude krásna, lebo bola krásna aj ako človek, ale ona mala niečo navyše. Aj napriek zostreniu rysou jej tváre si zachovala určitú oblú krehkosť. Kým väčšina upírok pôsobí ako nádherný anjel pekiel, jej tvár pôsobila sladko. Prekvapilo ma aj to, že stále pokorne klopila oči, ako to robila aj ako človek. S upírskym jedom sa väčšinou do tiel novorodených dostane aj poriadna dávka sebavedomia. Uvedomujú si svoju silu a rýchlosť, aj keď málokedy svoju nesústredenosť a to je ich obrovskou nevýhodou, ktorá po väčšine rozhodne pri potýčke o tom, kto si nechá hlavu na krku.

„Prečo si ju poriadne nenakŕmil?“ opýtal sa ma príkro Aro, keď si premeriaval jej šaty.

„Nakŕmil,“ oponoval som.

„Bella, človek vonia a chutí úplne inak, ako to, čo ti pripravil on. Čo by si povedala na niečo takéto?“ opýtal sa a vyhodil do vzduchu priehľadné vrecko s nejakým modrým svetrom, ktorý stiahol z kresla. Bella sa vymrštila do vzduchu a ladne dopadla na bosé nohy, s vreckom v ruke. Podlaha pod jej váhou zapraskala. Nepotreboval som ani sledovať Arovu chorú myseľ, aby mi to došlo.

Nedočkavo si spojil prsty pred hruďou a čakal som, že začne nedočkavosťou podskakovať, ako malé dieťa. Bella opatrne roztrhla igelit. Tá svieža vôňa udrela do nosa aj mňa. Ona bolestivo zachrčala a zalapala po vzduchu. Pevne zovrela v svojich bledých rukách modrý sveter a potom ho s besným vrčaním roztrhla. Zatvorila oči a trocha sa prikrčila.

„Chceš majiteľku tej vône?“ opýtal sa Aro pobavene. Tak ako som jej ja zaobstaral pár jeleňou, tak jej on zaobstaral pár ľudí. Ktorý novorodený by niečomu takému odolal? Samému sa mi v ústach začal tvoriť jed.

„Nie!“ spišťala Bella v tak vysokom tóne, že bol pre ľudské ucho nepočuteľný. Chcel som už po nej vyštartovať a spacifikovať ju, no ona sa nepohla a neútočila, ako som v prvom momente čakal.

Aro sa šokovane narovnal a potom zmeravel. Jeho myseľ zmĺkla. Chcel som zistiť, čo sa deje, no nemohol som do jeho hlavy preniknúť. Bolo to zvláštne. Ruky sa mu prudko vystreli a šľachy na krku div nepopraskali, ako sa mu hlava zvrátila dozadu. Nevydal ani hlások, ako bol celý v podivnom kŕči. Bolo to desivé. Trvalo mi možno aj pol minúty, kým som si to dal dokopy s ňou. Dívala sa na Ara, zvierala v rukách kúsky svetra a trhane vrčala.

„Bella!“ zreval som. Prekvapene sa otočila a keď sa jej pozornosť upriamila na mňa, Aro padol na kolená a trhane chrčal. Kmitla pohľadom späť k nemu a on v tejto nedôstojnej póze párkrát potriasol hlavou a tackavo sa pokúšal postaviť. Ešte som nevidel, aby upír takto stratil pevnú pôdu pod nohami.

Bella vo svojej novoredenej roztržitosti urobila rázny krok k nemu. Očividne mu chcela ochotne pomôcť na nohy, no on pred seba natiahol ruku, čím jej dal rázne stop. Zas potriasol hlavou a vynaložením istej očividnej dávky námahy sa postavil. Jeho myšlienky ma šokovali. Sledoval som v jeho hlave všetko, čo sa udialo. Premkla ho pálčivá, roztrieštená bolesť hlavy, ktorá mu razom znemožnila sústrediť sa na čokoľvek okolo seba. Stratil orientáciu, bolesť mu bičovala všetky kamenné neuróny a pri každom pokuse ovládnuť situáciu sa mu v mozgu ozvala pálčivejšia bolesť. Bella bezradne kmitala pohľadom medzi nami, kým Aro dokázal otvoriť ústa.

„To bolo šialené,“ zachrčal. Bella sa nakrčila, keď sa k nej trocha nahol. „Upokoj sa,“ chlácholil ju.

„Ublížila som ti?“ opýtala sa, akoby ešte stále nechápala, že to urobila ona. Arova myseľ piskľavo kvílila ako malé dievčatko, ktoré má boľačku. Snažil sa však správať ako muž, aj keď ho hlas miestami zrádzal a podskočil do vyššej tóniny. Vlastne sa mu ani nedivím po tom, čo som nahliadol do jeho mysle.

„Eleazar mal pravdu v jedinečnosti, ktorou ozvláštniš moju gardu. Viac to však už nepoužívaj na mňa. Dnes ti to odpúšťam. Tento svet je pre teba nový a Edward ti ani nedal poriadne najesť.“ Fakt múdre, upriamiť jej pozornosť späť k tomu modrému kusu vlny. Bella sklonila pohľad.

„Neviem, ako sa to stalo,“ šepla.

„Edward ti s tým pomôže, však?“ opýtal sa Aro a škodoradostne dúfal, že si to bude mať šancu vychutnať na vlastné oči, ako sa na mojej tvári podpíše ten zaujímavý zážitok. „Tak, Bella, nájdi si majiteľku toho svetra. Je tvoja.“ Bella v tej sekunde zavetrila a sústredene sa započúvala. Vyrazila tak prudko, že dvere na knižnici povolili v kovaných záveskoch a udreli do protiľahlej steny.

Aro sa pridusene zachechtal. Nemalo zmysel za ňou utekať. Aro jej tú ženu dal. Nikto sa jej nepostaví do cesty a nikto si nedovolí brániť jej. Ani ja nie. Teraz novorodená lovila a pokiaľ to zostane v múroch pevnosti, ide to mimo mňa. Aro mi to, samozrejme, nezabudol v myslí napomenúť.

„Jelene...“ rozosmial sa, keď sa dvere na cele v podzemí západného krídla pevnosti rozsypali, ako tie na knižnici. Zaťal som kŕčovite päste a rozbehol sa za Bellou.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 25. kapitola: