Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 20. kapitola

14.12.2012 (14:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 50× • zobrazeno 6695×

Bella:

Trvalo mi celý deň a potom celú noc, kým som sa aspoň trocha zmierila s tým, že som bahno, spodina človečenstva a ráno som sa už ako-tak dokázala pozrieť do zrkadla bez toho, aby mi zodvihlo žalúdok.

Mala som dnes toľko práce, že som, našťastie, nemala čas,ani odbehnúť na toaletu, nieto premýšľať nad Edwardom, Arom a sebou. Telefóny zvonili súbežne na dvoch linkách. Zapisovala som odkazy, urobila som dnešnú poštu a napísala asi tristo mailov v mene Ara, kde blahoželá k sviatkom, jubileám, študijným úspechom a svadbám rôznych upírov a niekedy aj ľudí, ktorí boli pre Ara, a tým samozrejme aj pre Volterru, nejako prospešní. Aro mal rád, keď si všetci na okolo mysleli, že ich má na dohľad. Niekto by povedal, že šlo o to, aby mal pocit, že všetkých ovláda, no z môjho pohľadu chcel len dať všetkým najavo, že o nich vie, a že sa pred ním neschovajú. Je to o moci. Keď sa sporadicky pripomenie, z ich mysle nezíde a tým sa šíri strach a, samozrejme, rešpekt. Aro nezabúda, nedáva druhé šance a keď si už myslíte, že možno predsa len zabudol, príde vám od neho krátky odkaz, blahoželanie k jubileu, či len pozdrav. Aj to som mala na starosti. K niektorým lístkom doplnil aj nejaký ten dar. Pre neho len maličkosti, no posielala som rubíny a smaragdy, vzácne knihy a raz dokonca aj obraz podpísaný Rubensom.

Zotmelo sa a telefón už nezazvonil dobrú pol hodinu. Nervózne som sa ošívala pri dverách na chodbu k sále. Dnes za mnou Aro neprišiel a vlastne som nevedela, či už smiem odísť k sebe. Keď som sa konečne rozhodla, že sa pôjdem opýtať, dvere sa otvorili. Mne razom vyschlo v hrdle, lebo sa v dverách neobjavil len Aro, ale aj jeho dvaja bratia. Stiahla som sa k chrbtom k stene. Tí dvaja si ma ani nevšimli, no Aro po mne prebehol pohľadom a bez toho, aby sa zastavil, alebo spomalil, ma objal okolo ramien a už sok kráčala s nimi, na čo jeho blond brat reagoval znechutenou grimasou a zavrčaním. Caius bol jednoducho zlatíčko.

„Chceš vidieť novorodeného, Bella?“ opýtal sa vzrušene Aro a ovial ma jeho sladkastý dych. Caius sa prudko otočil a zastal pred nami. Nakrčil čelo do neprívetivej podoby. Bol to asi jediný upír, u ktorého som bola ochotná prehlásiť, že je škaredý.

„Hádam už tých tvojich hier stačilo!“ zasyčal na Ara a ja som mala chuť schovať sa Arovi pod plášť, prípadne aspoň za chrbát.

„Caius, prečo si tak upätý. Mala by vidieť, čím sa už onedlho stane. Beriem to ako výuku.“ Aro ma za rameno vytiahol spoza svojho chrbta a pramienok vlasov, ktorý sa mi uvoľnil z chvosta, strčil starostlivo za moje ucho. Široko sa na mňa usmial a potom zodvihol pohľad k bratovi. „Ja a Marcus sme tiež znášali to, keď si tak okázalo prepadol radosti z druhej svetovej. V uniforme si vyzeral hrozne. Niekto ti to už musel povedať.“ Pobavene sa zaškľabil.

„Budeš veľmi nešťastný, keď ti z nej spravím šalát?“ opýtal sa cez zuby a ja som sucho prehltla. Nepáčilo sa mi to, hlavne, keď som bola predmetom sporu.

„Ja to môžem brať ako bratské podpichovanie, ale som si viac ako istý, že poznámka o šaláte, v spojitosti s našou  recepčnou, by sa Edwardovi vôbec nepáčila.“ Aro spomenul Edwarda a to ma donútilo zbystriť. Caius zase zavrčal. Otočil sa a pokračoval v ráznej chôdzi. Vyplašene som pozrela na Ara.

„Nie, zlatko, šalát z teba nebude,“ šepol mi pobavene a viedol ma za ramená chodbou k ľavej veži.

Demetri a Felix pred vládcami otvorili dvere a ja som vošla spolu s nimi, ukrytá pod Arovim pravým ramenom. Keď som zbadala uprostred kruhovej sály Edwarda, neovládla som mimiku svojej tváre a div som sa k nemu nerozbehla. Týčil sa ako svieca uprostred miestnosti a pri jeho nohách sa chúlil nejaký muž. Zvíjal sa v kŕči a syčal. Až po chvíľke som si všimla, že z boku, asi štyri metre od Edwarda, stojí Jane a díva sa na muža na zemi. Edward nakrčil čelo, keď ma zbadal a prekročil muža pod svojimi nohami. Podišiel k nám a zastal pred Marcusom.

„Nevie, kto ho stvoril.“ Edwardov hlas bol veľmi tvrdý. Už dlho som nepočula túto jeho podobu.

 „To je už tretí,“ zaševelil Marcus. Ten muž hádam ani nedokázal hovoriť nahlas.

„Poučil si ho?“ opýtal sa Aro a postavil sa dopredu, samozrejme so mnou ukrytou pod jeho ramenom. Bolo mi to dokonca trocha trápne.

„Iste. Vysvetlil som mu pravidlá. Nemal ani tušenie, kto vlastne je. Upratal som, čo sa dalo, ale v médiach určite niečo bude. Zanechal po sebe masaker.“ Obzrel sa, keď upír na zemi bolestne zreval. Bolo to kvílenie, čo sa zarezávalo až za nechty a vyvolalo mrazenie celého tela. „To, že je tu človek, mu na sústredení nepridá,“ zachrapčal Edward.

Aro sa pousmial. Urobil krok dopredu, prešiel okolo Edwarda a mňa doslova vtisol do jeho náručia. On ma bez zaváhania pevne pritlačil chrbtom o svoju hruď a omotal okolo mňa ruky. Skrížil mi svoje predlaktia na hrudi. Cúvol so mnou za Marcusa. Caius pretočil oči, no Edward si ho nevšímal, aj keď by ma celkom zaujímalo, čo si blond vládca vlastne myslí. Ja som bola práve na najbezpečnejšom mieste na svete, aj keď bol len niekoľko metrov odo mňa novorodený úpír.

„Jane, drahá...“ šepol Aro a Jane pokorne sklonila hlavu a usmiala sa. Upír na zemi sa prestal metať a chvíľu ležal ako mŕtvy. Aro sa presunul nad neho a vyčkával. Po pár sekundách mu došla trpezlivosť.

„Postav sa, inak požiadam Jane, aby ti pomohla,“ zapriadol a upír sa vymrštil na nohy. Nenávistne vrčal a pohľadom neustále ubiehal ku mne a Edwardovi. Teda, samozrejme, že ku mne. Besne kvílil a s bolestným výrazom sa chytil za hrdlo. Celé jeho telo sa trhane otriasalo.

Mala som pocit, že je len krok k tomu, aby po mne vyštartoval. Jeho oči boli jasno červené, nie také temné, aké ich mali ostatní. Pôsobil, akoby nedokázal chvíľku postáť. Otočil sa za každým zvukom, či pohybom, no neustále sa pohľadom vrátil ku mne. Cítila som, ako ho priťahuje moje bijúce srdce. Hlavou sa mi hnalo množstvo myšlienok a obáv.

„Daj mi ruku!“ zavelil Aro. Upír však nevnímal. Díval sa mojim smerom a ja na neho. Bola som doslova chytená v jeho pohľade.

„Ruku!“ zrevala na neho Jane a vo chvíli ho bolesť zrazila k zemi. Aro zodvihol chlácholivo ruky a nahol sa k upírovi. Vzal do dlaní tu jeho a na malú chvíľku privrel oči. Pustil ho a odstúpil. Pomalou, knísavou chôdzou sa vrátil až ku nám. Hĺbal si. S pokojným výrazom sa pozrel na Edwarda.

„Zabi ho!“ preniesol zreteľne. Edward ma bez akejkoľvek reakcie pustil a vykročil. Vtisol ma späť Arovi, a tak si ma ako nejakú bábiku podávali z ruky do ruky. Nemyslela som, len som sa potrebovala cítiť v spoločnosti novorodeného bezpečne. Aro ma bez zaváhania objal. Upír vyštartoval oproti Edwardovi a ja som pritisla viečka k sebe. Ozvalo sa trhanie kovu a ja som sa v duchu modlila, aby to bol ten cudzí upír. Mrazilo ma pri predstave, že by sa mohlo Edwardovi niečo stať. Vykukla som ponad Arovo rameno a odľahlo mi. Na zemi ležalo telo bez hlavy. Edward sa pomaly otočil a sklonil previnilo pohľad, keď sa stretol s mojim. Aro ma od seba odtiahol na dĺžku paží.

„Vráť sa na recepciu,“ povedal potichu. Bolo to oslobodzujúce prepustenie a tak som prekľučkovala okolo Marcusa a dvoch ďalších a utekala na recepciu. Pred troma mesiacmi by som po takomto zážitku nebola schopná ani dýchať a dnes som si pokojne sadla za pult a prekontrolovala volania v počítači. Takéto zážitky patrili k tomuto miestu. To bolo znakom toho, že som si tu naozaj zvykla.

Po pár minútach sa chodbou začali trúsiť upíri, ktorí sa boli pozrieť na divadielko. Prechádzali okolo mňa a jedna z mladších upírok, ktorá do Volterry prišla len nedávno, sa na mňa celkom priateľsky usmiala. Šla okolo aj Jane, ktorá mi síce nevenovala úsmev, ale pohľad mi venovala priam desivý. Nedala som sa zastrašiť. Vycerila som na tú malú sadistku zuby v miliónovom úsmeve.

„Bolesť,“ šepla si popod nos, a tak som sa na ňu zaškerila o to viac. Ja ti dám bolesť, ty ropucha škaredá!

„Jane, nestrácaj nádej. Keď z nej bude upír, osobne ti pomôžem jej niečo odtrhnúť,“ povedalo chlácholivo jej pubescentné dvojča. Znova sa potvrdilo, že som si tu zvykla. Nijako ma to nevyviedlo z miery. Zazubila som sa aj na Alecka. Viac som si samozrejme nedovolila.

„Odtrhnem jej hlavu,“ povedala Jane dosť zreteľne, aby to aj tie moje na nič uši počuli. Konečne okolo prešli aj princovia Volterry, no bez Ara. Na neho som si ešte chvíľku počkala. Prechádzal okolo pultu a na mojej úrovni sa zastavil. Oprel sa o neho lakťami. Okázalo na mňa žmurkol a keď som zareagovala hanblivým úsmevom, chlapčensky povytiahol obočie.

„Edward vie byť poriadne drsný, že?“ Nahol hlavu na bok. Prikývla som a sklopila pohľad. „Povedal som mu o našom malom rozhovore a...“ Zase žmurkol. „Veď vieš.“ Sucho som prehltla. No skvelé. To bude sila. „Môžeš už ísť do svojej izby, Bella. Dobrú noc, zlatko.“ Pomalým krokom šiel k dverám a poslal mi ešte teatrálny vzdušný bozk.

„Dobrú noc, pane,“ šepla som frázu. Okamžite, ako sa za ním krídlové dvere zavreli, schmatla som zápisník, sako a obehla pult v nádeji, že stihnem ujsť. Mýlila som sa. Otočila som sa na ľahučký prievan a pozrela do očí veliteľa gardy. V sekunde ma zalialo teplo. Mal oči prižmúrené do úzkych štrbín, pery v tenkej linke a vyzeral celkom nahnevane. Rázne prešiel ku mne a ja som pohotovo cúvla. Reakcia hodná vystrašeného človeka. Tejto konfrontácie som sa naozaj desila. Je ešte otázne, ako mu to celé podal Aro.

„Niečo nové?“ vypustil otázku z takmer zomknutých pier.

„Áno, volala tvoja matka,“ šepla som a potom sucho prehltla.

„O tom viem,“ odsekol.

„Bola milá,“ zadudrala som a snažila sa niečo odčítať z jeho tváre. Bolo pre mňa náročné začať nejaký rozhovor, keď som sa momentálne hanbila až strach.

„Fajn. Ešte niečo nové?“ opýtal sa príkro. Nechápavo som zodvihla ramená. Teda, chápala som všetko, ale lepšie je sa hrať na hlupáka. „Naozaj nič nové?“ opýtal sa znova.

„Čo akože?“ Nevinne som sa usmiala.

„Považuješ ma za nejakého obmedzenca? Hovoril som s Arom. Nevyjadríš sa k tomu, čo sa stalo?“ Plytko sa nadýchol a uprel pohľad do mojich očí. Bože, čo sa stalo? Hovorí o tom...

„Myslíš ten bozk?“ zakoktala som. Edward nakrčil čelo. Jeho tvrdý výraz bol preč a nahradil ho dosť vyjavený, s očami vylezenými desať centimetrov pred tvár.  

„Bozk?“

„Aro ma pobozkal, aby ťa naštval a...“ Radšej buď ticho, ty ovca hlúpa, opakovala som si v hlave a zahryzla som si do pery.

„Aro ťa pobozkal?“ zavrčal a ja som otvorila ústa, keď vo chvíľkovej nepríčetnosti vyceril zuby.

„Nie!“ vypískla som.

„Teraz si povedala, že áno!“ okríkol ma.

„Klamala som!“ namietala som rýchlo. Edward sa napriamil. Bože, ten bol veľký, keď sa takto vystrel.

„Bella...“ zasyčal výhražne. Krok som zas ustúpila a bezradne rozhodila rukami.

„Chcel ťa nahnevať. Veď poznáš tie jeho hry. Trvalo to sekundu a nepáčilo sa mi to a ani jemu. Som vraj na nič a že to len bolelo.“ Pritlačila som ruky k hrudi. Keď som v strese, splietam hlúposti. Edward zase prižmúril oči a potom urobil rázny krok. Urobil okolo mňa prievan, ako vyštartoval smerom k dverám do Arovej časti pevnosti. Reagovala som úplne spontánne. Rozbehla som sa a skočila mu zozadu na chrbát. Netuším, čo mi to napadlo, len som mala pocit, že pôjde po Arovi. To by bol tak nepredstaviteľný prúser, že by som potom červený plášť zbierala do igelitového mecha. Edward sa so mnou prekvapene zatočil.

„Čo to vyvádzaš?“ vypískol prekvapene.

„Držím ťa,“ povedala som odhodlane a zovrela ho okolo ramien.

„Visíš na mne,“ prskol. Mal pravdu. Rýchlo som dlaňami vyštartovala k jeho hlave a zakryla mu oči. Edward ostal stáť dosť zarazene, potom sa napriamil, pustil moje nohy a založil si ruky na hrudi. Ja som mu sedela na chrbte s nohami omotanými okolo jeho pásu a dlaňami na jeho očiach.

„Bella, o čo ti teraz presne ide?“ opýtal sa úplne vyrovnaným hlasom. „Teda samozrejme okrem toho, že ty, päťdesiat kilový človek, akože držíš stopäťdesiat kilového upíra.“

„Chcem ťa upokojiť,“ šepla som trocha zahanbene, keď som si uvedomila, že som mu v krátkych šatách vyskočila na chrbát, ako Kača na čerta.

„Bella, nie som kôň. Mňa neupokojíš zakrytím očí a vlastne ich ani nepotrebujem. Moje zmysly sú tak dokonalé, že si poradím aj bez nich.“ Omotala som mu ruky okolo hrdla a snažila sa z neho zliezť. Postavila som sa na nohy za neho. Pomaly sa otočil. Nahol hlavu na bok.

„Zľakla som sa, že si to budeš chcieť vybaviť s Arom,“ pípla som.

„To sa o neho tak bojíš?“ zavrčal zas riadne rozčúlene.

„Nie o neho. O teba,“ povedala som s rukami za chrbtom a očami zapichnutými do podlahy.

„O mňa?“ opýtal sa udivene a pristúpil bližšie. „Bella, pozri sa na mňa,“ šepol a ja som roztržito zodvihla pohľad. „Čo ste s Arom preberali?“ opýtal sa trocha trpko. Vyvalila som oči.

„Čo ti povedal, že sme preberali?“ opýtala som sa, na čo Edward zavrčal. „Dobre!“ Zodvihla som pred seba ruky v chlácholivom geste. „Aro mi povedal, že ma...“ To som jednoducho nemohla povedať. To nešlo. To bolo jednoducho niečo, čo som nemohla len tak vyklopiť do jeho tváre.

Edward sa na mňa chvíľu uprene zahľadel a potom urobil prudký výpad. Chcela som uskočiť, ale čo sú moje reflexy, k tým jeho. Schmatol ma do náručia a pritlačil sa mi na pery. Bolo to znova niečo nové. Pevne ma zvieral v objatí a jeho ústa nekompromisne sali tie moje. Na čo vzdorovať upírovi. Je to zbytočné a vlastne som ani nechcela. Uvoľnila som sa a len čo som to urobila, telom mi začala prúdiť zvláštne energia. Moje ruky sa mu samé ovinuli okolo hrdla a jemne som sa k nemu pritisla. Bol to nevinný tanec pier. Takto sa bozkávajú niekde deti za školou, no aj tak mi to vháňalo elektrické výboje do celého tela. Edward sa odtiahol, aby mi dal príležitosť nadýchnuť sa.

 „Dnes to celkom išlo,“ povedal priškrtene. Nedýchal.

„Áno, ide nám to, ale mali by sme viac trénovať,“ povedala som hlúpo. Edward sa postupne uvoľňoval. Jeho postoj sa trocha zhrbil a nadýchol sa.

„Tak ty chceš trénovať?“ zodvihol laškovne obočie.

„Ja to ani veľmi nepotrebujem, ale ty by si mal.“ Ten úsmev z jeho tváre razom zmizol a kyslo nakrčil tvár. Mala by som sa kopnúť do kolena. Chcela som to vziať späť a povedať niečo vhodné, no predbehol ma.

„Dobre. Niekde si to natrénujem. Hádam nájdem dobrovoľníčku,“ zasyčal a nahnevane sa otočil k odchodu.

„Hlásim sa!“ skríkla som za ním bez zaváhania a bez zamyslenia sa.

„Do frasa, Bella! Čo vlastne chceš!“ zavrčal a prudko sa na mňa otočil.

„Ja neviem! Teda viem! Nie, neviem...“ Pritlačila som si dlane v zúfalstve na tvár. Napočítala som do desať a ruky stiahla. Možno som čakala, že sa vyparí, prípadne, že sa mi celá moja hlúposť a trápne reakcie len snívali, no ja také šťastie nemám. Edward sa na mňa díval ako na blázna.

„Ty si cvok,“ šepol.

„Viem,“ pípla som.

„Milujem ťa,“ povedal zrazu.

„Kto je tu cvok?“ opýtala som sa a on zase nakrčil čelo. „Nie, vážne. Som človek... Som nič... Nie, som menej než nič,“ fňukla som. Edward sa zasmial.

„Neukázal som na teba prstom a nepovedal som, že sa chcem do teba zamilovať. Stalo sa. Možno som cvok a potom sa k sebe vážne hodíme.“ Zhlboka sa nadýchol a nahol sa ku mne. Jeho tvár už bola len kúsok od mojej. Zodvihla som ruku a dotkla som sa jeho chladnej tváre. Nečakal to. Pohladila som ho končekmi prstov po hladučkej, saténovej pokožke. Ten bol jednoducho nádherný. Ucítila som zvláštny nával potreby, túžby a chcenia. Pritlačila som sa mu na tie úžasné pery a ostýchavo ho svojim jazykom zo základnej školy presunula na strednú. Zalapal po vzduchu a opatrne ma odstrčil. Pozrel sa na mňa a priškrtene urobil krok vzad.

„Prepáč,“ šepla som. Kývol hlavou a nebolo ho.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 20. kapitola: