Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 17. kapitola

26.11.2012 (07:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 47× • zobrazeno 6509×

Bella:

Edward sa už neusmial a dokonca sa na mňa ani nepozrel. Padli sme do starého stereotypu. Kráčala som dva kroky za ním a vzbudzovala svojim oblečením dosť pozornosť, čo sa mne a ani jemu nepáčilo. Edward zastal a ja som do neho vrazila. Zahučalo mi v hlave. Okamžite som si pošúchala čelo a bolestne zasyčala.

„Au,“ zakňučala som.

„Choď sa prezliecť! Vyzeráš strašne,“ zavrčal a pozrel na moje tenisky. Nakrčila som čelo. Natiahla som sa pre svoju tašku a bundu. Zapadla som na najbližšie toalety. Prezliekla som sa a keď som pri umývadle skladala šaty do tašky, z oka sa mi vykotúľala iracionálna slza.

„Pred chvíľou som bola krásna a teraz vyzerám strašne. Náladový upír,“ zašomrala som. Opláchla som si ruky a vyšla z dverí. Naštvane stál pri zábradlí a díval sa dole, pričom ho ľudia, čo šli okolo, naďaleko obchádzali. Nezainteresovaný si to nevšimne, no mne bolo jasné, že okolo seba šíri strach svojou upírou prirodzenosťou a o to viac, že ma náladu pod psa. Ľudia, aj keď ich moderná doba úplne otupila, majú ešte aspoň chabé ostatky inštinktu sebazáchovy. Dnešok bol fajn, kým sa ten kaskadér nepokúsil pobozkať ma a ak chcem, aby aspoň zbytok dňa bol aspoň trocha znesiteľný, musím mu spraviť náladu. Prešmykla som sa k nemu a aj keď o mne vedel, zaťahala som ho za rukáv a nahla sa cez zábradlie, aby som videla, na čo sa díva. Pod nami sa hemžili ľudia. Ponáhľali sa, niektorí do seba aj vrazili, iní sa zdravili. Hotové mravenisko. Pre upíra možno lahôdkový pult, ale nie pre Edwarda.

„Na čo sa dívame?“ opýtala som sa melodicky.

„Stále sa za niečím ženú a myslia si, že sú pánmi tvorstva. Aké hlúpe,“ šepol.

„Na čo myslia?“ Viac som sa nahla cez zábradlie, na čo som na páse ucítila jeho ruky. Stiahol ma s káravým pokrútením hlavy späť.

„Rôzne.“

„Čo tamten?“ Ukázala som na chlapíka v tesných nohaviciach a zamysleným, zasneným pohľadom. Edward sa na neho zahľadel.

„Ide mu o tú predavačku. Páči sa mu. Chce ju pozvať niekam von, ale nemá odvahu,“ povedal ledabolo.

„Aká romantika,“ vzdychla som.

„Nie romantika. Chce bohapustý sex. Čo je na tom romantické?“ Pozrel sa na mňa a namosúrene nakrčil obočie.

„Dobre. Čo tá žena s blond vlasmi?“ Nevychovane som na ňu ukázala prstom.

„Zahýba manželovi a rozmýšľa, či niečo tuší.“ Skrivila som tvár.

„To tu nikto nemyslí na niečo pekné, milé a šťastné?“ Edward sa prudko otočil.

„Na čo myslíš ty?“ vyhrkol nedočkavo.

„Na to, že ak sa mi dnes nepodarí zlepšiť ti náladu, tak to bude príšerný deň a to s tebou budem večer zatvorená na tej chate,“ povedala som popravde a Edward sa spontánne zasmial. Bola som na dobrej ceste.

„Nemusíme na tú chatu. Aro sa vráti zajtra, čiže môžeme zostať na noc v meste a zajtra ťa odvediem do Volterrskej pevnosti. Dúfam, že tam z toho neurobili kôlňu na drevo.“

„To už zajtra musíme späť? Škoda. Na nákupy sme boli, mám nové šaty a skvelý zážitok zo zdemolovanej kabínky. Čo chceš robiť ty? Prispôsobím sa.“ Usmiala som sa.

„Pýtaš sa, čo by robil upír najradšej? To ťa Aro nič nenaučil?“ Zodvihol obočie. „Upír najradšej loví, Bella.“

„To sa mi nezdá ako pravdivé tvrdenie. Čo je lovom na tom, keď sa do trónnej sály naženú ľudia ako ovce na porážku?“ Uprene som sa mu pozrela do očí.

„To je daň za život vo Volterre. Ochrana pred odhalením. Upíri v pevnosti nesmú zabíjať miestnych. Keď budeš novorodená, budeš na to musieť myslieť, inak budeš potrestaná.“ Vyvalila som oči. Chcela som argumentovať. „Neboj sa. Novorodených v pevnosti kŕmia prednostne. Prípadne ti Aro niečo odloží bokom.“ Chcem byť upírom, ale to necitlivé vyjadrovanie o ľuďom, a k tomu z Edwardových úst, ma celkom poburovalo.

„Musíme sa o tom rozprávať?“ opýtala som sa priškrtene.

„Pri rozhovoroch s Arom sa netváriš ako krehká bábika. Skôr ma niekedy zaráža tvoja neúcta k životu. Možno je to len hra, ktorou sa snažíš oklamať svojho pánička.“

„Nie. Nikomu neklamem. Ide o to, že Aro to vie zaobaliť a nevmietne mi to do tváre tak necitlivo ako ty.“

„Typická ženská. Obľubujete pozlátka. Ja rád nazývam veci pravými menami. Budeš novorodené vraždiace monštrum, ktoré mi Aro hodí na krk, ale budeš o niečo silnejšia než ja, a tak sa mi nie vždy podarí umravniť ťa. Potom si to budeme odnášať obaja.“

„Nemusíš mi robiť opatrovateľku. Nikto ťa neprosil,“ povedala som podráždene.

„Práveže musím! Aro mi to prikáže.“

„Požiadam ho, aby ma dal na starosť Felixovi alebo Demetrimu,“ odvrkla som zanovito, aj keď si predstavím, že by ma mal strážiť Demetri, je mi zle. Edward nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Ten by na teba nebral také ohľady, ako ja,“ šepol.

„Prečo na mňa berieš ohľady? Tiež si svojim spôsobom farizej. Si tu namiesto svojej sestry, Ara neznášaš, no aj tak skáčeš ako píska a splníš každé jeho prianie. Si na mňa milý len preto, že to od teba vyžaduje on. Dal ti ma na starosť, aby som svoj pobyt vo Volterre prežila do doby, než ma premení.“ Nahneval ma a táto debata ma vytáčala. Nepáčilo sa mi, čo mi hovoril. Ešte, že sme medzi ľuďmi. V záujme toho, že sa nesmie prezradiť, ma nezabije. Dúfam.

„Myslíš si, že mi to dal príkazom? Ty si naozaj hlúpa,“ zasyčal.

„Skvelé. Tak som hlúpa. Viem, že si to o mne myslíš. Nič nové. Podľa teba som hlúpa, nemotorná, nemožná.“ Rozhodila som rukami a prudko vykročila preč od neho.

„Kam ideš?“ skríkol na mňa, no ja som šla trucovito ďalej. V sekunde ma schmatol za ruku a otočil k sebe tak prudko, že som mu čelom vrazila do hrude. Zase. Zahmlilo sa mi pred očami.

„Dočerta!“ šepla som. „Divíš sa, že som sprostá, keď si to neustále odnáša moja hlava?“

„Nemyslím si, že si hlúpa alebo nemožná. Nemotorná, to teda si. Naopak, myslím si, že si úžasná a preto ma neskutočne štve, že si sa tak bezhlavo vrhla do nášho sveta. Máš na to svoje dôvody, ale tvoja ľudskosť je privysoká cena. Množstvo upírov by dalo všetko za to, aby boli ľuďmi. Je menej tých, čo sú s takým životom spokojní.“

„A ty?“ opýtala som sa teraz už úplne krotko. Dívala som sa mu do očí a topila sa v tých úžasných karamelkách.

„Dlho som v tom nevidel nič dobré. Až donedávna som nevidel zmysel svojej večnej existencie.“ Nahol hlavu na stranu a trocha dopredu. Radšej som hneď cúvla. Tento tvor je nevyspytateľný. Čo ak by ma chcel zas pobozkať?

„Čo zmenilo tvoj názor?“ opýtala som sa nechápavo. Naozaj si neviem predstaviť, čo ho dostalo.

„V podstate Volterra.“ Tajomne sa usmial. Nastalo dlhé ticho. Edward sa na mňa díval a ja na neho a nevedela som, čo povedať. Nadýchla som sa, no predbehol ma. „Dobre. Otázka znela, čo budeme robiť. Pôjdeme do múzea. Aro mi aspoň nebude vyčítať, že sme nerobili nič užitočné a že som ťa zas nič nenaučil,“ preniesol rozhodne.

„Múzeum? Žartuješ, však?“ Znechutene som pokrčila čelo. Bože, on chce ísť do múzea.

 „Tak nie, keď nechceš. Myslel som, že by som ťa mohol tiež niečo naučiť o histórii Volterry a aj o minulosti Ara a jeho bratov. Dostávaš dosť skreslené informácie. Aro ti povie len to, čo považuje za prospešné pre seba.“

„Dobre! Môžeme ísť do múzea. To bude zaiste úžasné,“ povedala som nakyslo. Edward mi ponúkol rameno, na ktoré som sa zavesila. Ak nás niekto pozoroval, čo by si, samozrejme, Edward všimol, musel by si o nás myslieť, že nie sme normálni. Zohrali sme tu celkom zaujímavé divadlo.

Vzali sme si znova taxík a po niekoľkých minútach sme zastali pred múzeom. Čakala som, že budeme prechádzať okolo nudných exponátov a Edward mi bude o jednotlivých črepinách starých džbánov rozprávať, ako to robili sprievodcovia. On však rázne kráčal halou a ja za ním. Zahol do oddelenia malieb, ale ani tu sa nepristavil pri žiadnom obraze. Cupitala som vedľa neho a snažila sa odhadnúť, pri ktorom diele sa zastaví. Prešiel až na koniec dlhej chodby. Postavil sa k veľkej maľbe na plátne. Uškrnul sa, keď som sa snažila dívať sa na to s obdivom. Bolo to príšerné, no držala som sa zubami nechtami, aby som to dielo nejako neprimerane neohodnotila. Možno to maľoval napríklad Aro. Poodtiahol len ťažkého plátna a hlavou naznačil, aby som tam vliezla. Prešmykla som sa mu popod ruku a otvorila nízke dvere. Som malá a aj tak som sa musela do nich poriadne zohnúť. Ocitla som sa v úplnej tme, keď za nami dvere zavrel. Chytil ma za ramená.

„Kráčaj opatrne, aby si nespadla. Povediem ťa,“ šepol mi do ucha a ovial ma jeho studený dych. Viem, že ma držal za ramená a najskôr stál za mnou, no aj tak ma zvláštne vzpružila tá predstava absolútnej tmy a odkázanosť na neho.

„Nemôžeš ma vziať na ruky, aby som sa tu niekde nestrieskala?“ opýtala som sa a v stotine sekundy som bola v naozaj zaujímavej polohe v náručí upíra. Keďže som nič nevidela, párkrát som sa dotkala čelom hrany jeho sánky a za každým mnou prebehlo zvláštne brnenie. „Kam ma vlastne nesieš? Chceš mi ukázať svoju rakvu?“ Chcela som to povedať ako žart, no jeho odpoveď ma trocha rozrušila.

„V podstate ťa beriem pod pevnosť k hrobkám. Tu je skutočná história Volterry.“ Moja poznámka o rakve teda nebola hlúpa.

„Počkať!“ Bez toho, aby som do svojho jednania zapojila rozum, som v tme nahmatala jeho tvár a pridržala ju tak, aby som mala istotu, že sa dívam do jeho tváre a on do mojej. „Ja sa nechcem dívať na žiadne mŕtvoly!“ Edward sa zasmial a ja som mu v náručí párkrát nadskočila, aby som sa dostala z jeho zovretia a možno sa pokúsila o útek. Bolo to márne.

„Bella, aj ja som vlastne mŕtvola.“

„Ale ty si zachovalá mŕtvola a to v tých hrobkách asi také zachovalé nebude,“ namietala som intenzívne. Letmo som vnímala, že schádzame nižšie a nasvedčoval tomu aj zatuchnutý zápach.

„Dole je hrobka významných osobností Volterry. Je tam napríklad hrobka Marcusa Volturiho, významného muža a kňaza.“ Edward sa zas zasmial. Položil ma po chvíli na zem a ostala som stáť bez jeho dotyku. Urobil sa okolo mňa prievan a po veľkej podzemnej miestnosti sa začali rozhorievať fakle. Prebehla som pohľadom po celej tejto kobke.

„Fakt morbídne, pán veliteľ.“ Obzerala som sa po zemľanke s pieskovou dlážkou. Neboli tu žiadne pavučiny a v podstate tu bolo celkom čisto, keď vezmem do úvahy, že som v podzemí múzea.  

„Vždy musíš mať pripomienky, že?“ zabzučal mi za uchom a ja som nadskočila. Otočila som sa s umelým úsmevom na tvári.

„Dobre. Kde je tá hrobka?“ Naklonila som hlavu na bok. Edward vzal jednu fakľu a chytil ma za ruku. Viedol ma do bočnej chodby. Na stenách viseli staré maľby, na podstavcoch boli vzácne vázy. Boli zaprášené a trocha zle sa mi tu dýchalo. Edward zastal pred veľkým obrazom a zodvihol fakľu, aby som videla výjav na ňom.

„Aro má legíny?“ opýtala som sa prekvapene. Edward nespokojne pokrútil hlavou, akože nemám kritizovať dobovú módu a vyzeral, že to bude hádam aj horšie. „Veď ja nič. Má pekné lýtka,“ pípla som. To už Edward nevydržal a zasmial sa. Bod pre mňa.

„Toto je z nie tak dávnej doby. Bella, Aro sa pričinil na zveľadení tohto mesta, ale to je vedľajšie. Počula si už o tom, ako kňaz Marcus Volturi vyhnal z pevnosti upírov?“ Keď vyslovil túto vetu, chytil ma záchvat smiechu. „Som rád, že sa bavíš,“ šepol.

„Vidíš to brnenie? Nosil ho Caius. Tu sú veci, ku ktorým majú vládcovia osobný vzťah a pre múzeum sú povedzme dosť teatrálne.“ Zastal pred ďalším obrazom. „Môj otec,“ povedal s úctou. Na obraze bol hneď vedľa Ara vysoký blondín. Vyzeral popri Arovi tak sviežo a prívetivo. Volturiovci mali na obrazoch tmavé oči, len tento blondín zlatisté. So záujmom som si obraz prezerala.

„Už vtedy bol vegetarián?“ opýtala som sa a nervózne si pri tom hrýzla peru.

„Nikdy nezabil človeka,“ šepol môj sprievodca s toľkým rešpektom, až som zalapala po vzduchu.

„Nikdy?“ Prekvapene som sa otočila na Edwarda.

„Nikdy. On ľudí zachraňuje. Je lekár. Už ako novorodený bol schopný vzoprieť sa svojím pudom. Zistil, že dokáže žiť na zvieracej krvi a viedol nás k tomu. On jediný z našej rodiny nemá na svedomí žiadneho človeka. On síce tvrdí, že vzal životy nám, ale tie boli už spečatené.“

„Nechcem zabíjať ľudí, keď budem novorodená. Nedovoľ mi to,“ šepla som vlastne bez akéhokoľvek zamyslenia sa, lebo som sledovala obraz, na ktorom sa na mňa díval Edwardov stvoriteľ a ja som pocítila rešpekt. Nie taký, aký mám k Arovi, ktorý si vynútil silou a hrozbami, ale taký, ktorý máte k osobe, ktorú nekonečne obdivujete. Aj Edward sa na neho tak díval.

„Sľúbiť ti to nemôžem,“ povedal tichým hlasom. Chápavo som prikývla.

„Čiže žil nejaký čas vo Volterre s vládcami.“

„Dobrý priateľ Ara. Sú tak rozdielni, no Carlisle hľadá na každom niečo dobré. Aro si ho svojim spôsobom váži a aj preto si moju a Alicinu prítomnosť v garde nevynútil násilím. Inak si berie talentovaných upírov ako sa mu zachce. Pozná spôsoby, ako si ich pripútať,“ šepol.

„Ako? Veď ak upír nechce...“

 „Pozri sa na seba. Ty to naozaj chceš?“ Zodvihol obočie. „Zmanipuloval ťa a ak nepomôže manipulácia, vyhrážky, prípadne vydieranie, je tu Chelsea.“ O obraz ďalej ukázal na jej portrét. Mala tam na sebe dobové šaty, v ktorých vyzerala neskutočne úchvatne.

„Alice sa mu získať nepodarilo, ale tebe zostávajú už len dva roky. Potom môžeš odísť, však?“ opýtala som sa a znova som sa na neho otočila. V žiari ohňa vyzeral priam démonicky krásne.

„Technicky áno, ale nemyslím si, že odídem a podľa poslednej Alicinej vízie to tak nebude. Zostanem tu,“ povedal znova tak záhadne.

„Prečo by si tu zostával, keď skončí dohodnutá doba. Rodina ti predsa chýba.“

„To áno, ale Aro našiel spôsob, ako ma pripútať k Volterre.“

„Chelsea...“ vydýchla som.

„Nie. Recepčná.“ Zatriasla som hlavou. Ako to myslel? Nie, recepčná Bella, či nie, ale si to ty, recepčná? Mám bujnú predstavivosť. Ako by som ho mohla ja pripútať k Volterre. Ako dieťa som si zvykla ohrýzať nechty, keď som bola rozrušená alebo zmätená. Nerobila som to roky a teraz sa moja ruka ocitla v ústach. Edward ma chytil za zápästie a ruku mi stiahol dole.

„Príšerný ľudský zlozvyk,“ zasipel.

„Ja viem,“ pípla som a prešla k ďalšiemu obrazu. Zrazu tu bolo dusno a ja som nemohla dýchať. Ovládla ma zvláštna úzkosť. Niektoré veci začali do seba zapadať, aj keď mi pripadali šialené. Možno má na mňa Edward nejakú zvláštnu, úchylnú slabosť. Skôr som ja totálny blázon, že si tak namýšľam. Viem už o upíroch naozaj dosť a človek je pre nich menej než nič. Edward ľudí akceptuje, ale nemôže popierať svoju podstatu.

Edward sa začal sa plne venovať výkladu historických faktov, ktoré okoreňoval historkami o upíroch. Nakoniec to vyznelo tak, že v každej rozhodujúcej historickej udalosti mali svoje nesmrteľné prsty. Musím uznať, že ak by sprievodcu aj v tom najnudnejšom múzeu robil Edward, bol by to zážitok. Bol úžasný, ako dokázal vniesť do na prvý pohľad nudných záležitostí náboj tajomnosti, humoru a teatrálnosti. Úplne odpútal moje myšlienky. Keď sme asi po dvoch hodinách vyšli z kobky, pár minút som len zhlboka dýchala čerstvý vzduch.

„Vydýchaná?“ opýtal sa pobavene.

„Iste.“

„Dobre. Môžeme ísť...“ Zazvonil mu telefón. Bleskovo prijal hovor. „Áno,“ povedal rozmrzene. „Samozrejme!“ Keď zložil, vrátil sa jeho kamenný výraz.

„Aro sa vracia. Musíme do pevnosti,“ povedal tvrdo.

„Nie,“ zakňučala som.

„To znelo sklamane,“ povedal Edward troška uvoľnenejšie.

„Divíš sa? To boli najlepšie dva dni, aké som v Taliansku zažila,“ povedala som s úsmevom.

„Presne tak. Najlepšie dva dni, aké som tu zažil.“

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 17. kapitola: