Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vojvodkyňa z Devonshere 1. kapitola

11.05.2010 (18:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2046×

Vojvodkyňa z Devonshere

1. kapitola - A takto to začalo...

Isabella Mária Swanová arcivojvodkyňa z Augenfestu

Šťastne som sa usmiala na Jacoba. Môjho Jacoba! Za chvíľu to bude oficiálne a ja budem jeho ženou. Pri tomto oslovení mi behali mravčeky po celom tele. Dáždnik som si pritiahla viac k očiam, aby protivné slnko mi nesvietilo do očí. Boli sme spolu, no nie sami, to by nikdy moja pani matka nedovolila. Bola som tu so svojou dvornou dámou grófkou z Nothordu. Jednoducho som ju volala Mária alebo slečna Nothordová, bola mi bližšie než moja matka. Bola to moja druhá matka, dala mi lásku, ktorú som od svojej matky veľmi nedostávala.  Zamračene na nás pozerala, musela na mňa dohliadať, aby som nespravila nejakú hlúposť. My sme sa s Jacobom prechádzali po slnečnej lúke našich mnohých a rozsiahlych záhrad, sedeli sme pri fontáne a bolo nám výborne! Aj som si zašpinila svoje slabomodré šaty s kvetinkami, to si zase budem musieť vypočuť kázeň od matky.

Už sa nemôžem dočkať! Nášho dňa, dňa kedy budeme konečne svoji, manželia ako sa patrí. Aj keď ho matka neustále odkladá, najprv to malo byť mesiac po zásnubách, potom dva, keď sa vydá Anabella a nakoniec to je tak, že až po princovom narodeninovom plese. Prišiel nám list od mojej tety kráľovnej, že nás žiada, aby sme prišli, osobná pozvánka, to je pocta. Bude o dva týždne skôr ako moja svadba. Ešte je to? Tri týždne! Áno, o tri týždne budem paní Blacková grófka zo Sursenu. Môjmu otcovi to vadilo. Nestačilo mu, že z jednej dcéry bude mať kráľovnú aj pre mňa mal nejakého bohatého a vplyvného muža, no ja som už našťastie bola zasnúbená s Jacobom a tento zväzok dokáže zrušiť iba niekto s priamej kráľovskej rodiny. Bola som šťastná, Jacob bol ako moje slnko! Osobné slniečko v tejto zamračenej dobe. Schovali sme sa za dáždnik a skôr ako prišla grófka Nothordová ma Jacob prvý krát pobozkal na líčko. Sklopila som pohľad a zapýrila som sa.

„Isabella, neželám si, aby sa ťa Jacob akokoľvek dotkol, môže ťa pobozkať iba na ruku, tak buď taká láskavá a dodržuj to!“ kričal mi matkin hlas v hlave.

„Slečna Isabella? Máte hodinu francúzštiny a potom hodinu tanca, mali by sme ísť,“ Zdvihla som sa s pomocou Jacoba so zeme, jeho dlhý čierna chvost zo zlatou sponkou za zatriasol a pošteklil ma na líci. Prišla som k nemu, aby sme sa rozlúčili ako sa patrí. Mal dovolené ma len pobozkať na ruku a to aj urobil, keď išiel okolo mňa niečo mi rýchle strčil do bielej rukavičky, zasmiala som sa, dobre som vedela, že je to tajný lístok, moja matka mi kontroluje každý dopis, čiže nemám šancu vidieť čo mi napíše, lebo nebudem ho čítať ako prvá. Napravila som si klobúk, usmiala som sa a zakývala mu, keď odchádzal za svojim koňom.

„Slečna Isabella! Nehnevajte ma!“ zakričala na mňa moja dvorná dáma. Ešte stále som sa zaľúbene pozerala do diaľky. Bolo nepohodlné sedieť na koňovi a mať krinolínu zo železa, ktorá bola súčasť jazdeckého odevu. Železá ma nepríjemne tlačili, bolo to strašne, nenávidela som tieto korzety! Prísne stiahnuté a nalepené na tele, najviac som však nenávidela krinolínu, tá bola najhoršia. Už som sa tešila ako tú klietku dostanem dole. Ešte ma však čaká hodina a potom tanec. Prišla som do učebne, moja sestrička Anabella už sedela, celá jasala, dobre vedela, že kráľ vyberie jednu z nás pre svojho mladého a veľmi pekného syna a keďže ja som bola zadaná...

„Bella!“

„Ann, sestrička! Tak čo? Svadobné šaty vybraté?“

„Och, Bella! Ticho! Ešte to zahriakneš!“

„Ale no ták,“ žiarivo som sa na ňu usmiala.

„A už si ho videla?“

„Dnes majú priniesť jeho portrét a môj im už odniesli.“

„To je naozaj veľmi dobré, poďakuj pánu bohu, že sa to stalo tebe, budeš kráľovná alebo kráľovská princezná! Mám sa začať klaňať?“

„Bella!“ napomenula ma s úsmevom.

„Ty nemusíš! Milujem ťa, sestrička moja najdrahšia.“

„Aj ja teba, Ann, želám ti to.“

„A ty? Stále verná Jacobovi? Naozaj nechceš toho mladého princa z Nórska? Ako sa to volá?? Kaspian??“

„Aspian, An, Aspian. Je veľmi pekný, to musím uznať, ale vieš, že som zasnúbená a musím si splniť povinnosť voči manželovi.“ Bezmocný krik nášho staručkého franuzštinára, nás síce zastavil, nič sme síce z hodiny nemali, ale veselo sme klebetili. Hodina tanca bola zlá, vlastne ako vždy. Stále som nášmu učiteľovi stúpala na nohy. Až okolo pol šiestej sme zasadli za spoločný stôl, Otec za vrchom, matka po jeho pravici, ja ako najstaršia dcéra som sedela po matkinej pravici a Anabella po mojej pravici. Po otcovej ľavej ruke sedela jeho milenka. Grófka Nillemová. Neušla mi jej noha v otcovom lone, matka sa s tým zmierila, nič iné jej nezostávalo. Ja som si musela  povedať, že môj muž nikdy nebude hľadať náruč inej ženy ako tej mojej, ak sa to stane, dúfam, že nie, tak nikdy s ňou neprehovorím a môj dvor bude musieť stáť za mnou. Nemohla som sa na ňu pozerať ponižujúco ako matka, musela som držať hlavu sklonenú a nepozerať sa. Moje nové šaty som sa snažila nezamazať. Matka sa veľmi hnevala, že som si tie modrú zašpinila. Po chvíli prežúvania sa ozval otec.

„Tak ako bolo? Anabella? Isabella? Moja drahá?“

„Ďakujem, ocko, bolo dobre ako vždy,“ poďakovala sa Anabella.

„Áno, bolo veľmi dobre, presne ako ste povedali, bol aj krásny deň, nedalo sa ležať teda sedieť doma.“ Nadvihla matka obočie a vzdorovito pozrela na otca. Milenka. Otec treskol po stole rukou. Ja a aj Ann sme nadskočili. Jeho milenka sa ďalej uškŕňanal na matku. Matka sa zdvihla položila príbor na jednu stranu, elegantne si utrela pery a vstala. Otec nazúrene prehovoril.

„Kam si myslíš, že ideš?!“

„Prepáčte mi to, moje drahé deti, aj vy, môj drahocenný manžel, ale táto spoločnosť mi nevyhovuje, nie som vychovaná sedieť pri stole s pobehlicou a ani moje dve dcéry, ktoré si povinne strážia česť! Isabella, Anabella? Ideme.“ Neposlúchnuť matku, je jedna vec, neposlúchnuť otca druhá, ja osobne som mala radšej otca, ten mi neprikazoval robiť veci, ktoré som nechcela, ak by bolo po ňom nosila by som stále obyčajný jazdecký úbor, nemusela sa učiť tancovať a chodievať na plesy, matka na tom trvala, ale zase otec je hlava rodiny. A tá má určitú autoritu, Ann sa chcela automaticky postaviť, chytila som ju za ruku a zatriasla hlavou. Matka odišla aj bez nás a jej vínové šaty sa zavlnili pri východe z veľkých bohato zdobených dvier našej súkromnej jedálne. Otec sa rozbehol za ňou, dobre som vedela čo sa bude diať, dialo sa to vždy, keď matka vzdorovala. Potom bolo počuť iba plač a krik,  búchanie. Kým tu nebola ona, rodičia sa mali radi teda v rámci možností nanúteného manželstva. Teraz, keď je tu ona, je všetko zlé.

Okúpaná som zalizla pod perinu. Moja milá slúžtička vytiahla z krbu, kanvicu a dala mi ju pod perinu, natriasla vankúše z hodvábu, perinu, otvorila vysoké okno a všetko ukončila úklonom. Milo som sa na ňu usmiala a ona odišla. Ihneď som vytiahla svoj denník a z bielej rukavičky Jacobov papierik. Nedočkavo som ho otvárala až sa mi triasli ruky a bola som nemotorná.

Stálo v ňom.

Milovaná Isabella,

už sa nemôžem dočkať dňa, keď ťa budem môcť konečne držať vo svojom náručí. Pobozkať tvoje nežné pery. Keď si ťa donesiem domov. Milujem ťa.

Tvoj budúci manžel Jacob.

Moje vnútro sa zatriaslo. Áno, Jacob, aj ja sa teším...

2. kapitola - Zhrnutie

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vojvodkyňa z Devonshere 1. kapitola: