Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Voice of my life - 4. Nečakaná pomoc

" Ahojte!" zavolala som so domu ako som prešla dverami. Hneď som zacítila vôňu pečených zemiakov. Vyzula som si zimné topánky a zavesila bundu na vešiak. Počula som ako praská oheň

v krbe a ako otec pretáča stránky novín. Prešla som teda do kuchyne s ruksakom na chrbte a uvidela som ako Cathy stojí nad panvicou a sústredene na ňu pozerá.

" Bella, ahoj, ideš práve včas na obed" Ukázala na hodiny. Aha je 12:41, za chvíľu bude obed.

" Nie, neskoro som raňajkovala" Chcela som ísť hore ale zastavila ma.

" A u ktorej kamarátky si tento víkend bola? Už ste tu druhý víkend a ty si obidva bola preč" povedala nechápavo.

" U Cullenovcov" Catherine sa na mňa prekvapene otočila.

" Vážne? S nikým sa nebavia" Pokrčila som ramenami. " a nehovorila si že tam budeš spať aj dnes a zajtra ťa odvezú do školy?" pokračovala. Uznávam že som sa tými troma potvorkami nechala zlomiť ale keď na mňa urobili psie oči Gracen a Alice jednoducho som neodolala. Nie že by som s nimi nebola rada ale dnes mala prísť ich mama s bratom tak som im ten moment nechcela rušiť. Lenže oni si nedali povedať a presvedčili ma.

" Hej ale prišla som si pre školskú tašku" oboznámila som ju. Na to kývla hlavou akože v poriadku. Ja som rýchlo vyšla po schodoch a tešila sa na moju staršiu sestru ale keď som dramaticky s nádychom triumfu otvorila dvere, čakalo ma prekvapenie v podobe prázdnej izby. Všetko bolo presne také ako som to nechala. Zobrala som si tašku a smutne zbehla dolu.

" Kde je Taylor?" spýtala som sa pri obúvaní.

" Išla na víkend do La Push.
Majú tam táborák tak o to nechcela prísť. Ževraj príde neskoro večer"

" A to ste ju pustili?" No dobre mňa pustili, no ja som ja.

" Išla so synom najlepšieho kamaráta tvojho otca, Billiho Blacka" Detailmi som sa nezaoberala. Radšej som vyšla na verandu, nadýchla sa studeného vzduchu a čakala kým zbadám jedno z drahých Cullenovských áut. Nakoniec som uvidela biele porshe tak som sa, ani neviem ako, rozbehla rovno k nemu. Vedela som komu patrí a kto je vodič - Juliet.

" Ahoj" pozdravila ma veselo. Stále som sa čudovala ako moja zlá nálada zmizne a začnem byť optimisticky naladená pri Cullenovcoch. Rýchlo som nastúpila, zabuchla dvere a ona naštartovala.
Potom sme sa rozprávali o Alicinej mánii a rôznych veciach pri ktorých som si musela držať ústa aby som nevyprskla smiechom. Čo sa týka ich jazdy, zvykla som si.

" Esme sa na teba teší" podotkla keď som vystúpila v garáži. Hneď ako som vyšla hore, prešla halou až do obývačky čakal ma tam jeden pár - ich rodičia. Muž bol blonďák, veľmi sympatický a jeho žena vyzerala tak matersky a milo. Kto ma ale zaujal bol chlapec, ktorý mi stál otočený chrtom, opretý o schody a pozerajúci sa do druhého poschodia, kde mu niečo Grace(
zistila som to podľa hlasu) vysvetľovala.

" Bella, rada ťa spoznávam, odkedy sme prišli Gracen s Alice nehovoria o nikom inom ako o tebe a o E..." posledné slová nepovedala lebo ju jej manžel chytil za ruku. Vyzeral akoby ju varoval ale niečo v tom zmysle. " toto je môj manžel Carlise" uvedomila som si že ešte stále hladím na chrbát toho chlapca. Čo to so mnou je?! V živote ma ani jeden chalan nezaujal!

" Teší ma, doktor Cullen a pani Cullenová" odpovedala som slušne. Zrazu ten chlapec stuhol a pomaly sa otočil mojim smerom. Jeho výraz ma zmiatol. Bola v ňom nechápavosť, zúrivosť, nenávisť a niekde vzadu v jeho očiach som zbadala niečo ako... zvedavosť a očakávanie. Asi jediný z Cullenovcov mal tmavé oči.

" Tykaj nám" opravila ma pani C... ehm... Esme. Naraz sa zo schodov vyrútila vysmiata Gracen a pristúpila k tomu chalanovi. Pozrela sa na neho, na mňa a nakoniec sa zachichotala.

" Prestaňte na seba civieť. Bella, toto je môj brat Edward. Edward naša kamarátka Bella" predstavila nás. Zostala som zhypnotizovane stáť na mieste. Alice, ktorá doteraz sedela na gauči, nadšene vstala a prišla k Grace.

" Edward ide s nami. Ideme mu kúpiť nejaké oblečenie a vyberieme nábytok do jeho izby" vysvetlila. Nemo som prikývla. Bol nádherný. Dokonalá tvár aj telo. Preboha Bella! Nad čím premýšľaš?! Ehm... kde som to skončila? Aha, vyzeral ako anjel s bronzovými vlasmi.

" Tak poď" povedala Juliet. Prinútila som nohy k pohybu. Otočila som sa a vyšla som pred dom. Tam bolo čierne porshe a strieborné volvo.

" Koľko máte áut?" opýtala som sa nechápavo.

" Každý máme vlastné auto. Len Gracen a Alice majú iba jedno lebo minule keď si ich kupovali zvlášť dopadlo to tak že prišli každá s rovnakým autom a potom si div nevytrhli všetky vlasy. Vážne, nemusela by si si zapnúť ani športový kanál" zasmiala sa. Keď som si predstavila Grace s Alice ako zápasníčky hneď som sa k nej pridala.

" NÁKUPY!!!" Vykríkli obe naraz a hrnuli sa k autu. Ja som tam len tak stála ale mala som v bruchu zvláštne šteklenie a cítila som sa... nervózne. Nevedela so čo to spôsobila tak som sa poobzerala okolo a zrak i padol na Edwarda ako za mnou stojí a prezerá si ma. Mala som v tvári divný pocit, zrazu som ju mala horúcejšiu a cítila som tlak. Juliet sa na mne zastavila pohľadom a rozosmiala sa. Nechápala som ju ale radšej som nastúpila do auta.

" Kvôli Edwardovi ideme iba do Port Angeles takže sa neboj" upokojovala ma. To ma celkom potešilo.

Cestou som sa zabávala ale nemôžem povedať že som dostatočne vnímala. Držalo sa vo mne tušenie že mám v hlave vypálenú dieru. Nebolo to tou kopou myšlienok, ktoré ma tlačili v hlave a neustále chceli aby som sa nimi zaoberala ale skôr tým že za nami išlo volvo a vždy keď som sa otočila stretla som sa s párom zaujatých očí. Keby sa tak pozeral na cestu.

Myslela som že mi odpadnú nohy alebo že umriem vyčerpaním keď ma tie tri ťahali snáď po všetkých obchodoch. Ich brat sa nenápadne vytratil a ja ani neviem kam. Nie že by ma to zaujímalo, samozrejme. Prečo mám pocit že klamem samú seba? Bola som niekedy ešte viac zmätenejšia. Ani pri tých snoch som si tak nepripadala. Ale čo ma n tom štvalo najviac bolo že tentoraz som ani nevedela dôvod toho pocitu a práve to bola tá najhlúpejšia vec v mojom živote.

" Práve tu asi nie je kníhkupectvo však?" Toto nákupné stredisko bolo na to až príliš malé. Bolo skôr zamerané na módu než na knihy a také veci.

" Myslím že kúsok odtiaľto pri móle jedno je. Pôjdeš smerom k mori a tam na konci z ľavej strany to je. Nechceš aby som išla s tebou?" opýtala sa ma starostlivo Juliet. Iba som pokrútila hlavou, zastrčila ruky do vačkov na bunde a nenápadne aby si ma tie dve, nákupmi posadnuté, dvojčatá nevšimli, odkráčala preč.

Bolo príjemné vymeniť vydýchaný vzduch z nákupného strediska za čerstvý, zimný a veľa ľudí za vytúženú samotu. Popravde som ani nemala náladu na knihy tak som išla smerom k mólu.

Až tak som bola zabraná do svojich myšlienok že som si ani nevšimla kroky za mnou a hlasné rehotanie. Hlavne sa neotočím a nezrýchlim! Hovoril mi hlas v mojej hlave. Všimla by si že som ich zaregistrovala a pustili by sa za mnou. Ale aj tak predsa nemám šancu. Podľa krokov ich bolo viac. Ako to vždy všetci hovorili? Aha, žiadna panika! V duchu som si odfrkla. Akoby sa to dalo. Žilami sa mi valilo niečo neznáme a došlo mi že je to adrenalín v mojej krvi. Ale nepocítila som strach... ani nič podobné. Ani paniku. A myslím že to ma vystrašilo. Zrýchlil sa mi dych a srdce mi udieralo viacnásobnou rýchlosťou. Som samovrah? Alebo čo je to so mnou? Chcem stratiť.... ehm...prečo mám pocit že za nikým mi nebude smutno. A vypleštila som oči keď sa mi jedna osoba vybavila. Tú ktorú som videla asi raz. Som fakt blázon? Kým som sa tým zaoberala, samovoľne som zrýchlila krok, ako to urbil aj môj mozog.

" Hej zlatko! Neutekaj nám! Nemáš kam!" vykríkol nejaký muž za mnou. Podľa hlasu som usúdila že môže byť tak v stredných rokoch. Nechutné. Začala som sa báť až vtedy keď som si predstavila čo so mnou budú robiť. Až ma striaslo a pridala som do kroku. Po tvári mi začali tiecť slzy. To je tým chladným vánkom, samozrejme Lenže aj keď som sa snažila oklamať samú seba nešlo to. Jednoducho som sa bála a nemala som na svete nikoho kto by ma utešil. Moja mama bola na druhom konci sveta. Moju sestru som mala hrozne rada ale... bola to moja sestra. Ja neviem čo som v tej chvíli potrebovala ale rozhodne to nebola sestra, mama, kamarátky. Prekvapene som si uvedomila že za sebou už nepočujem kroky. Možno sú predo mnou a ja do nich narazím! Z úst mi vyšli iba vzlyky a nakoniec mi po tvári stekali vodopády. Teraz som už bežala, ani vlastne neviem kam. Počula som ako začali utekať a pritom sa stihli ešte rehotať na plné hrdlo. Hlasno som dýchala, nikdy som nemala príliš dobrú výdrž. V jednej sekunde som už nevládala a hlasno dopadla na kolená. Cítila som ako mi krv z kolien presakuje cez rifle. Čakala som a nad tým čo asi budú so mnou som sa otriasla. Radšej by som sa utopila v tej ľadovej vode! Vždy ma voda upokojovala a bolo tam také ticho a... nerušený pokoj. Takú smrť som si predstavovala. Počula som za sebou krik, taký desivý až som sa bála otočiť. A ani by som nevládala. Moje viečka boli ťažké, určite z toho plaču a celé opuchnuté.

Zrazu som na panve cítila dve studené ruky. To sú oni! Zdesene som vykríkla. Zdvihli ma zo zeme, obrátili ma čelom k neznámemu mužovi. Neuniklo mi že jeho ruky tam zostali. Chcela som začať kričať a biť ho ale keď som sa o to pokúsila vydal zo seba " Šššššš, Bella" stuhla som. Ten hlas! Konečne som ho našla! V duchu som zavýskla. Rýchlo som sa pozrela tomu neznámemu do tváre strnula som ešte viac. Edward?! Neviem ako ale rozplakala som sa ešte viac a schovala si tvár do jeho hrude.

" To je dobré, už ti nikto neublíži. Som tu s tebou" šepkal. Zohol sa a zdvihol ma do náručia. Nemohla som protestovať, bola som vyčerpaná a tak nádherne voňal.

Išiel za roh a tam čakalo jeho volvo. Jemne ma položil na sedadlo spolujazdca a chcel odísť ale ja som ho silno chytila okolo krku.

" prosím, nechoď preč" požiadala som ho šeptom.

" Len nastúpim" ubezpečil ma. Bezmocne som prikývla. Prešiel auto a nastúpil. Ihneď sa na mňa pozrel a zastavil sa pohľadom na mojich kolenách. Ako som si myslela, látka bola presiaknutá krvou. Chytil mi lýtko a zdvihol ho. Za normálnych okolností by som protestovala ale teraz som potrebovala cítiť že sa o mňa niekto bojí. Mne sa zdalo že ani nedýcha ale sústredila som sa na jeho ruky. Neviem odkiaľ ale vybral vreckovku a pritlačil mi ju raz na jedno a potom na druhé koleno. Sykla som bolesťou ale nohu mi držal pevne. Kolená som mala rozbité, špinavé a celé od krvi asi som si pretrhla aj nohavice. Aha, tak preto ten hlasný dopad keď som si kľakla.

" Drž si to" prikázal mi. Vyzeral rozzúrene. Poslúchla som ho, zatiaľ on vytiahol mobil, vytočil číslo. Chvíľu počúval a potom začal.

" hej.... nie! Nie je v poriadku!" kričal " je vystrašená ale máte šťastie že som sem prišiel v čas! Mali ste na ňu dávať pozor! Ako si to predstavuješ pustiť ju mestom ktoré nepozná, v noci!" pokračoval krikom. Už som to nechcela počúvať, chytila som ho za ruku a stisla mu ju. Zaregistroval to, pozrel sa na mňa a vydýchol.

" Nie Alice, odveziem ju domov, je unavená a potom si to s vami tromi vybavím" povedal a zložil. Zase som spustila prúd sĺz. Objal ma, pritisol si ma k sebe a upokojoval ma. Vážne som bola unavená., keď naštartoval tak ma to prítmie zmohlo. Oprela som si hlavu o jeho rameno, preplietla naše prsty a zaspala.

Potom som veci vnímala iba okrajovo, ako ma vzal do náručia, vyšiel so mnou hore. Tam ma posadil na posteľ. Dokonale som sa prebrala keď som sa potrebovala prezliecť. Esme bola niekde... ja neviem s Carlisom a tie tri na nákupoch. Hodila som po ňom jeden pohľad. Pochopil. V tej tme som už len vnímala ako mi rozopol zips, dal mi pomaly dolu nohavice, navliekol shortky na spanie. A potom prišla tá časť kde mi dal dole mikinu, tričko. Mala som silu na to aby mi zase ten tlak stúpol do hlavy. Až potom som si uvedomila že sa červenám. Práve ON spustil moje červenanie, nikdy v živote sa mi to nestalo. Samozrejme spodné prádlo mi nechal a navliekol mi tričko na spanie. Dokonale ma prebralo keď mi na kolená nalial dezinfekciu. To som slabo sykla. Položil ma na posteľ, zakryl a chcel odísť ale s malým vzlyknutím som ho chytila za ruku.

" Prosím nechoď preč, nechcem byť sama" poprosila som ho. Na chvíľu sa nehýbal ale potom si ľahol vedľa mňa. Pritisla som sa k nemu, zabudla som na to čo sa mi stalo dnes večer a zaspala, pričom som mala pri sebe tú najkrajšiu vôňu na svete a jej zdroj.

Teraz sa neviem rozhodnúť či to bol zlý alebo dobrý deň...