Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vo Forkse niečo vraždí! 3. kapitola

29.09.2010 (15:30) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1659×

Kapitola je venovaná Emielee.

PS: Už viem rozdiel medzi hliníkom a kremíkom. :P

3. kapitola

Zdvihla som pohľad a zbadala toho chalana z lesa. V tvári nemal absolútne žiaden výraz, len ma nejako divne pozoroval. Strhla som sa.

„Prepáč mi to!“ Ešte raz som sa mu ospravedlnila a uhla mu z cesty. Chcela som totiž pokračovať ďalej v ceste. Ale on urobil krok doľava a zas mi odrezal cestu. Povzdychla som si a naštvane sa naňho pozrela. Tentoraz sa mu na perách pohrával úsmev. „Čo odo mňa chceš?!“

„Aj ty mi prepáč, ale myslím, že zopár otázok by som na teba mal,“ uškrnul sa. Takže on má otázky?!

„No... ale aj ty mi na niečo budeš musieť odpovedať!“

„Nemyslím si,“ a usmial sa. „Čakám ťa pri obede!“ Žmurkol na mňa. Vyjavene som sa na neho pozrela. Je taký krásny... ale určite bude mať nejakú priateľku, o to sa stavím! Len tie zlaté oči mi nejako nesedeli. Prečo by nosili kontaktné šošovky? Veď oči má istotne také krásne ako je on sám. Nemo som sa za ním pozerala. Tá jeho ladná chôdza!

No musela som sa sústrediť na dnes. Aj dnes mám prácu. Musíme ešte raz natočiť to s tým miznutím zvierat. Ale čo by to mohlo byť? Má to niečo spoločné s tým Cullenom? On jediný mi príde na um, keď si spomeniem na tú nedokončenú reportáž. Prečo by zabíjal zvieratá? Alebo žeby tá moja teória o vegetariánskom upírovi bola pravdivá?

Z premýšľania ma vyrušil hlasný pozdrav a následné štuchnutie. Chris! – pomyslela som si a otočila som sa. Nemýlila som sa, bol to on! Hnedé vlasy mal ako vždy rozlietané na všetky strany a zelenohnedé oči mu žiarili.

„Ahoj, Bells. Tak... dnes musíme dotočiť tú reportáž, lebo inak sme mŕtvi!“ Pretočila som očami. Akoby mi vedel čítať myšlienky!

„To áno, ja viem! Neboj sa, dnes už nebudem blúzniť!“ Hlasno sa zasmial. „Chris!“

„Dobre, dobre. Prepáč mi to. Ale ten tvoj včerajší výraz stál za to! A ozaj, čo sa ti to tam zdalo? Nejaký človek, či zviera?“

„No tak to neviem. Videla som to len z diaľky. Ja už pôjdem na obed, som hladná.“

„Fajn, pôjdem s tebou,“ usmial sa.

„Nie, idem sama. Potrebujem popremýšľať o viacerých veciach. Prepáč.“ Stisol pery a premeral si ma pohľadom. Zatváril sa nejako divne, otočil sa a odišiel. Och, bože! Toto mi asi len tak neodpustí, keďže na obed chodievame vždy spoločne.

Cesto do jedálne som uvažovala, čo to odo mňa môže ten Edward chcieť. Celý čas som zbierala odvahu na to, aby som sa ho spýtala, čo je zač.  A odpovie mi vôbec? Milión otázok, žiadna odpoveď.

Vošla som do jedálne a rozhliadla sa. Študenti, študenti... bohovia! Sedel tam Edward a hneď o stôl ďalej jeho súrodenci... myslím. Usmial sa na mňa a pokynul mi, aby som k nemu prišla.

„Ahoj, neprosíte si niečo na jedenie?“

„Nie, nie som hladná. A tykaj mi, prosím. Ja som Bella.“

„Edward, ale to už asi vieš,“ usmial sa na mňa a podal mi ruku. Ochotne som mu ňou potriasla. Stisk mal celkom pevný. Ale zas tu bolo niečo iné. Jeho pokožka bola ľadová. Ale to predsa nemôže byť pravda, keďže je vonku takmer dvadsaťpäť stupňov. Úsmev mi z tváre hneď zmizol. Toto nebude človek!

„Čo keby sme prešli na tie otázky, ja mám len jednu. Vlastne dve!“

„Ideš na to nejako rýchlo.“

„Viem, no ponáhľam sa. Môj... kolega asi nebude moc nadšený, keď prídem neskoro.“ Odklonil sa a pozrel sa niekde za mňa.

„Chris Biers?“ nadvihol jedno obočie a pozrel sa na mňa. Len som prikývla a začala cítiť, že sa mi do líc hrnie červeň. Chrisa mám rada... ale len ako kamaráta a nič viac. Edward si to vysvetlil veľmi zle!

„Takže... v tom lese. Bol si to ty?“

„V lese?“ spýtal sa a otočil sa ku mne.

„Áno!“

„Aha.“

„Takže bol si to ty?“

„Kde?“

„V lese.“

„Akom?“ To si snáď zo mňa robí srandu?!

„Edward. Veľmi dobre vieš kedy a v ktorom lese. Keď som ťa tam videla. Nesnaž sa ten otázke akokoľvek vyhnúť!“ Teraz som už fakt zúrila. Takých ľudí proste z duše nenávidím. Pokúša sa strhnúť náš rozhovor úplne iným smerom. Ale to mu ja nedovolím. Mojej otázke sa nevyhne.

„A čo ak ti na to neodpoviem?“

„Tak potom si budem myslieť, že to je pravda. Keďže sa tomu tak vyhýbaš.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„A ty si vážne myslíš, že som to bol ja?“ Len som prikývla. Som si istá, že je to on. „Prečo si to myslíš?“

„Lebo ten chalan sa veľmi podobal na teba!“

„Tak potom to ja nemusím byť,“ usmial sa.

„Ale on mal zlaté oči.“

„To má veľa ľudí. A nepoznáš niečo ako kontaktné šošovky?“

„Jeho pokožka... trblietala sa na svetle.“ To ho zarazilo. Všimla som si, že kútikom oka zazrel na tú svoju. „Ha, si to ty!“ vypískla som.

„Ja? Prečo si to zas myslíš? Pretože som sa pozrel a zistil, že na slnku sa každý jemne trblieta?“ Zas nadvihol jedno obočie a spýtavo sa na mňa pozrel. Už vážne začínam pochybovať o tom, že som normálna. Tento chalan ma naveky bude poznať ako „tú šibnutú“!

„Ja si už vážne myslím, že začínam mať halucinácie. Tak mi, prosím, povedz pravdu. Bol si to ty?“

„A čo ak ti odpoviem, že áno. Čo by si potom urobila?“

„Musela by som ti položiť ešte jednu otázku.“

„A na tú ti už neodpoviem, pretože začína hodina!“ Obzrela som sa za seba. Ach, zas som to nestihla. Možno sa mi už nenaskytne taká príležitosť, aby som sa ho takto osamote spýtala na tú otázku. Pretože je pekne šialená!

„Mám telesnú,“ pošepkal.

„Hm, ja tiež,“ odvetila som. „Tak tam, snáď, môžeme pokračovať v našom rozhovore.“

„Tak to si nemyslím,“ ozval sa vedľa mňa krásny a zvonivý ženský hlas. Otočila som sa a zostala stáť v nemom úžase. Stála tam totiž jedna z Cullenovcov. Určite! Pretože mala výrazné zlaté oči s nádychom karamelovej farby. „Ideme totiž do nemocnice na každoročnú prehliadku,“ a usmiala sa na Edwarda. Pristúpila k nemu a objala ho. Vtisla mu bozk na vlasy. „Však, miláčik?“ Edward len prikývol. Ale znova mi tu niečo nesedelo. On sa tváril tak nešťastne. Akoby tú blondýnu nemal v láske. A pritom spolu tvoria veľmi pekný pár. Čo už... povzdychla som s a otočila sa.

„Bella!“ To bolo prvý raz, čo ma oslovil. „Tak sa teda maj, uvidíme sa zajtra!“ Neotáčala som sa, ale pokračovala v ceste. Na konci chodby, ktorá viedla z jedálne, som zazrela Chrisa opretého o stenu. Rozvrh máme takmer rovnaký, telesná nie je výnimka.

„Konečne!“ vydýchol, keď ma zbadal.

„Ja viem.“

„Ale si nejaká nešťastná, Bells.“

„Nie, to sa ti len zdá. Veď mne náladu len tak niečo nepokazí. Poď, ideme!“ Schytila som ho za ruku a potiahla ho za ňu.

„Počkaj. Čo ti urobil ten chalan, čo si teraz pri ňom bola. Povedz!“ zastavil sa. Nemohla som s ním nijako pohnúť.

„Chríís, naozaj nič. To sa ti len zdá, ale...“

„Žiadne ale. Ja si to s tým chalanom, čo sa hrá na nejakého bossa, vyriešim. To sa neboj.“

„To ti nedovolím. Nemusíš to robiť.“

„Ako chceš. Ale keby niečo, som tu.“

„Ďakujem ti. Ale naozaj si o ňom nemyslím, že má vygumovaný mozog. On je, podľa mňa, celkom fajn.“

„Bella, nemáš horúčku?“ zasmial sa.

„Nie, nemám. To je smola, však? Nemáš to na koho zvaliť.“

„No... je to smola. Ale teraz poď, nestihneme na hodinu!“

Veľmi by som chcela poďakovať všetkým, ktorí túto poviedku čítajú.

Tak čo, zas dáte tých 20 komentárov? :D

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vo Forkse niečo vraždí! 3. kapitola :