Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vlčí rod - 2. kapitola

Vlčí rod - 2. kapitolaZdravím všetkých, čo tento článok otvoria. Vstala som z popola, aby som Vám mohla predstaviť druhý diel svojej poviedky. Diana vám ukáže, ako príbeh pokračuje ďalej a čo všetko sa o svojich dvoch záchrancoch dozvedela. Príjemné čítanie praje prebudená Elanor. :)

Ďakujem krásne za vaše komentáre. Sú mojou radosťou i v časoch, ked som nemohla písať pokračovanie. :)

2. kapitola - Prebudenie

 

Otvorila som oči a uvidela som nad sebou krásnu bledú oblohu. Chlad v končatinách som necítila, za to som dokonalo vnímala jemnú vôňu. Nedokázala som ju zaradiť, bola tlmená a vedela som, že som ju nikdy predtým necítila.

Sledovala som pokojnú oblohu a zdalo sa mi to neskutočné. Je možné, že len snívam. Alebo som mŕtva? V nebi?

„Ahoj. Som Eleazar,“ prehovoril na mňa melodický hlas po mojej pravici. Automaticky, a neskutočne rýchlo, som sa vyšvihla do stoja a hľadela som na prívetivo vyzerajúceho muža. Mal bledé vlasy aj pokožku a oči medenej farby. Nikdy som také oči nevidela.

A za ním, ako som si až teraz všimla, stála žena. Pôsobila krehko, ale jej krásne gaštanové vlasy sa jej divoko vlnili až po plecia. Tvár mala uvoľnenú, len sledovala moju reakciu. Oči aj pleť mala rovnakej farby ako muž pred ňou. Pôsobilo to desivo. Aj keď som niekde v kútiku mysle cítila, že sú mi povedomí, nedokázala som nad tým uvažovať. Bolo tu príliš veľa iných vecí, ktoré si pýtali moju pozornosť. Nedokázala som sa preto sústrediť.

Cítila som, ako sa mi nahrbili plecia a spomedzi pier sa mi vydralo tiché vrčanie. Muž sa pomaly postavil a svojim telom mi úplne zakryl výhľad na tmavovlasú ženu za ním.

„Nechceme ti ublížiť. Chceli sme ťa len zachrániť.“ Muž to vravel pokojným hlasom. Neklamal, alebo aspoň tak na mňa pôsobil jeho tichý hlas.

Vrčanie v mojej hrudi, ako reakcia na jeho slová, ustalo. Nečakane sa však ozvalo za mojím chrbtom spolu s jemným zvukom praskania konárov.

Neváhala som a neuveriteľnou rýchlosťou som začala utekať jedinou bočnou cestou, ktorú som videla. Počula som, že ma nikto nesleduje, ale nedokázala som zastaviť, akonáhle som sa pohla, vzduch okolo mňa sa zvlnil, zavial vietor a ja som stratila ducha, prestala som vládnuť nad svojím telom, kontrolu prevzal inštinkt. Lahodná vôňa ma volala k sebe a ja som jej nedokázala povedať nie.

Preskočila som nízke kríky a bežala som ďalej. Zastavila som len na chvíľu, na zlomok sekundy, aby som odhadla vzdialenosť a dopadla som zvieraťu predo mnou presne na krk, do ktorého by som sa hneď mohla zakusnúť.

Keď som pustila nehybné telo vlka zo svojich rúk, ostala som sa v nemom úžase dívať na svoje ruky. Čo som to urobila? Otočila som pohľad na nevinné zviera a snažila som sa zistiť, či žije. Aj keby som bola pred chvíľou prisahala, že som sa od toho zvieraťa odtrhla, až keď bolo mŕtve, teraz sa pohlo a nemotorne sa snažilo postaviť.

A po chvíli sa mu to aj podarilo. Lenivo si ľahlo a dívalo sa na mňa. Nebál sa ma.

Prekvapene som sa na neho dívala a nedokázala som tomu uveriť. Skutočne nemal strach.

Zrazu som za sebou počula niečie kroky. Neuveriteľne rýchlo, inštinktívne, som sa otočila tvárou k prichádzajúcim.

Bol to Eleazar s tou ženou a po svojom boku mali neuveriteľne obrovské zvieratá. Snáď to bol vlk. Ale bolo to oveľa väčšie, ako napríklad aj vlk, ktorý ležal predo mnou. Chrbát tých vlkov im siahal vyše bokov, hlava toho vyššieho vlka sa takmer dotýkala ženinho pleca. ich dlhá srsť robila zvieratá mohutnými a budili vo mne rešpekt. Ich inteligentné oči si ma skúmavo prezerali.

„Nemusíš sa báť,“ prehovorila žena po prvý raz. Potom sa pozrela na muža po svojej pravici. Muž prikývol.

„Ešte som ti nepredstavil svoju ženu, Carmen. Vieme, že si teraz zmätená, snažíme sa ti pomôcť.“ Kým hovoril, žena, Carmen, zo mňa nespúšťala oči.

„Prečo by ste mi mali chcieť pomáhať?“ spýtala som sa a chvíľu mi trvalo, kým som si pripustila, že som prehovorila ja. Tak nezvyčajný hlas. Úplne iný ako ten, na ktorý som bola zvyknutá. Príliš jemný, melodický a jasný zároveň. Temer spev sa mi vydral spomedzi pier.

„Sme rodina. Poď s nami. Všetko ti vysvetlíme. Sľubujem.“ Hlas Carmen bol rovnako príjemný ako hlas jej manžela. Musela som sa pousmiať. Ich úprimné úsmevy vo mne na maličký okamih vyvolali pocit skutočného domova.

Prikývla som.

„Som Diana,“ spomenula som si na slušnosť. Eleazar a Carmen sa na seba pozreli a usmiali.

„Tak už len jedna vec. Všetko ti vysvetlíme doma. Ale teraz. Pomenuj ho,“ prehlásil Eleazar a ja som sa začudovane začala obzerať okolo seba. Hovorí to mne? Koho mám pomenovať?

„Tvoj vlk predsa musí mať meno,“ vysvetlil mi jemne a kývol hlavou na zviera ležiace mi pri nohách. Zdalo sa, že spí.

Ale pomenovať ho?

„Bude to Dean,“ vyhlásila som. Vlk pri mojich nohách zdvihol hlavu. V očiach sa mu zračil súhlas. Od prekvapenia som sa prudko nadýchla.

Tak toto bude dlhá noc.

„Mám veľa otázok,“ zašeptala som s hlavou sklonenou, oči som nespúšťala z Deana.

„To je v poriadku, zlatko, máme veľa času,“ ozvala sa Carmen matersky, chytila ma za ruku a viedla ma lesnou cestičkou.

Cítila som, ako sa moje telo upokojuje, prestávalo sa správať inštinktívne, mala som už nad ním oveľa väčšiu kontrolu. Nad svojimi myšlienkami ale nie.

Trvalo len chvíľu, kým sme sa dostali k malému, na prvý pohľad veľmi skromnému, domčeku. Keď som však vstúpila dnu, nebol vôbec malý. Bol neuveriteľne priestranný a pekne zariadený. Neboli tam žiadne zbytočné veci. A i keď som nebola zvyknutá na skromnejšie pomery, nevadilo mi to.

„No, tu bývame len veľmi zriedkavo, ale na dnes nám to bude stačiť. Zajtra sa môžeme presunúť do nášho sídla. Pokojne sa tu zatiaľ poobzeraj.“

Ako mi navrhli, tak som aj urobila. Chodila som z izby do izby a nedokázala som prísť na to, čo sa mi zdá také zvláštne. Zamračene som ostala stáť uprostred chodby a uvedomovala som si, že ten vlk z lesa stále chodil za mnou. Zohla som sa k nemu a poškrabala som ho za uchom. Čo som mu to urobila?

Vrátila som sa do miestnosti, kde bola veľká sedačka a posadila som sa na ňu. Napadlo ma, prečo necítim žiadnu úľavu. Po toľkom chodení ma ani len nohy neboleli.

Carmen a Eleazar, stojaci doteraz pri okne, sa ku mne teraz otočili a sadli si vedľa mňa, každý z inej strany.

„Tak sa pýtaj,“ vyzval ma Eleazar.

Na chvíľu som sa ponorila do svojich myšlienok. Vlk, mnou pomenovaný Dean, si sadol predo mňa, akoby mi tým chcel napovedať, kde treba začať. Poobzerala som sa po miestnosti a všimla som si, že zvyšní dvaja vlci sedia neďaleko nás a pozorne počúvajú náš rozhovor, akoby nám rozumeli.

„Čo som urobila... Deanovi? A myslela som si, že je mŕtvy, ako to, že nie je? A prečo... tu nemáte postele?“ Konečne som si uvedomila, čo sa mi tu celú tú dobu zdalo zvláštne. Netrpezlivo som čakala na odpoveď, alebo som teda aspoň chcela čakať, ale potom sa mi v hlave začali miešať ďalšie a ďalšie nezodpovedané otázky.

„A prečo sa vôbec necítim unavená? Mám taký čudný pocit v krku, nie práve bolestivý. A nepohybujem sa nejako rýchlo? No a ešte ma napadlo...“

„Zadrž,“ zasmiala sa Carmen a Eleazar, ktorý síce do tejto chvíle napäto počúval, čo sa ho chcem spýtať, sa teraz začal tiež pochechtávať.

„Začnem od začiatku,“ prehlásil a potom sa zamyslel.

„Prvá bola tá o Deanovi, že?“ spýtal sa a ja som nedokázala potlačiť prekvapenie nad tým, ako prirodzene bral pomenovaného vlka.

„Tú otázku by som nechal na neskôr, pôjdem najskôr k inej. Trebárs k tej, kde nechápeš, čo sa to s tebou stalo. Najskôr si mrzla a zrazu bolo všetko dobré. Žiadny chlad ani bolesť. Je to tak? Uvedomila si si to?“

Aby som bola úprimná, až teraz som ti to uvedomila. Bolo toľko vecí, čo mi prebehlo hlavou, že som to nedokázala všetko vnímať. Nie vedome.

„Myslela som na priveľa vecí,“ priznala som a on to bral ako súhlas.

„Tak teda, viem, že to bude znieť čudne, ale... Premenili sme ťa. Na upíra. Nesmej sa. Proste sa nad tým zamysli. Počuješ lepšie, ako si počula predtým. Máš lepší zrak aj čuch a pohybuješ sa oveľa rýchlejšie. A túžiš po krvi.“

Na chvíľu sa odmlčal a ja som potlačila počiatočný príval veselosti. Takže upír. Veľmi dobre odhadol to, čo sa so mnou stalo.

„A čo ten vlk?“ spýtala som sa. „Patrí to nejako k tomu, čo sme.“

„To nie, ale nie som si úplne istý, čím to je. Prečo sa prebrali a prečo s nami ostávajú. Ako to, že sa nás neboja. Mám len teóriu. Môj dedko... rád experimentoval... s vlkmi a ľudskou krvou. Možno objavil niečo, čo dal do seba a potom sa to s generáciami prenášalo.“

Medzi nami sa rozhostilo ticho. Ja som premýšľala nad ich slovami. O ich pravdivosti som nepochybovala. Len som sa s tým snažila zmieriť.

Ticho z ich strany mi prišlo skôr napäté. Asi si neboli istí, čo by mohli odo mňa očakávať. Ako by som bola schopná zareagovať.

Vlci ležali pokojne na svojom mieste a zdalo sa, že o náš rozhovor stratili záujem.

„A čo všetko to obnáša?“ nezadržala som otázku. Vyplávala z úst tak rýchlo a prirodzene. Chcela som sa ospravedlniť, ale to sa Eleazar ponoril do dlhého rozprávania. Po chvíli sme sa však nerozprávali len o tom, že to budem musieť tajiť a snažiť sa zapadnúť, že sa budem musieť ovládať a na to budem mať snáď nekonečno času. Téma sa začala rozvíjať aj iným smerom. Zistila som, čo sa stalo Carmen a Eleazarovi...

„Jedného dňa,“ rozprával Eleazar svoj príbeh, „sa môj otec rozhodol, že ma ožení. Očakával som to, no aj tak som nesúhlasil. Nemohol som však nič robiť. Mal som už dvadsať dva a môj otec bol každým rokom chorľavejší a obával sa toho, že neuvidí moje deti. Usporiadal ples, na ktorom som si mal vybrať družku, mal som si ju potom priviesť domov a stať sa hlavou rodiny, ktorá sa postará o početný majetok, stáda koní a lúky, čo nám patrili.“ Nastalo krátke ticho a povzdych.

„Ženu som si nevybral, vybrala si ona mňa, no nedopadlo to dobre. Lady Malberov bola už niekoľko rokov po smrti, inými slovami, bola upírka. Rozhodla sa, že bola pridlho sama a vyvolila si ma za svojho spoločníka. Odviedla ma z domu bez môjho vedomia. Premieňal som sa tri dni, potom som sa prebral v jej dome. Povedala mi, čo sa stalo a spolu sme išli na lov. Prezradila mi tiež, že ma otec hľadá, že ak chcem, mal by som mu povedať zbohom.“

„Môj prvý lov skončil presne tak, ako tvoj. Zabil som vlka a pripútal som si ho k sebe. Anna bola z toho zmätená, ale aj vydesená. Zabitím vlka sme porušili zmluvu, o ktorej som v tej dobe vôbec nevedel. Zaútočili na nás. Na Annu sa vrhli asi traja, na mňa rovnako, lenže mne na pomoc prišiel vlk a proti nemu bojovať odmietali. Keď lady Marbelov zabili, nechali ma odísť s tým, že odídem z ich územia, kým na mňa ich generácia nezabudne. Urobil som, ako chceli, no ešte pred tým som sa zastavil u svojho otca. Zomrel tej noci, keď som zomrel aj ja. Prišiel som akurát na pohreb a všetko dedičstvo prepadlo v prospech pani Loire Sauphre.“

„To bola moja babička,“ vlažila Carmen poznámku s jemným úsmevom. „Odvtedy žila naša rodina oveľa lepší život a moja mama sa už dokonca mohla bez škandálu vydať za jedného grófa.“

„Odvtedy som sa sťahoval z miesta na miesto,“ strhol na seba pozornosť zase Eleazar a milo sa usmiala na svoju ženu.

„A ubehlo skutočne mnoho rokov, kým som sa vrátil a stretol som Carmen. Videl som ju na jednom plese usporiadanom na oslavu jej dvadsiatych narodenín. Ples bol v plnom prúde a ona si zmyslela, že sa ide prejsť do lesa.“

„Plesy som mala rada, ale nie, keď mama chodila za každým bohatým a pohľadným grófom a núkala mu moju ruku. Nie, žeby nemali záujem... preto som odišla sa prejsť a natrafila na vlka,“ prerušila Carmen rozprávanie, aby nám objasnila svoje počínanie. Teda, hlavne mne, keďže Eleazar ten príbeh určite poznal až príliš dobre.

A ja som ich napäto počúvala. Tak takto sa teda stretli. Eleazar ju zachránil.

„Ten vlk, ktorý ju napadol, utiekol pred mnou, lebo vo mne vycítil oveľa vyššie postaveného dravca. Carmen som premenil, ani ma nenapadlo zaviesť ju k doktorovi. Keď sa prebudila, ukázalo sa, že sme rodina a po ulovení vlka sa to len potvrdilo. Ostali sme spolu spočiatku preto, lebo nás táto nezvyčajná vec spájala. Spoločne sme pátrali, prečo to tak bolo a jediná vec, ktorú sme mali spoločnú, bol môj dedko. Pátrali sme a pátrali, až sme sa zmierili s tým, že minulosť nie je taká dôležitá a ostali sme spolu už len pre to, že sme sa do seba zaľúbili.“

Eleazar dokončil rozprávanie a nežne sa pozrel na svoju ženu. Tá láska je zrejme bez hraníc a pevnejšia než čokoľvek na svete.

Zadívala som sa von oknom a pozorovala som tmavú, nočnú oblohu a biely mesiac vrhajúci, vďaka snehu, na krajinu svetlo. Rozmýšľala som, čo prinesie nové ráno.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vlčí rod - 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!