Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vládnoucí coven 5

19.08.2009 (13:53) • Eunta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2521×

Upír sa prebral z ochromenia, ako náhle sa Alec, prestal sústrediť. Alecovi sa podarilo ujsť, ale to sa o Jane povedať tak celkom nedalo...

Kým ona sa sústredila na to, aby zadržala Aftona, Enrico- mladý upír k nej zozadu priskočil a strhol ju na zem. Afton sa medzi tým spamätal a roztiahol svoj štít na seba a na Enrica. On bol jeden z mála upírov vo Volerre, na ktorých dary dvojčiat nepôsobili, keď nechcel aby naňho pôsobili. Ovládal psychický štít a po mnohých tréningoch ho už dokázal roztiahnuť na osoby v jeho blízkosti. Nerátal ale s tým, že niekoho vonku stretnú. Cauis ho požiadal, aby Enricovi poukazoval hrad a okolie. Ani by mu na um nezišlo, že dvaja takí talentovaní a mocní upíri ako Jane s Alecom, by plánovali niečo, čo sa mohlo rovnať zrade.

„ Čo sa to tu deje?!“ ozval sa spoza nich hromový hlas.

Blížili sa k nim dvaja vysoký upíri a neveriacky gánili na tých troch. Arov pohľad spočinul na vrčiacej Jane, ktorá sa vzpierala silným rukám, čo ju stále držali. Neodvažovala sa skúšať svoje nadanie na Arovi a Eleazarovi. Nebola ani vycvičená na priami, fyzický boj, tak sa po chvíli prestala vzpierať. Narovnala sa a porazenecky spustila ruky po bokoch.

„ Môj pane...Alec...Alec utiekol...Oni nás prekvapili...pomáhala mu a ja som nečakal-“ začala koktať Afton smerov k Arovi. Ten ho ale hneď umlčal.

„ Čo tým myslíš, že utiekol?!“ skríkol a jediným gestom ruky mu naznačil, aby podišiel bližšie.

Afton neisto prišiel k nemu a zdráhavo sa dotkol jeho čakajúcej ruky. Len čo sa dotkol Arovej chladnej ruky, ani na okamih ho nespustil z očí. Na tvári mu bol badať najprv šok, sklamanie a nakoniec sa tam usídlila zúrivosť.

„ Jane! Ako si len mohla?! Ako ste mohli?! Potom všetkom, čo sme pre vás dvoch s bratmi spravili?“ pýtal sa jej hlasom presýteným hnevom a výčitkami Aro.

Nevedela ako mu odpovedať- veď čo by mu mala aj vlastne povedať? Že Alec mal tohto prepychového života dosť? Že sa mu jednoducho zažiadalo dobrodružstva, či slobody? To by Ara zrejme ešte viac rozčúlilo.

„ Zradili ste nás! Ty si nás zradila, pomohla si mu s útekom. Porušila si všetky pravidlá a teraz ťa musím potrestať...ako ťa len potrestať..ako...??? Eleazar! Choď za bratmi, nech požiadajú Demetriho...“ ešte ani nehovoril a Eleazar už bol preč.

Jane sa naňho víťazoslávne uškrnula, no úsmev jej zmrzol na tvári, keď k nej Aro natiahol ruku. Hocijaké muky, ten najhorší očistec, by neboli pre ňu nič v porovnaní s tým, že by stratila svojho brata, keby mu nejako ublížili.

Dotkol sa jej a ona pred očami videla všetky svoje spomienky, každú myšlienku, za posledných pár dní. Alec dobre vedel čo robí, keď jej ani náznakom nepovedal, kam sa chystá. Aro po chvíli odtiahol ruku a prehovoril k Aftonovi.

„ Povedz Demetrimu, nech so sebou vezme skupinu ďalších. Sám si neporadí a ani jeho dar mu nepomôže. Ale Aleca musíte nájsť, nech to stojí, čo to stojí. Bez neho nech sa ani nevracajú. A ty...“ kývol hlavou smerom k Enricovi:

„ Choď pre istotu s Aftonom a Jane vezmite potom spolu dolu. Aby sa nepokúsila o rovnakú hlúposť ako jej brat. Cestou tam priveďte aj Isabellu a jej manžela. Jeho nech pekne držia, aby sa pozeral, takto budú potrestaní všetci.“

Po tých slovách odišiel a nechal ich tam stáť. Len čo im zmizol z dohľadu, pokračoval ľudskou chôdzou. Mieril do komnát svojich bratov, aby sa poradili, čo ďalej s Jane a s celou touto situáciou. Chcel s nimi hovoriť aj napriek tomu, že už vopred vedel ako budú reagovať- poznal ich až príliš dobre.

Keď vošiel dnu, obaja bez slova vstali a v sprievode ďalších upírov sa blížili dolu, do žalárov. Už z diaľky začuli krik. Čím boli bližšie, tým bol hlasnejší. Kráčali pustými kamennými chodbami, po stenách v tenkých pramienkoch stekala voda. Na stenách každých pár metrov horela fakľa slabým plameňom a na studenú podlahu vrhala mihotavé tiene.

V jednom z najtemnejších žalárov bola k stene okovami pripútaná malá Jane. Prvý krát za celú jej existenciu boli v jej ostrých črtách badať detské rysy, ako krivila tvár bolesťou a z úst sa jej drali výkriky. Oproti nej stála tmavovlasá upírka, ktorá zdesene preskakovala pohľadom z Jane, do kúta miestnosti, kde ďalší dvaja upíri držali vysokého bronzovo-vlasého mladíka. Vždy, keď sa dlhšie zahľadela na Jane, tá vykríkla bolesťou. Okolo nich stáli v pravidelných rozostupoch Eleazar, Afton Enrico a traja ďalší.

Len čo všetci zbadali nových príchodzích, scéna akoby na sekundu zamrzla. Jane prestala kričať, utíchlo aj vrčanie v kúte a upírka, ktorá bola prinútená mučiť Jane sa zviezla na kolená.

„ Aro, ja nemôžem...nechcem...je to len malé dievča...prosím..“ šepkala zúfalo a prosebne hľadela do kúta.

Aro len nemilosrdne pokrútil hlavou.

„ Nechcem počuť žiadne výhovorky! Je to rovnako trest pre ňu, ako aj pre teba Isabella. Mala by si byť len rada, že môžeš obrátiť jej dar proti nej, a nemusíš sa ním obracať na svoju lásku.“

Posledné slovo zo seba pohŕdavo vypľul ako nejakú nadávku.

„ Obaja veľmi dobre viete, že ešte stále ste tu len preto, akí ste talentovaní. Keby šlo o niekoho iného, boli by ste už...na popol?“ dodal Marcus s povýšeneckým úsmevom.

Toto trápenie pokračovalo ešte dlho. Krik sa stupňoval, doslova trhal uši. Keď už traja bratia mali pocit, že nateraz je Jane dostatočne vytrestaná, prikázal Enricovi, aby ju, Isabellu a jej manžela Edwarda zavreli a nepúšťali von. Ani na lov- nech im potravu nosia tam. Arovi neustále vŕtalo hlavou, čo asi mohlo Aleca prinútiť k tomu, aby odišiel. Nechápal ho- mal predsa všetko.

„ Ďakujem...“ vydýchla Jane len čo sa zavreli mrežované dvere. „ Ďakujem, že si sa aspoň pokúsila, aj po tom všetkom, čo som vám dvom už spôsobila.“ Previnilo sklonila hlavu a pozrela Issabelle do očí.

Vráťme sa ale kúsok v čase...

Kým Jane trpela kvôli jej údajnej zrade, vtedy už mnoho kilometrov odtiaľ Alec mieril na letisko. Bez zbytočných rečí a komplikácii sa mu našťastie podarilo chytiť lietadlo do Washingtonu. Celou cestou myslel na svoju sestru, dúfal, že je v poriadku, ako len ona môže byť. Ale čosi mu navrávalo, že sa niečo pokazilo. Snažil sa aspoň na chvíľu prestať myslieť, ale každú chvíľu akoby mu v hlave bolestne kričal hlas jeho sestry. Vtedy ho vždy pichlo pri jeho mŕtvom srdci a začali sa v ňom vynárať pochybnosti, či sa rozhodol správne...

****************************************************************

Autor: Eunta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládnoucí coven 5: