Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 4. kapitola

22.04.2012 (13:15) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1093×

Musela som počkať na Charlieho, aby sme spolu mohli ísť do La Push. Môj pick-up ťahalo Charlieho policajné auto a dalo mu dobre zabrať, kým sme dostali tú starú plechovicu až doLa Push. Blackovci nás už čakali, dokonca s pripravenou večerou pre štyroch. Po našej hostine sme sa s Jacobom vybrali do jeho improvizovanej garáže, kde sme odtlačili moje auto.

„Zajtra sa naň lepšie pozriem, ale nemyslím si, že by to bolo niečo závažné. Všetky súčiastky, čo bude treba, mám, takže asi nebude treba ani nič dokupovať...“ hovoril Jacob, zatiaľ čo ja som ho sledovala z rohu garáže. Čo sa mechanických zručností týka, Jake bol proste jednotka. Obdivovala som ho, ako dokáže pomenovať aj zaradiť každú súčiastku, čo sa v útrobách Chevroletu nachádzala.

„A ako vlastne budeš chodiť teraz do školy? Bude ťa voziť Charlie?“ spýtal sa ma, keď vytiahol hlavu od motora.

„No... nie. Bude ma voziť kamarát zo školy.“

Jacob spozornel. „Naozaj? Poznám ho?“ Začal si utierať ruky do špinavej utierky.

„Dohodla som sa s Edwardom... Cullenom,“ dodala som, keď som si všimla Jacobov nechápavý výraz

„Aha.“

Zazdalo sa mi, že som v jeho tvári zbadala odtieň nepokoja. „Poznáš ho?“

„Počul som o nich,“ povedal s akýmsi zvláštnym prízvukom.

„Edward mi hovoril, že sem do rezervácie nechodieva. Odkiaľ ho poznáš?“

Jacob sa trpko zasmial a sklonil hlavu. „Je to hlúpe, ale ľudia z rezervácie ich tu nechcú. Teda, vlastne iba naša Rada starších na čele s mojím otcom a Samom.“

„Niečo urobili?“ Pripadala som si ako vyzvedač, ktorý sa snaží zistiť informácie o druhej strane a pritom paktuje s jednou aj druhou stranou.

„Nemajú tu dobrú povesť... Ale je to somarina. Hlúpe povery...“ Mračil sa až sa mu obočie spojilo do jednej linky.

„Čo...?“ Chcela som sa pýtať ďalej, ale odrazu nás vyrušil Charlieho netrpezlivý hlas.

„Bella!“ zakričal a o chvíľu sa zjavil pre garážou. „Už je dosť neskoro a zajtra máš školu, tak by sme mali ísť... Jake, aj ty by si sa venovať učeniu,“ napomenul nás Charlie.

Mala som chuť spraviť na neho škaredú grimasu za to, že nás vyrušil pri rozhovore, ale radšej som si to odpustila. „Už idem, oci.“ Vstala som zo stoličky. „Tak sa uvidíme, Jake.“

„Hej, maj sa, Bells,“ usmial sa a biele zuby sa mu zaleskli. „Charlie.“

„Čau, Jake.“

Naspäť domov na môj otec odviezol v služobnom aute.

„Bavila si sa s Jacobom?“ spýtala sa ma, keď sme práve vychádzali z rezervácie.

„Uhm, s Jacobom je zábava....“ odpovedala som ticho. Momentálne moje myšlienky blúdili k Edwardovi a premýšľala som nad tým, čo Jacob povedal. „Oci? Vieš niečo o tom, že by mali Cullenovci nejaké spory s ľuďmi s rezervácie?“

Charlie prekvapene na mňa pozrel a zamračil sa. „Už aj ty s tým začínaš?“ Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Takže je to pravda?“

„Bella, never tým hlúpostiam. Cullenovci sú fakt dobrí ľudia, nikdy som s nimi nemal žiadne problémy... Nechápem prečo ich Billy a ostatní z La Push neznášajú. Billy stále omieľa niečo o kmeňovej histórii a o tom, že to nie je dobrá spoločnosť. Dokonca niektorí z nich prestali chodiť do nemocnice, keď tam Carlisle začal pracovať.“ Videla som, že Charlie s tým nesúhlasí.

„A prečo sa tak neznášajú? Čo oni proti nim majú?“

Otec pokrčil ramenami. „Ja ani neviem. Billy mi to nikdy priamo nepovedal a aj som sa nepýtal. Nechcem s tým mať nič spoločné.“

„Aha.“ Nevedela som, čo na to viac povedať. Bolo jasné, že tak ako Jacob, ani môj otec o tom nechce veľa hovoriť, a tak som to musela nateraz nechať tak. Ale sľúbila som si, že si o tom zistím viac a nepustím to z hlavy.

Ráno som vstala až príliš skoro a potom som nemala čo robiť. Ale nemohla som viac obležať v posteli, pretože som bola nedočkavá, kedy konečne uvidím Edwarda. Otec dnes odišiel skôr, čo mi vyhovovalo a ušetrila som si otázky, prečo som dnes taká natešená a prečo pobehujem po dome v takej skorej rannej hodine a hmkám si pesničku. Mala som dosť času aj na prípravu palaciniek s čokoládovou polevou, ktoré som si vychutnávala.

Stále som sa obzerala do okna, kedy sa tam objaví Volvo ale keď som zišla dole do kuchyne a pokladala som tašku na stoličku, ozvalo sa zatrúbenie. V chvate som schmatla tašku, v chodbe som na seba rýchlo hodila bundu a vyšla som z domu. Stál tam pred autom a opieral sa o dvere s výrazom absolútnej pohody a usmieval sa na mňa. Cestou k nemu som div že nebežala.

„Ahoj,“ pozdravila som a on mi galantne otvoril dvere.

„Ahoj. Zdá sa, že dnes máš dobrú náladu,“ vyzvedal sa, ale badala som na ňom, že aj on je dobre naladený.

„Je piatok.“ Obaja sme nasadli a potom Edward vyrazil prudko dopredu.

„Tak, ako si na tom s autom?“ spýtal sa ma keď sme vyšli z našej ulice. Neohrabane som sa pokúšala zapnúť si pás, pretože pri jeho rýchlej jazde som mala isté obavy.

„Jacob si s tým poradí. Myslím, že to nebude dlho trvať a budem mať svoje auto naspäť.“ V duchu som však dúfala v opak – nech mu oprava trvá čo najdlhšie, aby som ohla tráviť viac času s Edwardom.

„Aha.“ Konečne sa ručička tachometra ustálila na jednej hodnote. „No dovtedy sa môžeš voziť so mnou... Teda, ak chceš.“

„Samozrejme, že chcem. Ak to tebe nevadí.“

„Nevadí mi to.“

Na chvíľu ostalo v aute ticho a obaja sme boli zabraní do vlastných myšlienok.

„Čo budeš robiť cez víkend?“ spýtala som sa ho po chvíle.

Edward sa náhle akoby prebudil zo svojho zadumania a pozrel na mňa. „Zajtra bude pekne. Chystáme sa s rodinou ísť na hory. A čo ty?“

„Dohodla som sa s Jacobom, že k nim prídem. Charlie ide s jeho otcom na ryby, a tak ma rovno zavezie k Blackovcom.“ Na jednej strane som sa tešila z víkendu stráveného po boku s Jacobom, no na druhej som bola smutná z toho, že budem preč od Edwarda. Áno, viem, že je hlúpe takto sa rozrušovať, ja nemám predsa nijaké právo tráviť s ním čas, ale srdcu nerozkážem.

Teraz, keď Edward spomenul Blackovcov, spomenula som si, čo som sa ho chcela opýtať.

„Edward?“

Zvedavo ku mne obrátil hlavu. „Áno?“

„Prečo tvoja rodina nechodieva do La Push?“ vyklopila som to zo seba a potom som dodala. „Myslela som, že keď chodievate tak často na hory a tak... Zdá sa mi zvláštne, že ste ešte nikdy neboli v rezervácii.“

Všimla som si, že akonáhle som to vyslovila, auto pridalo. Edward bol však ticho a sústredene hľadel cez predné okno. Čakala som.

„Proste sme tam nikdy nešli,“ odvetil a pokrčil ramenami. Znelo to však až príliš nevinne a ja som vytušila, že som zabodla do živého. „Ani ty si nebola na všetkých miestach, aj keď ich máš rovno pod nosom.“ Zasmial sa a pripadalo mi to, akoby sa znova snaží zvrtnúť reč na mňa.

„No, to je pravda, ale...“ Zastavil ma jediným prísnym pohľadom.

„Bella, nechajme to už tak.“ Na moment som zamrzla a nevedela som, či mám pokračovať. „Zdá sa, že ty už si sa o to zaujímala, však?“

Nevinne som zdvihla pohľad a ako zločinec som sa priznala. „Len ma to zaujalo...“ priznala som vyhýbavo, ale jeho tvrdý pohľad ma donútil povedať pravdu. „No, vlastne som sa na to pýtala Jacoba. On... povedal mi, že vaša rodina do rezervácie nechodí a že vy a Quileuteovia nemáte dobré vzťahy. To je všetko.“

Odrazu sa zatváril opatrne. Neveriacky s prižmúrenými očami ma pozoroval. „Nič viac ti nepovedal?“

„Nie. Mal by?“

Na tvári sa mu zjavil ten jeho lišiacky úškrn. „Nemal.“

Boli sme však už pri škole a tak sme náš rozhovor museli ukončiť. Edward zaparkoval priamo pri červenom kabriolete, ktoré doslova vynikalo spomedzi ojazdených Fordov a Chevroletov, čo sa tu nachádzali.

„Tipujem, že tamto patrí vám,“ kývla som hlavou smerom k tej červenej nádhere. Edward sa zasmial.

„Patrí Rosalie.“ Odopla som si pás a otvorila dvere. Mala som chuť splynúť s okolitou zeleňou, keď som vyšla z auta a pohľady všetkých na parkovisku sa stočili na nás dvoch. Môj spoločník si zo zízajúcich spolužiakov nerobil ťažkú hlavu a pokojne sa vydal ku škole.

Nemala som na výber, a tak som ho nasledovala, pohľad sklopený do zeme. Kráčala som ale prirýchlo, keď som sa snažila uniknúť pred pozornosťou a Edward si to všimol.

„Niekam sa ponáhľaš?“ spýtal sa ale popritom sa usmieval.

„Všetci zízajú... Tebe to nevadí?“ Kútikom oka som skontrolovala situáciu okolo seba a všimla som si, ako Lauren Malloryová čosi pošepkala dievčaťu vedľa nej. Obe pozerali naším smerom.

„Nijak veľmi.“ Bez toho, aby sa obzrela pokračoval v ceste. „Nevšímaj si ich.“

„Ty si si už asi zvykol, čo?“ nadhodila som.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa zvedavo a nechápavo krčil čelo.

„No predsa vy budíte pozornosť všade, kam prídete. Tak nejako... vyčnievate z radu.“ Moje vysvetlenie mu pripadalo vtipné.

„Snažíme sa splynúť.“

„Neúspešne,“ poznamenala som a uškrnula sa. Už sme boli pred učebňou, kde mám mať hodinu.

Zastavila som a otočila sa k nemu čelom. „Tak sa uvidíme.“ Neodpovedal, ale vyzeral, že o niečom premýšľa. Zvrtla som sa, že pôjdem do triedy, ale zastavil ma.

„Bella?“

„Áno?“ Bleskovo som sa k nemu naspäť otočila, možno s väčším nadšením ako by bolo potrebné a dychtivo som čakala, čo povie.

Uškrnul sa. „Podržím ti miesto na obede,“ povedal a odkráčal a ja som tam zostala stáť s otvorenými ústami a úžasom v očiach.

Samozrejme, že sa ma na hodine Mike pýtal, čo to malo znamenať s tým Cullenom, a všetci ostatní neskrývane počúvali, čo mu odpoviem. Nemala som v úmysle vymýšľať si nejaké historky, a tak som mu povedala rovno pravdu – že sa mi pokazilo auto a Edward bol tak milý a ponúkol mi odvoz. O tom, že s ním dnes budem sedieť na obede, som sa mu radšej nezmienila.

Cítila som sa mierne vzrušene, keď si všetci naokolo spájali Edwarda a mňa a tipovali, či spolu randíme. Možno to bolo preto, že som v to tajne dúfala, že som chcela, aby to tak bolo. Ale na druhej strane mi to liezlo na nervy a bolo mi to nepríjemné. Niekto ako ja sa proste necíti dobre v centre pozornosti.

Ako malé dieťa som sa tešila na hodinu, ktorú som mala stráviť s Edwardom a dúfala som, že si nevšimne, ako ho totálne žeriem. Ja nemôžem dúfať, že by niekto ako on stál o niekoho ako som ja. Boli sme úplne odlišné kategórie.

„Ahoj,“ pozdravila som ho, keď som si sadala do našej lavice.

„Ahoj,“ zasmial sa. „Ako bolo na angličtine?“ spýtal sa odrazu so záujmom a čakal, čo mu poviem.

Zostala som zarazene civieť a nevedela som, ako mu odpovedať. V hlave sa mi prehral rozhovor s Mikom, keď sa ma naňho pýtal. Mala som zvláštny pocit, že presne na to sa Edward pýta a nevedela som si to vysvetliť. Sledovala som jeho úškrn a v rýchlosti som premýšľala, čo mu povedať. Asi začínam byť paranoidná.

„C-celkom fajn,“ vykoktala som sa a radšej rýchlo uhla pohľadom. Nemohli mi ujsť zvedavé pohľady našich spolužiakov, ktorí si šuškali a beztrestne nás očumovali.

„Ale naozaj?“ zasmial sa pochybovačne. „Nevyzeráš príliš nadšene.“

„Máš pravdu,“ pripustila som zdráhavo. „Bolo to hrozné.“ Veľavravne som šibla očami na spolužiakov. „Niektorí ľudia sú neodbytní,“ povedala som dosť nahlas, aby to počuli aj dvaja chalani, ktorí sedeli rovno pred nami a načúvali. Tí sa v momente otočili naspäť a začítali sa do knihy na lavici.

„Viem si to predstaviť...“ súcitil so mnou Edward.

Do triedy vošiel profesor a začal nám rozdávať hárky papiera s dnešným mimoučebnicovým učivom, ktorému sme sa venovali celú hodinu. Potom už sme nemali čas rozprávať sa.

Presne ako Edward sľúbil nám obsadil stôl v jedálni a sadli sme si oproti sebe. Samozrejme, že to hneď vyvolalo senzáciu a cítila som na sebe pohľady ostatných.

„Budete preč celý víkend?“ spýtala som sa ho, keď sme už sedeli za stolom a rozprávali sa.

„Zrejme,“ prikývol. „Chceme využiť, že bude pekné počasie.“ Mal pravdu. To sa vo Forks často nestáva, aby tu svietilo slnko celý víkend.

Edward si podoprel bradu rukami a pozorne sa mi zahľadel do očí. A vtedy som si to uvedomila. Jeho oči ma prebodávali pichľavým pohľadom a boli úplne čierne. Áno, čierne. Nie zlato-hnedé, aké som uňho vídavala. Predtým, keď som si to všimla, myslela som, že je to iba hra svetla, že jeho oči sú stále so zlatým nádychom a ja mám len zlý uhol pohľadu.

Ale teraz, keď som ho sledovala a on ma doslova hypnotizoval, som jasne videla tie temné studne, ktoré na mňa upieral. Nielen jeho oči, ale aj on mi pripadal akýsi iný – inokedy nevýrazné kruhy pod očami mal teraz takmer fialové, ako keby sa v noci nevyspal. A zdal sa mi bledší – oveľa bledší než býva zvyčajne. Dalo by sa to prirovnať ku kriede alebo snehu. Vyzeral ako chorý, alebo unavený...

„Čo je?“ vyzvedal sa, keď som naňho civela s pootvorenými ústami dlhšiu dobu, než by bolo vhodné. „Bella?“

Rýchlo som odvrátila zrak. „Vyzeráš byť nejaký... unavený. Si chorý?“ Edward sa na moju otázku iba pobavene pousmial.

„Som úplne zdravý,“ potvrdil mi s úsmevom. „Prečo sa pýtaš?“

„Si nejaký bledý,“ povedala som prvé, čo ma napadlo. Hneď nato Edward vybuchol do smiechu.

„A bol som niekedy opálený?“

Zahryzla som si do pery a očervenela nad svojou hlúpou pripomienkou. Záporne som zatriasla hlavou. „Myslím tým... bledší ako obyčajne. Naozaj sa cítiš dobre?“ Pozrela som rovno pred neho, kde mal byť podnos s jedlom, ktorý tam však vôbec nebol. Ja som mala pred sebou sendvič s colou a bola som poriadne vyhladnutá. „Ty nie si hladný?“

„Hladný nie som,“ povedal s dôrazom, ktorý som akosi nepochopila. Keď som neprestávala naňho zízať, odpovedal. „Naozaj som v poriadku.“

„Fajn.“ Nechala som to už tak no aj tak som sa ešte raz poriadne zahľadela na jeho tvár. Bola božská ako vždy, s dokonalými rysmi, nádherná ako socha pohanského boha krásy, no s tajomným a mierne desivým odtieňom. Človeku až mráz behal po chrbte, keď sa zahľadel do tých čiernych nepreniknuteľných očí.

Po vyučovaní ma Edward čakal pri svojom aute, aby ma mohol odviezť domov. Chcela som, aby táto jazda trvala dlhšie než len tých pár minút, aby som si predĺžila túto poslednú chvíľu s Edwardom. Cítila som sa zvláštne osamelo a prázdno, keď som vedela, že ho dva dni neuvidím.

„Tak si to teda uži na horách,“ popriala som mu a povzdychla si.

„Ďakujem.“ Usmial sa na mňa a v očiach mal akúsi prímes smútku alebo možno obavy. Videla som v nich to, čo som cítila ja sama. „Aj ty si to uži.“

Znova som si povzdychla a otvorila si dvere. Do auta zavial čerstvý, vlhký vzduch až ma striaslo. „A Bella,“ zastavil ma odrazu Edward, keď som už bola jednou nohou vonku. Bleskovo som sa otočila za zvukom jeho hlasu. „Dávaj na seba pozor.“

Omámene som zažmurkala. „Aj ty. Nech ťa tam niekde nezožerie medveď.“

Len som to dopovedala a Edward vybuchol v hurónsky smiech. Nevedela som, čo bolo na mojej poznámke také smiešne. „Budem sa snažiť,“ povedal pomedzi záchvaty smiechu.

Iba som nechápavo zakrútila hlavou a vystúpila. „Maj sa, Edward.“ A zabuchla som za sebou dvere. Jeho smiech som počula aj cez tiché pradenie motora, keď naštartoval.

Všimla som si, že komentárov pod poviedkou ubúda raketovým tempom, a tak vás chcem poprosiť, aby ste sem-tam vyjadrili svoj názor na túto kapitolovku nech viem, ako ju mám upraviť tak, aby sa vám viac páčila. Ďakujem za všetky vaše pripomienky.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 4. kapitola: