Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 26. kapitola

01.04.2013 (16:15) • NoemiVolturiCullen, Simiik • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1548×

Hrubo som doňho strčila, až spadol na zem. Podlaha pod silou nárazu zapraskala. Živočíšne som sa na neho vrhla. Jedným trhnutím zo mňa strhol všetky šaty. Ruky som mu vykrútila nad hlavu a pevne ich držala, vedela som, že ho to bolí, ale on sa v bolesti vyžíval a mne to bolo jedno. Natiahol sa pre bozk, uhla som. Nechtami som mu prešla po hrudi až sa látka trhala a vyzerala, ako po útoku divej šelmy. Nemala som od nej ďaleko. Stránku predátora a zabijaka som nechala voľne bežať. Nemusela... nechcela som sa ovládať, túžila som byť divoká a hrubá, a bolo to oveľa jednoduchšie, ako som čakala.

Pustila som mu ruky a on to využil. Svoje ruky priložil na môj zadok a pevne ho stlačil, zavrčala som. Bola som poháňaná iba svojim cieľom, akoby som bola nadrogovaná. Videla som pred sebou mihajúce sa obrazy, ktoré nedávali zmysel a vôbec som im nerozumela, ale podvedome som vedela, že je to moja rodina, tá skutočná rodina.

Zamotala som si ruky do jeho vlasov a ťahala ich, v skutočnosti mi nešlo o to, vzrušiť ho, testovala som, akú veľkú silu budem potrebovať na tento krok. Vymanil sa spod môjho zovretia a odrazu som bola ja, pritisnutá na drevenej stene a svoje nohy som mala obtočené okolo jeho pásu. Rukou sa snažil dostať medzi moje nohy. Ľahkým trhnutým odhodil nohavičky za seba.

Ešte vydrž!

Chcela som plakať. Vždy, keď sa ma zmocňoval, ale moje rozhodnutie potrebovalo obeť a bola som ňou ja sama. Rýchlo som dýchala a vrčanie sa mi z hrdla dralo vždy, keď sa jeho prsty vkradli dnu. Jeho tvár som si pritisla na prsia a rukami mu objala hlavu. Dravo stisol môj prsník a ja som už viac nečakala.

„Páľ do pekla, skurvysyn!“ pred tým, ako som mu bez milosti, bez ľútosti, bez sťipky citu odtrhla hlavu, cítila som, že stuhol a všetko mu došlo... neskoro! Bol to oslobodzujúcu pocit, keď som pod svojimi rukami cítila praskanie jeho kamennej kože, keď sa mu z očí vytrácal jeho pochybný a nepotrebný život.

Keď jeho telo kleslo na zem a hlava sa odkotúľala, klesla som na zem aj ja. Ťažko som oddychovala, aj keď som to nepotrebovala, ale žiadalo sa mi to. Spadli zo mňa okovy, ktoré ma ťažili. Odrazu som sa mohla slobodne nadýchnuť, poriadne zhlboka. Démon, ktorý ma ťažil aj keď pri mne nebol... bol preč, už navždy.

Nie je čas, pozbieraj sa!

Upírou rýchlosťou som sa obliekla. Mala som chuť na niečo svetlé, nič tmavé, veď som v podstate oslavovala. Caiusovo telo som pri tom nespustila ani na stotinu z očí. Schmatla som ho a hodila do snehu. Zobrala som pár narúbaných pňov, ktoré ležali pri vile a zapálila ich. Telo som hodila do plameňov a keď nasledovala hlava, musela som sa mu pozrieť posledný raz do očí.

„Skončil si, nadobro.“ S týmito slovami som jeho hlavu hodila do plameňov. Už mi neublíži a môj... môj, nie náš, iba môj syn, sa ho už nebude viac báť.

Jednu etapu som mala za sebou, ale čakali ma ďalšie. Teraz, práve teraz to bol bod, kedy už nebolo cesty späť. Teraz sa už dalo pohnúť len dopredu, a buď umrieť alebo dokončiť, čo som začala. Nechala som horieť Caiusovo telo a rozbehla sa do lesa. Už žiadny ľudia! No potrebovala som mať silu, ak by sa niečo zvrtlo.

Keď som bežala lesom, rozmýšľala som, ako bude po toľkých mesiacoch chutiť zvieracia krv. Aj keď som túto zmenu raz zažila, nejako som si to nedokázala vybaviť. Minulosť sa opakuje a ja zasa mením celý svoj život. Znova si budem musieť získať Jaspera a začleniť sa do rodiny. No ešte som sa na neho netešila, nechcela som predčasne.

Zacítila som soba, okamžite som sa rozbehla jeho smerom. Skolila som ho akurát vtedy, keď pil vodu. Bol krásny a majestátny, parohy sa mu rozpínali až ďaleko od tela. Vrhla som sa na neho a okamžite sa mu zahryzla do krku. Tá chuť mi chýbala, nebola taká sladká a sýta ako ľudská. Bola jemnejšia a horkejšia, no vedela som, že ten pocit po pár dňoch lovenia zmizne a keby som bola obyčajou upírkou, ktorá nemá vyššie a dôležitejšie ciele, nepila by som ju. Ale ľudí som mala rada, veď aj ja som ním raz bola a bolo to len nedávno.

Upravila som si šaty, pretože teraz ma čakalo niečo ťažšie. Volterra. Premiestnila som sa do Marcusovej izby, našťastie bol sám. Keď ma ucítil, chcel niečo povedať, no zastavila som ho. Aj keď som pochybovala o tom, že by ma Aro započul, nemalo zmysel riskovať. Zobrala som kus papiera a rýchlo načarbala slová.

Sľúbil si, že budeš najprv konať, a potom sa pýtať.

Pozrela som na neho, stále sa tváril prekvapene a videla som, že by na mňa najradšej vychrlil množstvo otázok, ale sľub, je sľub. Prikývol. Vedela som, že stačí jediné meno, jediné tri písmená a už nebude potrebovať nič viac. Chytila som ho za ruku a predtým, ako som nás premiestnila, zašepkala som: „Aro.“

Bol v pracovni. Prudko sa otočil a najprv vyjavene pozrel na mňa a neskôr na Marcusa, ktorý sa prestával ovládať. Pohlcovala ho nenávisť a zloba.

„Brat môj,“ oslovil Aro Marcusa. V tomto prípade sa ho nemusel dotýkať, aby vedel o čom premýšľa. Vedel, že tu už nepomôžu žiadne výhovorky.

„Mal som si na teba dávať väčší pozor, Noemi,“ povedal povýšenecky.

„Mal,“ odpovedala som mu s úsmevom. Ešte pred tým, ako som sa premiestnila a nechala ich samých, videla som Marcusa, ako zaútočil. Dúfala som, že vyhrá... nie, ja som to vedela. Poháňali ho silné emócie, ktorými sa nedalo prehrať. Ale bolo to už len na ňom. Chvalabohu, garda ešte nedorazila, ale predpokladala som, že sa vráti nanajvýš zajtra. Nemala som ešte nárok na oddych, ešte nebolo po všetkom.

„Mami!“ zakričal Nathan. „Mami?“ začudoval sa, keď mu došlo, že neprešiel skoro ani deň, odkedy som odišla.

Silno som ho objala. Túžila som po tom, aby spoznal lepšiu rodinu. Vdychovala som jeho vôňu a počúvala jeho rýchlo búšiace srdiečko. Jeho blond vlásky ma šteklili na tvári.

„Nate, teraz potrebujem, aby si bol ticho, niekam pôjdeme, tam, kde som žila predtým. Musíš mi sľúbiť, že sa budeš chovať poslušne, dobre?“ pošepkala som mu do ucha. Bez váhania prikývol.

Na malú chvíľu som sa započúvala do diania v hrade, hľadala som Sim. Samozrejme, ako inak, bola v Liinej izbe, zistila som to podľa toho, že som počula, ako jej číta rozprávku. Chytila som Natea za ruku a už stála za chrbtom Simone. Hneď ma zacítila a prudko sa otočila. Lia spokojne ležala v postieľke, vyzerala už na pár mesiacov a nie len na pár dní.

„Noe,“ prekvapene povedala. Bez toho, aby som Sim niečo vysvetľovala, som pristúpila k postieľke. Cítila som jej pohľad na sebe, možno si myslela, že chcem Liu uniesť, možno len bola ostražitá, no nedôverovala mi, aspoň nie tak, ako predtým. Pomaly som zobrala malú na ruky a privinula si ju k telu. Bola mäkučká, takého som Natea nikdy nezažila. Hnedé vlásky boli ešte jemné ako hodváb.

Malá sa na mňa usmiala a nevydala ani jeden nespokojný zvuk. Natiahla som ruku k Nateovi a ten ku mne rýchlo pribehol a chytil ma za ňu.

„Kam to s nimi chceš ísť?!“ pýtala sa skrz zuby. Len som sa usmiala. Čaká nás domov a ja dúfam, že sa doňho vrátim v poriadku. Už si ho nebudem len predstavovať, konečne ucítim les, vôňu nášho domu, vôňu všetkých členov. Konečne uvidím Jazza, môjho Jazza. Jeho leviu blond hrivu, jeho uhrančivý pohľad a nádherné plné pery, mužné ruky, ktoré milujem a spôsob, akým na mňa hľadel a vždy, keď sa naše pohľady stretli, sa na mňa usmial. To, ako som vždy cítila, že ma miluje najviac na svete, ako sa mi venoval a objímal a hladil...

„Noe, odpovedz!“ zvýšila hlas. Pristúpila som k nej a dívala sa jej do očí, tie jej kmitali zo mňa na Liu, potom na Natea a späť na mňa. Pokrútila som hlavou. Keby som jej to začala vysvetľovať, zabralo by to mnoho času a určite by mi stihla ešte aj vynadať a nepustila by ma späť.

„Nathan, chyť Sim za ruku.“ Svoju malú rúčku vložil do jej a stisol ju. Sim sa na mňa prekvapene pozrela a chcela svoju ruku vyslobodiť z Nateovej, ale to už sme dávno neboli vo Volterre.

„Čo to má, dočerta, Noe znamenať?!“ konečne sa jej podarilo svoju ruku oslobodiť a naštvane sa otočila, no keď si všimla, kde sa to nachádzame, strnula. Nate sa ku mne pritlačil a Lia zvedavo pozorovala všetko okolo seba. Cítila som páľavu v očiach, tak známo neznáme veci boli pre mňa ako všetko zlato na zemi.

„Sim, Noe?“ divila sa Rose. Chcela som ju objať, sadnúť si na gauč a len na ňu hľadieť a bolo by som šťastná, že tu vôbec môžem byť. Odrazu bola obývačka zaplnená všetkými, okrem Edwarda, no v dome bol takisto aj ďalší upír a počula som aj rýchlo búšiace srdce.

„Noe?“ vydýchol nešťastne Jasper. Jeho zmučený výraz spôsobil, že som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som ustála ten smútok, ktorý z neho sálal. Zasiahol ma ako tsunami. Ale musela som ísť, nevyriešila som všetko a aby som ich neohrozila, musela som dať všetko do poriadku. Ich ochrana bola prvoradá a dala by som za ňu aj vlastný život. Prišla som k Sim a podala jej Liu, akoby ma ani nevnímala, len stále pozorovala Carlislea, prebrala sa, až keď sa jej malá zavrtela v náručí.

„Daj pozor na Natea,“ pošepkala som jej do ucha.

„Lúbim ťa najviac na svete.“ Svojho syna som pobozkala a zmizla.

***

Z Arovej skrýše som vybrala denník a spolu s ním išla do trónnej sály. Dívala som sa na prázdne tróny, na ktorých len pred pár hodinami sedeli všemocní a neporaziteľní králi. Toto si nečakal Caius, však? A ty Aro? Oklamala ťa mladá upírka, teba, toho, ktorý dokáže čítať myšlienky, úbohé.

„Čo bude teraz?“ Marcus vstúpil do sály ako vymenený. Už to nebol len starodávny upír, ktorého srdce sa roztopilo v prítomnosti Natea. Teraz to bol sebavedomý upír a na jeho tvári nebolo známky o tom, že by sa snáď nudil alebo že by sa nezaujímal o nič. Teraz z neho išiel rešpekt, nie hraný a detinský ako u Ara, alebo sadistický ako u Caiusa. Toto bol rešpekt múdreho a rozhodného vládcu.

„Je tam dôkaz.“ Podala som mu denník. „Veril si mi.“

„Dal som predsa slovo,“ odpovedal jednoducho.

„Aj tak, mohla som si to vymyslieť.“

„Už dávno som cítil Arov vzťah ku mne. Keď Didyme umrela, zmenil sa.“ Jemne som prikývla a sledovala ho, ako si sadá na svoj trón. Musela som sa usmiať, on bol správny vládca. Chcel vládnuť, bol cieľavedomý a ctižiadostivý, ale spravodlivý a chápavý. Podišla som k nemu a natiahla k nemu ruku, nepodal mi tú svoju, tak som ho jednoducho schmatla a zaťahala. Nechal sa. Možno som k nemu cítila niečo také, ako cíti dcéra k otcovi, nie úplne, ale podobalo sa to tomu vzťahu.

„Tvoj trón je tento.“ Trhla som hlavou k hlavnému trónu, kedysi na ňom sedával Aro, teraz je Marcusov. Zadíval sa na neho pohŕdavo, no potom prikývol.

„Máš pravdu, odteraz má Volterra len jedného vládcu.“ Môj slastný úsmev zmizol spolu s týmito jeho slovami.

„Marcus,“ oslovila som ho. „Garda sa vráti každú chvíľu...“ hodiny ubiehali príliš rýchlo a mi sme nič nevymysleli, takto ďaleko som nemyslela.

„Viem, kam tým mieriš. Ale toto problém nebude, aspoň nie taký veľký.“ Prižmúrila som oči, pretože práve garda, Jane, Alec, Renata, Corin, och, tá hlavne, Demetri a všetci ostatní boli verní Arovi a Ciusovi a o Marcusa sa nikto nezaujímal.

„Povieme im pravdu.“

„Prosím?“ myslela som si, že počujem zle.

„Noemi,“ vydýchol moje meno, „garda potrebuje mať rešpekt, mať strach, neskôr metódy určite zmením, nemienim pokračovať v tom, čo zaviedol Aro a ešte zhoršil Caius. Keď prídu, budeš na tomto tróne sedieť ty, povieš im o tom, ako si to všetko naplánovala a že ti všetko vyšlo, hlavne im nezabudni pripomenúť, že ak si dokázala zabiť dvoch najmocnejších upírov na svete, ich z neho zmetieš veľmi rýchlo, ak budú protestovať.“

„Myslíš si, že to zvládnem? Ja nie som žiadna panovníčka.“ Pokrútila som zdesene hlavou.

„Zvládneš, si predsa kráľovná. A ako hovorím, naplánovala a dotiahla si dokonca niečo, o čo sa Rumuni a ostatné klany pokúšali mnohokrát, garda sa pred tebou skloní a nakoniec svoje miesto prenecháš mne.“

„Veď je tvoje.“

„Noemi, ak zabiješ vládcu je logické, že na jeho miesto dosadne ten, kto ho zabil, funguje to tak aj u ľudí,“ karhal ma.

„Prepáč, ja som nerátala s takými možnosťami.“

„Tak, zaujmi svoje dočasné miesto.“ Príliš často mi opakoval, že nie je trvalé.

„Nemusíš sa oňho báť, túžba po mojej rodine je omnoho väčšia ako túžba po vládnutí. Ale niektoré veci oznámim tebe aj garde a myslím si, že s nimi nebudeš úplne spokojný, no ber to ako moju odmenu za to, aké možnosti som ti ponúkla.“ Pomaly som sa posadila na kamenný trón a ako na zavolanie do sály vstúpila celá garda. Zhlboka som sa nadýchla a vystrčila bradu. Pomaly, jeden za druhým sa začali zastavovať, nikto sa nemal ku slovu, ale v ich očiach som videla prekvapenie a dôvtip. Ako poslední vstúpili Jane a Alec.

„Prečo sedíš na tom tróne?!“ vybehla na mňa malá Jane. Ara milovala, vzhliadala k nemu, bola predsa jeho miláčikom a Caiusa zbožňovala, bol to jej učiteľ mučenia v ktorom sa vyžívala.

„Pretože patrí mne.“ Vstala som a pomaly schádzala schody pod tónom a v polke sa zastavila. Jane penila zlosťou a chystala sa na mňa použiť svoj dar.

„Premysli si, čo urobíš, nechceš zaútočiť na svoju kráľovnú, však Jane?“ Zamotal sa do toho Marcus.

„Kde je Aro a Caius?!“ vyštekla Chelsea.

„Sú mŕtvi. A už sa ma neopovažujte prerušovať!“ skríkla som. Strach, Noémi, musia cítiť strach.

„Dokázala som zabiť vašich vládcov, celkom sama a to za pár hodín, domyslite si, čo urobím s vami, ak sa pokúsite vyvolať vzburu. Verte, že metódy vašich bývalých vládcov sú nič, oproti tým mojim. Veľa som sa priučila pri svojom bývalom... mŕtvom manželovi.“ S veľkým dôrazom na slovo mŕtvy som zišla všetky schody a ocitla sa tvárou v tvár Jane. Tá sklonila hlavu a vedela som, že mám vyhraté.

„Nečakajte, že vtipkujem. Od dnes sa toho zmení veľa. Ale ak preukážete svoju lojálnosť, môže sa mnoho zmeniť k lepšiemu. Som spravodlivá a férová a preto na chod panovania budem dohliadať vždy.“ Pozrela som na Marcusa a ten vedel, že prichádzajú tie veci, ktoré ho nenadchnú.

„Vaše miesta vám ostanú, ste váženými členmi klanu Volturi. Budete sa môcť voľne pohybovať po meste a dokonca aj po svete, nie som zástankyňou pravidiel, ktoré tu zaviedli oni. Stačí, ak sa budete hlásiť a vrátite sa, berte to ako dovolenku z ktorej sa vrátite domov, čiže nie dlhodobú. Ak budete potrebovať pomoc, či pôjde o vážne rozhodnutia, stále budem tu, pre tento klan. Budem kráľovnou, no nie vládkyňou. A preto svoje miesto vládcu prenechávam Marcusovi, budete ho rešpektovať ešte viac, ako doteraz. Ja sa vraciam k svojej rodine a ak Simone prijme taktiež úlohu kráľovnej, dozviete sa to.“ Chelsea s Corin stále zúrili, ale nemali na výber, dokonca ak by zaútočili, bolo pravdepodobné, že ich zastavia ostatní členovia.

„Môžete sa mať dobre. Tento hrad môže byť vaším domovom a nie väzením, ako doteraz. Nechcem, aby členom gardy znamenalo byť k tomu donútený, chcem, aby pojem gardista bola česť a potešenie.“

Porozhliadla som sa po prítomných, u nikoho som nezbadala ani štipku pochybnosti, či nesúhlasu, rešpektovali to, rešpektovali mňa a takisto aj Simone a Marcusa. Stále v nich vládla moc a momentálne som jej predstaviteľkou bola ja, smiešne.

„Mimochodom, vidíte ten denník v Marcusových rukách?“ počkala som, pokým sa všetky pohľady presmerovali na neho. „Sú v ňom tajomstvá vás všetkých... malá poistka, celý som ho prečítala, takže viem o vás všetko.“ Vedela som aj o tom, že Chelsea používa svoj dar k tomu, aby členov pripútala ku klanu a Corin zasa k sebe pripútala Chelsea, jedna bez druhej nemohli odísť, boli uväznené, Aro to vymyslel skvele.

„Lúčim sa s vami, ale uvidíme sa skoro.“ Všetci sa jemne poklonili, až mi to bolo trápne a chcela som čo najskôr vypadnúť. Nemohla som na nich len tak zabudnúť, aj s nimi som žila a preto som chcela mať nejakú moc, takisto aj kvôli ochrane mojej rodiny, potrebovala som byť na vrchole kvôli nim, ak by sa garda vzbúrila alebo ak by sa Marcus zmenil a jeho slovo by už neznamenalo nič. Vrátila som sa k Marcusovi a za ruku ho doviedla znova k trónu, keď si naň sadol, zašepkala som mu:

„Nemaj mi za zlé, čo si nárokujem, ale ako som povedala, ak ma budeš potrebovať, som tu.“

„Uvidím ešte Nathana?“ jeho úprimný záujem oňho ma činil ešte šťastnejšou.

„Kedykoľvek, stačí dať vedieť.“

Jeho dlaň prikryla moju a vedela som, že je to v poriadku a že aj on je konečne spokojný. Otočila som sa ešte na gardu a vrátila sa späť... domov. 

Ak máte nejaké otázky, tak sem s nimi. :)

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), Simiik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vampire reality 26. kapitola: