Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V srdci vrahyne - 3. kapitola

21.06.2011 (19:45) • MidnightShadow • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1472×

3. kapitola

Rosalie:

Ležal tam s dýkou v srdci a v kaluži krvi. V ruke zvieral dokrčený, zakrvavený lístok, ktorý mu tam vrah násilne strčil... Nemohla som sa nadýchnuť. Môj svet sa zrúcal ako domček z karát. Moje srdce už neexistovalo. Ostala len veľká čierna diera a čosi, čo ma udržovalo pri živote. No to, čo kedysi vytváralo moje srdce, som dala Riccardovi. Navždy. A on si to vzal. Vzal si moju lásku do priepasti smrti.

„Nie!" vykríkla som zúfalo a zároveň som sa na posteli posadila.

Po lícach sa mi rinuli horúce slzy a celá som sa triasla. Šok, strach, zúfalstvo, žiaľ... Tieto a tisícky ďalších pocitov ma bodali do srdca ako žeravé dýky. Tú, čo bola zapichnutá v jeho srdci, som vytiahla a objala jeho bezvládne telo.

„Nie, nie, nie…” šepkala som v agónii. No krutá pravda sa ako čierny, život pohlcujúci, dym plazila do útrob môjho vedomia. Jeho život mi uniká pomedzi prsty tak, ako tma mizne v slnečnom svite... Prsty, ruka, papierik.

Môj mozog pracoval na najnižšie obrátky. Ak vôbec pracoval. Jemne, pomaličky som ho pohladila od zápästia po koniec zohnutého ukazováka a vzlykajúc som vytiahla lístok. Jedna z mojich sĺz pristála na jeho predlaktí. Ustrnula som. V jednom bláznivom okamihu som dúfala, že tá slza roztrhne závoj smrti a on sa s úsmevom posadí, chrbtom ruky mi zotrie slzy, pohladí mi tvár a vezme ma do náručia. No bol to len bláznivý okamih. Roztvorila som lístok. Kvapky Riccardovej krvi slúžili ako pečať pre odkaz napísaný rukou vraha...

Il vero amore per conscerne, una volta che si perde. Avete perso il vostro amore per sempre.

 „Nie!“ vykríkla som lapajúc po dychu.

Celá spotená a vystrašená som si sadla na posteľ. Nočnú košeľu som mala zmáčanú od sĺz. Srdce mi ešte stále divo tĺklo a ruky sa mi triasli.

„Nie,“ zašepkala som, pretože toto slovo bolo najbližšie k mojim pocitom, hoci tie sa nedali vyjadriť slovom.

„Mala som to byť ja. To ja som bola na vine. Prepáč, prepáč mi to, láska.“

Emmett:

„Do ri...“ vykríkol som a hneď nato si zahryzol do jazyka tak silno, že keby som bol človekom, už viac neprehovorím. Pred Amy sa musím krotiť. Vyskočil som z pohovky a nadľudskou rýchlosťou som šiel k schodisku. Pri zvuku jej spevavého hláska som ustrnul s jednou nohou na prvom schode.

„Čo sa deje, oci?“ opýtala sa zvedavo.

Svoje orieškovohnedé oči zavŕtala do mojich zlatých. Na dvojročné dieťa má priveľmi pevný a dospelý pohľad. No toto dieťa je výnimočné.

Ústa roztiahla do šibalského úsmevu a v očiach sa jej rozsvietili iskričky.

„Ty máš frajerku!“

„Nie. Ona je len moja priateľka,“ namietol som prekvapene.

Privrela tie svoje kukadlá a našpúlila pery.

„Nieže to pokašleš, oci. Už sa teším na svadbu.“

Uškrnul som sa a pokrútil hlavou nad fantáziou mojej dcérky. Ona sa zatiaľ vrátila k bábikám v miniatúrnom domčeku, no vedel som, že ešte stále jej na perách pohráva úsmev. Ten som mal na perách aj ja. Úprimnosť a detská nevinnosť v jej slovách ma len utvrdzovali v tom, že konám správne. Ja jej matku nemôžem nahradiť, ale Rosalie sčasti áno. Nemusím Rose milovať. Stačí ilúzia...

                                                        ***

Bezradne som sa díval na hory oblečenia v mojom šatníku. Na toto potrebujem Alice. Ešteže sa ako upír nemusím pozerať do zrkadla, inak by ma asi trafilo.

„Alice, čaká ťa tu upírska figurína, ktorá potrebuje teba a tvoj úžasný módny vkus,“ poviem, ako keby stála na konci tejto miestnosti.

Viem, že ma počula, ale očividne je ešte urazená preto, čo som vyviedol na jej poslednom zoznamovacom večierku. Inak by tu bola.

„Alice, prosím! Toto je pohotovosť!“ zakričal som pokorne.

Vzduch okolo mňa sa zvíril a už na mňa útočili veci z útrob môjho šatníka. Uškrnul som sa a zachytil bielu košeľu a jeansy značiek, ktoré pozná iba moja podarená sestrička. Znovu preletela popri mne, ale tentoraz ma stihla šľahnúť opaskom z môjho šatníka. Zachytil som ho a ďalej sa prihlúplo usmieval. Vedel som, že čo sa tohto týka, nenechá ma v štichu.

„A nie, že to pokašleš! To oblečenie ťa nezachráni pred tvojím tupým mozgom!“ ozvalo sa z izby na konci chodby. Zachmúril som sa. Aspoň tá veštica by mi mohla dôverovať. Veď ona vie, čo sa stane. Ale čo keď to naozaj pokašlem...

„Vzchop sa, chlape! Dôveruj si!“ povedal som si v duchu, nahodil sa a vyštartoval.

                                                         ***

Zaparkoval som na preplnenom parkovisku, vystúpil som a zamkol auto. Snažiac behať ľudskou rýchlosťou – pre mňa rýchlosťou roztrasenej babičky -, som sa blížil k vchodu do zábavného parku. Na chvíľu som zmeravel. Stála vedľa prúdu návštevníkov, tlačiacich sa dovnútra. Nedočkavo prešľapujúc, prechádzala pohľadom po jednotlivých mužoch kráčajúcich jej smerom. Keď ma zbadala, natešene sa ku mne rozbehla. Bola nádherná. Zlatisté kučery jej viali vo vetre. Ľahké, letné, biele šaty jej obopínali dokonalé krivky tela. Oči jej iskrili a ústa sa smiali.

„Som rada, že si tu,“ vydýchla. „Poď!“ chytila ma za ruku a ťahala ma do prúdu návštevníkov.

„Prepáč...“ začal som náhlivo.

„Tie kecy si nechaj pre seba,“ povedala, predierajúc sa davom.

„Musíme ešte stihnúť aspoň polovicu atrakcií, kým sa začne tanečná show.“

Uškrnul som sa. Tá je ale akčná. Toto by sa Amy páčilo. Som si istý, že by sa v jej očiach odzrkadlila toľká dychtivosť ako v Rosaliiných.

                                                        ***

„Pekný kúsok to s tou peňaženkou,“ nadhodil som, zatiaľ čo sme stáli v rade na horskú dráhu.

Uškrnula sa. „To vieš, skúsenosti.“

„Ale nemohla si vedieť, či prídem.“

„Nie, to nie. Ale niečo mi navrávalo, že prídeš,“ povedala s úsmevom.

„A prečo práve toto miesto?“

„Myslím, že nám trocha zábavy neuškodí,“ odpovedala a vtiahla ma na sedadlá.

„Na čo som sa to dal nahovoriť...“ povzdychol som si a nechal mladíka s dredmi a piercingom v nose zaklapnúť poistku.

„O chvíľu uvidíš,“ uškrnula sa.

Mala pravdu. Hoci som nevidel nič zaujímavé na tom, že sa rútime v podstate slušnou rýchlosťou nadol, a potom nás to asi hodinu ťahá naspäť hore, smial som sa a kričal s ostatnými. Videl som, že ju to teší. V prudkej zákrute, po ktorej nasledoval strmý spád, ma s piskotom chytila za ruku. Usmial som sa. Vychádza to...

Asi takýmto štýlom sme prešli ešte asi desať rôznych atrakcií ako tunel hrôzy a autíčka, po ktorých sme sa tak rehotali, až sa niektorí spoluidúci znechutene odtiahli.

Práve som kupoval colu, keď sa z neďalekého pódia ozval hlas uvádzača:

„Dámy a páni! Nehanbite sa a príďte k nám. Ide sa tancovať!“

„Konečne!“ zvolala Rose usmievajúc sa od ucha k uchu.

„Ale...“ protestoval som, podávajúc jej colu.

„Žiadne ale. Ide sa! Na toto som čakala celý večer. Milujem tanec. Poď! Bude to zábava!“

Napila sa a ponúkla ma.

„Nie, ďakujem,“ odmietol som.

„Ako chceš,“ odpovedala a zvyšok odhodila do odpadkového koša. Chytila ma za ruku a ťahala na parket pod pódiom, kde už hrala kapela. Pozoroval som, ako sa ladne vlní do rytmu hudby. Bolo z nej doslova cítiť, ako tanec miluje. Napĺňal ju šťastím... Pokúsil som sa o pár pohybov a spoliehal sa na upírsku ladnosť. Tanec nebol mojou silnou stránkou... Keď si všimla moju snahu, usmiala sa a ovinula mi ruky okolo krku.

„No tak vidíš! Ide ti to výborne!“

„Ja som nevravel, že neviem tancovať,“ povedal som víťazoslávne.

Začervenala sa. „Prepáč,“ povedala ospravedlňujúco.

„Nechaj to tak. Aj tak som drevo.“

„Nie, nie si!“ protestovala, ale to už kapela začala hrať slaďák.

Vycítil som príležitosť. Pritia hol som si ju tak, aby sa naše telá dotýkali a ovinul som si ruky okolo jej pásu.

„Emmett...“ zašepkala prekvapene.

Uškrnul som sa. „Teraz vediem ja.“

Usmiala sa a zadívala sa mi do očí. Chcel som tomu zabrániť, no úplne som podľahol čaru jej pohľadu. V tej chvíli som zabudol, kto som a kde som. Vnímal som len nekonečnú hĺbku jej modrých očí. Rukou som jej odhrnul pramienok z tváre a založil ho za ucho. Chrbtom ruky som jej jemne pohladil hebké líce. Pohľadom som zablúdil k jej krvavočerveným, plným perám, od ktorých ma delilo iba pár centimetrov...

                                                   4.kapitola

Autor: MidnightShadow (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci vrahyne - 3. kapitola: