Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V srdci vrahyne - 1. kapitola

12.06.2011 (17:00) • MidnightShadow • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1920×

1. kapitola

„Prečo na túto prácičku potrebujete práve mňa?"

„Povedzme to takto... Ste človek. Skúsený človek."

„Čo z toho budem mať ja?"

„Viete toho priveľa, a tak máte iba dve možnosti. Smrť alebo život v temnote. No vy by ste boli cenný kúsok. S istým nadaním. Samozrejme, ak sa k nám pridáte, budete mať obrovské výhody... A to nie len voči smrteľníkom... Podmienky poznáte. Sme dohodnutí?"

„Áno."

O dva dni neskôr, Seattle

Emmett:

„Nalejte mi ešte jednu. Ale dvojitú!" zakričal som na drobné, tmavovlasé dievča.

„Pane, nemáte už dosť? Prepáčte, ale naozaj vyzeráte hrozne," povedalo dievča ustarostene.

„Ďakujem za kompliment, ale buď taká láskavá... Čuš a nalievaj!"

Dievča sa bojazlivo odtiahlo od barového pultu a začalo nalievať.

„Dobrý večer," ozval sa tajomný, ženský hlas naľavo odo mňa.

„Dajte si odchod!" odpovedal som podráždene.

„Ste nepríjemný... Viete o tom?" povedala pokojne.

Odpil som si z whisky, ktorú práve prinieslo to tamavovlasé dievča, a pozrel som sa na neznámu ženskú. Jej krása ma očarila, no snažil som sa nevšímať si to. Bolesť, ktorú v tento deň vyvolali spomienky na ženu, ktorá ma naposledy očarila, bola ešte stále príliš silná. Pri tejto sa aspoň odreagujem.

„A vy ste otravná," povedal som s pokusom o úsmev.

„Slabý pokus o úsmev, nemyslíte?"

„Máte odhad. Ale aj vás musí niečo trápiť. Prečo by inak pekná blondína sedela o pol jednej ráno v bare s pohárom Bourbonu a ešte sa aj rozprávala s chlapíkom, ktorý je očividne na dne?"

Oči jej zosmutneli.

„Každý máme svoje tajomstvá a rany, ktoré sa nikdy nezahoja."

„Áno. Máte pravdu. Prepáčte. Nemal som..."

„Byť netaktný? Nevadí."

„Prepáčte," povedal som zahanbene. Odpila si zo svojho Bourbonu a uškrnula sa.

„Hovorme o niečom veselšom."

Vďačne som sa usmial a v mozgu som sa snažil vyhrabať niečo z dávnych časov flirtovania. No nič lepšie ako: „Tak... odkiaľ ste?“ mi nenapadlo.

„Bývala som v Ríme, ale teraz som tu v Seattli. A vy?“

„Ja som z Forks,“ odpovedal som trocha duchom neprítomne. Hľadel som na jej krásne, zlatisté vlnivé vlasy, siahajúce pod prsia. Na jej nádherné, modré oči hlboké ako oceán a na pleť bledú ako sneh. Pohľadom som kĺzal od odhalených štíhlych nôh po jej hlboký výstrih... A nosom som vdychoval nesmierne príťažlivú vôňu jej krvi.

„Ale vy predsa nevyzeráte ako Talianka,“ zašepkal som udivene.

Tvár jej rozžiaril úsmev.

„Som napoly Švédka a napoly Talianka.“

„Ach tak,“ zamumlal som a sklopil som zrak.

Konečne sa môj mozog zapol a pripomenul mi niečo, čo som mal urobiť už dávno. Zabudol som sa jej predstaviť. Keď som sa otočil že to urobím, ona mi už kývala od dverí.

„Už musím ísť. Dúfam že sa ešte niekedy uvidíme!“

­„Počkajte! Dokelu! Zabudol som. Som Emmett Cullen. A vy?“

„Som Rosalie... Rosalie Fuoco.“

Sedel som tam v nemom úžase, stále hľadiac na dvere, ktorými odišla tá krásna neznáma. Preber sa! povedal som si v duchu. Láska tvojho života zomrela a ty sa necháš očariť záhadnou blondínou! Ale je to už dva roky... Život ide ďalej, povedal hlas môjho podvedomia.

„Nie! Lucy je mŕtva a nikto ju nemôže nahradiť!“

Rosalie:

Míňala som posledné neosvetlené domy Seattlu, hýbajúc sa do rytmu pesničiek od Red Hot Chili Peppers. Dupla som na plyn a motor môjho červeného kabrioletu šťastne zapriadol. Vietor vo vlasoch som nesmierne milovala. Vtedy som mala pocit, ako keby mi vietor odfúkol z hlavy všetky myšlienky. Ako keby sa všetko, čo som spáchala, stratilo v hukote náporu vetra. Vtedy som sa cítila voľná. Vtedy ma neťažili výčitky svedomia a krvavé spomienky. No tentoraz to bolo iné. Nemohla som prestať myslieť na tú nádhernú tvár muža, strhanú od toľkého utrpenia a na to, ako ho raním. Nemohla som prestať myslieť na svoju úlohu. Úlohu, ktorú som prijala napriek svojej minulosti...

„Spamätaj sa! Si nájomná vrahyňa!" zašepkala som do tmy.